biopanic

Najnudnejší film mesiaca. Tešil ma Jack Black, avšak po polhodine sledovania som len bezmocne dvíhala obočie a začala sa ukradomky dívať na hodiny, čo je zrejme u všetkých neklamný znak nudy, v mojom prípade i rozhorčenia. Neustále som čakala na rozbeh a keď sa chlapci pustili do rádoby natáčania, pochopila som, že nič nebude. Veľmi málo vtipné, ešte menej akčné. Ak by som to prirovnala k pomaranču, ten kto chce šťavu, nech hľadá inde, pretože tých pár kvapiek za váš čas nestojí. Ale aspoň, že sa to nehrá na 100% džús.

Veľmi silné štyri. Úprimne povedané, veľa som toho nečakala, bol to posledný film večera, ktorý sa na mňa škeril, ale takým mám ja tendenciu sa vyhýbať, prečo inak by boli medzi poslednými?:) Dostala som všetko a ešte niečo navyše vo forme Maríe Valverde, ktorá na mňa svojim zjavom i výkonom pôsobila ako magnet. Podarenú atmosféru občianskej vojny mi kazili akési prestrihy s autentickými zábermi, chvíľkami som mala pocit, že prepínam medzi youtube a filmom v prehrávači. Čičíkala ma však dojemná scéna v kine, vynikajúce stvárnenie všetkých stavov opustenej a znova nájdenej lásky, od čírej radosti až po úplné opustenie sa, nebojácnosť priamo ukázať na to, že i počas vojny ostávame len a len ľudmi, so svojimi potrebami, sexu a lásky nevynímajúc.

Podarený nápad, podarené prevedenie. Slečna Palicki je ako matka budúceho spasiteľa s cigaretou v puse bohová a Paul Bettany ako anjel, ktorý si veľkoryso pristrihol kvôli nám krídelká, nemálo sexy. Film uteká, dej prekypuje z už aj tak plného pohára, prívetivá starenka a zmrzlinárske auto, roje múch a hranie na city nás "obyčajných", sedí vec. Všetko je tak prízračné a prosté...ak to nebudete brať privážne, užijete si.

Václav Jiráček mi silne pripomínal Martina Rauscha a na Jánošíka sa mi vôbec nehodil. Akoby sa stavilo na peknú tváričku a telíčko. Škoda len, že pre mňa by mal byť Jánošík chlap ako hora, so strniskom a vráskami na tvári, nie nejaký holobriadok, ktorý vypadá ako po face-liftingu. Navyše mi z neho nevyžarovalo nič okrem občasnej chlípnosti a arogancie. Páčilo sa mi /som len žena/, že sa film nebojí témy vzťahov a sexu, príroda bola krásna, kostýmy, kulisy, hudba, všetko to bolo príjemné a klasické "náreky" pri pohrebnom obrade ma dostali. Chýbalo mi však viac krvi, viac rabovačiek a bolesti, sem-tam to vypadalo, že tým poddaným sa vlastne žilo celkom fajn, až na občasné rozmary pánov...

K tomuto tučniakovi som si nenašla cestu ako malá a nenašla som ju ani dnes.

Ak by som mala Oblačno, miestami fašírky prirovnať ku koláču, bola by to jedna veľká bublanina, kde sčasti miesto ovocia nájdeme len čerstvý, neškodný vzduch. Nápad dobrý, animácia veľmi pekná /pochybujem, že sa nájde jeden človek, ktorý uprostred filmu nevstal a nešiel nakuknúť do chladničky, popr. po kine nezašiel na jeden veľký, mastný/, dej dynamický /možno až príliš/, poučný, nechýba láska, láska a láska a klasický happy end. Pre mňa málo, pre detského diváka možno až priveľa /osobne by mi tá kalorická show ako rodičovi máličko prekážala, aj keď je zrejmé, že padajúce tofu alebo záveje z bieleho jogurtu by taká sranda nebola, ale budiž, je to len môj zlozvyk, brať veci privážne./

A prečo nie? Film mi ubehol ako voda. Rocco Siffredi ma prekvapil, na človeka, ktorý je obyčajne obmedzený na citoslovcia, podal solídny výkon. Amira Casar bola tiež uveriteľná, pripadalo mi, že v súkromnom živote musí lietať "mimo" rovnako ako tu. Záhradné náčinie v posteli, rúž na zadnici, tampón namiesto sirupu, občas celkom trefná poznámka a podarené prirovnania mi stačili, rozhodne som necítila nič urážlivé, nič negatívne alebo poburujúce.

Strhávam nálepku "BEAN" z čela pána Atkinsona a tlieskam. Úvodná scéna "vitajte v pekle" ma rozosmiala tak, že som musela program na chvíľu zastaviť a trochu sa pozviechať. Ledva som nabrala dych a už som sa znovu viezla v rútiacom sa vlaku besného britského humoru. Geniálne.

Čo vznikne, keď zabalíme obyčajnú horalku do pozlátenej fólie ozdobenej Swarovski kryštálom? Presne tak, bude z toho Tajomstvo. Pravda odveká, že je o dosť pravdepodobnejšie, že ak myslíte pozitívne, preplávate životom snáď ľahšie ako chronický cholerik. Umením nie je tým žiť, umením je túto myšlienku speňažniť:) V dnešnej dobe, keď sa police kníhkupectiev podlamujú pod váhou kníh o sebeláske, keď kurzy pozitívneho myslenia navštevujú rodiny po húfoch a z každého rohu na nás vyskakuje nejaký novodobý Dr.Phil, sa to môže zdať ťažké. A hľa! Vadili mi nevkusne zakomponované citáty, vadili mi rozžiarené tváre a sektárske opakovanie tých istých myšlienok. O hlúpostiach typu "zabudnite na faktúry, myslite na šeky" ani nehovorím. Prekvapilo ma a i akosi sklamalo účinkovanie Jacka Canfielda, jeho sériu "Slepačích" milujem, ale týmto akoby pre mňa stratil čaro. Skrátka a jasne, nie je to nič, na čo by priemerne inteligentný človek neprišiel sám.

Nepomôžem si, mne sa to páčilo. Kyklop mi bol nesmierne sympatický! Čo tam po histórií, Eric Roberts sa pre rolu Tiberiusa narodil a Kevin Stapleton a la charizmatický Marcus Romulus, učiac milého Kyklopa rozdiel medzi mäsom a slobodou, hral svoju životnú rolu. Kostýmy, dej, výkony, všetko to bolo síce jemne poprášené cukrom kategórie Bé, ale v ten večer by mi stačilo aj oveľa menej.