Rozjimatel

[1,5*]     "Each of us hides a secret pain. Share yours with me and gain strength from the sharing."     William Shatner sa toľko snažil o režisérsku stoličku, až napokon dostal príležitosť ukázať, že ako režisér za veľa nestojí (na rozdiel od svojho ušatého kolegu). Výsledkom je jednoznačne najslabší diel celej série (zožal aj pár "malín"), pri sledovaní ktorého som mal podobné pocity ako pri posledných dvoch dieloch pôvodnej série "Planéty opíc" (Conquest of the Planet of the Apes (1972) a Battle for the Planet of the Apes (1973)). Jedná sa tak vzhľadom na predchádzajúci najlepší diel o mohutný pád z vrcholu, čomu nezabraňuje ani návrat Goldsmithovej hudby. Film sa snaží nadviazať na komediálne ladený predchádzajúci diel, ale namiesto vtipnosti produkuje skôr more trápnosti (vrcholmi sú to "sexy" predstavenie takmer 60-ročnej Uhury, tie akože vtipné technické problémy na lodi, či tí traja tajtrlíci pri táboráku, ako vystrihnutí z nejakého tínedžerského sitkomu). A k tomu všetkému sem ešte viac, než v ktoromkoľvek inom diele, presakuje svet "Star Wars" (púštne mestečko, kreatúry v bare (tá mačka je fakt nechutná), sila). Nefunguje to ani po dramatickej stránke (smiešne pokusy o nejakú psychológiu ohľadom rodinných vzťahov) a ani po stránke dobrodružnej (trápny útok Kirka a Spocka na mestečko, vrcholne trápne odzbrojenie Spocka). No a tí Klingoni sú tu zobrazení ako vyslovene komické figúrky a nemyslím si, že to bol úplne zámer. Jedine hlavný "zloduch" Sybok ako tak ujde, zaujímavá je i tá jeho schopnosť odoberať bolesť a pomerne zaujímavý je i ten motív hľadania "Boha" (až na to spracovanie).     "I don't want my pain taken away. I need my pain!"

[4,5*]     "It is difficult to answer, when one does not understand the question."     Štvrtý celovečerný Star Trek oproti predchádzajúcim dielom významne zmenil charakter a bola to trefa do čierneho. Je totiž predovšetkým komédiou, a to komédiou veľmi vydarenou, s množstvom humorných situácií a vtipných hlášok (skvele napísané dialógy!). Vtipné sú i tie narážky na kultúru 20. storočia ("Nobody pays any attention to you unless you swear every other word.") a film si dokonca dokáže utiahnuť aj z časového paradoxu ("You, ah, realize of course that if we give him the formula we're altering the future." "Why? How do we know he didn't invent the thing?"). Týmto komediálnym pojatím sa film v rámci série vymyká a dovolím si tvrdiť, že je to aj jej najlepší diel, ktorý ma dokázal nielen rozosmiať, ale pár krát aj dojať k slzám. Výrazne odlišného charakteru je aj inak výborná hudba Leonarda Rosenmana (nominácia na Oscara), ktorá nepôsobí príliš vesmírne, skôr vo mne evokuje staršie francúzske filmy. Zápletka s ohrozením Zeme a celej ľudskej civilizácie je možno už trochu otrepaná, ale o ňu až tak nejde. Ten príbeh veľrýb, s vloženým ekologickým posolstvom, je zámerne trochu uletený. Po prvý raz sa v sérii pracuje s motívom cestovania v čase a mám taký pocit, že sa tvorcovia mierne inšpirovali o rok starším Back to the Future (1985) (problémy s palivom na cestu naspäť). Perfektne sú napísané i jednotlivé postavy, v žiadnom inom diele má takto postavy nebavili. Odborníčka na veľryby Gillian (Catherine Hicks) je ohromne sympatická baba a iskrenie medzi ňou a Kirkom je parádne. No a Spock, ako hipík, ktorý to voľakedy prehnal s "LDS", je kapitola sama o sebe!     "Spock, where the hell's the power you promised?" "One damn minute, Admiral."

"This fellow Keaton seems to be the whole show."     Spočiatku sa zdá, že si Buster Keaton vystačí celý film úplne sám, keď sa obsadil do všetkých rolí. A málo ich teda nie je, navyše sú veľmi rozmanité a všetky výborne zahrané (dostal ma ten chlapík na balkóne so suchou hláškou, že je to tu samý Keaton a k tomu tá jeho žena!). Táto one-man show časť je skvelá, najmä to vystúpenie orchestra na začiatku. Po čase dáva Keaton blahosklonne priestor aj iným hercom a skvelo rozbehnutá zábava pokračuje naďalej a nezastaví sa až do konca. Vrcholnými scénami sú pre mňa tie, kde Keaton fantasticky hraje opicu, kde rieši požiar pomocou sekery, kde sa plaví v bubne a vesluje husľami a bavili ma aj tie nedorozumenia s dvojičkami (krížik na chrbte to istí). Videná reštaurovaná verzia z roku 2015, s výbornou hudbou Neila Branda, v takom šansónovom štýle, s melancholickou náladou. Po poslednom pozretí musím zvýšiť hodnotenie z 3 na 4 hviezdičky.     "I resolve never to drink anymore but just as much. B."

"S.O.S." "Who is it?" "Damfino." "Neither do I."     Buster Keaton si postaví parádnu loďku menom Damfino a vydá sa aj s celou rodinkou (manželka v podaní sympatickej Sybil Seely a dvaja malí synovia) na úžasne dobrodružnú plavbu šírym oceánom. Spočiatku bojujú len s menšími problémami, ako je ponorka namiesto lode, kotva, ktorá sa nie a nie potopiť, či plavba do kopca a dole kopcom. Neskôr ich však zastihne poriadna búrka a rozbúrený oceán im nič nedaruje. Tie strhujúce, roztočené scény v podpalubí nemajú chybu, akurát ku koncu to už trochu Keaton preháňa (to s tým vrtákom a lievikom je už dosť rozpačité). Ale záver v "záchrannom člne" s netušenou kapacitou je opäť výborný. Videná reštaurovaná verzia z roku 2015, s akousi cirkusovo-pochodovou odrhovačkou Roberta Israela (jeho tvorba mi obvykle vôbec nesedí). Tá sa mi všemožne snažila pokaziť celkový dojem, našťastie ale márne.     "Where are we?" "Damfino."

[2,5*]     "Code zero, zero, zero, destruct, zero." "Destruct sequence is activated."     Tak ako v predchádzajúcom diele, aj v treťom prichádza k zmene režiséra, pričom prvý režisérsky pokus Leonarda Nimoya ešte nedopadol ani zďaleka tak skvelo ako hneď ten jeho nasledujúci pokus. Hudba je naopak od toho istého skladateľa (James Horner), opäť veľmi dobrá a opäť tak trochu "williamsovská". Príbeh a ani jeho stvárnenie tu nie sú zďaleka až také pútavé, ako v predchádzajúcich dieloch, ale film určite nenudí a nájde sa tu aj pár dosť pôsobivých scén. Vrcholnou scénou je pre mňa súboj s klingónskou loďou, v ktorom má striedavo navrch raz jedna, inokedy druhá strana, až po zničenie jednej z lodí. Mal som inak taký pocit, že do tohto filmu mierne presakuje svet Star Wars, predovšetkým v scéne v bare so smiešnymi zvieratkami. Sklamanie mi privodilo preobsadenie role Vulkánky Saavik, ktorú som si v minulom diele celkom obľúbil (Robin Curtis je oproti Kirstie Alley dosť slabá). O ďalších negatívach, ako sú trápny blonďáčik-manekýn (Merritt Butrick), či lacný televízny vzhľad planéty, sa radšej ďalej rozpisovať nebudem. Príjemné prekvapenie ma naopak čakalo v podobe môjho obľúbenca Christophera Lloyda ako klingónskeho veliteľa, ktorého som si v takejto role absolútne nevedel predstaviť, ale obstál napodiv na výbornú.     "You, help us or die." "I do not deserve to live." "Fine, I'll kill you later."

[3,5*]     "Lieutenant, you are looking at the only Starfleet cadet who ever beat the no-win scenario."     Druhý celovečerný film opäť prináša vzrušujúce vesmírne dobrodružstvo, ale aj nových mužov na režisérskej a skladateľskej stoličke. A pokiaľ v prípade režiséra ide o zmenu k horšiemu (Nicholas Meyer má svojimi schopnosťami k Robertovi Wiseovi ďaleko), skladateľ James Horner, tu ešte ako málo známe ucho, je už Jerrymu Goldsmithovi podstatne vyrovnanejším partnerom a jeho tak trochu williamsovský soundtrack má svoje nesporné kvality. Film určite nepostráda napätie a ani zaujímavé nápady (tí votrelci boli dost desiví) a má aj charizmatického záporáka Khana v podaní Ricarda Montalbana. Upútal ma najmä ten nápad s projektom Genesis, odkazujúci sa na náboženské výjavy stvorenia (občas trochu pripomínajúce jehovistickú agitku). Z nových postáv sa mi páčila Vulkánka Saavik, ktorá je v rozkošnom podaní Kirstie Alley priam na zakúsnutie. Čo sa mi zase veľmi nepáčilo, sú postavy vedcov projektu Genesis, matka Carol so synom Davidom, v topornom a v hrozne uhladenom hereckom stvárnení (Bibi Besch a manekýn Merritt Butrick). Táto dvojica figurín ma po celý čas dosť iritovala a vlastne celá tá ich patetická vzťahová linka (silne predvídateľná) dodáva filmu takpovediac televízny rozmer.     "The needs of the many outweigh the needs of the few."

"It's asking questions: "Is this all that I am?" "Is there nothing more?""     Svet Star Treku mi bol vždy sympatickejší než dosť infantilný svet Star Wars, plný kadejakých plyšákov. Dokázal totiž vo mne vyvolať vzrušujúci pocit z objavovania veľkolepého a ohromne tajuplného vesmíru. Započúvanie sa do tónov familiárne známej melódie (výborný Jerry Goldsmith) znamenalo pre mňa po dlhej dobe veľmi príjemný navrat do tohto sveta. Aj napriek istej dávke naivity jednoznačne prevažujú pozitívne pocity (tá nostalgia je tu poriadne silná). Prvý celovečerný diel má veľmi nápaditú zápletku (hoci ten nápad je miestami trochu nedotiahnutý, ale pripíšme to na účet záhadnosti). Posádka vesmírnej lode Enterprise tu čelí neznámej hrozbe z vesmíru ohromnej sily ("I sense no emotion. Only pure logic."). Dobrodružne ladený kapitán Kirk, ako je jeho dobrým zvykom (myslím pre nás divákov), sa bezhlavo vrhá do nebezpečenstva a čisto racionálne uvažujúci Spock má potom čo robiť, aby ich dostal z tej beznádejne vyzerajúcej situácie (existencia celej posádky (a nielen jej) je tu až príliš závislá od Spocka, a to vnímam ako mierne negatívum). Postava Spocka sa mi inak veľmi páčila ("Spock, you haven't changed a bit. You're just as warm and sociable as ever."), tou jeho maskou mi trochu pripomínala Bustera Keatona. Vo filme je cítiť pevná ruka veľmi schopného režiséra Roberta Wisea.     "Heading, sir?" "Out there. Thataway."

[2,5*]     "I was having a nightmare. I opened my eyes, the first thing I see is Byron Orlok."     Krimi dráma zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorá ukazuje veľmi znepokojivý obraz Ameriky danej doby - predstavuje ju ako svet plný násilia, kde sa tie najhoršie zločiny dejú len tak, bez najmenšieho motívu. Rozhodne nemôžem tvrdiť, že by ten film nebol dobre nakrútený, to skôr naopak, nakrútený je výborne. Problém, ktorý s nim mám, je skôr subjektívneho charakteru a týka sa jeho obsahovej stránky. Film totiž veľmi otvorene zobrazuje neduhy, ktoré ma odpudzujú a ktoré sú, zdá sa, hlboko zakorenené v americkej kultúre (ako sú tá priam kultová fascinácia strelnými zbraňami, či ten pokrytecký prístup k náboženstvu). A úplne najviac ma vytáčajú tie arogantné kreatúry, ktoré si z akéhosi záhadného dôvodu prisvojujú právo rozhodovať o živote a smrti. Ale pozor, tu nie je reč o nejakých psychopatoch, ide v podstate o bežných ľudí, "normálnych" "zdravých" jedincov (teda aspoň podľa miestnych noriem). A tento film je vlastne štúdiou jedného takého. Sú tu dve dejové linky, ktoré sa až v samom závere prepoja a keď k tomu príde, stojí to za to ("Is that what I was afraid of?"). Tá scéna s dvomi Orlokmi blížiacich sa z dvoch strán (najmä to spacifikovanie ohroziteľa) proste nemá chybu.     "What're you hunting this time?" "Gonna shoot some pigs."

[3,5*]          "Nemôžem dokončiť svoj román. Neviem, či je hlavná postava dobrá alebo zlá."          Napínavý krimi thriller s celkom zaujímavo zamotanou zápletkou - na oboch stranách zákona (policajnej a zločineckej) je jeden nastrčený agent, ktorý hraje pre tú opačnú stranu. Tvorcom sa darí vyvolávať výborné napätie, založené hlavné na tom, že obom hrdinom (tomu "dobrému" i tomu "zlému") hrozí každú chvíľu prezradenie. Spočiatku som bol síce trochu dezorientovaný v deji i v postavách (ako to už často býva, keď našinec sleduje ázijský film), po nejakom časom som ale tento problém prestal mať a potom ma už dej naplno vtiahol. Z hercov vyniká Tony Chiu-wai Leung ako policajný agent Yan a páčil sa mi aj Eric Tsang ako charizmatický hlavný zloduch (šéf gangu), ktorý sa síce skoro stále usmieva, ale z jeho úsmevu ide strach. Ako menší nedostatok vidím hudobnú stránku, ktorá tak trochu pokrivkáva a občas sa k dianiu zúfalo nehodí (napr. po páde jedného z hrdinov z výškovej budovy začne jemný ženský hlások spievať akúsi nežnú pesničku). Celkovo sa mi tento film páči o trochu viac ako Scorseseho remake, hoci ten má hviezdnu zostavu a odpadajú pri ňom tie identifikačné problémy.     "Predtým som nemal na výber. Teraz už chcem byť dobrý."

"Veď je to osol." "Nie je osol, len je trochu plachý."     Nepatrím k priaznivcom prehnane šaškovacieho herectva Louisa de Funèsa (voľakedy dávno som ho ešte celkom toleroval, ale to bolo v dobe, keď sa do našej televízie dostávalo zo zahraničia len minimum kvalitných filmov), páči sa mi s ním len pár filmov, a to sú filmy, kde je buď viac v úzadí (Veľký flám (1966)), alebo je jeho prejav umiernenejší (Krídelko alebo stehienko? (1976)). Táto typická funèsovka ale nie je ten prípad. Sebestredný Funès tu prehráva, až sa práši (a Filipovský ten jeho prejav ešte stupňuje do krajnosti, hoci ho mám inak ako herca rád), pričom akoby sa snažil všetkých ostatných hercov vymazať z obrazu. Humor je silený, prevažne veľmi plytkého razenia (a rovnako plytký je i príbeh), viaceré pokusy o humor vyznievajú vyslovenie trápne. Aspoňže hrdinovia filmu sa na tých vtipoch dobre nasmiali. Ako tak vtipné momenty by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky (stretávanie sa s tým istým chlapíkom-silákom v podaní Maria Davida, let na rogale, vtipy na účet povestnej anglickej kuchyne). Zaujímalo by ma, aké veľké percento používateľov hodnotilo tento film iba z čírej nostalgie, bez ohľadu na jeho skutočnú kvalitu, či zábavnosť z dnešného pohľadu (hodnotenie na IMDb je úplne niekde inde (6,5) a podľa mňa viac zodpovedá skutočnosti).