Rozjimatel

[3,5*]     "You want money? What kind of terrorists are you?"     Aj typické 80-kové akčné béčko dokáže nadobudnúť vyššiu kvalitatívnu úroveň a jeden z vrcholov žánru, čoho dôkazom je i tento kultový film, zaradený v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Dobre organizovaná banda bezohľadných zločincov, ktorí sa neštítia ničoho, na čele s charizmatickým zloduchom Hansom Gruberom (výborný Alan Rickman). Obrovská, nedokončená budova mrakodrapu, ktorá poskytuje množstvo rozličných zákutí. Osamotený, ale neohrozený hrdina John McClane (výborný Bruce Willis, na ktorého charizme to do veľkej miery stojí), trúsiaci hlášky ("Yippee-ki-yay, motherf*cker!"). A nervydrásajúca šou sa môže začať. Snímka je nabitá akciou, ktorá je aj veľmi dobre nakrútená a veľmi dobre funguje i dramatická stránka, s výborne vystupňovaným napätím. Ak by som mal niečo vytknúť, tak to budú smiešne "panáčikovské" postavičky, ako nevýslovne tupý policajný šéf Robinson (Paul Gleason), "komická" dvojica agentov "Johnson and Johnson", prvoplánový reportérsky hajzel Thornburg (strašne toporný William Atherton), či odporne arogantný biznismen Ellis (Hart Bochner), tupý jak tágo. Toto sú také okato béčkové prvky, až príliš pritiahnuté za vlasy (povedal by som, že až prihlúple), ťahajúce to niekde do parodickej roviny, pričom tá snímka inak vôbec nepôsobí dojmom, že by bola myslená ako komédia (úplne niečo iné je čierny humor vyplývajúci z deja, ako trebárs "Now I have a machine gun. Ho-ho-ho.", či mŕtvola dopadnutá na policajné auto).     "God, that man looks really pissed." "He's still alive." "What?" "Only John can drive somebody that crazy."

"I don't know if you're a detective or a pervert."     Mysteriózna kriminálna dráma, nádherne divná, ako to len David Lynch dokáže, zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Jeden z mojich najobľúbenejších filmom, ktorý som videl už veľakrát, ale zakaždým ma dokáže omámiť tou jeho zvláštnou snovou atmosférou a prikovať do sedačky parádne vystupňovaným napätím. Za priam idylickou malomestskou fasádou mestečka Lumberton sa dejú veľmi podivné veci. Mladík Jeffrey Beaumont (presvedčivý Kyle MacLachlan), hnaný svojou neutíchajúcou zvedavosťou (a čiastočne aj nudou, keďže v Lumbertone sa toho veľa podniknúť nedá), sa im snaží prísť na koreň. A keďže mu ani odvaha rozhodne nechýba, dostáva sa čoraz ďalej, až sa zapletie do veľmi nebezpečnej hry. Popri tejto detektívnej hre, silne obostretej záhadnosťou, sa rozvíja veľmi zvláštny ľúbostný trojuholník (ktorý občas nadobúda tvar mnohouholníka). Do Jeffreyho sa totiž zahladia (a aj on do nich) hneď dve pôvabné ženy, ktoré sú v podstate úplnými protikladmi: mladučká a nevinná dievčina Sandy Williams (absolútne skvelá Laura Dern) a zrelá barová speváčka Dorothy Vallens (výborná Isabella Rossellini), zmyselná a "skazená". A musím dodať, že to iskrenie v rámci týchto vzťahov je parádne. Štyri hlavné role, všetky perfektne obsadené, ešte dopĺňa výborný Dennis Hopper (Frank Booth) ako nebezpečný vyšinutý úchylák, s nie až tak rozvinutou slovnou zásobou ("F*ck you, you f*cking f*ck!"). Na celkovej podmanivej atmosfére snímky sa výraznou mierou podieľa pôsobivá kamera Fredericka Elmesa a strhujúca hudba Angela Badalamentiho (úžasná je melancholická pieseň "Mysteries of Love" v podaní Julee Cruise). Hoci je snímka skvelá ako celok, dve jej scény považujem za obzvlášť silné: stretnutie s nahou Dorothy na ulici a bizarný výjav smrti v byte Dorothy v závere.     "You like mysteries that much?" "Yeah. You're a mystery. I like you... very much."

[4,5*]     "Ty jsi ráda, že jsem to udělal?" "Ráda? To se říct nedá. Mě prostě těší, že jsi chlap."     Ďalšia z radu výborných československých filmových paródií (tentokrát na gangsterky vo veľmi príťažlivom komiksovom kabáte), ktorá je podľa mňa ešte lepšia ako oslavovanejší Limonádový Joe (1964). Zaujala ma tu tá veľmi trefná narážka na fascináciu mnohých žien (a nielen ich) sériovými vrahmi, čo je inak taký dosť ťažko pochopiteľný fenomén z reálneho života. Výpočet silných stránok filmu je pomerne obsiahly - okrem veľmi originálneho a podmanivého štýlu sú to aj veľmi dobrá orchestrálna hudba (Vlastimil Hála) a množstvo vtipných hlášok ("Ale já jsem ho nezabil. On už byl mrtvý, když přišel."). Úplne najviac by som ale chcel vyzdvihnúť perfektné herecké výkony, ktorým vládne predovšetkým kúzelná dvojica Iva Janžurová (Kate Draxl) a Jiřina Bohdalová (Sabrina). Ten zoznam je ale omnoho dlhší, spomeniem najmä krásne natvrdlého Jana Libíčka (Brooks), nádherne otravnú Marie "Ručník" Rosůlkovú (pani Harringtonová), cholerického Františka Filipovského (detektív Sheridan), Josefa "Gogo" Hlinomaza, Josefa "Fifty-fity" Kemra a v neposlednom rade i hodiaceho sa Lubomíra Lipského (George Camel) v hlavnej role "Springtownskej beštie". Mojou najobľúbenejšou je zrejme scéna v bare s nadmieru originálnou hudobnou produkciou skupiny gangstrov na čele Kate Draxl.     "Doufám, že už ho brzy odsoudíte. To není člověk, to je zvíře!" "Jen jestli nám zase neuteče." "Jenomže on nám uteče."

[4,5*]     "Víš, že jsi se za ty tři roky vůbec nezměnil a že mě to těší?" "A víš, že ty taky ne a že mě to mrzí?"     Výborná bláznivá komédia s ešte lepšou a bláznivejšou Natašou Gollovou. Tá baba, to je doslova prírodný úkaz, neskutočné a neodolateľné treštidlo. Ide o jednu z najlepších československých komédií vtedajšej doby, založenej na vtipnej zápletke (v ktorej, ako inak, zohráva rolu aj zámena postáv), výbornom situačnom i slovnom humore a predovšetkým na parádne iskrivom vzťahu brata (Michal Norr v podaní výborného Oldřicha Nového) a sestry (Eva Norová v podaní skvelej Nataše Gollovej), plného vzájomného doberania sa. Páčili sa mi tu ešte aj pôvabná Jiřina Sedláčková (Eliška Záhorská), ktorá toho inak, žiaľ, veľa nenakrútila (takmer všetko v priebehu len dvoch rokov) a ustavične potrundžený Josef "Halooó!" Gruss (ten má ten pozdrav ešte aj v mene) ako jej ctiteľ Zdeněk Kolář. Marta Májová (Emílie Záhorská) sa do role starej ropuchy tiež celkom hodí, rovnako ako aj Gustav Hilmar (Tomáš Záhorský) do role jej manžela ("Viď, Emilko?" "Ano, Tomáši."), len ten zúfalo nevýrazný Raoul Schránil sa musel pripliesť tuším do každého filmu z tej doby. A nemôžem inak než súhlasiť, že "Ptáci po ránu, to je ta nejhnusnejší hávěť na světe.". Po poslednom zhliadnutí znižujem hodnotenie z 5 na 4 (4,5) hviezdičky.     "Poslyšte, tak proč jste nechal Evu lítat sem a tam?" "Pane, běh sílí nervy a srdce a já svou sestru miluji."

[4,5*]     "Next important thing, you do not in any stage allow the fishing rods to stick into you or your sister's eyeballs, as this would be counterproductive to the entire operation. What would it be?"     Vypätá kriminálna dramédia krásne odľahčená skvelým čiernym humorom, zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Martin McDonagh tu otvára rôzne horúce spoločenské témy (napr. otázka stále pretrvávajúceho rasizmu), pričom jeho ostrej satire nie je absolútne nič sväté a poriadne si rypol aj do katolíckej cirkvi. Príbeh sa odohráva v podmanivo bizarnom svete naplnenom krásne farbistými postavami. Hlavná hrdinka Mildred (skvelá Frances McDormand s Oscarom) je veľmi svojrázna žena, ktorá sa rozhodne s ničím neštve ("Hey f*ckhead!" "What?" "Don't say "what", Dixon, when she comes in calling you a "f*ckhead."..."). Poriadne ostré bolo napr. to vypoklonkovanie miestneho "velebníčka", ale asi najviac ma rozosmiala scéna pred školou s jej krásnym prejavom "anti-sexizmu" (prvýkrát som videl nakopať do gulí aj dievčinu). Úžasné postavy sú aj Dixon (skvelý Sam Rockwell s Oscarom), krásne tupé hovädo (ale pozor, láskou sa dá dosiahnuť čokoľvek) a miestny šéf polície Willoughby (Woody Harrelson výborný ako zvyčajne). Ozdobou filmu sú potom aj skvelo vyšperkované dialógy ("Is Mommy drunk, Daddy?" "No, no. She's just got little migraine, is all. Little... Chardonnay migraine.") a výborná hudba Cartera Burwella. Len škoda, že v závere snímka trochu stráca dych a mierne v rozpakoch som zostal aj z toho otvoreného konca, v ktorom ide všetko tak nejako do stratena.     "Why are you never on my side, Robbie?" "I'm always on your side when you're not being a cunt!" "Hey!" "There will be no more "cunts" in this house. You got that, mister?" "Are you moving out?"

"We've been kicking other people's asses for so long, I figured it's time we got ours kicked."    Nesmierne sugestívna vojnová dráma, jedna z najslávnejších vôbec, zaradená v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Obdivujem odvahu Olivera Stonea nekompromisne sa vrhať do tém, ktoré sú v Amerike veľmi citlivé (JFK (1991)). Jeho filmársky štýl  mi síce nesedí úplne dokonale, ale toto jeho vrcholné životné dielo sa mu naozaj podarilo skvelo nakrútiť (a pritom ide o jeho prvý významnejší film). Film exceluje vo viacerých ohľadoch: nadmieru autentickým stvárnením vojnových hrôz, výbornou kamerou (Robert Richardson), výbornou hudbou (krásne, do snímky sa hodiace "Adagio pre sláčiky" od Samuela Barbera), či výbornými hereckými výkonmi, hlavne skvelého, charizmatického Willema Dafoea (Sgt. Elias) a poriadne drsného Toma Berengera (Sgt. Barnes). Vidieť Charlieho Sheena (Chris Taylor) vo vážnej polohe je dosť nezvyčajné a hoci sa tej hlavnej role nezhostil zle, trochu som s ním musel bojovať (občas mi aj pripadal trochu komický). Okrem záverečnej apokalypsy je pre mňa najsilnejšou scénou tá vo vietnamskej dedine, ktorá názorne ukazuje, aké zverstvá sa páchali na civilistoch (totálna neúcta k ľudským životom) a akého beštiálneho šialenca spraví z človeka vojnové besnenie. Pôsobivá je i scéna poslednej Eliasovej akcie, akurát som pri nej nie celkom chápal, aký malo zmysel pustiť sa do nej osamote, ako nejaký Rambo.     "I think now, looking back, we did not fight the enemy, we fought ourselves. And the enemy was in us."

"I was there to push people beyond what's expected of them. I believe that is an absolute necessity."     Džezový thriller, tak by som nazval túto snímku, zaradenú v zozname 1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. A nie je to ani trochu pekný film, napriek tomu ale nesmierne silný. Jeho nepríjemnosť spočíva v tom, že tu vlastne nie sú kladní hrdinovia, ani s jednou z dvoch hlavných postáv sa proste nedá príliš sympatizovať. Veď učiteľ hudby Fletcher (skvelý J.K. Simmons s Oscarom) je bezcitný, bezohľadný despota s božským komplexom a so záľubou v trýznení žiakov, Andrew (do role zapadajúci Miles Teller) je zase prehnane ambiciózny a nadmieru nesympatický mladík (jednoducho, s prepáčením, riadny čurák, správaním a dokonca i vzhľadom). Aspoňže tú nepríjemnosť vyvažuje to, že ten film je do veľkej miery aj o džezovej hudbe a to ma vždy zvykne potešiť (aj keď je tu toho bubnovania až priveľa, ale to je zase logické). Na filme sa mi inak veľmi páči tá jeho výstižná úvaha o nezdravej súťaživosti a o tom, kam až môže ľudí dohnať (výborne to dokumentuje hlavne scéna havárie a to, čo po nej nasledovalo). Ten film je taký plný napätia a negatívnej energie, že som pocítil veľkú úľavu pri tom skvelom závere s úžasným džezovým vystúpením (s krásnou skladnou "Caravan"), ktorý do toho všetkého vniesol nejaké to svetielko optimizmu.     "There are no two words in the English language more harmful than "good job"."

"There are things in life we have to do, whether we like it or not."     Strhujúco nakrútená dráma podľa skutočných udalostí, ktorá mnou silne otriasla a ešte dlho po jej skončení som ju musel rozdýchavať. Takéto skutočné príbehy ma zaujímajú (hoci ich sledovanie je vrcholne nepríjemné), keďže veľa prezradia o temných ľudských vlastnostiach a činoch, ktoré by rozhodne nemali zostať pod pokrievkou (toto ani zďaleka nie je jediný podobný prípad). Miestom konania tragického príbehu 16-ročnej dievčiny Sylvie (presvedčivá Elliot Page) je typické malomesto (aj keď Indianapolis nie je zrovna malé mesto) so všetkými negatívami, malomesto v tom najhoršom podaní (každý o každom všetko vie, klebety sa šíria nadzvukovou rýchlosťou, avšak ľudia vedia byť nepochopiteľne ľahostajní k zverstvám páchaných v ich bezprostrednom susedstve). Hlavná antagonistka Gertrude Baniszewski (skvelá Catherine Keener) je na pohľad obyčajná žena, starostlivá matka veľkej, ale neúplnej rodiny, vo svojom vnútri je však desivé monštrum. A vôbec tu neobstoja argumenty, ako sú jej zúfalstvo z dlhodobej núdze, či jej prípadné zdravotné problémy. A aj celá jej rodina je nadmieru vydarená - najstaršia dcéra Paula (Ari Graynor) je jej kópiou, malý synček Johnny neskutočný sadista, atď. Najdesivejšie na tom prípade je ale to, že neostal iba v rámci tejto podarenej rodinky, ale hojne sa do neho zapájali aj ďalší členovia miestnej komunity. To akože všetkým im to pripadalo úplne normálne? Vyzerá to tak, že ide o niečo silne patologické v celej tej spoločnosti. Zarážala ma inak tá nepochopiteľná pasivita jednak hlavnej hrdinky Sylvie (súvisí to nejako s vierou?), ale ešte viac jej sestry Jennie, čo bolo pre mňa až šokujúce (bolo to ešte horšie, ako to je vykreslené vo filme, keďže v skutočnosti sa Jennie aktívne podieľala na mučení). Snímka je vo svojej podstate horor, s tým, že najväčší horor na nej je to, že je to skutočnosť. Ťažko na nej nájsť niečo, čo by sa dalo vytknúť. Okrem dramatickej roviny je výborne podaná i atmosféra 60. rokov v danom prostredí, dobre je zvolená i hudba, vrátane krásne žalostných vokálov Petry Haden v záverečných titulkoch.     "You branded my daughters... now I have to brand you."

[3,5*]     "Some kind of love triangle?"     Pútavý fantazijný road-movie príbeh sympatickej sedemnástky Suzume. Sprvu na mňa tá animácia pôsobila nie príliš vľúdnym dojmom, hlavne tými ostrými obrysmi, trhanými pohybmi a takým dosť rozháraným rytmom, na ktorý som sa dlho nevedel naladiť. V každom prípade ma dianie plné nápaditosti a tajomnosti dokázalo silne vtiahnuť a páčilo sa mi i to neustále sa meniace prostredie (krásne vykreslené), v ktorom sa odohrávalo. Hlavná hrdinka stretáva na svojej ceste viaceré zaujímavé postavy a vďaka jej srdečnosti si dokáže k nim vytvoriť aj pekný vzťah, takže emócie v snímke fungujú veľmi dobre. Je zaujímavé, že sa mi tu páčila aj hudba skupiny Radwimps (výborné sú napríklad tie mystické chorály à la kreácie Kendžiho Kawaia pre Ghost in the Shell (1995)), hoci som ju pri snímke Kimi no na wa. (2016) silne skritizoval. Potešili ma i početné odkazy na mnou milovaného Mijazakiho.     "As Gods their motivations are purely whimsical."

"If he dies, he dies."     Hoci sa ma hodnotenie na ČSFD snaží presvedčiť o opaku, o (takmer) žiaden kvalitatívny nárast oproti trojke nejde. To spomínané hodnotenie (83%, 703. najlepší film!) tohto načisto tuctového diela, ktorému sa "Zlaté maliny" len tak sypali (tak ako oscarové nominácie pre jednotku), je pre mňa tak trochu záhadou (pre porovnanie 69% na IMDb je na úrovni trojky). Nápady dochádzajú, tak čo by sme tam ešte tak dali? Odporných Rusákov. Urobíme z toho triedny boj, v ktorom na jednom konci stojí najskvelejšia krajina sveta a na druhom krajina rýdzeho zla. To sa bude ľuďom určite páčiť. Prichádza Dolph Lundgren (Ivan Drago) ako ďalší toporný týpek s megahustým výrazom (ale zase treba úprimne priznať, že oproti Mr. T z trojky ide o obrovský pokrok) a jeho síce pôvabná ale herecky slabučká partnerka Brigitte Nielsen (Ludmilla). A tých akože hlbokomyseľných rečí (úsmevné protivojnové posolstvo na konci to zaklincovalo), čo som si tu so škrípajúcimi zubami musel vypočuť! To bolo pre mňa skutočným utrpením. Nepríjemnou skutočnosťou je pre mňa fakt, že už aj hudba (už bez Contiho) išla výrazne dolu - zvuková stopa je vypĺňaná plytkou 80-kovou hudbou vo svojej najhoršej podobe (občas je fakt príšerná). Aby som ale iba nekritizoval, páčilo sa mi tu to prostredie chaty v horách, kde sa Rocky pripravoval na rozhodujúci zápas a aj tie prestrihy medzi jeho "prirodzeným" tréningom a "umelým" tréningom Draga využívajúcim najnovšie výdobytky vedy (vtedy dokonca aj hudba ujde). To najlepšie som si však nechal na koniec: rozhodujúci zápas je konečne nakrútený naozaj dobre, je strhujúci (výnimočne v rámci série), Drago pôsobí v ringu vskutku hrozivo, má dobré pohyby a rozdáva smrtiace údery (a výborný je ten zvrat po prvom silnom zásahu Draga.     "What I'm trying to say is, if I can change, and you can change, everybody can change!"