GTS_PUNK

V Pixare vždy vedeli, ako robiť filmy, ktoré svojou veľkosťou, ale najmä myšlienkou, zasiahnu širšiu divácku základňu, než len deti, ktoré bavia animované príbehy. V prípade Cars z roku 2006 to platí snáď dvojnásobne. V príbehu o pretekárskom aute Lighting McQueenovi tvorcovia vytvorili zaujímavý a pútavý dej, ktorý v sebe zas a znovu nesie prvky tak známe práve pre toto filmové štúdio. Dokonale rozprávajú príbeh a darí sa im do neho zakomponovať nielen nejaké to ponaučenie o dôležitosti priateľstva, ale takisto aj množstvo vedľajších, no nemenej podstatných aspektov, ktoré z tohto animovaného snímku robia jeden z najväčších filmov jeho animovaného žánru. Prvé, čo diváka na filme najviac zaujme, je bezpochyby grafická prepracovanosť. Tú vidno nielen na jednotlivých postavách, alebo autách, ak chcete, ale aj na okolitom prostredí, pričom detaily sú v nejednom zábere vyšperkované do najmenšieho detailu. Krásne spracované pretekárske okruhy, cesty či mestečko Radiator Springs, všetko navyše v krásnych sýtych farbách, na ktoré je radosť sa pozerať. Príbeh v takom prostredí vyznieva ešte o triedu lepšiu, čo z tohto snímku robí skutočný divácky zážitok. Zatiaľ, čo tí najmenší diváci ocenia skôr pohľad na nablýskaných hlavných hrdinov filmu, o niečo vyzretejší diváci si užijú aj to všetko ostatné okolo toho. Vyšperkovaná animácia v spojení s príbehom však so sebou nesie ešte jeden veľmi dôležitý faktor, podpisujúci sa na celkovej kvalite. A síce výraznú dávku sentimentality ohľadom "Matky všetkých ciest" Route 66. Spomienky na roky jej najväčšej slávy, následný pád a takmer zabudnutie kvôli výstavbe Interstate highway nie sú iba výmyslom filmových tvorcov, ale realitou, ktorá sa na tejto takmer 4000-kilometrovej ceste udiala v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Mestečká duchov, ale aj stále fungujúce prevádzky prežívajú a snáď budú na tejto ceste prežívať aj naďalej. Smutné, ale ako spomienka výborne disneyovsky poňaté. Cars si aj po rokoch od svojej premiéry držia kvalitu, ale najmä divácku popularitu veľmi vysoko. Nielen vďaka šikovne prepracovanému merchandisingu, ktorý zo seba dokáže vydolovať maximum, ale stále aj kvôli svojej filmovej kvalite. Originálny a sentimentálny príbeh dokáže zafungovať aj na divácke emócie, k čomu sem-tam pomôže aj perfektne zvolený soundtrack. Navyše všetko zasadené do jedinečného filmového vesmíru plného áut, lietadiel, vlakov a ďalších dopravných prostriedkov žijúcich svoje vlastné životy a príbehy, okorenené viacerými narážkami na "náš reálny svet" a jeho kultúrno-spoločenské fenomény. Bez najmenších pochýb tu možno hovoriť o jednom z najlepších animovaných snímkov všetkých čias. Pixar znovu prekonáva samých seba, pričom divákovi neservíruje iba "nejaký film" bez hlbšej pointy. Práve naopak. Dnes už sa tu bavíme o legende žánru, ktorá si svoje miesto na výslní právom zaslúži a do pomyselnej garáže zabudnutia tak skoro nezaparkuje.

"Enjoy Bratislava. It's good you came in summer, in winter it can get very depressing." O niektorých filmoch možno otvorene povedať, že sú hlúpe. Potom sú tu však aj filmy, ktoré síce sú hlúpe, ale za to aj dostatočne vtipné na to, aby so sebou naplno strhli aj diváka. A to je presne prípad tohto veľkého bláznivého tripu po Európe, na ktorý Scotty (Scott Mechlowicz) vyráža so svojimi priateľmi, aby v Berlíne našiel dievča svojich snov, s ktorým sa zoznámil cez internet. Cez Londýn, Paríž, Amsterdam, Bratislavu, Berlín a nakoniec aj Rím vedie ich neuveriteľne pôsobiaci trip po starom kontinente. Tvorcovia tu dokázali vytvoriť jednu veľmi jednoduchú, ale pritom pomerne prepracovanú európsku záležitosť na americký spôsob, samozrejme so všetkými stereotypmi, ktoré sa k danej krajine či mestu viažu. Futbaloví chuligáni v Anglicku, drogy a sex v Amsterdame, narážka na nacistický pozdrav v Nemecku, voľba pápeža vo Vatikáne, ale aj tak z toho všetkého najlepšie vychádza Bratislava so svojim zničeným východoeurópskym vzhľadom, reklamami na "Hapi djús" (Teraz bez drene!) s nahými ženami či "starým bratislavským absinthom", ktorý je v Spojených štátoch zakázaný. Tvorcovia si Európu berú na paškál najviac ako vedia, dokonale sa im to darí a divák sa pri filme nemôže v žiadnom prípade nudiť. Pomerne jednoduchý námet a príbehová zápletka sú vyvážané poriadnou dávkou vtipu. Ten nejedenkrát rozochveje bránicu a úprimne pobaví. Nič pritom nie je silené, humor väčšinou vychádza z aktuálnej filmovej lokácie, ktorých maximum sa snažia tvorcovia využívať naplno, čo sa im hravo darí. Spomínané prostredie a výprava po Európe je šikovne zakomponovaná do pražských uličiek, námestí či podnikov. České hlavné mesto tak plní úlohu hneď niekoľkých európskych metropol naraz. "Stověžatá Praha" samozrejme nemôže vyzerať inak, než vynikajúce. Keďže sa film natáčal takmer celý práve tu, je logické, že v menších rolách sa tu blysne aj niekoľko známejších českých tvárí. Z pomedzi nich možno spomenúť Jakuba Koháka ako francúzskeho futbalového fanúšika či Miroslava Táborského sťa slovenského sluhu, pre ktorého je "niklák" bohatstvo. Popri českých vedľajších postavách sa však objavuje aj niekoľko ďalších zaujímavých hereckých tvárí. Hneď na úvod je pomerne prekvapujúce účinkovanie Matta Damona v malej speváckej roli a ďalej vo filme zaujme bývalý anglický futbalista a tvrďas Vinnie Jones, čoby futbalový chuligán s vynikajúcim prízvukom a štipľavým slovníkom. EuroTrip je navyše okorenený o famózny soundtrack, ktorý stavia na základoch punk-rockového zvuku hudby nového milénia, ale vsádza aj na viaceré časom overené klasiky. Veľmi jednoduchý námet, ktorý podľa popisu nemusí ani poriadne zaujať, je však v samotnom filme pretavený do výbornej road movie komédie, postavenej na uťahovaní si z jednotlivých európskych stereotypov. Film vo všeobecnosti možno označiť ako malé veľké príjemné prekvapenie. Nielen vďaka jeho humoru, ale takisto aj možno tým, že je nám vlastne dosť blízky. Natočený takmer celý v Prahe, zobrazujúci zúfalo pôsobiacu Braitslavu a obsadený viacerými hereckými tvárami takisto z našich končín. Navyše doplnený o niekoľko dosť záberov na ženské poprsie a krásnu Michelle Trachtenberg v jednej z hlavných úloh.

Bláznivá partia pošukov z výborného seriálu The Inbetweeners, sa vracia tentokrát v celovečernom filme. Ako však väčšinou býva už nešťastným zvykom, filmy nadväzujúce na dobrý seriál majú tendenciu ísť s kvalitou o značný kus dole. Bohužiaľ to musíme skonštatovať aj v tomto prípade. Mladí Angličania, trošku zaseknutí, sa po skončení školy rozhodnú vyraziť na Krétu, aby tu spoločne zažili prvú bláznivú dovolenku bez rodičov. Zo začiatku ich zúfalý pobyt možno označiť za čokoľvek iné, než dovolenku. Časom sa však všetko začne meniť a zdá sa, že sa na nich konečne usmialo šťastie. Hoci spomínaná kvalita oproti seriálu je pod jej nastavenou latkou, vidieť túto partiu na obrazovke je stále veľká zábava. A platí to aj tu. Hoci film stavia hlavne na situačnom humore, jeho veľké množstvo je skôr priemernou záležitosťou, ktoré poriadne zasiahne diváka iba v niekoľkých prípadoch, kedy ho prinúti sa naplno zasmiať. Koniec koncov, keď je priemerný humor, musí to v tomto prípade znamenať, že priemerný je celý film. To si divák všimne hneď na začiatku a v podobnom duchu sa nesie celý filmový dej. S viacerými slabšími miestami, slabšími vtipmi či dokonca viditeľnými chybami. Ako oddychová komédia vychádzajúca z veľmi kvalitného pôvodného seriálového konceptu však spĺňa účel dostatočne dobre na to, aby zabavila. Hoci sa už dosť vyhýba kontroverznejšiemu humoru, čo je skôr na škodu, s dĺžkou hodiny a pol ponúka ľahko stráviteľný príbeh, trošku jednoduchý, pomerne predvídateľný. Ale takýmto typom komédie nie je tento film ani ako prvý a určite nie ani ako posledný. Z veľkého výberu podobne ladených záležitostí možno tento počin určite zaradiť k tým lepším, možno aj vďaka známym a seriálovo osvedčeným tváram, ktorým dominuje stále zvláštne znejúci Simon Bird. Tomu skvelo asistujú jeho traja strelení kamaráti a poteší aj menšia rola, ktorú stvárnil Anthony Head. The Inbetweeners Movie je niekde "in between" aj v hodnotení. Jedná sa o príjemnú a oddychovú komédiu, založenú na overenom seriálovom humore. Hoci tu funguje menej, než by divák mohol byť zvyknutý, stále pobaví viac než množstvo iných filmov. Čo najviac sa v bare "rozbiť" a potom zbaliť nejaké miestne "fit birds", to je také anglické. Či to funguje aj naozaj, nevedno, ale v tomto prípade sa o to chlapci aspoň snažia. Diváka tým patrične zabávajú, aj keby mohli byť aj v lepšej filmovej forme. Stále sa to však počíta a komediálne sa jedná o lepší filmový priemer.

Nukleárne testy v oblasti Francúzskej Polynézie zanechali na životnom prostredí veľkú stopu. A to doslova, keď sa ich výsledkom stalo obrovské zmutované jašterie monštrum, ktoré si to šinie do New Yorku. Tu sa chystá nielen hniezdiť, ale takisto narobiť v tomto meste skazu ako mnoho iných filmových monštier pred ním, aj po ňom. Po dvoch rokoch, a po takmer totálnom zničení celého sveta v Independence Day, prichádza režisér Roland Emmerich s ďalším katastrofickým sci-fi, ktoré situuje do najznámejšieho mesta východného pobrežia Spojených štátov. Na základe starých legendárnych filmov o japonskom monštre, ho prezlieka do amerického kabátu so všetkým, čo k tomu patrí. Filmový príbeh tým pádom nie je veľmi komplikovaný a prim tu hrá najmä všadeprítomná a čo najväčšia deštrukcia. Či už sú to lode, autá, budovy a tisíc ďalších vecí, Godzilla sa nepára s ničím a nikým. Znie to možno až príliš jednoducho, možno to tak aj vyzerá, ale prekvapivo, narozdiel od mnohých iných podobných filmov, to v tomto prípade dokáže fungovať, získať diváka a baviť ho takmer celú dobu, od začiatku až do konca. Scény, v ktorých sa Godzilla ukazuje v "plnej kráse" či tie z jej hniezda vnútri Madison Square Garden, sú vynikajúco spracované a ponúkajú tú správnu atmosféru. Najmä tie zvnútra známej newyorskej arény možno dnes už označiť ako kultovú záležitosť, pri ktorej sa nedá nevšimnúť si podobnosť so snímkom Jurassic Park, hlavne kvôli správaniu sa čerstvo narodených malých Godzíll. Zvláštnu, ale pritom jedinečnú atmosféru snímku dodáva aj neustále padajúci dážď, ktorý sa nesie takmer celým filmom. Na jeho kvalite majú samozrejme veľký podiel aj jednotliví herci. V hlavných úlohách sa najviac darí dvojici Matthew Broderick a Jean Reno, ale pozoruhodné na tomto filme je aj to, že vynikajúco pôsobí a dobrý dojem v divákovi zanecháva aj vedľajší herecký sled. Za zmienku stoja minimálne Kevin Dunn a Michael Lerner, ale solídny výkon odvádza aj viacero ďalších hercov. Aby film nebol len prechválený na všetkých možných frontoch, treba podotknúť, že v ňom možno nájsť aj niekoľko vecí, ktoré mu treba vytknúť. Tou, ktorá dnes ako prvá udrie do očí je CGI grafika Godzilly či niektorých scén s útekom, ale s ich privretím možno akceptovať fakt, že sa jedná o rok výroby 1998. Väčšou chybou je však miestami nelogickosť deja. Najlepšie z toho najhoršieho vychádza scéna, keď Broderick ide do lekárne vo vojakmi kontrolovanej zóne a vnútri obsluhuje pokojná predavačka, aj napriek tomu, že bola vyhlásená evakuácia a mestom sa pohybuje obrovské monštrum. A nehovoriac o tom stánku so zeleninou, ktorý sa pred lekárňou nachádza. Minimálne trochu zvláštne. Godzilla patrí určite do sledu tých lepších katastrofických sci-fi filmov. Napriek svojej pomerne jednoduchej zápletke však dokáže uspokojiť aj náročnejšieho diváka, najmä v prípade, že si chce pri filme oddýchnuť a nie premýšľať. Značne uspokojivý je aj na hereckom fronte s viacerými známymi a obľúbenými tvárami. Monštrum, deštrukcia, chaos a zas to najviac odnáša mesto New York so zničenými ikonickými budovami. Televízny kult katastrofického filmu, ale aj napriek tomu kvalitná a pozerateľná záležitosť.

Je tu ďalší piatok a s ním ďalší podpriemerný nudný snímok, vraj hororovej, osemdesiatkovej produkcie. Mŕtvy vrah od Crystal Lake Jason Voorhees vstáva zo svojho hrobu, lebo tak dobre naštartovaná séria sa predsa nemôže zastaviť a príjmy z jej lacných trikov, nudných príbehov a mladých prsníkov musia predsa ďalej prúdiť do kapsy hollywoodskeho štúdia. Vraj kultová postava vraj tradičnej hororovej série tu ide po krku už dospelému Tommymu Jarvisovi (John Shepherd), ale aj ostatnej mládeži z psychiatrickej liečebne, kde je Jarvis umiestnený. Voorhess, nevoorhees, vrah, nevrah. Je jedno, kto sa skrýva pod hokejovou maskou, kvalita celého snímku je nad podobnej úrovni, ako jej predchodcovia. To znamená, že zaujme maximálne tak hororových fajnšmekrov a všetci ostatní budú na tento film iba nudne hľadieť a od začiatku dúfať v to, nech čo najrýchlejšie skončí. Príbeh je znovu postavený rovnako, ako je už v tejto sérii zvykom. Divák má najprv možnosť sa zoznámiť s postavami, ktoré stvárňujú herci, ktorých nikdy predtým nevidel, tvorcovia im následne nechávajú trochu času a priestoru a potom sa to všetko rozbehne. Prvé vraždy mačetou, nožíkom alebo iným nástrojom, postavy pomaly jedna za druhou miznú. Až ich je na pľace minimum, spustí sa prudký dážď, do toho začnú šľahať blesky, niekto preletí oknom a nasleduje finálny súboj. Predvídateľné od začiatku až do konca, ničím neobohatené a hlavne príšerne nudné a trikovo lacné. Herecky takisto znovu neoslnivé a celkovo veľmi rozporuplné. Friday the 13th: A New Beginning nie je sklamaním, pretože snáď každý už musí vedieť, čo od podobného filmu očakávať. Piaty diel série neprináša nič, čo by malo všeobecný názor o celej sérii zmeniť, ba dokonca tento film možno označiť ako ešte horšiu záležitosť než štyri filmy, ktoré sú jeho predchodcami. Príbeh je zvláštnou pospájanou záležitosťou reality a snov, postavy sú zle napísané, o nič lepšie zahrané, a atmosféra, ktorá by mala by nosným prvkom slasheru tohto typu, tu už v žiadnom prípade v rovnakej podobe nefunguje. Otázkou je, či vôbec niekedy fungovala. Veľmi zlý film, ktorý tentokrát nezachraňujú dokonca ani obnažené prsníky mladých slečien.

"I'm a happy pessimist. I'd expect the worst and I'm never disappointed." Klaustrofobický thriller zo zaseknutého newyorského výťahu? Nie, skôr len necelú hodinu a pol trvajúci film, ktorý je na konci maximálne stupídnou záležitosťou. Deväť ľudí ostane zaseknutých vo výťahu po tom, čo nepríjemná a rozmaznaná vnučka (Rachel Pace) majiteľa firmy (John Getz) stlačí tlačidlo "STOP". Jej konanie však rozpúta reťazovú reakciu udalostí, ktoré zvláštnym spôsobom vyvrcholia do veľkej katastrofy na malom priestore. Deväť ľudí, bomba, rastúce napätie a iba pár metrov štvorcových. Námet celkom ujde, pán režisér Svendsen, ale čo to spracovanie? Tvorcom sa na začiatku veľmi dobre darí rozprozprávať príbeh, predstaviť divákovi aj celkom obstojne napísané postavy a ponoriť ho do deja celého filmu. Ako však dej plynie, začínajú sa jednotlivé udalosti v ňom vyvíjať prinajmenšom pozoruhodným spôsobom. Bohužiaľ, nie v tom dobrom slova zmysle. Všetko sa akosi začína zrýchľovať a niektoré súvislosti nedávajú absolútne žiaden zmysel, pričom by sme ich mohli označiť za dosť podstatné, ba až kľúčové. Len toľko na margo scény, v ktorej tvorca bomby zrazu kdesi v hoteli poskytuje rozhovor pre televíziu. Udalosti vo výťahu medzitým naberajú ešte rýchlejší spád a viacero scén smerujúcich ku koncu možno označiť ako tie lepšie, keďže sú viac vyhrotenejšie a viac hrajú divákovi na nervy, niekomu možno dokonca až na žalúdok. Rýchlym tempom film pokračuje až ku svojmu koncu, ktorý sa udeje ešte o niečo rýchlejšie, tak, že to divák takmer ani nezaregistruje. Až pri záverečných titulkoch si každý povie, že ten film vlastne nemá žiadnu celistvejšiu, logickejšiu a lepšie zvládnutú pointu. A to je jeho najväčšou slabinou, pretože priemerné béčkové herecké obsadenie nesklamáva, vyhrotenú atmosféru takisto aspoň trochu cítiť a výprava či kamera ponúkajú maximum svojich možností. Príbeh je tu však za veľmi málo bodov, čo výrazným spôsobom ovplyvňuje celkovú kvalitu snímku. Elevator je filmom, ktorého hercom v reálnom živote by sa nechcel stať asi nikto. Hoci si v ňom výbuch bomby dáva poriadne načas, a postavy predlžujú "tých posledných desať minút" o riadny kus, k ničomu to nakoniec aj tak nevedie. K ničomu poriadnemu, k ničomu zaujímavému, k ničomu neočakávanému. Výrazné medzery v deji a logické chyby v scenári kazia počiatočný sympatický dojem z potencionálneho dobrého filmu a znižujú jeho kvalitu. Táto jazda výťahom v divákovi zanechá pomerne zmiešané dojmy a priveľmi neoslní. Kto chce lepšiu výťahovú záležitosť, mal by siahnuť po snímke Devil.

Už prešiel nejaký čas od doby, keď Santiago Munez (Kuno Becker) vstrelil ten gól, ktorý posunul Newcastle do skupinovej fázy Ligy šampiónov. Ako hráč rástol, netrvalo dlho a všimli si ho aj v Reale Madrid. Z anglických trávnikov odchádza na horúcu španielsku pôdu, kde má onedlho dostať šancu po boku pomaly končiacich futbalových legiend - "Galácticos". Naskakuje však zväčša z lavičky, no aj tak strieľa víťazné góly, ale takisto rieši aj krušný osobný život, ktorý mu značne zasahuje do kariéry, a ktorý sa takisto odráža v celkovej kvalite tohto filmového pokračovania. Zatiaľ, čo prvá časť ponúka plnohodnotný futbalový snímok, z ktorého atmosféru najpopulárnejšej hry na svete cítiť, v tomto prípade sa to bohužiaľ akosi stráca. Príbehové gro je samozrejme tvorí futbal, ale divák má pocit, ako keby bol odstrčený kdesi do úzadia. Film skôr reálne stavia viac na Munezovom osobnom živote, ktorý mapuje konflikt s priateľkou či stretnutie s jeho stratenou matkou. Ono to samé o sebe nie je zlý vedľajší dej, ale predsa len by nemal zasahovať do hlavného prúdu až tak rapídne, ako sa to deje práve tu. Väčšina divákov si tento film púšťa skôr kvôli futbalovému zážitku, než dramatickej vzťahovej línii. Tá sa dá vidieť kdekoľvek inde, tu to chce futbal. A aj keď na neho už konečne dôjde, nemožno o ňom povedať, že by prinášal očakávaný zážitok. Mix postrihaných záberov z reálnych zápasov Realu Madrid okorených o veľmi jednoducho pôsobiace, no pritom náročné triky Muneza na ihrisku, niekoľkokrát počítačovo dorobeného, neprináša takú futbalovú satisfakciu, akú by možno divák očakával. Príbeh je navyše pomerne predvídateľnou záležitosťou, až na ten Arsenal vo finále Ligy majstrov. Taký plot twist snáď neponúka žiaden iný film. Keďže príbehová stránka filmu nie je nič moc, je zrejmé, že podobné to bude aj s hereckým obsadením. A bohužiaľ tomu tak aj je. Niekoľko známych tvári z prvej časti dopĺňa viacero nových, treba však skonštatovať, že pomerne nesympatických. Najmä Munezov malý nevlastný brat Enriqué (Jorge Jurado) je vysoko nepríjemnou postavou vždy, keď sa objaví na obraze. Pozitívom je však obsadenie skutočných madridských "Galácticos" do filmu. Aspoň vďaka nim je o malý kúsok zaujímavejší. Goal! II: Living the Dream... zlyháva na maximálne zle zvolenom spôsobe rozprávania deja. Futbal v ňom odsúva na druhú koľaj, čím pochováva všetky šance na solídne pokračovanie inak obstojného prvého dielu. Hľadať v ňom výraznejší moment, herecký výkon či hocičo iné, je ako hľadať ihlu v kope sena. Film bohužiaľ nemá ani správnu futbalovú atmosféru. Jednotlivé lokácie s dominantným stánkom Santiaga Bernabéua nepôsobiaca tým správnym dojmom, čomu nepomáhajú ani vložené, dokumentaristicky pôsobiace zábery z reálnych futbalových stretnutí. Futbal v Anglicku je omnoho zaujímavejší, než ten v Španielsku. A presne to isté môžeme povedať aj o tomto filme, ktorý je obrovskou prihrávkou do ofsajdu.

Nová zvuková vlna skupiny Rammstein z albumu "Liebe ist für alle da" je značne citeľná práve v tomto prípade. Tradičný industriálny zvuk, ktorým sa nemecké teleso prezentuje už od svojich začiatkov, je tu vynovený a vyleštený do najmenších detailov. V novom kabáte ale možno rozpoznať starý známy Rammstein, aj keď od nich znie skladba, ktorú by sme mohli označiť ako akýsi prototyp niečoho nového. Či už je to vyzretejší hlas frontmana Tilla Lindemanna, väčšia prepracovanosť gitár, alebo výraznejšie zakomponovanie sekundárnych elektrických kláves, stále z toho vychádza perfektná skladba. Ňou skupina dokazuje, že aj necelých pätnásť rokov od debutu im to stále perfektne šľape. Hudobná stránka tu v žiadnom prípade nepoľavuje. To isté môžeme povedať aj o texte skladby. Kontroverzia a snaha šokovať išli s názvom "Rammstein" vždy ruka v ruke, ale takýto vyhrotený extrém sa nepočuje často ani u nich. Nemožno sa preto čudovať, že skladba bola v Nemecku dokonca istú dobu zakázaná. Nový "look" má aj videoklip, ktorý sa tentokrát nepúšťa do žiadneho mini filmu s príbehom. Jedná sa skôr o pomerne jednoduché továrensky ladené vystúpenie skupiny s niekoľkými efektami nielen vrámci počítačovej grafiky, ale takisto aj pyrotechniky, ktorá sa využívala na koncertnom stage práve k albumu "Liebe ist für alle da". Oproti hudobnej stránke je však tá vizuálna už menej kvalitnejšia a zaujímavejšia. Ich tu dir weh ponúka poslucháčovi nový zvuk v starom kabáte. Rammstein znie mierne inak, ale stále vynikajúco, pričom skladba je už takmer tradične okorenená o štipľavý, brutálny a značne kontroverzný text. Štýl videoklipu takisto prechádza zmenou, ale tá už nie je až tak vítanou novinkou, než hudobná stránka tejto skladby.

Fakt, že mnohé "horory" sú značne preceňované, je známy. Táto necelá hodinu a pol trvajúca vec od protinožcov je však niekde úplne inde. Jej dej sa odohráva okolo mladého týpka Brenta (Xavier Samuel), ktorého násilne unesie Lola (Robin McLeavy) spoločne so svojim otcom (John Brumpton). U nich doma neskôr usporiadajú zvrátený školský ples, na ktorom sa Brent stáva obeťou ich mučenia. Stručne zhrnutý obsah ale ani zďaleka nedokáže priblížiť, akou hroznou záležitosťou tento film vôbec je. Nie kvôli tomu, že mučenie v ňom by bolo zobrazené naplno, aj keď v niektorých scénach je trošku tvrdšie, ale kvôli celému konceptu, ktorý film predstavuje, a najmä akým spôsobom ho prezentuje. O námete je škoda reči sa baviť, predsa len si dnes už môže skoro každý točiť, čo chce. Potom to tak aj vyzerá, ako napríklad práve tu. Stupidita celej filmovej myšlienky sa dokonale odráža na všetkom, čo môže divák vidieť. Cez príbeh, hercov a x ďalších faktorov, ktoré mučia diváka viac ako Lola Brenta. Príbeh v sebe spája ozploitation (austrálska verzia exploitation) so stupiditou tínedžerských filmov zo stredoškolského prostredia, pričom každá ďalšia scéna hlúposťou a nudnosťou prebíja tú predchádzajúcu. Keď si poviete, že ten film mal už všetko, dokonale vás tromfnú akýsi zombíci s lobotómiou, ktorá bola vykonaná pomocou vŕtačky. Až v tom momente má film všetko a divák len nechápavo sleduje, chytá sa za hlavu a pýta sa sám seba, prečo to vôbec pozerá. O nič lepšie to nie je ani na hereckom fronte, keďže takmer celé filmové obsadenie je zhlukom nesympatických tvárí, ktoré navyše bežnému divákovi nič nehovoria. Jednotlivé postavy, ktorých nie je zas tak málo, maximálne možne nudia a o žiadnej z nich nemožno povedať, že by stála naozaj za to. Výprava kdesi do austrálskeho zapadákova a filmové lokácie pôsobia sivasto a nezaujímavo. Nepomáha im ani miestami experimentálne pôsobiaca kamera. The Loved Ones sa ťažko hodnotí, ale ešte ťažšie sa pozerá. Vo všeobecnosti nerobí menej známej austrálskej kinematografii dobrú reklamu, rovnako ani hororovému žánru. Zvláštnym, nudným a stupídnym príbehom s podobne pôsobiacim hereckým obsadením berie divákovi všetku energiu, ktorú v sebe má. Záverečné titulky sú v tomto prípade dokonalým vykúpením z austrálskeho filmového pekla, ktoré tento snímok predstavuje. Snáď jedinou vecou, ktorú na tejto hrôze možno oceniť, je z časti zvolený soundtrack.

Režisér Steven Spielberg sa po štvorročnej odmlke vrátil s pokračovaním série Jurassic Park, ktorá si v roku 1993 podmanila celý filmový svet a fanúšikov si získava aj roky po svojom vydaní. Nemožno sa preto čudovať, že úspech prvej časti sa tvorcovia snažia preniesť aj do jej pokračovania, pričom tu využívajú väčší potenciál skrytý v dinosauroch. Príbehová línia už nepojednáva o akomsi "novom type" zábavného parku, ale o veľkom ostrove, na ktorom dinosaury vyrastali. Prichádza naň aj hlavná postava celého filmu, známa z prvej časti, Ian Malcolm (Jeff Goldblum), aby so svojim tímom skúmali život jednotlivých vzkriesených prehistorických tvorov. Onedlho za nimi na ostrov prichádza aj skupina lovcov, ktorí sa snažia dinosaury odchytiť a previezť do San Diega, konkrétne do obdoby parku Johna Hammonda (Richard Attenborough). To by však nebolo ono, ak by sa niečo nepokazilo, takže je jasné na čom je celý dej postavený. Treba si však položiť otázku, či prvý diel potreboval pokračovanie. Rovnako ako pri mnohých iných filmových sériách, bohužiaľ, aj tu môžeme vidieť značný kvalitatívny rozdiel vo všetkom, čo je na filme dôležité. Príbeh ponúka kvázi veľmi jednoduchú zápletku "dobra proti zlu" bez čohokoľvek, čo by film robilo jedinečným a zaujímavejším. Gro s dinosaurami už divák mal možnosť vidieť a boje "dobra proti zlu" sa vyskytujú takmer v každom druhom filme. Stavať na tomto koncepte sa nedarí dokonca ani takému velikánovi kinematografie, akým je Steven Spielberg. Zo začiatku film síce baví a aj neskôr má viacero pasáží, ktoré pobavia, ale ako komplexná záležitosť nefunguje najlepšie. Miestami na to film ide buď veľmi jednoducho, alebo naopak veľmi komplikovane. Prekvapivo mu nedokáže pomôcť ani hviezdnejšie herecké obsadenie. Prvá časť má síce hviezd menej, ale ich postavy sú omnoho lepšie prepracované. Jeff Goldblum síce baví aj tu, ale určite menej. V hlavných úlohách Goldblummovi asistujú Julianne Moore a Vince Vaughn, ale ani jeden z nich priveľmi nezaujme. Vo vedľajších úlohách sa takisto pohybujú známejšie tváre, napríklad takí Pete Postlethwaite či Peter Stormare. Herecká časť, podobne ako väčšina filmových faktorov, v tomto prípade zaostáva za možným potenciálom a neprekračuje priemer. The Lost World: Jurassic Park prináša veľké množstvo zmiešaných diváckych pocitov. Môže sa zdať, že film ponúka viac horšieho, než toho dobrého. Ono to však tak úplne nie je pravda. Samozrejme, prvému dielu sa v žiadnom prípade nemôže rovnať, ale aj napriek svojej priemernosti na všetkých frontoch dokáže podľa možností diváka zabaviť. Trochu jednoduchší, oddychovejší príbeh môže vyvažovať zaujímavé herecké obsadenie či celkom solídna výprava. Alebo aj dôležitý fakt, že dinosaury v tomto prípade dostávajú omnoho viac času na obraze, než je tomu v legendárnej prvej časti. Ich CGI grafika je obstojná, modely takisto ujdú. Či však tvorcovia naložili s ich časom na obraze dobre, to musí posúdiť už každý sám. Obstojná, ale diskutabilná záležitosť.