GTS_PUNK

Chlapec Paľo (Matej Landl) z Bratislavy, ktorého rodičia prežívajú manželskú krízu, odchádza na letné prázdniny do liptovskej dediny Iľanovo za svojou babkou (Mária Markovičová). Tu ho čakajú kamaráti, ktorých prakticky celý rok nevidel a s ktorými prežije rôzne letné dobrodružstvá, ale aj čo-to sa naučí o živote. Film režiséra Dušana Kodaja z roku 1976 sa vyznačuje tým, čo ako autor vo svojej budúcej tvorbe ešte neraz využil, a síce dominantným príbehovým zameraním sa na detské postavy a ich problémy. V tomto prípade stavia predovšetkým na konflikte medzi mladými protagonistami a následnom uzmierení sa. Pomedzi to vsádza príbehové epizódy z prázdnin, slúžiace ako "tmel", ktorý drží celý film pohromade. Či už sú to rôzne "neplechy", šantenie, brigádne zbieranie jahôd, ale tiež spomínanie na časy druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania (do snímky vsunuté najskôr z ideologických dôvodov), Bratislavčan Paľo sa na letných prázdninách nenudí. Škoda len, že z hereckého hľadiska mladý Matej Landl nedokáže toto nadšenie svojej postavy adekvátne stvárniť. Vo filme pôsobí dosť strnulo a z emocionálneho hľadiska príliš vyumelkovane. V prípade väčšiny, nie však všetkých ostatných protagonistov, sú ich výkony lepšie, dokonca až prekvapivo dobré. Prázdniny u starej mamy sú typickým socialistickým filmom pre deti a mládež, tentokrát v letnom šate a z lona liptovskej prírody. Doba vzniku a čiastočné ideologické podfarbenie sa na diele režiséra Dušana Kodaja mierne odzrkadľujú, ale v konečnom dôsledku nepôsobia príliš rušivo, vďaka čomu sa o ňom dá hovoriť ako o síce kvalitatívne priemernom, ale pozerateľnom filme.

Tari Tari, trinásťdielne anime štúdia P.A. Works z roku 2012, je nenápadným, ale veľmi príjemným dielom z prostredia stredoškolského zborového (a občas badmintonového) klubu. V mnohom typické slice of life anime sleduje päticu hlavných protagonistov, ktorých spojí spev a túžba vystúpiť na školskom kultúrnom festivale. Rozsahom štandardný počin ponúka - miestami možno až prekvapivo - pomerne veľa priestoru na dostatočnú prácu s postavami, a to nielen hlavnými, ale aj vedľajšími, ako aj na rozvíjanie príbehu. Ten nepredstavuje iba linku "z bodu A do bodu B", ale obsahuje viaceré väčšie či menšie odbočky, ktoré však majú priamy súvis s hlavnou dejovou líniou a veľmi dobre ju dopĺňajú. Veľký dôraz kladie príbeh na interakcie medzi postavami a všeobecne vzťahy, čo so sebou prináša výraznú dávku ľudskosti a obyčajných, ale fungujúcich emócií. Postavy študentov a ľudí z ich okolia nepôsobia nijak prehnane, ale, naopak, odzrkadľujú všeobecnú osobnostnú pestrosť ľudskej spoločnosti, s ktorou sa môže každý svojím spôsobom stotožniť. Anime aj vďaka tomu ako celok pôsobí mimoriadne živo, stále sa deje niečo nové, epizódy vedia, ako udržať divácku pozornosť. Tari Tari takisto zaujme aj krásnou animáciou, ktorá vyniká predovšetkým vo výpravnej rovine, teda stvárnením prímorského mestečka, v ktorom sa dej tohto anime odohráva. Príjemnou je tiež hudobná stránka seriálu. Tá by však, pravda, mohla dostať aj viac priestoru. Určite by to nebolo na škodu. Tak či onak, Tari Tari je nenápadným, príjemným a najmä kvalitným anime, ktorý zbytočne nič nekomplikuje, vďaka čomu dosahuje svoj úspech. V jednoduchosti je krása a ďalší dôkaz toho, že najlepšie príbehy píšu obyčajný život.

Považovať dielo akejsi pre diváka neznámej českej výletníčky do Severnej Kórey a Číny za dokumentárny film asi nie je úplne namieste. Napriek tomu však o tomto približne hodinu a pol trvajúcom výtvore možno hovoriť ako o lepšom domácom videu, v ktorom pani autorka spoza kamery komentuje zábery a dianie počas výletov na jednotlivé miesta. Mix subjektívno-objektívneho komentáru dopĺňa v porovnaní s profesionálnymi filmami surová kamera s rovnako surovým strihom. Vzhľadom na to, že nejde o dokument v pravom slova zmysle, asi nie je úplne vhodné hodnotiť dielo ako profesionálnu produkciu. Koniec koncov, s počinom panej to nie je najhoršie, predovšetkým čo sa obsahovej stránky týka. Ako v Severnej Kórei, tak aj v Číne zaznamenáva viacero pozoruhodných miest a skutočností, ktoré diváka dokážu zaujať. KLDR 2012 - Krátká exkurze do totality však v žiadnom prípade nedokáže prekročiť svoj tieň, a teda to, že nepredstavuje nič viac, než len domáce video z výletu do izolovanej krajiny a do krajiny, ktorá v porovnaní s ňou pôsobí ako najslobodnejšia na svete. Pani sa so svojím cestovateľským zážitkom na celý život rozhodla takýmto spôsobom podeliť so svetom.

Ktovie, prečo autorská dvojia Jan a Adam Novákovci označuje svoj filmový počin z roku 2013 ako dokumentárnu veselohru. Aké nesie prvky veselohry, ťažko povedať, ale dokumentom jednoznačne je. Dokumentom o Dukle Jihlave, armádnom hokejovom klube v niekdajšom socialistickom Československu, ktorý dokázal dlhodobo dominovať federálnej hokejovej súťaži. Dielo autorskej dvojice Novákovcov sa skladá predovšetkým z rozprávania bývalých hokejistov, ktorí v časoch Československa za Duklu Jihlava kratšie či dlhšie hrali, pričom ich rozprávanie dopĺňajú historické, najmä vojensky ladené zábery. Obsahovo tak dokumentárnej snímke dominujú rôzne príhody, príbehy a spomínania, ktoré divákovi umožňujú nazrieť do minulosti tohto hokejového klubu. V celkovom meradle, či už z obsahového alebo technického hľadiska, však film nepredstavuje nič výnimočné. Áno, miestami sem-tam síce dokáže niečím zaujať (napríklad tým, že sa v Dukle Jihlava zvykli jesť psy), ale väčšinu času ide o pomerne nevýrazný počin. Pušky, puky, pivo a psi je v konečnom dôsledku priemerným dokumentom o jednom hokejovom klube v jednej historickej epoche (vtedy) jednej krajiny. Svoj účel, teda zhromaždiť čo možno najviac príbehov a príhod, dielo spĺňa, ale divák od neho nemôže očakávať nič navyše.

"You a pervert?" "No. Actually, I'm a documentary filmmaker." Vystavať poviedkový film iba z dvoch poviedok - jednej "fiction" a druhej "non-fiction" - síce môže znieť ako niečo, čo ani nemá zmysel realizovať, ale režisér Todd Solondz vo filme z roku 2001 dokazuje, že to v praxi môže fungovať. A to dokonca aj pri dĺžkovom nepomere dvoch príbehov. Zaujímavejšie (a dôležitejšie) je pri Solondzovom filme pozrieť sa na to, čo chce vlastne tento predovšetkým dramatický počin povedať. Dva na prvý pohľad odlišné príbehy spája rovnaký objekt záujmu - bežný Američan strednej (vyššej) triedy, ktorý sa pre to či ono cíti stratený na predmestí meniaceho sa sveta. Vnútornú prázdnotu väčšiny protagonistov sa Solondzovi darí zachytiť prostredníctvom horkých momentov a použitím ľahkého, ale fungujúceho čierneho humoru. Vďaka tomu má divák zo snímky pocit, že cieli presne tam, kam cieliť chce, ale nepreniká do hĺbky natoľko, aby sa z nej stala sociálna dráma, ktorá sa berie možno až príliš vážne. Film síce pri bližšom pohľade nerozpovedá až tak veľa, ale dostatočne na to, aby v ňom divák našiel pointu. Storytelling je remeselná nezávislá tvorba o nejasnom životnom smerovaní jednotlivcov. Príbehovo obstojné, dramaticky dobré, humorne surové a herecky (až na výnimky) kvalitné. Aj keď miestami Solondzovo dielo pripomína varenie z vody, v konečnom dôsledku ide o vodu, ktorá vyniká svojskou chuťou. Je však možné, že nebude pochuti každému.

"Ma srdíš." Hudobný film Dušana Kodaja z roku 1978 si všíma skupinu gymnazistov a ich peripetie v školskom prostredí. Tie sú spojené nielen s vyučovaním, konfliktmi s učiteľmi aj v kolektíve, ale tiež s basketbalom, ktorý predstavuje akúsi ústrednú tému celého príbehu. S nadhľadom poňaté dielo sa snaží stavať na humorných prvkoch a hudobnej stránke, ale nemožno povedať, že by čokoľvek z toho diváka výraznejšie bavilo. Príbeh snímky a humor v ňom pôsobia až príliš neseriózne a hudba v spojitosti s tanečnými číslami je skôr akýmsi odrazom doby vzniku filmu, takže po rokoch zapôsobí len na málokoho. Zaujímavé je snáď iba to, že spevácke hlasy patria Mirovi Žbirkovi a Marike Gombitovej. Odrazom doby je v snímke aj jazyk, ktorý medzi sebou mládež používa. Je plný výrazov, ktoré po rokoch vyznievajú nanajvýš komicky, až sa divákovi nechce veriť, že kedysi tak niekto skutočne rozprával. Herecké výkony, najmä v prípade mladých protagonistov, takisto veľmi nenadchnú. A veľmi nenadchnú ani Smoliari ako celok. Snímka režiséra Dušana Kodaja stavia najmä na hudbe, ktorú dopĺňa nevýrazný príbeh, snažiaci sa pôsobiť ako odľahčená komédia. V praxi však nezaujme v podstate ničím, takže sa dá povedať, že ide o dielo, na ktoré divák veľmi rýchlo zabudne.

Adaptácia seriálu Kolchak: The Night Stalker z roku 1974 v o 31 rokov novšom šate sleduje Carla Kolchaka (Stuart Townsend), novinára denníka L.A. Beacon špecializujúceho sa na zločin. Nie však na obyčajný zločin, ale na zločin, ktorý sa už na prvý pohľad vymyká bežným normám, na zločin, v ktorom má prsty nadprirodzeno. Námet tohto seriálového počinu z dielne americkej televíznej stanice ABC z roku 2005 zo začiatku pôsobí sviežo a jedinečne. Akonáhle ho však divák začne sledovať, veľmi rýchlo si uvedomí, že celé tajomno, mysterióznosť a nadprirodzeno, ktorými sa seriál prezentuje, sú do veľkej miery iba akousi dymovou clonou. Áno, zdanlivo nevysvetliteľné javy síce tvoria základný kameň všetkých epizód desaťdielneho seriálu, ktorý v konečnom dôsledku doplatil na nízke ratingy, ale gro v skutočnosti predstavujú kriminálne prípady a ich vyšetrovanie. Tým sa toto dielo ponáša na obrovské množstvo obdobných seriálov nielen, ale predovšetkým americkej produkcie, ktoré sú si podobné ako vajce vajcu. Divák by si mohol pomyslieť, že hlavní protagonisti  predsa nie sú policajní vyšetrovatelia, takže seriál sa nebude zameriavať na vyšetrovanie, ale veľmi by sa v takom prípade mýlil. Novinári tu pôsobia viac ako vyšetrovatelia, chodia na miesto činu skôr než polícia, úplne bez problémov navštevujú márnicu, kde im veselo ozrejmujú podrobnosti o nájdených mŕtvolách a podobne. Jednoducho povedané, ide o typickú tuctovú americkú kriminálku, ktorá sa snaží pôsobiť ako čosi iné, jedinečné, ale v praxi sa jej to veľmi nedarí. Night Stalker je seriálom, ktorý naprieč svojimi epizódami dokáže zaujať viacerými drobnosťami. V celkovom meradle ale ide o kvalitatívne podpriemerný, dá sa povedať až stereotypný počin, pri ktorom má divák pocit, že aj desať epizód trvá celú večnosť.

Rollerball, remake rovnomenného filmu z roku 1975, s režisérskym podpisom Johna McTiernana predstavuje svojím spôsobom veľmi divoký a chaotický film. Snímka o futuristickom extrémnom športe, ktorý zdanlivo vznikol v Kazachstane, je predovšetkým mixom akčnosti a drámy, ktorý príliš nedbá o príbehovú stránku. To však, paradoxne, viac ako polovicu filmu nevadí, keďže akcia, ktorú ponúka, dokáže diváka adekvátne zaujať, využívajúc celkovú divokosť diania v spojitosti s dynamickosťou, rýchlym strihom a prvkami štylizovanými do podoby televízneho prenosu. Film sa vezie na vlne raných nultých rokov dvadsiateho prvého storočia, ťažiac z popularity X Games, profesionálneho wrestlingu či nu metalovej hudby (to napríklad počuť aj na filmovom soundtracku). Stagnácia až prudký kvalitatívny pokles prichádza zhruba v záverečnej tretine filmu, v ktorej sa tvorcovia výraznejšie zameriavajú na príbehovú zložku v pravom slova zmysle. Tá ale nie je v tomto prípade veľmi zaujímavá, pričom snaha rozvíjať ju na úkor akčnosti (paradox, ale je to tak) škodí filmu ako celku. Poriadne divoká je McTiernanova snímka aj pri pohľade na herecké obsadenie - LL Cool J, Jean Reno, Paul Heyman a Shane McMahon zo sveta profesionálneho wrestlingu, speváčka P!nk alebo metalová skupina Slipknot. Skutočne kvalitný "fever dream" a zároveň bizarnosť, ktorá ale dokáže zaujať. Rollerball na filmovom poli v konečnom dôsledku výraznejšie nevyniká, ale zároveň ani zďaleka nejde o takú zlú snímku, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Divák k nej jednoducho musí pristupovať s istou rezervou, vediac, do čoho ide. V takom prípade si niektoré jej prvky môže dokonca adekvátnym spôsobom užiť.

Filmy o časových paradoxoch alebo cestovaní časom budú mať vždy niečo do seba. Zaujímavý námet o tom, ako sa dá využiť fotoaparát, ktorý vytvára fotografie z budúcnosti, predstavuje vo svojom filme z roku 2014 režisér Bradley King. Prostredníctvom hlavnej myšlienky, využívajúcej koncept možnosti nahliadnuť do budúcnosti, zároveň poukazuje na medziľudské vzťahy a akúsi prirodzenú ľudskú chamtivosť, chcenie mať stále viac, ktoré môžu vyústiť až do tragických udalostí. Pomerne komorne pôsobiaci počin, odohrávajúci sa prakticky na ploche dvoch izieb, obsahuje v podstate všetko, čo od podobne tematicky ladeného diela divák očakáva. V rámci jeho príbehu vyvstávajú rôzne otázky (v tomto prípade týkajúce sa nielen času, ale vôbec podstaty existencie spomenutého fotoaparátu), pričom príbeh sa zároveň snaží pôsobiť nepredvídateľne. To sa mu svojím spôsobom viac-menej darí. V závere naň síce dolieha možno až prílišná snaha pôsobiť komplikovane, čo je v konečnom dôsledku čiastočne na škodu, ale väčšinu svojej minutáže dokáže diváka adekvátnym spôsobom baviť. Viditeľne nižší rozpočet či neopozerané herecké tváre takisto neprekážajú, keďže snímka pôsobí dostatočne profesionálnym dojmom. Time Lapse ale aj napriek tomu, že predstavuje pozerateľný film, nedokáže preklenúť hranicu priemeru, čo sa celkovej kvality týka. Námet aj realizácia sú obstojné, ale nie zas svetoborné. Snímka režiséra Bradleyho Kinga má svoje limity, ktoré dosahuje, no neprekonáva. Ale to v konečnom dôsledku stačí.

Tuctové dievča režiséra Ľubomíra Vajdičku z roku 1979 je tuctovou televíznou inscenáciou, akých Československá televízia svojho času vyrobila minimálne stovky. Príbeh sa v tomto prípade točí okolo mierne premotivovanej zdravotnej sestry Dity (Oľga Solárová), ktorá chce veľmi pomôcť komplikovanému Medardovi (Miroslav Oller), ale zároveň nechce prísť o vzťah so "saniťákom" Jozefom (Ľubomír Paulovič). Dielo so zvláštnou melancholicky pôsobiacou atmosférou, doplnené hudobnými tónmi Jara Filipa, si všíma komplikovanosť ľudskej povahy a medziľudských vzťahov. Krátka metráž nedovoľuje autorom príliš rozvíjať príbeh ani pracovať s postavami, čoho výsledkom je prílišná priamočiarosť deja (všetko - dobré aj zlé - ide akosi jednoducho) a chýbajúca väčšia hĺbka postáv. Hoci charakterová pestrosť postavám v inscenácii nechýba, viaceré z nich pôsobia plocho. Ale to môže byť aj dôsledok hrania tých ktorých hereckých protagonistov. Tuctové dievča je relatívne kvalitatívne slabým počinom. Námet diela Ľubomíra Vajdičku sa dá oceniť, ale s jeho realizáciou je to už o čosi horšie. Plusom je adekvátna minutáž, ktorá zabraňuje ešte výraznejšiemu kvalitatívnemu prepadu.