GTS_PUNK

Revízori vo všeobecnosti nie sú obľúbenými postavičkami medzi širokou verejnosťou. Podarená partia z budapeštianskeho metra to však má ešte oveľa horšie. Nielenže musí čeliť pestrej plejáde cestujúcich, ktorí sa akokoľvek snažia vyhnúť platenie pokuty, napáda ich alebo sa s nimi háda, ale jednotlivé skupinky revízorov dokonca súperia medzi sebou aj použitím zvláštnych a tvrdých praktík. Príbeh s režisérskou taktovkou Nimróda Antala ponúka divákovi nevšednú sondu do priestorov metra v Budapešti a na jeho pracovníkov. Film je pomerne kvalitnou kombináciou jedinečnej komédie s dramatickými prvkami, ktoré sa však týkajú len niektorých postáv či pasáží v deji. Primárne je totižto film naozaj komédiou, jednou z tých, ktorá pracuje s netradičným námetom a formou kratších, ale vtipom plných scén, posúva príbeh dopredu. Ak sa teda vôbec môžeme baviť o nejakom príbehu. Celistvosť a jasné smerovanie by ste tu hľadali márne. Dej skôr sleduje potĺkanie sa hlavnej postavy, Bulcsúho (Sándor Csányi), stanicami a zákutiami metra. Nielenže ho živí, ale je aj jeho domovom, z ktorého neodišiel už nejakú dobu. Práve s jeho postavou možno spojiť aj spomínané dramatické prvky filmu, keď akoby bojoval s vlastnými démonmi a minulosťou, ktorá nie je vo filme úplne vysvetlená. Ale ani byť nemusí, rúško tajomstva sa do príbehovej atmosféry a k jeho postave hodí. Pomerne veľké množstvo vedľajších postáv nezohráva vo filme väčšiu či menšiu úlohu než tá hlavná, ale kvalitne ju dopĺňajú. Spomedzi všetkých zaujme zvláštna, ale sympatická Eszter Balla. Dominantou celého filmu je však humor, o ktorom nemožno povedať, že by nefungoval. Ba naopak. Krátke scénky, v ktorých revízori kontrolujú jednotlivých cestujúcich, sú zárukou zábavy a ich pracovné "hádzanie hrachu o stenu" diváka zaručene pobaví. Podarených a vtipných momentov tieto scénky ponúkajú niekoľko, ale tou najlepšou je bez najmenších pochýb súboj "motýlik vs. pílka". Avšak ani scénka u psychiatra nie je na zahodenie. Kontroll je mierne zvláštnym filmom z tmavého, špinavého a slnečnicovými semiačkami zapľuvaného budapeštianskeho metra. Okrem dominantného humoru ponúka miestami dramatickú atmosféru, ktorú podtrhuje viacerými originálnymi zábermi solídnej zvládnutej kamery. Dejová línia je však len akýmsi prvkom "tackajúcim" sa po peróne, ktorý nemá jasné smerovanie či cieľ. Divák sa tak viackrát môže pristihnúť pri tom, že sleduje len sled scén, ale márne v nich hľadá hlbší zmysel. Možno tam je, možno nie. Nech posúdi každý sám. Tak či onak, film nie je najhoršou voľbou, čo sa komédie týka, ale ostatné žánre v ňom radšej veľmi nehľadajte.

Len niekoľko skladieb akejkoľvek skupiny je známych takmer každému. Keď príde reč na nemeckú skupinu Rammstein, spomedzi pesničiek, ktoré si vybaví aj "obyčajná" verejnosť, je práve táto jednou z nich. Nemožno sa ničomu čudovať, keďže toto berlínske zoskupenie dosiahlo svojou tvorbou aj ďaleko za hranice svojho žánru. Skladba z druhého štúdiového albumu "Sehnsucht" sa vyznačuje najmä poctivou industriálnou tvrdosťou, na ktorej si skupina zakladá, ale v tomto prípade to dokáže vytiahnuť ešte o nejaký ten stupeň vyššie. Besniace gitary v kombinácii elektronického sprievodu klavíra a chytľavého textu si takmer okamžite na začiatku skladby podmania každého, kto započuje ich tóny. A kto sa im aspoň na chvíľu čo i len trochu poddá, len veľmi ťažko na ne niekedy zabudne. Podobné je to aj s videoklipom, ktorý možno takisto označiť ako kultovú záležitosť, najmä vďaka jednotlivým maskám členov skupiny. Videoklip sa snaží o rozprávanie krátkeho príbehu, ale ten pokojne možno odsunúť na druhú koľaj, keďže až tak veľmi nezaujme. Za dominantný a najlepšie zvládnutý prvok celého videoklipu treba označiť kameru a šikovne zvládnutý strih. Vo viacerých záberoch sú uhol snímania, hra so svetlom či jeho odrazy lahôdkou, ale to je tak všetko. Inak neponúka žiaden výraznejší prvok, vďaka ktorému by mohol kvalitatívne získať. Du hast je tak rozhodne skladbou, ktorá si každého podmaní viac svojim zvukom, než vizuálom videoklipu. Bez najmenších pochýb ju pritom takisto môžeme radiť aj medzi najlepšie skladby skupiny Rammstein, ktoré uzreli svetlo sveta. Dokonca snáď patrí aj medzi základné stavebné kamene celosvetovej popularity tohto berlínskeho industriálne znejúceho giganta metalovej scény. Videoklip k skladbe nenudí, neurazí, ale ani neoslní.

Evanovi (Keanu Reeves) na víkend odchádza rodina do plážového domu, lenže on musí ostať doma a pracovať. Večer, keď odídu, sa spustí obrovský lejak, a netrvá dlho, na dvere mu klopú dve premočené mladé slečny s pomerne banálnou prosbou. Dôverčivý a ochotný Evan ich púšťa dnu, nevediac pritom, že práve urobil najväčšiu chybu vo svojom živote. Ten najhorší víkend sa práve začal. Filmové "home invasion" námety môžu dopadnúť skvele, ak s týmto subžánrom thrilleru vie režisér pracovať. Ak nie, potom to môže dopadnúť podobným spôsobom, ako to môžeme vidieť v tomto filme. Eli Roth sa očividne nechal inšpirovať viacerými podobnými kúskami, ale jeho pokus diváka nemôže veľmi baviť. Minimálne na príbehovom fronte, ktorý síce v takýchto prípadoch máva jednoduchú zápletku, ale dokáže zaujať aspoň rozprávaním deja. Bohužiaľ, k tomu tu nedochádza a to je najväčším problémom celého filmu. Nehovoriac o tom, že viaceré scény a pasáže pôsobia buďto stupídnym alebo nudným dojmom. Miestami, hlavne po príchode slečien na scénu, dokonca dokážu u diváka vyvolať pocit trápnosti. Lorenzza Izzo spolu s Anou de Armas rozhodne pôsobia príťažlivo, o tom žiadna, ale ich postavy sa javia ako tie najväčšie mrchy, ktoré by rozhodne nikto nechcel stretnúť. Jedna psychopatka, druhá ešte väčšia, navyše so slabosťou pre "daddy" fetiš, obe sa svojich rolí zhosťujú viac menej presvedčivo, ale je diskutabilné, či na filmovom plátne aj reálne bavia. To isté aj dá povedať aj o Keanu Reevesovi. Prvky príbehu sa tu kvalitatívne sypú ku dnu, podobne ako úlomky kamennej skulptúry. Divák ich buď ochotne pozbiera a skutočne ho film bude baviť, alebo sa na ne len bude dívať a dúfať, že čoskoro zmiznú a objavia sa titulky. Väčšina zrejme zvolí druhú variantu, pretože kto chce poriadny "home invasion" film, siahne po niečom inom. Zdá sa, že keď nefunguje príbeh ani postavy, nebude fungovať nič, ale predsa. Jedna vec, ktorá tento podpriemerný thriller zachraňuje, je kvalitne zvolený soundtrack. A aj keď sa tak film nesleduje zrovna s najväčšou chuťou či diváckym zápalom doň, hudobná stránka ako-tak udržuje jeho kvalitu. Knock Knock sa snaží pôsobiť zaujímavo a prinášať aj štipku kontroverzie so vstrekom perverznosti, ale darí sa mu to len ťažko. Tak trochu očakávanú jednoduchosť námetu však úplne zabíja nezaujímavý storytelling, pri ktorom sa všetko začína aj končí. Celé sa to prenáša aj na postavy, atmosféru a celkový divácky dojem z filmu. Šikovná kamera v niekoľkých málo záberoch či podarený soundtrack je zrejme to jediné, čo dokáže vôbec vytvoriť nejaký dojem. Toto klopkanie na dvere akosi nefunguje. Kto chce podobný námet, ale s omnoho lepším spracovaním, prepracovanejšou psychológiou a ešte väčšou komornosťou, pre toho je tu film Hard Candy.

Dokumenty z prostredia letísk sú takmer vždy zaujímavo spracované. Keď však v titulkoch figurujú mená Matta Lucasa a Davida Walliamsa, divák si môže byť istý tým, že toto nebude len taký obyčajný "dokument". Veruže to platí aj v tomto prípade, keď sa tvorcovia kultového konceptu Little Britain vracajú ako rôznorodí pracovníci jedného z najrušnejších letísk v Británii. S plejádou nových postáv prichádza aj množstvo nových scénok, zas a znovu založených na cynizme, suchom humore a miestami ľahkej kontroverzii. Podobne, ako to už raz fungovalo, dokážu jednotlivé postavy v skečov baviť aj tu. Ostáva však povedať aj to, že kvalitu pôvodného konceptu táto krátka šesťdielna séria nedosahuje. Keďže sa však celý seriál odohráva na letisku, tvorcom sa otvorili nové možnosti a divák má možnosť vidieť "prácu" zamestnancov naprieč celým letiskom, z ktorého by zrejme odlietať nechcel. Spomedzi postáv asi najviac bavia lakomý majiteľ leteckej spoločnosti Omar Baba, rasistický imigračný úradník Ian Foot, zamestnanec pre styk s VIP cestujúcimi Moses Beacon, if you´ll pardon the pun, či večne nespokojní cestujúci Peter a Judith. Niekoľlo menších cameo rolí si strihli aj viaceré herecké celebrity, medzi nimi napríklad David Schwimmer či Ruper Grint. Samotný humor nemožno vôbec označiť za zlý, divák sa na ňom dosť pobaví, ale k skutočnej dokonalosti tomu chýba tá maximálna nechutnosť, zvrátenosť a neokrôchanosť, ktorou si dvojica Lucas-Walliams v roku 2003 získali divákov. Come Fly with Me je však dôkazom toho, že dobrá skeč show s nápadom sa dá spracovať v akomkoľvek prevedení. Humor je tu síce výrazne jemnejší, ale stále má v sebe poriadnu dávku cynizmu, na ktorom si zakladá. Množstvo rôznorodých charakterov pasuje na toto svojské letisko skvele a monotónny hlas rozprávačky vzbudzuje dojem, že divák sleduje skutočný dokument. Niečo ako Ultimate Airport Dubai, len v zvláštnejšom britskom kabáte.

"God creates dinosaurs. God destroys dinosaurs. God creates man. Man destroys God. Man creates dinosaurs." Označovať niektoré filmy ako legendárne nemusí byť vždy na mieste. A hoci treba s týmto výrazom naberať veľmi opatrne, pri tomto diele Stevena Spielberga ho môžeme použiť bez obáv a oprávnene. Príbeh, ktorý pozná zrejme každý filmový fanúšik, rozpráva o Johnovi Hammondovi (Richard Attenbourough) a jeho netradičnom zábavnom parku, v ktorom sú hlavnými atrakciami naklonované dinosaury. Všetko vyzerá tak, že sa park bude môcť čoskoro otvoriť širokej svetovej verejnosti, ale na poslednej obhliadke parku, ktorú mu majú schváliť odborníci, sa veci akosi vymknú spod kontroly, a razom musia všetci bojovať o holý život. Námet príbehu síce vyznieva ako pomerne jednoducho napísaná dobrodružná záležitosť, ale nemožno sa nechať oklamať. Baví od začiatku až do konca a dej takmer nemá hluché miesta, keďže sa na obraze stále deje niečo zaujímavé. Veľký podiel na celkovej kvalite príbehu má aj množstvo vedľajších, avšak nemenej podstatných faktorov. Tým snáď najdominantnejším je herecké obsadenie v hlavných úlohách s výraznou dvojicou Sam Neill a Laura Dern, ktorí sú dopĺňaní jedinečným a svojským Jeffom Goldblumom. Aj keď jeho postavu matematika Iana Malcoma treba zaradiť medzi tie hlavné, jedným dychom je potrebné dodať, že vo filme nedostáva toľko priestoru, koľko by si možno zaslúžil. Každý jeho jeden výstup na scéne je radosť sledovať a hlášky, ktoré vypúšťa z úst, patria v celom filme k tomu úplne najlepšiemu. Napríklad tá, ktorá je citovaná vyššie. Tá, dovolím si tvrdiť, patrí k najlepším hláškam nielen v tomto filme, ale v celej kinematografii všeobecne. Ani vedľajšie herecké obsadenie nie je na zahodenie, pričom za zmienku stojí minimálne Samuel L. Jackson, stále s cigaretou v ústach a hláškou "Hold onto your butts". Neodmysliteľnou súčasťou celého filmu je aj neskutočná CGI animácia. Áno, neskutočná, aj keď dnes už na nej vidieť značné nedostatky, pričom sú jasne zreteľné napríklad v úvodných scénach v brontosaurami. Avšak späť v roku 1993 to muselo všetkých divákov maximálne ohromiť a preto sa nemožno čudovať, že jeden z Oscarov, ktorý tento film získal, bol práve za vizuálne efekty. Rozhodne zaslúžene. A aby toho nebolo málo, celé toto prehistorické predstavenie zasadené do moderných dní je podfarbené jedným z najlepších filmových soundtrackov všetkých čias a vždy, keď zaznie, divák nemá problém ho okamžite zaradiť k danému filmu a vybaviť si ikonický prílet helikoptéry na ostrov Isla Nublar. Ikonických a pamätných scén je tu hneď niekoľko a ťažko vybrať tú najlepšiu. Jurassic Park bez najmenších pochýb možno zaradiť medzi legendy svetovej kinematografie. Či sa to už niekomu páči alebo nie, je to tak. Steven Spielberg režisérsky opäť nesklamal a dokazuje, že vo svojom obore patrí k jedinečnej extratriede, ktorá sa narodila s talentom tvoriť veľké filmy. Jazda týmto prehistorickým parkom ponúka všetko, čo môže divák od filmu chcieť - kvalitný príbeh s kvalitným hereckým obsadením, zaujímavú výpravu či vynikajúci soundtrack. Prvý a legendárny diel položil základy pre ďalšie dva filmy, ktoré však za ním kvalitatívne zaostávajú.

Skladby skupiny Rammstein z albumu "Mutter" možno zaradiť medzi špicu toho, čo dokázali za svoju existenciu vyprodukovať. Avšak túto skladbu by sme pokojne mohli zaradiť k tomu úplne najlepšiemu, čo berlínske industriálne zoskupenie vypustilo do sveta. Keď sa na pesničku pozrieme bližšie, zistíme, že exceluje ako zvukom, tak aj videoklipom. Začiatočné odpočívanie v nemčine do desať a následný ťažký zvuk gitár, bicích a basy až do konca, je extrémne silnou náložou, ktorá dostane do varu každého fanúšika tohto hudobného žánru. Nemožno sa preto čudovať, že to je práve táto pesnička, ktorá otvárala koncerty tour "Made in Germany", ktoré mimochodom štartovalo v novembri 2011 v Bratislave. Videoklip je rovnako tvrdou záležitosťou ako jeho zvuk. Členovia skupiny v ňom stvárňujú šiestich trpaslíkov, pracujúcich pre Snehulienku, čím odkazujú na tradičnú disneyovku Snow White and the Seven Dwarfs. Lenže rammsteinovská Snehulienka je trošku perverznejšia so záľubou v šňupaní zlatého kokaínu, ktorý členovia skupiny ako spomínaní trpaslíci, ťažia celé dni v baniach. Zvodná predstaviteľka Snehulienky, Ruska Joulia Stepanova, ale aj atmosféra sú najdominantnejšími prvkami celého videoklipu. Sonne vyznieva rovnako výborne ako skladba aj ako videoklip. So svojim ťažkým industriálnym zvukom ju možno zaradiť medzi top skladby skupiny a možno aj celého žánru. Síce ničím veľmi neprekvapuje, neprináša nič nové, ale pri jej počúvaní baví zas a znovu stále rovnako. Lahoda pre uši každého metalového fanúšika.

Štvrté pokračovanie filmovej série s deformovaným vrahom Jasonom Voorhessom v akcii s podtitulom "The Final Chapter", bohužiaľ, nie je ani zďaleka posledné. Keď sa však tak už tvári, divák by očakával, a je snáď aj na mieste, aby si tvorcovia dali na celej veci poriadne záležať. Lenže, to by sa asi nemohlo jednať o túto sériu, obzvlášť potom o tento diel. Zatiaľ, čo predchádzajúce tri časti sú podpriemerné vyvražďovačky, v tomto prípade možno pochybovať, či je výraz "vyvražďovačka" alebo "slasher", ak chcete, vôbec na mieste. Dej sa samozrejme znovu točí okolo partie mladých ľudí, ktorí prichádzajú do vzdialených lesov na chatu. Jason Voorhess akosi po smrti znovu ožil, utiekol z márnice a chystá sa na svoj už tradičný lov tínedžerov. A zatiaľ, čo v predcádzajúcich častiach je jeho sledovaniu obetí venovaný aspoň nejaký priestor na vytvorenie atmosféry, tuto by ste niečo podobné hľadali márne. Keď už dôjde k smrtiacemu útoku, je mu venovaných pár sekúnd, ktoré navyše pôsobia veľmi chabo. Dej ako keby sa viac zameriaval na skupinku mladých ľudí, ich párty a všetko okolo nich, než na budovanie celej atmosféry. Na jednu stranu o tom nemožno povedať nič zlé, pretože zas a znovu tu má divák možnosť vidieť krásne obnažené ženské telá, ktoré by stáli za hriech, ale je pravda, že tie môže vidieť aj niekde inde. Patrilo by sa venovať priestor viac žánrovým prvkom, ktoré tu značne chýbajú. Divák si samozrejme nemôže robiť žiadne ilúzie ani o kvalite predchádzajúcich dielov, ale aj oproti nim v tomto prípade kvalita rapídne klesá nadol. Atmosféra takmer nulová, efekty takisto veľmi chabé a ťažko hľadať niečo, čo by vo filme skutočne stálo za to. Okrem už spomínaných slečien. Avšak ani ony, okrem pohľadu na ne, neponúkajú väčší divácky zážitok. Rovnako ani zvyšok hereckého obsadenia, ktoré možno označiť ako takmer úplne neznáme, také na jedno filmové použitie. Friday the 13th: The Final Chapter by už naozaj mohol byť poslednou časťou celej tejto lacnej "kultovej" série. Nemožno povedať, že sa jedná o úplný prepadák, ale nemá k tomu ďaleko. Aj to málo dobrého, čo ponúkajú predchádzajúce diely, tu divák nemá šancu vidieť. Tvorcovia z filmu urobili prvoplánový pokus o horor, ktorý stratil aj posledný kúsok svojej chabej atmosféry a všetko sa snažia maskovať za ľahkú erotiku. Na podstatné aspekty však úplne kašlú a tak to aj potom vyzerá. Na záver pritom nechávajú pootvorené vrátka pre ďalšie pokračovanie, pričom by ale bolo určite lepšie, ak by celá séria už ďalej nepokračovala. Štyri zlé slashery sú až-až a tento im rozhodne kraľuje.

Dvojica Matt Lucas a David Walliams presúva svoje britské postavičky na horúcu americkú pôdu, aby aj tu v šiestich krátkych dielov zabŕdli do, nielen americkej, ale aj britskej nátury. Z pôvodného legendárneho britcomu Little Britain sa do deja snažia zapojiť tie najkultovejšie postavy, medzi nimi neochotnú recepčnú Carol Beer, transvetitu Emily Howard či dvojicu Andy & Lou, ale divákovi predstavujú aj viaceré nové postavy. Medzi nimi najmä tie americké, ako napríklad ôsmeho muža na Mesiaci Binga Gordyna a ďalších. Už do začiatku tejto krátkej šesťdielnej série je však možné si všimnúť značný úpadok oproti pôvodnej, čisto britskej klasike. Viaceré postavy sa buď opakujú alebo nedokážu poriadne zaujať, čo sa vo výraznej miere podpisuje na celkovej kvalite. Skeče, až na pár výnimiek, sú tak podstatne menej vtipné, než na čo bol divák od tejto dvojice zvyknutý. Vidieť aj značný úpadok cynizmu, čierneho humoru či rýpania do kontroverzných tém, pričom práve tieto veci boli hnacím motorom väčšiny pôvodných skečov, a vďaka ktorým si diváci Little Britain zamilovali. Avšak o celom seriáli sa nemožno vyjadrovať až takto skepticky. Ponúka aj viacero svetlých momentov a na poli podobných skeč shows ju určite stále možno zaradiť medzi tie podstatne lepšie záležitosti. Popri dvojici Lucas-Walliams si v seriáli malé cameo strihli aj herečka Rosie O´Donnell či Sting. Práve scénka s britským spevákom patrí k najlepším v celej sérii. Little Britain USA je nielen návštevou britských "bratov" na americkú pôdu, ale takisto aj krátkym pokračovaním kultovej skeč show. Stojí na jej pôvodnom koncepte, ale takej kvality, bohužiaľ, nedosahuje. Avšak, dokáže stále pobaviť, aj keď v značne menšej miere. K prívlastku "USA" by bolo dobré, ak by show možno viac rýpala do amerických stereotypov, čo sa však nedeje. Priemerný výlet do Štátov, lepšie to je na Ostrovoch.

Doug Glatt (Seann William Scott) bol len obyčajným vyhadzovačom v bare až do chvíle, keď na hokejovom zápase nezmlátil hráča hosťovského tímu. Vtedy si ho všimlo vedenie mestského tímu a rozhodlo sa ho angažovať ako "ochrancu" svojich hráčov. V tomto tíme sa však dlho nezdrží, pretože prekvapivo smeruje do vyššej ligy. Tu na neho čakajú ešte väčšie výzvy, pričom tou najväčšou z nich je postaviť sa tvárou v tvár bitkárskej legende ligy, Rossovi "The Bossovi" Rheaovi (Liev Schreiber). Športové filmy majú takmer vždy špecifickú príchuť. O to viac, ak ste športový fanúšik a viete oceniť nielen výkony reálnych športovcov, ale aj takéto typy filmov. V tomto zámorskom snímku z vymyslenej nižšej hokejovej ligy má divák možnosť sledovať zaujímavý a nevídaný štart kariéry jedného nie veľmi šikovného, a vskutku svojského hokejistu. Príbeh je vytýčený od začiatku, takže je jasné k čomu bude nakoniec smerovať. Žiadne plot-twisty či šokujúce dejové zvraty nemožno očakávať, pretože celý príbeh je pomerne jednoduchý a priamočiary, ale ponúka všetky dôležité filmové aspekty. Zaujme, ako príbehom, tak aj postavami, kvalitná je v ňom aj kamera či výprava. A to aj napriek tomu, že je to kvázi jedna veľká "blbosť". Blbosti však prekvapivo niekedy fungujú lepšie ako seriózne záležitosti, a práve tu sa to potvrdzuje. Asi najsilnejšou stránkou celého filmu sú jednotlivé postavy. Okrem tej hlavnej, baví aj hráčska kabína tímu Halifax Highlanders, a to najmä vďaka brankárovi Belchiorovi (Jonathan Cherry) či ruskej bratskej dvojici (George Tchortov a Karl Graboshas). Tí sú solídnou zásobárňou niekoľkých zábavných hlášok. Solídny výkon ponúka aj Alison Pill, ale viac ako herecký výkon poteší skôr len pohľad na ňu. Za zmienku stojí aj krátke cameo bývalého hráča NHL, Georgesa Laraquea. Popri všetkom tom ľade plnom bitiek, je však toto faktorom, ktorý zároveň filmu uberá na kvalite. Bláznivá športová komédia o brutálnej hokejovej lige by sa možno dala spracovať aspoň s trochou väčšej serióznosti, no nedeje sa tak a to je škoda. Goon je priemerná, ale podarená športová komédia práve o tom jednom športe, ktorý v našich končinách (takmer) všetci milujeme. Tradične tvrdý kanadský štýl nižších súťaží tu reprezentuje jednoduchý príbeh s priamočiarym dejom v podaní tých menej známejších hereckých tvárí, ktoré však už majú niečo za sebou. A hoci vtipom, a v podstate ani ničím iným, až tak film neprekypuje, dokáže pobaviť a splniť tak svoj účel. Pobaví snáď aj nehokejových filmových fanúšikov.

Mladý detektív Ichabod Crane (Johnny Depp) prichádza z New Yorku do malej osady s názvom Sleepy Hollow. Má tu vyšetril sériu podozrivých vrážd, ktoré má podľa miestnych na svedomí bezhlavý jazdec. Tomu nechce Crane zo začiatku samozrejme uveriť, chce prípad riešiť racionálne, ale keď bezhlavého jazdca poprvýkrát zbadá, bude musieť zmeniť svoje vyšetrovacie metódy. O režisérovi Timovi Burtonovi je známe, že sa rád vyžíva v strašidelných a miestami netradičných námetoch. Koniec koncov, dokazuje to aj v tomto prípade, keď na filmové plátno preniesol klasickú novelu Washingtona Irvinga. Asi by preto nebolo na mieste, ak by v príbehovej línii čokoľvek menil, pridával či odstraňoval. Aj keby to bolo viac či menej vhodné. Samotný mysteriózny námet totižto pôsobí dobre, na začiatku dokáže diváka patrične zaujať a dostať ho do deja. Pomerne malé množstvo dobových postáv a skvelo vyzerajúce atmosferické prostredie, ktoré je mimochodom na celom filme to najlepšie, sľubujú kvalitnú kriminálnu záležitosť z konca 18. storočia. Divák dúfajúci, že úvodné rečičky o bezhlavom jazdcovi sú len fámy miestnych obyvateľov dediny, od ktorých sa postupne prejde k serióznejšiemu deju a zápletke, však ostane veľmi sklamaný. Potencionálne kvalitná dobová kriminálka sa až do konca mení na mysteriózny fantasy príbeh so silným burtonovským nádychom plným pokrivených stromov a dyňových hláv. A aj keď je tento vizuál lákavou záležitosťou, ktorá vyzerá so všetkým tým pochmúrnym počasím, sivými oblakmi a chladným vetrom veľmi dobre, príbehová stránka celého filmu nefunguje. Teda, aspoň nie pre každého. Podobne je to aj s hereckým obsadením. Johnny Depp sa do svojej role mladého detektíva vžil a divákovi ponúka dokonca niekoľko zábavných scén, Marc Pickering ako jeho mladý pomocník takisto do celého príbehu pasuje, a pozoruhodné je, že viacero ďalších hercov, ktorí sa v tomto filme objavuje, sa neskôr predstavilo aj vo filmovej sérii Harry Potter. Naopak, dosť tu sklamávajú ženské postavy, ktoré nepôsobia nijako zaujímavo. Sleepy Hollow je typická "burtonovka", čiže film, ktorý naplno sadne zrejme len skutočným fanúšikom mysteriózneho fantasy žánru, ktorí obľubujú tvorbu tohto režiséra. Pre všetkých ostatných bude tento film skôr len zahodenou príležitosťou na vynikajúcu dobovú kriminálku, ku ktorej má na začiatku našliapnuté. Aspoň malou satisfakciou pre úplne všetkých je výprava a atmosféra, skvelo pasujúca k sviatku Halloween. Celkovo však je film len obyčajným priemerným zážitkom, ktorý by omnoho lepšie vyznel bez všetkých fantasy prvkov novely Washingtona Irvinga.