Arsenal83

Možno keby šlo viac o futbal a menej o mutantov, tak by to zaujalo viac divákov. Žiadny novodobý Benjamin sa nekoná, hoci Zlatan iste seba za takého Benjamina považuje, za to sa ale konal jeden mazľavý, slizký mutant, ktorý bol aj v animácii nechutný.

Na Benjamina Lefranca a jeho brutálne strely a behy na rovnom ihrisku do kopca, na to od detstva nemôžem zabudnúť. Ešte si aj pamätám mená niektorých futbalistov ako bratia Biancchiovci. Áno, z dnešného pohľadu až trápne, keď cez ihrisko bežal aj niekoľko minút, ale ako dieťa som to žral a v škole sme sa s chlapcami o ničom inom nerozprávali. Takže jasná plná paľba.

No nič, tak v tejto časti sme sa dočkali veľkého plaču, že ako sa dezinformovalo a ako sa stále dezinformuje. Za komunizmu vraj takým nosným široko používaným nástrojom bol seriál 30 prípadov majora Zemana. Možno zideologizovaný, ale podľa mňa ten seriál bol dobrý. A potom zo súčasnosti sa spomenula ruská štátna televízia. Neviem, nepozerám, je to zakázané. Žiaľ ale sa neukázali aj dezinformácie inej strany, ktoré sa tu na nás valili pod heslom Vakcína je sloboda,

Táto časť sa venuje aj ŠTB a ľuďom, obetiam roku 1968. Rieši sa tu to rozdelenie v ŠTB, bolo tam radikálne i umiernené krídlo, potom jej účasť na sledovaní a zabezpečení poriadnej sovietizácie Československa. A ukazuje aj hrdinov, ktorí neustúpili, ani keď mali prísť o prácu, čo bol prípad redaktorky Plávkovej, na ktorú donášali samotní kolegovia ako prašivé svine. Zaujímavé bolo aj svedectvo pani Bonkovej, ktorá sa rozprávala so sovietskymi vojakmi a tí ani nevedeli, kde sú. Do tankov ich zobrali rovno od práce na poli. Výsledok roka 1968 je 137 mŕtvych a 500 ťažko zranených. Na väčšinu sa história už dávno nepamätá.

Pre detského diváka nepútavé. Reálne zábery z prírody a hlas rozprávačky, ktorý je taký prihlúplo detinský, ale informačne skoro nulový.

Nikto to nenazve inak ako Maťko a Kubko a tú známu zvučku poznajú aj dojčatá. Na poli slovenských komunistických kreslených rozprávok jednoznačne legenda. Ani by človek nepovedal, že to už má polstoročie.

Prvých 45 minút veľmi slušných, malo to svoju atmosféru, lesnú temnotu a očakávania. Potom trocha útlm, nebolo to celé zlé a ani zvrat nebol trápny, no ten potenciál bol možno vyššie. V každom prípade to vidím ako dielo za malý peniaz, ktoré prinieslo viac muziky, než by sa všeobecne očakávalo.

Na pamiatku tých, ktorí trpeli a obetovali sa. To sú záverečné slová filmu, ktorý ale to utrpenie a obetu priniesol len čiastočne. Bez silnejších scén, bez veľkých emócií okrem jednej blbej karantény. V podstate len náhodné stretnutie troch žien z rôznych prostredí a ich nejasné vyhliadky na budúcnosť. Viac som tu nevidel. V každom prípade film má aj dosť veľa chýb, ktoré akoby chceli len priniesť dnešný pohľad na históriu. Dobre, to, že sovietski vojaci neboli dvakrát príjemní a mnohokrát odpornejší ako nacisti, o tom sa nesporím. Ale určite by v oslobodenej dedine už neviseli nacistické vlajky, ako sme to mohli tu vidieť. Tie by šli prvé dolu. No a potom ten postoj saldatky, že Hitler zlý, aj Stalin zlý. Áno, s tým sa dá dnes súhlasiť. Ale žeby to takto otvorene hovorila nejakej židovke v roku 1945? Veľmi tomu neverím.

Okrem majstra Dočolomanského len málo stojí za pozornosť. Navyše je film prešpikovaný pesničkami, čo nebolo najšťastnejšie rozhodnutie. Nie je to totiž žiadna Fontána pre Zuzanu. Zaujímavá je ale účasť dnes už dlhoročného politika Dušana Jarjabka. V roku 1986 ešte netušil, že sa dá zarobiť aj inak.

Až anonymný telefonát odhalil smrtiacu záhadu. V každom prípade ďalší prípad, kde sa odhaľuje, akým spôsobom človeka obklopuje náhoda a odísť z tohto sveta môže kedykoľvek len tak. Mnoho ľudí prežilo, pretože havarované lietadlo síce prefrčalo po šírke niekoľkoprúdovej cesty, ale čistou náhodou bola práve vtedy na semaforoch červená. Ale predsa len jeden človek na zemi zomrel. Sediaci v zaparkovanom aute niekde úplne v bezpečí určite netušil, že ho čaká takýto bizarný osud.