Arsenal83

Svojho času skoro škandalózny film pre lesbické náznaky, pre trochu nahoty, ktorá bola 19-ročnej Smith trocha proti srsti, tak tam herečky nalievali šampáňom. A hororu len tak trošku. Z dnešného pohľadu až smiešne, čo bolo kedysi škandálne a ako sa doba obrátila, že z cudnosti a slušnosti sa robí prežitok a vo filme musia byť už povinne isté zložky, ktoré škrabú od pása nižšie. Každopádne ako horor to beriem len ako taký pokus o vampírsku atmosféru. No z dnešného hľadiska viac vystraší aj pohľad na Patizóna.

Dnes už len chemicky upravená mátoha, ktorej ani Studenková nemôže konkurovať. Kedysi tiež mátoha a riadna teda, ale so skvelými pesničkami, hoci obsahovo nie najplnšie a jej tézy, ktoré prezentovala a celý život prezentuje zmagorili plno ľudí až generácie a má niekoľko zdatných následovníčok - vlastne showbiznis je dnes plný takýchto Madon a nikomu to už ani nepríde škandalózne. A týmto štýlom to chcela viesť aj v tomto dokumente, kde okrem pár vydarených záberov z koncertov vidíme len výpovede, nudné dialógy a oplzlosť, Madonne tak vlastnú. Ale ak chcela, aby si ju ľudia zapamätali hlavne ako osobu, ktorá v kruhu deviantov na fľaške nacvičuje deep throat, tak potom sa jej to podarilo. Ako by Radim Uzel povedal: Evidentně, dobrý výkon!

Milo Gibson zdedil len jedno - meno. A trochu podoby, lebo z toho semena veľkého mena aj kvaplo, len škoda, že aj do umeleckých polôh trocha nekvaplo. Strašný trpák, no a herecká partnerka, čo by scenáristka tohto nezmyslu, tá mu krásne sekundovala, každú chvíľu som sa bál, že jej očí vypadnú z jamiek, jak ich pučila, tak neviem, či veľa banánov bolo na obed, či čo. Romantika, kriminalita a samovražda v jednej línii v súlade s harmonickou hudbou za súčasného ksichtovania obrnou? To ako malo fungovať?

V Japonsku mali bobrovanie a napísali, že dráma.

Keď niekto drží v hnátoch lebku, nemusí to byť hneď Hamlet, všakže? Môže to byť aj pokrivený hrobár, ktorý na začiatku pôsobí, že by mohlo ísť aj o slušný klasický horor, nakoniec však človek nechápe, v čom sa toto stalo kultom. Niektoré scény pôsobili bábkarsky ako keby šlo o prequel raťafáka Plachtu. A ten bol teda naozaj desivý, asi aj desivejší.

Exkurzia do čias, kedy fungovala tlačenka krásne podčiarknutá výrokom: "na filozofii sa jeden blbec stratí." Systém sa zmenil, ale exkurzia nekončí. Film mi nesadol ani herecky, ani dejom, ani prevedením, ale dal mi poznanie, že tie tlačenky tu boli vždy a tiež, že ako spoločnosť dokážeme myšlienky úspešne rozvíjať. Pretože kým kedysi sa na filozofii stratil jeden blbec, dnes je to tam skoro výlučne len o blbcoch, čo nevedia akého sú pohlavia.

Thomas Hobbes kedysi povedal "Homo homini lupus est" a to nie preto, že by nejakému homo želal lupus, ale že človek človeku je vlkom. Mal pravdu, no v tomto prípade skôr platilo, že človek bol pre vlkov vlkom, no a tých vlkov sme tu videli teda požehnane, väčšinou reálnych. Vlastne bez nich by nebolo filmu a to čo sa zdalo na začiatku ako feministický film o boji ženy za presadenie sa v jednej branži je nakoniec aj boj o prežití, kde krásy prírody sa striedajú s krásami, no skôr zvierat, lebo Letiša až v takej forme nebola, ale okrem reálnych informácií, že ženy sa vo Francúzsku mohli stať veterinárkami až od roku 1931 a o vyhynutí vlkov, je film v podstate naivnou legendou.

Ťažko nazvať film romantickou komédiou, keď tej romantiky málo a koniec hlavne z tohto pohľadu nie celkom uspokojivá. A chémia to tiež až tak nie je, hoci sa snaží film privodiť úsmevné situácie. Vždy sú však na pozadí tej necitlivosti a otupenia. Antidepresíva, hlava nie v poriadku. Goldberg tvrdil, že film natočil podľa vlastných zážitkov a pocitov. Dnes už vieme, že lepšie ako Perryho ho obsadiť nemohol, pretože ten film ním dýcha, to je on! povie si veľa divákov. Zároveň dôkaz toho, že môžeš filmovať pozitívne, môžeš hľadať východiská, vidieť možno riešenia v láske, ale ak to sám neaplikuješ do života, ostanú po tebe len tie filmy a desiatky miliónov na účte, ktoré si nestihol minúť.

Hoci z filmu cítiť lacnosť, tak na rok 1989 sa to dalo akosi prekúsiť a tiež to nebol celkom zlý nápad. Len jeden je tu problém. Keď je svedok slepý, tak nech tak aj pôsobí celý čas. Lebo pani Prinčipálová akosi tými očami niekedy metá tak, že všetci vidia, že ona vidí.

Typický film, kde starí muži očarujú všetko osadenstvo opačného pohlavia, tam už na veku nezáleží, do náručia a nižšie padajú mladšie i staršie. To boli ešte časy, kedy bol v kurze silný muž. Dnes by už takýto silný, prachom oviaty muž neprerazil. Dnes by musel mať obtiahnuté legíny, namiesto koltu by tasil sójové latéčko a do podnáručia by mu padal spolužiak z genderovych štúdií. Holt, doba sa mení. Inak ide o dosť priemerný a zabudnuteľný film.