Anderton

Španielsky horor a hrôzy druhej svetovej vojny, respektíve občianskej vojny, sú spojená nádoba. Chvíľu trvá, kým divák pochopí, akými traumami trpí miestne osadenstvo, po veľmi nepríjemnej retrospektíve ale veci začnú dávať zmysel. Len škoda, že Plaza pri tak vážnej téme využíva otrepané hororové gýčové výjavy typu oči v spovednici alebo patetické ako zatmenie Slnka. Omnoho účinnejšie sú napríklad pomalé švenky po miestnosti po dokreslení nohy na stene. Filmu by viac slušal názov "Tajomstvo padajúcej stoličky".

Britská elegancia spojená takmer až s kaufmanovským meta prístupom nemôže fungovať na každého a ani na každého nefungovala. Na mňa fungovala do momentu, kedy som si uvedomil, že film sa zbytočne tiahne a keď má nasledovať finále, nasleduje iba prvé, potom druhé a nakoniec tretie, aby nasledoval dovetok prvý a potom dovetok druhý, aby sme si nemysleli, že osem zvratov snáď Vaughnovi a Fuchsovi stačia. Nakoniec sa bohužiaľ išlo v tomto smere cez čiaru, pričom pri zvrate číslo jedna (myslím toho, ktorý sme nepoznali z propagácie filmu) až povedzme tri som si hovoril, že sa hrá na moju nôtu. Potešil odkaz na Manchurianského kandidáta, avšak vďaka spomínaným dramaturgickým problémom sa k Argylle vracať nebudem.

Immaculate je prekvapivo ambiciózny film, ktorý sa implicitne vyjadruje napríklad k otázke nechceného tehotenstva alebo všeobecne úlohy ženy v spoločnosti a záverečný záber dáva celkom jasnú odpoveď, čo chcú tvorcovia povedať. Morálka vedy tiež neostane stranou. Bohužiaľ film pri tak krátkej stopáži nedokáže obrazne povedané poriadne dýchať a osobne by som uvítal pokojne o 20 minút viac. Viacero vecí by tak bolo dovysvetlených a pri veľmi slušnej atmosfére mohlo byť aj finále dlhšie. Samozrejme drvivá väčšina súčasného publika rieši horory podľa počtu a intenzity žánrových propriet a málokto sa zamyslí nad tým, že tento žáner nechce len strašiť, ale aj byť alegóriou na rôzne spoločenské problémy a filozofické otázky. 70%

Kvalitný spaghetti western s klasickým mlčanlivým hrdinom v hlavnej úlohe a s plejádou záporákov. Proti Keomovi stoja hneď dve skupiny, za prvé rodina, alebo skôr "rodina", a za druhé typickí jednorozmerní záporáci. Ide o originálny koncept, avšak v tom množstve postáv chýba charizmatický protivník, napríklad v podaní takého Klausa Kinskiho. Všetko je ešte špinavšie ako obvykle a v záverečných pasážach sa dej stáva relatívne nepredvídateľným. Poteší zaujímavá práca s kamerou, zvukom a hudbou a ich kombináciou. Logiku tu nehľadajte, postavy padajú po streľbe na zem ako hrušky (ak neodletia s guľkou v tele 10 metrov do diaľky) nie preto, žeby hrdinovia mali nejaký plán, ale vďaka šikovnému strihu.

Citlivo nakrútné sci-fi z produkčnej odnože "štúdio tvorby pre deti a mládež". Je chvályhodné, že scenár stavia v podstate celú zápletku na tom, že človek narodený na Marse nie je fyzicky schopný dlhšieho pobytu na Zemi a vzhľadom na tento fakt je aj celý film vypointovaný. Na druhú stranu sa ale potom ukazuje zopár logických nedostatkov. Je chvályhodné, ak teenager sleduje Nebo nad Berlínom, scénu ale neskôr mierne zabíja prílišná doslovnosť. Vo filme nie je nič tak výnimočné, aby sa cieľová skupina k Vesmíru medzi nami vrátila aj v dospelom veku, čo ale nemusí byť stopercentná pravda a výnimky sa môžu nájsť. Každopádne filmov pre deti a mládež, ku ktorým sa moja generácia rada pravidelne vracia je dosť a všetky sú silnejšie ako tento, inak sympatický kúsok.

Zack "Sador" Snyder: vládca vesmíru oznámil, že točí vlastné Star Wars, ale asi nejaký novinár pri tomto preslove zakašľal a nebolo počuť slovo "turecké". Prvá časť má toľko wtf momentov, že je vo svojej tuposti zábavná, v dvojke takéto momenty bohužiaľ absentujú a je proste iba nudná. Ide o zameniteľné sci-fi béčko, ktoré je v pohode pozerateľné, avšak vzhľadom na to, kto to nakrútil a ako bol projekt vopred prezentovaný, ide o ťažké sklamanie. Herci sú v pohode, so Sofiou nemám problém, avšak verím, že klišé s ostrihaním vlastnej hlavy s výsledkom ako od kaderníčky je myslené smrteľne vážne. Strojček na vyholenie bokov som si v kúpeľni nevšimol. Hľadanie princeznej po planétach sľubované v trojke ale môže byť už celkom fajn, zasadenie celej dvojky na jedno miesto je nešťastné rozhodnutie.

Ostlund prvýkrát opúšťa formu sofistikovanej mozaiky a ponúka jeden celistvý príbeh. Snímanie a spôsob odťažitého rozprávania zostáva rovnaký, avšak už tu cítiť, že Švédova tvorba sa posunie trochu inam. Témy si vypožičiava z oboch prvých filmov a posúva ich ďalej, ale môže sa stať, že napríklad V moci davu budete považovať vďaka paralelám medzi príbehmi za sofistikovanejší, čo sa stalo aj mne. Hra je odvážna v tom, že neponúka odpovede, filozofuje za hranicou zobrazeného, načrtváva napríklad otázku krutej ľudskej prirodzenosti (nielen deti, ale aj dospelí sa nechajú "radi uniesť"...) a už tu spomínaná vtipná, ale zároveň trefná metafora s kolískou poukazuje na to, kde môže byť hlavný problém problému šikany. Ako učiteľ na strednej škole sa mi neustále potvrdzuje, že menší záujem rodičov vedie k väčšej nezvládnuteľnosti ich potomkov.

Oproti debutu už ide o vyzretejšie dielo, zároveň ale nemá ten anarchistický amatérsky drajv Mongoloida s gitarou. Osobne mi V moci davu ale sadol viac, Ostlund vhodne volí štylistické prostriedky a filmovú reč na vyjadrenie názoru, ktorý je daný už názvom filmu. Mne myšlienka akcie ovplyvnenej okolím pripadá originálna, najmä ak ju sledujeme prostredníctvom takto odťažitej mozaiky. Neostaneme však iba pri jednej téme. Takmer každý príbeh sa začne časom pomerne nečakane vyvíjať, niektoré však zaujmú viac, ďalšie možno menej. Napriek tomu celý film pôsobí veľmi celistvo. Rozhodne ide o dielo, ktoré si zamilujú hejteri dialógového snímania záber - protizáber.

Bratia Dardenneovci alebo Ken Loach by na vec išli inak a nakrútili by sociálnu drámu kritizujúcu neschopnosť úradov pri snahe o adopciu, alebo niečo podobné, a bezpochyby by to urobili kvalitne. Umberto Pasolini je ale trochu odlišný režisér a scenárista a snaží sa od sociálnych tém spätých so systémom upriamiť pozornosť viac na vzťahy, ktoré by sa vzhľadom na situáciu vyvíjali v podstate všade a kedykoľvek rovnako. Michael je jeden z najroztomilejších synčekov filmového plátna a o Johnovi to isté platí v úlohe otca. Je podobný a zároveň odlišný od hrdinu Zátišia a aj porovnávanie s týmto výborným Pasoliniho filmom ponúka potešenie zo síce smutného, ale inak melancholického feel good diela.

Keby som si film pozrel v roku 2004, tak by som si povedal, že ide o "béčkovejšiu" verziu Piesní z druhého poschodia. Lenže z Ostlunda sa medzičasom stala medzinárodná superstar nakrúcajúca s vyššími rozpočtami a Andersson nakrútil niekoľko ďalších filmov. A tak si v roku 2024 hovorím, že... Mongoloid s gytarou pôsobí ako "béčkovejšia" verzia Piesní z druhého poschodia. Čo ale vôbec nie je kritika, povedal by som, že skoro až pochvala. Ako všetci dobre vieme, najlepšie sa smeje na nešťastí druhých a tak scény s bicyklom na lampe a samojazdiacim autom sú nesmierne zábavné. Neprekvapí, že najnormálnejšou postavou sa zdá byť onen mongoloid a občas som si spomenul aj na Ulricha Seidla.