Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Krimi
  • Animovaný
  • Akčný

Recenzie (12 144)

plagát

Star Wars: Epizoda II - Klonovaní útočia (2002) 

O niečo vydaranejšie a temnejšie pokračovanie oproti Skrytej hrozbe. Našťastie sa dej posunul o desať rokov a tým sa rozplynula tá infantilnosť. Výprave nie je čo vytknúť, stále sa niečo deje a príbeh je relatívne zaujímavý. Dozvieme sa povod vzniku hviezdy smrti a sledujeme pozvolný prerod Anakina, ktorý vyvrcholil v tretej časti. Dej je síce iba pozadie k tomuto prerodu, ale inak to proste nejde a ak ho pozorne sledujete, začína do seba pekne zapadať spolu s ďalšími dielmi. Klony majú oproti jednotke vydarenejšií vizuál, všetky prostredia sú maximálne zaujímavé, mestá pripomínajú prostredie L.A. z Blade Runnera, následne sa ocitáme na vodnej planéte, potom v úžasne gýčovom prostredí, ktoré je adekvátnym pozadím pre vznik osudovej lásky a skončíme na červenej púšti pri záverečnej mohutnej bitke o slobodu republiky. Film podľa mňa treba vidieť viac krát, celú trilógiu pokope a potom ju viac docenia aj mnohí skeptici a obrblávači.

plagát

Hviezdne vojny: Epizóda I - Skrytá hrozba (1999) 

Zo starých Hviezdnych vojen nie som až zas tak hotový ako vačšina fanúšikov, takže Skrytá hrozba nebola pre mňa ani zďaleka takým sklamaním. Lucas zrejme musel novú ságu začať trochu zvolna a ukázať objavenie a mladosť Anakina, čím sa dá ospravedlniť tá infantilnosť. Pokial si dobre spomínam na Návrat Jediho, infantilnosťou príliš za týmto dielom nezaostáva. Rovnako nepodarené masky a naivné dialógy. Naopak výprava je podarená a film má výborného záporáka v podobe Darth Maula. Vekom diváka a ďalšími zhliadnutiami už tá infantilnosť, ktorá je v značnom rozpore s prevažne politicky orientovaným dejom, dosť otravná a začína nahlodávať "silu" pôvodného hodnotenia. Mimochodom kde sa bral dýchateľný vzduch na planéte, ktorá je celá bez zelene?

plagát

Renesancia (2006) 

Kriminálny príbeh ozvláštnený zaujímavou vizuálnou stránkou, pri ktorej som si hovoril, ako by to super vyzeralo, ak by film nebol animovaný a čiernobiely. A to hlavne pri zobrazení Paríža blízkej budúcnosti. Snímok pripomína atmosférou Blade runner, pomalším tempom Immortel. Príbeh je zakončený celkom originálne, čo je po niektorých klišé (suspendovaný policajt,milostný pomer) príjemným prekvapením.

plagát

Pán prsteňov: Návrat kráľa (2003) 

Najmonumentálnejší diel série a asi aj najvačší velkofilm histórie. To, čo Jackson predvádza na Pellenorských poliach je neskutočné. Okrem toho ešte Odula, dve menšie bitky, hora osudu alebo Nemrtve vojsko. Jackson do posledného dielu napechoval podla očakávania čo sa dalo a ešte viac. Bohužial mi z celej série asi najmenej sadla atmosféra, ale tá monumentalita to vynahradila. Rozšírená verzia navyše ponúka zvrhnutie Sarumana, prechod medzi lebkami v priesmyku mrtvych a o niečo dlhšiu bitku pri Minas Tirtith. Zapalovanie signálnych ohňov je najkrajšia scéna z celej trilógie.

plagát

Pán prsteňov: Dve veže (2002) 

Pokračovanie série s trochu odlišnou atmosférou ako prvý diel. Jackson vybral jednotný farebný filter pre všetky tri línie a Dve veže tak posobia konzistentnejšie ako Spoločenstvo. Prvé dve tretiny pripravujú podu pre záverečné vyvrcholenie, ktoré svojou hutnosťou prekonáva snaď všetko dovtedy videné. Z trilógie ide asi o najlepšiu adaptáciu vďaka volnému narábaniu s predlohou, v ktorej sú jednotlivé časti písané za sebou, vo filme sa striedajú a vrcholia naraz. Rozšírená verzia je v tomto prípade nutnosťou, niektoré vynechané scény sú takmer geniálne (Boromir).

plagát

Pán prsteňov: Spoločenstvo Prsteňa (2001) 

Natočiť sa dá úplne všetko, aj tá najmenej sfilmovatelná kniha, čo tu Jackson dokazuje tým najpompéznejším štýlom. Nebral do úvahy trend príliš zjednodušovať príbeh a odmietol požiadavku na nakrútenie celého diela ako jeden alebo dva filmy. Za sto mil. sa mu podarilo preniesť z knihy na plátno kúzelnú magickú atmosféru, ktorá ale nie vždy dokonale funguje. Niektoré scény sú prefiltrované až na doraz, iné, ako záverečný súboj v lese príliš magicky neposobia a sposobujú menšiu nekonzistentnosť. Scény z Morie a Galadrielinej ríše sú vizuálne najúchvatnejšie. Predlžená verzia je ešte lepšia, viac vtiahne do deja.

plagát

Next (2007) 

Zrejme najslabšia Dickovská adaptácia, aj keď skutočná adaptácia to opať nie je. Čakal som sci-fi, tento film je ale skoro až romantická komédia, aj keď v trochu inom (nechcenom) zmysle. Táto línia zaberá príliš veľa času a napriek tomu pôsobí zbližovanie Cagea a Biel uponáhlane a nedôveryhodne. Keď sa film trochu rozbehne, to jest pred koncom (nepočítam únik pred digitálnym drevom), príde prekvapivá pointa, vďaka ktorej zrejme slávni herci na scenár prikývli. Vysvetlí hŕbu nelogičností, ďalšie pridá (logika mala dovolenku ďaleko od písacích stolov, kde sa písal scenár, toto je vážne pre blbcov), zároveň som ale chcel vedieť, ako sa to vyvinie ďalej, namiesto toho prišli titulky. Stačilo dotočiť polhodinku a možno by bol výsledok omnoho lepší. S odretými ušami po opätovnom pozretí za 3.

plagát

S milenkou mojej matky (2000) 

Od 16tich na podpore, potom do ústavu a nakoniec dôchodok. Na Islande byť lúzrom nie je zrejme velký problém. Matky nemajú tiež problém živiť odrastených lenivých synov, ich sexy milenky v najlepších rokoch sa s nimi dokonca radi vyspia. Super život. Zrejme to Kormákur nemyslel úplne vážne, inak hor sa na Island. Cez víkend si ešte môžete všetci spoločne skočiť na nejaký fjord, alebo do kúpelov pri gejzíroch.

plagát

Grand restaurant pána Septima (1966) 

Keby sa v celom filme Funes nepytvoril, ani by som si nevšimol, že ide o komédiu. Námet je zaujímavý, ale skôr by mi sadol na televízny film. Niektoré scény boli vydarené a vtipné, ale pripadá mi, že tvorcovia príliš tlačia na pilu a snažia sa z každého Funesovho výstupu vyvolať v divákovi hurónsky smiech. Viac film beriem ako klasickú oddychovku na víkendové popoludnie, keď máme plný žalúdok po výdatnom obede, takže sa nám nechce myslieť.

plagát

Druhá šanca (2005) 

Čistý kryštalický Hollywood, ako zo starých čias. Extrémne kladní hrdinovia, súperi zasadzujúci podpásovky, schéma, ktorá je každému divákovi vopred jasná. Ak by sa film natočil pred niekolkými desaťročiami, stal by sa nesporne klasikou. V dnešnej cynickej dobe, keď každý musí byť aj tak trochu hajzel, sa bohužial trochu v kinách stratil a zabudli naň aj akademici. Naposledy ma podobne takto dojal Posledný samuraj, ktorý je ešte jednoduchší. A o to ide, diváka dojať, pripraviť mu silný emocionálny zážitok. Na prostriedkoch až tak veľmi nezáleží. Cinderella man je v tomto smere dokonalý. Bohužial hviezdička dole za obrázky prázdnej postele a komentára dobrej sociálnej politiky vtedajšej vlády.