chlebo

Ako to nejako distingvovane a zároveň odborne, no stručne zhodnotiť? Slovné spojenie: "Panenka je piča!" celú problematiku vystihuje podla vyššie uvedených kritérií. Keď sme už pri kritériách, myslím, že tie tunajšie hodnotiace boli k tomuto bezbrannému snímku viac ako kruté, čo by ma ani tak neiritovalo, keby tá prísnosť bola na mieste a aj ďaleko kolosálnejšie megakokotiny by boli hodnotené rovnako prísne. Ale to sem už zase ťahám priveľa svojich názorov a filozofie, skrátka a dobre, ak opomeniem fakt, že som sa po zhliadnutí cítil ako po vyjdení z DVD požičovne, keďže si Finders Keepers prepožičiava spoustu nápadů, musím s miernymi rozpakmi priznať, že som sa bavil, dej pekne odsýpal, Jigsaw ako nezáporák bol príjemným prekvapením a odpustiteľný je aj ten hepyend, Lilith, to zober. Možno je to enormnou zaneprázdnenosťou a privysokým pracovným nasadením v poslednej dobe, ale po malej abstinencie od filmov mi na také akurátne ukojenie stačí aj bubu rozprávočka s mierne naštrbenou logikou.

Byť svedkom toho, ako sa partia absolútnych nehercov stretne za Závojom v rozprávkovom lese, s malým stanovým kempom, kúsok od Perníkovej chalúpky a s učebnicovým úchylom, zasiahnutým Jeruzalemským syndrómom, tak trochu vo vlastnom ponímaní a kopou novovynájdených drog, by mala byť asi celkom sranda. Pre tentokrát výnimočne nevyužijem možnosť siahodlho sa vyžalovať obšírnou epopejou pre mňa tak charakteristickou, a len úplne neodborne (aby som dokázal aký som Kromaňonec) s kyslým ksichtom skonštatujem, že nebola.

Nesympatický CoCoote(k) potulujúci sa mestom ma ide učiť ako mám vraždiť a ešte ma chce pri tom nudiť filozofickými žvástmi pre jeho živočíšny druh typický? Byť to tuzemský film , mohol by to byť fakticky CoCootov Posledný horor, za takú fušerinu by mu snáď niekto, (možno aj ja osobne) totiž mohol ukázať, ako sa to robí naozaj, trvalo by to celé tak štvrťhodinu , a garantujem, že by to bolo zábavnejšie.

Akýsi som v poslednej dobe namäkko a rozdávam štvorky viac ako nervózni učitelia v SR pred avizovaným štrajkom, ale čomu sa brániť, keď oni sú tie filmíky všetky tak roztomilé a záslužné umelecké diela. Navyše, ako zarytý ochranca zvierat, so značným zadosťučinením musím podotknúť, že konečne sa úlohy vymenili a skurvení ľudia skončili ako laboratórne krysy, na ktorých sa skúšajú medikamenty pre zvieratká a nie naopak. Konkrétne taká pekná býčia viagra, ktorá tomu v podstate priniesla tie pravé gule. V skratke by sa to dalo zhrnúť ako šukanie všetkého, všetkým a všade , čo je dosť potešiteľné, lebo vďaka viacerým poruchám osobnosti pána Spasojevica sa pomerne nudný a depresívny januárový večer zmenil na príjemnú a sofistikovanú zábavu pre celú rodinu. Aj by som dal plný počet, ale jedna nekompromisne dole za to, že po uložení deciek do postielok a užití tej "zázračnej" býčej viagry sa ten lenivý pičus ledva zavlnil, mierne pozviechal, zavrávoral a opäť padol a starú to vytočilo viac ako obvykle po tom, čo pri rodinnom sledovaní videla nástroj hlavného hrdinu. Čo sa týka skutočného názoru na film, súhlasím s názorom, že nejde o žiadny pokus šokovať, ale o obšírny zoznam (ako spomínam aj vyššie) porúch osobnosti a sexuálnych deviácií, ktorými tvorcovia zaručene trpia (tak sa pýtam či si Srdjan Spasojevic doma vo familiárnom kruhu nehovorí Vukmir Vukmir). A teraz ma ospravedlňte, to oslie mláďa v kôlni sa samo neošuká.

Musím uznať, že po minulej skúsenosti s webkou ( Odobrať z priateľov), kde mi namiesto očakávaného vyvrcholenia v ruke sklamane ostalo visieť ochablé péro, druhý webkovo - nejaký pokus je takmer o celých stoosemdesiat lepší, a dokonca to ani nie je tým, že si tá sladká Melánia nechala lízať podistým rozkošnú kundu, skôr ten štvorhviezdový orgáč pripisujem tomu, že miestami som s potešením zistil, že si pri tom spomínam na svoje milované The Poughkeepsie tapes v sračkovejšom, webkovejšom (áno, stále mi tá zasratá webka vadí) a teenovskejšom kabátiku, a na počudovanie, okrem už zmienenej webkamery (tú svoju som okamžite po zhliadnutí bez milosti defenestroval) mi už nič iné nevadilo a po skončení som s potuteľným úsmevom pobadal, že absolútne mimovoľne som asi sem tam pomykal s rukou a držiac istý orgán, prinieslo to, neskoro, ale predsa, ten vytúžený vrchol, na ktorý čakám od tej odoberateľskej katastrofy. Záverom mi snáď neostáva nič iné, ako sa ospravedlniť za nechutné a perverzné narážky, panicovi môjho kalibru dokážu pikantérie tomuto podobné pomotať hlavu aj na dlhšiu dobu.

Nabudúce, keď mi srdce zapiští po vrchole mixu najväčšieho československého hudobného nevkusu si asi radšej vyzujem papuče, decká dám postrážiť tomu večne ufrflanému pivopičovi od naproti a vyberiem sa do KD (pre mestských fajnšmekrov vysvetlivka, KD = kultúrny dom) niekde do Horného Lopašova, prípadne destinácie podobnej, na pravú nefalšovanú dedinskú veselicu. Keď zatúžim po nepodarenom mafiáno - podnikateľovi, zapnem si Sametových vrahov a vyhoním si na dvojhodinovom bunjeejumpingu Karlosa sponad Orlickej priehrady... a takto by sa dalo pokračovať donekonečna, čo všetko nabudúce ako rozhorčený divák spravím, namiesto trávenia času podobnými splaškami o českých sockách. A to sa nemôžem ani vyhovoriť na tie svoje obľúbené drogy, pretože ani tým sa nepodarilo vyriešiť problém tohoto tu, (čo ma dosť prekvapuje, keďže drogy zvyčajne všetky problémy, ako iste viete, vyriešia a urovnajú) a síce, že ide o prachsprostú stratu času. Až zúfalo naivne som čakal, že Prušinovský sa pochlapí, chlapsky rozopne rázporok a s huncútskym "Hehehehehehehe!" vytiahne z nohavíc nefalšovanú kobru , ktorú ja ako divák len v nemom úžase zhltnem, asi po úvodnej polhodine som pochopil, že budem rád za dôstojnú, ale ničím ohromujúcu užovku a keď z úplne nepochopiteľných príčin (zato chvaladesinekrížovémušrobováku) nabehli záverečné titulky, z toho rázporku proste vyliezol bližšie neidentifikovateľný zakrpatený pokus o jaštera, (v odbornej terminológii takzvaný krpatý zaparený pičus ) sotva stojaci za povšimnutie. Že som si to , ja idiot, pri všetkých tých dokopy osemdesiatkových orgazmoch tu, nedal v hlave dokopy a nešiel radšej spať.

Čo môže vyliezť z kombinácie USA / Maďarsko, a to pre tento krát nemám na mysli tie naše Horné Uhry, inakšie aj Slovenskom nazývané, ale echt gulášových susedov s bajúzmi pod nosom. Podobne rozpačitý dojem, ako táto kombinácia zanecháva v mojom kritickom ja Styria. Niečo ako keď očakávate pekne divoké lesbické porno, no vylezie z toho jemný dvorný škandálik s letmým náznakom erotiky, ktorý sa pomaly, ale isto mení na bubu rozprávku, s pekne vyčačkanými dámičkami a priam stredovekými vilidžermi. Až vám tam ten príchod z Ameriky a výdobytky modernej doby, typu walkman, začnú drasticky prekážať. Ale teda späť k mojej rozpačitosti, z pôvodne nadutých líc a detinsky rozhorčeného výrazu, kvôli hororovému nepodarku sa nevdojak stal nesmelý záujem a po stotožnení sa so skutočnosťou, že hororu sa proste nedočkám, ma táto rozprávka, o niečo menej desivá než tie od Dobšinského zťažka prehltla, no nakoniec predsa len pohltila, proste, neprišla žiadna Nirvána, hypnóza vecí v blízkom okolí ani hysterické trieskanie s misou okolo seba vytriasajúc z nej pukance, ale kultivovane a s pomerným záujmom som si vychutnal niečo iné, než som si predstavoval, aby som sa potom mohol podeliť o túto distingvovanú a vysokoodbornú, pre tieto stránky nepopierateľne nepostrádateľnú epochu.

Možno by pán Záda lepšie urobil, keby sa vybrali nakrúcať až na samotný koniec sveta, do skutočného lesa Aokigahara, pretože tento jugošský hájik je asi tak nepríjemne strašidelný ako lesík okolo jaskyne Driny v Smoleniciach, kde sme sa pred peknými pár rokmi stratili s vtedajšou partiou. Samozrejme, dôvodom nebola seansa so stanmi, kde by sme hamletovsky hľadali najvhodnejšiu odpoveď na obligátnu otázku každého samovraha byť, či nebyť, ale sme sa jednoducho pod vplyvom pekného letného večera a nejakého toho krabicového vínka proste stratili. Tu začala oproti filmu skutočná a nefalšovaná hrôza, pretože jednak vínko a jednak všetok ostatný proviant sme v krátkom intervale medzi zistením, že sme sa stratili a riešením, čo kurva budeme robiť, samozrejme spotrebovali. Potom sme s hrôzou a celí dezorientovaní do svitania behali po tom riedkom hájiku, (spravodlivo však musím uznať, že od toho filmového vyzeral hustejšie, prefíkanejšie a ďaleko nebezpečnejšie) ktorý nás, sviňa jedna, nie a nie vypustiť, stále nám miatol hlavy a tak to celé vyzeralo ako nejaký beh cez prekážkovú dráhu pre malých dawnov, často sme sa jeden druhému strácali, vrážali do seba, poniektorí od zúfalstva slintali a plakali dúfajúc, že nás ten pekelný les vypustí buď niekde do civilizácie, kde sme mali zaplatenú chatu a zvyšok proviantu, prineseného z domu, prípadne niekde na kraj Smoleníc, kde by sme počkali na prvý otvorený obchod, nakúpili a v zábave pokračovali. Celá nočná mora skončila, keď sme zistili, že pre vymotanie sa z osídiel temného hájika stačilo sledovať turistické značky, ale to musel prvý z nás načisto vytriezvieť. Hľadať sa nás samozrejme nevybral nikto, ani hajzli zo zvyšku party, určite v nádeji, že nás Les zabije a všetky tie dobroty na chate ostanú pre nich. Takže, keď sme nadránom otrhaní špinaví a dezorientovaní vyliezli z lesa, nevítalo nás žiadne nadšené výkriky radosti, skôr sklamané tváre spolubývajúcich. Ale rozprávam tu od veci, celé, čo som tým chcel povedať bolo, že ešte aj toto malé lesné dobrodružstvo bolo strašidelnejšie než les "Aokigahara," ktorý nám predviedli tvorcovia. Z môjho pohľadu teda ide o prechádzku prírodou, ktorú by zvládli aj ešte menej nadaní herci ako je nesympatická Dormerových Natálka a vyteplený Tarzan, pardon, Taylor. Horororororovú atmosféru tomu nedodajú ani tie extrémne nepredvídatelné lakačky. Snáď najdesivejšia z toho celého je malá ťinťanka a jej cáklý výraz, podobný jej súkmeňovcom, ktorí sa v čínskych obchodoch a na parkoviskách pred kulturákmi, čo sa týka dedín, snažia svojim obetiam / zákazníkom natlačiť do tašiek značkový tovar. Ako prechádzka prírodou pekné, ako horor už druhýkrát určite nie.

Absentia, tiež známa ako Neprítomnosť, je názvom pre tento počin vcelku výstižný a pri výzve pobiť sa s týmto dielom vás teda čaká absencia / neprítomnosť : dostatočnej kvality , hereckých výkonov, z toho vyplýva absencia / neprítomnosť hocijakého napätia, prípadne schopnosť jemného scítenia sa s postavami a vžiť sa do deja, no a ako ďalšie, a zároveň posledné absentujúce - akékoľvek vysvetlenie, rozuzlenie, vyvrcholenie (teda ja som vyvrcholil šťastím, keď to skončilo, ale to sa asi pre ostatných potenciálne potentných divákov neráta) Čo rozhodne nechýba, je monotónnosť, amatérskosť na každom kroku a nesympatickosť snáď všetkých hlavných aj nehlavných protagonistov. Jediné šťastie je, že keď sa nad toto všetko povznesiem a zvážim v hlave fakt, že do sledovania tohto tu som sa pustil v rovnaký deň , kedy som uzrel nešťastným omylom Subconscious cruelty, neostáva mi iné, ako sám pred sebou priznať, že toto bol pomerne milý, zaujímavý a akciou nabitý filmík.

Tento film je ďalší z radu dôkazov , že kancelársky panicko, hoc' metamorfovaný na maniackeho vraha v maske, nie je zárukou napínavej filmovej zábavy, ako by to malo byť. Asi proste platí, že keď je niekto zúfalo nudný, tuctový a neoriginálny v bežnom rodinnom i pracovnom živote, rovnako tuctový a neoriginálny bude aj ako vrah bez tváre, a síce, drtič a zdrtí diváka nekonečne nudným fňukaním , tak typickým pre skrachovancov, z ktorých si dobromyseľne uťahuje sám život, šéfovia sa im vozia po ženuškách a kamaráti si za ich peniaze kupujú Mercedesy. V nekonečnej frustrácii treba ukázať silu šikanovaného jedinca a k prekrásnej filozofii o životnej krivde pridať trošku tej satisfakcie. Ale už sa mi zíva aj pri písaní, povedané jednoducho - strata času.