classic

„Spectre” je akronym, ktorého skratkový názov v angličtine znamená konkrétne toto: »Special Executive for Counterintelligence, Terrorism, Revenge and Extortion« , čo následne ešte pre istotu preložím i do slovenského, vskutku ozaj ľubozvučného jazyka: « Zvláštny výkonný výbor pre kontrarozviedku, terorizmus, pomstu a vydieranie » , čiže tým pádom sa jedná o zločineckú organizáciu, ktorá je ináč duchovným dieťaťom Ernsta Stavro Blofelda, pričom jeden z jej vychýrených členov, Marco Sciarra, sa má akurát práve zdržiavať v Mexiku, kde zrovna prebieha sviatok » Día de los muertos « , kedy ho má skrátka James Bond na samotný popud, od posmrtnej správy M, chladnokrvne zlikvidovať, ale sprvoti to vyzerá tak, že medzi tou masou ľudí, to nebude mať vôbec jednoduché, keďže sa strhne neuveriteľná štvanica, ktorá sa snáď navždy zapíše do povedomia všetkých zúčastnených na oslavách, keď im vtedy lietal nad hlavami vrtuľník, z ktorého postupne vypadávali niektorí lotri, najmä už spomínaný Marco, a potom i pilot, čím nielenže tento špeciálne vyškolený agent zabránil teroristickému sprisahaniu, ale zároveň tiež "odcudzil" i prsteň, ozdobený štylizovanou chobotnicou, ktorý nosili také „zvrátené esá” , až sa mu hádam pomaly aj hlava zatočí... ? Podľa mena je vari nad slnko jasné, že bol Talianom, a tak pôjde následne do Ríma na pohreb, kde sa zoznámi s jeho vdovou, prekrásnou sexicou Luciou, s ktorou prežije krátky flirtík, a už má hneď v pätách i nebezpečného zabijáka Mr. Hinxa, s ktorým absolvuje totálne zbesilú naháňačku po rímskych uliciach ! Čochvíľa dokonca naďabí aj na ďalšieho »PÁNA« , zašitého v Rakúsku, bývalého vysokého predstaviteľa dcérskej spoločnosti Spectre-Quantum, teraz utečenecký zradca z MI6, a tak by sa dalo povedať, že p. White má už všetky dni dávno zrátané, no i napriek tomu na poslednú chvíľu poskytne Bondovi vodítko, kedy má ochrániť jeho dcéru Dr. Madeleine Swann pred okolitými nástrahami, čím v podstate (ne)vedomky prechádza do ďalšej fázy, že v tangierskom hoteli L'Américain, konečne zistí extrémne dôležité informácie, ktoré ho priam nasmerujú k Franzovi Oberhauserovi do saharskej púšte, z ktorého sa vykľuje nielen strašne ambiciózny »VEĽKÝ BRAT« , ale i ešte čosi extra, naviac, keď vo veľkomeste Londýn sa nakoniec rozhodne, kto z koho... ? / Po piatich rokoch som prehodnotil poslednú, 24. bondovku, ktorú opäť režíroval anglicko-americký režisér Sam Mendes s tým, že síce znovu nedosiahol na vyššie hodnotenia a má i o niečo nižšie, finančné tržby predchádzajúceho Skyfall, no i napriek tomu si skalopevne stojím za tým, že príliš nesklamal, i keď sa mu už možno nepodarilo vkročiť dva krát do tej istej rieky, stále sa jedná o veľmi vydarený filmový počin, ktorý najviac ohodnotia jednoducho tí fanúšikovia, ktorí videli čo najviac filmov s Jamesom Bondom, najideálnejšie je mať skompletizované úplne všetky snímky. Taktiež ide súčasne aj o akúsi "rekapituláciu" s Danielom Craigom, ale popritom je súčasne možné pozorovať i ďalšie inšpirácie, trebárs sekvencia bitky vo vlaku, mi automaticky pripomenula "conneryovku" Srdečné pozdravy z Ruska, a takto to funguje i naďalej. Všimol som si, že rejža vymenil kameramana Deakinsa za van Hoytemu, je to trochu atypické a (ne)štandardné, ale túto zmenu beriem na vedomie, ako veľmi prospešnú. Predtitulková, mexická sekvencia, je naprosto bravúrna, najprv si ide pekne na jeden, neprerušovaný záber, aby strihač L. Smith nám zakrátko na to ponúkol i naprosto unikátnu, strihovú montáž, ktorá si väčšinou udržiavala vysokú úroveň. Bondové dievčatá. Jedna lepšia, než druhá, aj keď talianská sexbomba Monica Bellucci má oproti francúzskej fešande Léi Seydoux oveľa menej priestoru. Castingoví režiséri asi obľubujú obsadzovanie oscarových hercov do záporných úloh všelijakých zlosynov, trebárs Bardem, teraz Waltz, a potom Malek, pričom Christoph mohol byť o trochu viac prepracovanejšou postavou, nebol až tak využitý (jeho) potenciál. Najnovšie bondovské špionážne dobrodružstvá, sú očividne dosť zmodernizované, čo mi na jednej strane lichotí, no na strane druhej, sa vytráca tá pôvodná atmosféra. Summa Summarum: O 5 rokov neskôr som zmenil hodnotenie z troch na štyri hviezdičky.

„Na skalách” by sa mal človek pohybovať predovšetkým v špeciálnej, trekingovej obuvi, ináč sa môže pomerne ľahko stať, že sa poriadne dokaličí, zároveň si k tomu aj vytkne členok, či nebodaj sa ešte doreže o ostré hrany, skrátka, bez patričnej výbavy už radšej ďalej ani na krok, pričom nádejná spisovateľka detektívok Laura Keane, sa zrovna podľa mojich odporúčaných inštrukcií extra neriadi, ale skôr si pôjde vytýčiť svoj vlastný spôsob, ako vyliezť a nezraniť sa... ? Má presne takú zvolenú taktiku, aká len jej vyhovuje, a to ani nemusí mať pritom obuté turistické topánky, alebo predsa hrozí, že nakoniec zakopne, až sa doslova poraní ? Áno, nakoľko si vôbec nič neobula, a ide s holými nohami, automaticky riskuje potenciálny úraz, aj keď si trochu naivne myslí, že ako dobre sa v podstate dokáže vyhnúť všetkým, nepriaznivým prekážkam, môže napokon preceniť svoje sily ? Sám aristokratický otec Félix ju na to jednak neustále nahovára, pričom onedlho jej bude sám asistovať s bosými chodidlami, čiže obidvaja sú duchom asi jogínmi, keď si tak veria, že sa im nič nemôže udiať. Konečne prejdem k merítku veci, ktoré sa bezprostredne týka tisícov, až hádam státisícov, či povedzme, miliónov manželských párov všade po celom svete. Vezmite si teraz takýto príklad: „On je extrémne vyťažený workoholik, venujúci sa prosperujúcej firme, väčšinou je stále niekde na cestách, a tak sa ponúka otázka, či by vari dokázal podviesť svoju ženu” ? Na to jestvuje úplne jednoduchá odpoveď: Buď áno, niečo medzi tým, alebo nie ? Avšak si ona nie je až tak istá, teda kývne na "vizionársky nápad" svojho otca, čím sa rozpútava kolotoč samých, nočných sledovačiek po osvetlenom New Yorku, kedy ani tak nejde o to celkové « podozrenie » zo strany manželky Laury a jej otca Félixa, ako skorej o »TEN« vzťah otca a dcéry, medzi ktorými to začína byť akosi naštrbené, lebo sám bol voľakedy sukničkárom, t. j. mám zdania vynárajúceho sa pokrytectva, či sa mi to iba sníva ? Vskutku, po tých skalách lezú iba dcéra s otcom, jedno vznikajúce nedorozumenie strieda druhé, vyčíta mu to, čo predtým robil im, čo jej tentoraz možno robí jej chlap, a tak sa natískajú hneď dva konflikty, ktoré treba vyriešiť, ale či sa to podarí, a či ju v skutočnosti naozaj cigáni, sa dozviem až v slnečnom Mexiku... / Najnovší snímok Sofii Coppoly nikdy spoľahlivo nefunguje, čo už vidieť podľa môjho kritického hodnotenia a ešte o moc kritickejšej, ale úprimnej recenzie. Jej pôvodný, ale strašne slabučký scenár, by určite lepšie napísala i taká študentka 3. ročníka Filmovej dramaturgie a scenáristiky v Banskej Bystrici ! Zvyčajne väčšina scén je neuveriteľne prázdnych, opakujú sa, ako taká obohraná platňa, a tak tým pádom ani bohvieako nezvláda prácu réžie, ktorá nestojí takpovediac ani za tú fajku dymu, a to ani nehovoriac o ozaj príšernom strihu, ktorý dokáže človeka ale nasrdiť ! Ani účasť hereckého matadora Billa Murrayho, automaticky nezaručuje i kvalitu úspechu, alebo, že je dcérou významného režiséra Francisa Forda Coppolu ( no a čo ?), je v podstate úplne to isté, pretože ani režisér takých trhákov, ako sú Krstní otcovia, nebol vždy počas svojej kariéry taký plodný, mal totiž aj oveľa slabšie filmy, ku ktorým by som sa ja osobne v jeho prípade v živote nehlásil, a presne to isté postihlo i jeho dcérenku, ktorá zrejme nakrútila jeden zo svojich maximálne najbiednejších filmov ! Nevedel som sa dočkať záverečných tituliek, ktoré nie a nie prísť, až som pomaly trpel, ako taký „Kristus na kríži” ! Naprostý nepodarok, ktorý ma (ne)normálne urazil !

„Zvláštne dni” , konkrétne sa v tomto prípade jedná len o posledné dva, so začiatočným dátumom 30. december 1999 a so stanoveným časom 1 hodina, 6 minút a 30 sekúnd ráno, a to s tromi šialenými výrastkami, ktorí sa akurát zrovna chystajú vylúpiť čínsku reštauráciu, pričom si to jeden z nich následne aj nahráva cez "SQUID" , čo znamená v preklade asi toto: „Nelegálne elektronické zariadenie, ktoré zaznamenáva spomienky a fyzické vnemy priamo z mozgovej kôry nositeľa na zariadenie podobné MiniDiscu na prehrávanie” a s končiacim sa na rovné »MILÉNIUM« , t. j. už 1. január 2000, čiže už po dvoch minútach a 46 sekundách po polnoci, kedy budem mať za sebou - neuveriteľne bujarú, silvestrovskú žúrku, na ktorú môžem sotva vonkoncom niekedy zabudnúť, keď sa mi tak predsa extrémne vryla do pamäte... Akýmsi prostredníkom celej „veselice” je/bude postava Lennyho Nera, ktorá nielenže kšeftuje s týmito diskami, kedy si môže kľudne prehrať napríklad i takú explicitnú vraždu prostitútky, ale aj súčasne prebieha v tomto prostredí i akýsi vojnový stav, ktorý majú pod taktovkou policajné zložky LAPD, keď i u nich sa určite nájdu nejaké » čierne ovce « , alebo pouličné nepokoje čoraz intenzívnejšie naberajú na obrátkach, a tak nie je žiadna núdza o potenciálnu zrážku - demonštrantov proti „cajtom” , ale toho zmätkového miš-mašu, je v podstate ešte oveľa viac, až si teraz normálne myslím, že autor scenára James Cameron, musel snáď pojesť samé, divé huby (muchotrávky), či opäť mal extrémne divoké sny, ako býva v jeho typickom zvyku, keď potom vymyslel extra digitalizovaného Avatara... ? Hlavný predstaviteľ Ralph Fiennes, ináč po celý čas vyzeral, ako Bradley Cooper, povedzme z Hangoveru, až som miestami mával problémy ich dvoch vôbec rozoznať, že akoby mu vari sám z oka vypadol ! Nemyslím to ani tak z pohľadu alkoholového opojenia, ako skôr tou fyziognómiou ? Ozaj, všimli ste si to ? Toto je tak násilný, filmový zlepenec, ktorý na jednej strane trvá dlhých 2 a pol hodiny, no na strane druhej, sa toho v ňom udeje toľko absurdne-prehnaného, až je to normálne (ne)sympatické, že im musím skrátka všetkým fandiť, lebo vidieť pohromade tak veľa všelijakých, bizarných postavičiek, sa stopercentne nevidí úplne každý deň, no zároveň to vidieť v celej svoje kráse znovu, už viac absolútne netúžim ! Po Bode zlomu sa režisérka niekoľkonásobne viac odtrhla z reťaze, že tu niečo nie je s kostolným poriadkom... !? Toto nie sú „zvláštne dni” , toto sú mimoriadne psie dni, aké by som prežiť nechcel ani v najdivokejšom sne. PS: Vo filme je absolútne nekontrolovateľný obsah teroru, ktorý je až samoúčelný, pretože netuším, čo si ním tvorcovia vlastne sľubovali ! Až mám dojem, že kvôli výslednému efektu... ? I napriek negatívnym dojmom, 60 % ponechám ! Oproti Point Break, sklamanie.

„Bod zlomu” v surferskej terminológii označuje miesto, kde vlny narážajú o výbežok alebo skalu, čoho si je agent FBI Johnny Utah i veľmi dobre vedomý, keďže sa potrebuje dostať na stopu štyrom ozbrojeným páchateľom, ktorí jednak nielenže používajú masky bývalých amerických prezidentov Ronalda Reagana, Richarda Nixona, Lyndona B. Johnsona a Jimmyho Cartera, kedy ich »JOB« spočíva v zameriavaní sa na pravidelné vykrádania los-angeleských bánk, ktorých majú na konte vyše dobrej dvadsiatky, a tak ich musí vari konečne niekto natrvalo zastaviť, že tým pádom ani na sekundu (ne)zaváha, len aby sa votrel do priazne šéfovi bandy Bodhimu, pričom sprvoti musí ísť na vec menšou okľukou, a to prostredníctvom kočky Tyler Endicott, ktorej najprv natlačí niekoľko kalerábov do hlavičky, čím bude pre ňu oveľa viac zaujímavejším, kde sa vskutku jedná v podstate iba o to, aby sa naučil poriadne surfovať, čo je vôbec úvodnou a úplne tou najdôležitejšou vstupenkou medzi túto skupinu surferov, čo milujú totálny adrenalín, ktorý im snáď navždy prúdi v žilách, skrátka, musia mať ozaj pevné nervy, keď po každej, úspešnej akcii, sa idú následne vyventilovať na Latigo pláž. Čo ale v takom prípade, ak ich ktokoľvek "vyruší" pri predposlednom záťahu, kto sa volá Johnny Utah... ? Odteraz už nemá žiadnu istotu, ako sa budú udalosti vyvíjať ďalej, ktoré sú buď v jeho prospech, čo asi vonkoncom (zatiaľ) nehrozí, alebo bude musieť kývnuť na požiadavky nepredvídateľného Bodhiho, ktorý ho momentálne drží pevne vo zveráku ? Hrať dvojitého agenta, sa zrejme vždy nevypláca, čiže dosť riskuje kvôli ťažkej úlohe, ktorá mu už takpovediac prerástla cez hlavu, kedy stojí na tenkom ľade, ktorý sa môže pod ním kedykoľvek prelomiť, no i napriek tomu, ešte nehádže flintu do žita, aj keď jednoduché to mať určite nebude, pretože Bodhi a Utah, sú neuveriteľne tvrdohlaví rivali, ktorí si nekompromisne idú za svojím cieľom... / Point Break, režisérky K. Bigelow a výkonného producenta J. Camerona, je vôbec jedným z najlepších akčných filmov, ktoré som v živote videl, teda aspoň do prvej polovice som to tak i pociťoval. Dovtedy to na mňa pôsobilo extrémne realisticky, že trebárs prestrelka so surfermi/narkomanmi, je priam strhujúcou, a to ani nehovoriac o naháňačke s jedným z nepolapiteľných prezidentov. Psychológia postáv funguje na výbornú, obalená rúškom tajomstva. Akonáhle sa ale odhalí identita agenta Utaha, film ide z kopca nekontrolovateľnou (hollywoodskou) rýchlosťou, čím sa uberali body smerom nadol, i keď si filmová kinetika udržovala vysokú kondíciu. Scenár je potom popretkávaný samým klišé, čo taktiež nie je nič príjemné, vtedy idú postavy hlavou proti múru. Prejdem k hercom. P. Swayze a K. Reeves, sú excelentní, najmä večný sympaťák Keanu hrá ako o preteky ! Dobrý bol tiež aj Gary Busey. Páčila sa mi i dynamická kamera Donalda Petermana. Výborný snímok, ktorý mohol byť aj vynikajúcim, čo je vlastne veľká škoda !? PS: Klobúk dolu pred tým, že tento filmový počin nakrútila žena, lebo to na to ani nevyzerá, skôr na režiséra medzi 30-50 rokov, ktorý si potrebuje namastiť svoje ego !

„Arizonský sen” je v prvom rade - surrealistická a nezávislá dramédia od sarajevského režiséra Emira Kusturicu, s účasťou balkánskeho štábu, súčasne s anglicky hovoriacimi hercami, ale našťastie sa odohrávajúca výhradne iba za oceánom na Aljaške, v New Yorku, no najmä v Arizone, citujúca najväčšie klasiky strieborného plátna, trebárs chronologicky podľa rokov, od North by Northwest, cez Godfathera II, až po Raging Bulla, s častým výskytom snových sekvencií s Eskimákmi a s lietajúcimi rybami, či tiež s naprosto čudným obsahom, a to ani nehovoriac o mimoriadne bizarných postavách, ktorým som sa jednak snažil plne (po)rozumieť, ale bohužiaľ, býval som z nich neustále zmätený ! Nielenže som absolútne nerozumel jednotlivým charakterom, ale taktiež mi neprestajne unikal i scenár spojený s chaotickou réžiou, z čoho sa nakoniec vykryštalizovali neuveriteľne dlhé dve hodiny a ešte čosi extra, čo bolo na jednej strane hrozne úmorné, až pomaly snáď vyčerpávajúce, no na strane druhej, sa to snažil všelijakými (ne)dostupnými prostriedkami vykompenzovať herecký ansámbel, medzi ktorými dominoval ešte ani nie 30-ročný Johnny Depp, ktorý sa mohol oprieť o skúsené Faye Dunaway a Lily Taylor. Zo všetkých zrejme najviac vyčnieval práve Vincent Gallo, ktorého citované imitácie filmov som si maximálne vychutnával ! Čo povedať na samý záver ? Vidieť znovu by som to už síce vôbec nechcel, ale svojich divných fanúšikov si film asi neskôr nájde, no ja k nim patriť nebudem, keď zároveň ku Kusturicovi sa tak rýchlo nevrátim...

„Piráti z Karibiku: Na konci sveta” , sú z môjho laického pohľadu - najviac najchaotickejší z celej, pôvodnej trilógie s celkovými roztržitými dojmami, no i napriek tomu si nakoniec udržali vskutku veľmi obstojné štyri hviezdičky, i keď možno už s istým výkričníkom, pričom trojka je iba o malý chlp lepšia, než jednotka, ale zase na dvojku nikdy nestačí... ! Totiž, drží sa takéhoto jednoduchého pravidla: „Všetci piráti, spojte sa” ! Keďže slizký Lord Beckett v predchádzajúcom dieli obdržal od Jamesa Norringtona výnimočný dar v podobe ešte stále bijúceho srdca Davyho Jonesa, a tak ho tým pádom drží v hrsti, zároveň ho môže vydierať, čiže spoločne sa snažia ovládnuť moria, t. j. zničiť všetkých (ne)dostupných pirátov, keď následne potom im v podstate už vôbec nič nebude brániť v tom, aby do poslednej bodky naplnili svoju megalomanskú víziu, ktorú sa našťastie snažia zvrátiť staré-známe postavy, ktoré budú mať určite o čo bojovať, ale súčasne sa do popredia vynárajú i mnohé, nepredvídateľné podrazy postáv, asi v takomto duchu, keď prvá vonkoncom nemôže (ú)plne dôverovať tej druhej, že trebárs tretia môže kľudne zradiť tú štvrtú, kedy takýchto všelijakých kombinácií, sa napokon ponúka neúrekom, a to je na tom asi to najzaujímavejšie, že si nikdy nemôžeme byť ničím poriadne istí, ako sa to vlastne komplet vykryštalizuje, že režisér Verbinski so scenáristami, nás doslova zaplavujú neuveriteľnými epickými bitkami na rozľahlom mori, a to za doprovodu zbesilého víru a neutíchajúceho daždiska, s intenzívnym rachotom diel, vo vizuálnom obžerstve s fantastickými efektmi, v spoľahlivej kamere Dariusza Wolskiho, áno, práve túto kompozíciu obrazu, som si doteraz maximálne obľúbil. Tie ďalšie sequely ma už viac-menej ani nezaujímajú, a tak zrejme už navždy ostávam verný len týmto dobrodružným blockbusterom z rokov 2003 až 2007 !

„Súdny proces s chicagskou sedmičkou” , mi bol vskutku až doteraz absolútne neznámy, skrátka sa tak extrémne dôkladne (ne)venujem aktivistickým agitkám z konca 60. rokov, dvadsiateho storočia, keď som ani poriadne nevedel, alebo si jednoducho už vôbec nepamätal, kto boli vlastne týmito náruživými demonštrantmi, menovite vyberám niekoľko zvučných mien, trebárs - Tom Hayden, Abbie Hoffman, či ešte aj Bobby Seale, ale zase sa celkom vyznám v tých typických, protivojnových náladách, pretože viem, že sa kvôli vojne vo Vietname, vo veľkom protestovalo, a toto je iba »hŕstka« z nich, ktorým to chcela federálna vláda USA i náležite spočítať so všetkými úrokmi, na čele s nahluchlým sudcom, menovcom Juliusom Hoffmanom, že v podstate títo obvinení z podnecovania nepokojov, tvorili nakoniec 3 skupiny, a to konkrétne: Študenti za demokratickú spoločnosť (SDS), Medzinárodná strana mládeže (Yippies) a Národný mobilizačný výbor na ukončenie vojny vo Vietname (MOBE). Na jednej strane máme obžalobu vo federálnom prokurátorovi Richardovi Schultzovi a na strane druhej obhajobu s obhajcom Williamom "Billom" Kunstlerom, spoluzakladateľom Centra pre ústavné práva (CCR), člen rady amerických občianskych slobôd. A medzitým množstvo súdnych pojednávaní, a taktiež i zaujímavejších « vsuviek » , aby sme si to dokázali trochu lepšie predstaviť, čo tomu sprvoti predchádzalo, t. j. nebyť len neustále medzi štyrmi stenami zavretý, ísť sa tiež pozrieť aj von do exteriérov, kde sa už prakticky schyľuje ku stretom s políciou, z čoho automaticky vyplývajú samé zranenia, / čiže samými prestrihmi a flashbackmi, nazriem presne do tejto problematiky, v ultra prehľadnom, retro spracovaní, s naprosto božským obsadením, pod taktovkou Aarona Sorkina, ktorý nielenže napísal pôvodný, štipľavo-ostrý scenár, ako britva, ale si to aj rovnako kvalitne koordinuje i za kamerou, ako režisér s chirurgickým zárezom jedného z najlepších filmov roku, ktorý má asi najväčšiu šancu zabodovať s premyslenou montážou Alana Baumgartena, či súčasne by nemal ostať nepovšimnutý ani jeho scenário, vďaka ktorému som si neuvedomoval hodinky, a už bol „The End” . Zároveň si začínam čoraz viac uvedomovať najmä to, že Netflix sprostredkuváva také počiny, ktoré by inak asi len tak neuzreli svetlo sveta, a preto ho beriem, ako rovnocenného partnera na poli hollywoodských štúdií, ktorým začína byť veľkým konkurentom. Síce nie sú každý deň hody, ale ešte určite nepovedali posledné slovo. The Trial of the Chicago 7 je mimoriadne nadpriemerný film, pred ktorým mám rešpekt !

„Kráľ ostrova Staten” , je jednak úplne najnovší filmový prírastok komediálneho režiséra Judda Apatowa, ktorý sa zároveň na československej filmovej databáze, ako vôbec prvý, konečne vyšvihol nad 70 %, čiže už hádam i natrvalo bude svietiť načerveno, pričom, úprimne povedané, že ešte nič hlbokomyselné to neznamená, ak sa vám trebárs podarí takto postúpiť do priaznivých výšin, čo by sa dalo pripísať aj nejakému štigru, či súcitu, aby aspoň jeden film bol v červených číslach... ? Zrejme si po päť ročnej dlhšej pauze od posledného režírovania Vykoľajenej, dal naozaj extra záležať na tom, aby nakrútil čo najviac - najvhodnejší námet, ako priamo zo života, ktorý by nevymyslel ani ten najlepší hollywoodsky scenárista... ? Pôvodne to vyzerá iba ako bežne drzý, rutinný snímok, v ktorom postavy neustále hrešia, so slabšie prepracovanou zápletkou, kde sa podstatne dlhú chvíľu ani nič zaujímavé nedeje, ak nepočítam fajčenie trávy, či víziu tetovacej reštiky, áno, samými "kerkami" sa to tu tiež len tak hemží, lebo Scott je ináč i (ne)profesionálnym tatérom, a k tomu vypadá, ako aj nesympatický a nevychovaný spratek, t. j. s ním to asi nebude zrovna najjednoduchšie pretrpieť celkovo viac, než dve hoďky... ? Ďalej postupne zisťujem, že keď mal iba sedem rokov, tak prišiel o otca - požiarnika, ktorý zahynul pri vykonávaní svojho povolania, a tak už býva len so sympatickou mamou, vdovou Margie a so sestrou Claire, ktorá sa čochvíľa chystá na výšku... Skúste sa teraz vcítiť do kože už 24 - ročného, mladého muža, že je na ňom skrátka vidno, ako ho to celého vlastne poznačilo, pretože už ani poriadne nevie, kam sa chce napokon v živote uberať, a to ani nehovoriac o tom, že vďaka obyčajnej náhode, si jeho mamka zase začne vzťah s hasičom, a to mu už naozaj teda chýbalo ku šťastiu ! Síce má frajerku Kelsey, ale sám si to neskôr domrví ! Na zlé chodníčky sa necháva zlákať od nevyspytateľných kamarátov - Oscara, Richieho a Igora, a tak je už iba de facto otázkou času, kedy skončí zavretý v base, alebo mu predsa svitá na lepšie časy, pričom mamina trvá na tom, aby sa vari osamostatnil ? ...I napriek tomu všetko do seba neuveriteľne dobre zapadá, ako ozubené koliesko do hodín, treba byť len trpezlivým, vnímavým divákom a dočkáte sa i záverečnej katarzie so súvislosťami, ktoré na to ani zo začiatku vonkoncom nevypadajú, preto po ničom nikdy nepátrajte, iba pozorne pozerajte, a vstrebávajte scény za scénami, i keď vám môžu byť trochu, povedzme, nepríjemné, vskutku dajte tomu Davidsonovi nakoniec šancu, ale najmä i režisérovi, v ktorom sa skrýva určitý potenciál. Je v tom vidieť taktiež aj klasický, americký pátos v kombinácii s prácou hasičov, vyzdvihovanou snáď do nebies, smrtonosnou a nebezpečnou, naveky udomácnenou v mysliach zachránených, že nie je našťastie servírovaná tak, aby vás nedajbože znechutila, ako som už povedal, má to so sebou daný súvis... Je to realisticky pevne ukotvené, akoby ste boli priamo v epicentre diania.

„Tretí deň” s podtitulom POSLEDNÝ DEŇ (streda ?) - TMA (6. epizóda), tak presne počas dlhej a mrazivej noci, sa rozhodnú úplne všetky udalosti, a to konkrétne na obidvoch stranách barikády, pričom najprv treba začať pekne poporiadku, kedy po dlhých 9. mesiacoch, sa konečne na móle pred Panstvom stretávajú Helen so Samom, keď jej vzápätí horúčkovito tvrdí, že ich syn Nathan predsa nepretržite žije... ? Buď je stále na práškoch, čo zrejme očividne je, alebo skrátka, už vôbec nevie, kam z konopí... ? Pôjdem sa nakoniec sám o tom presvedčiť do interiéru rozľahlého domu, kde si akurát isté, okuliarnaté chlapča, zrovna kreslí akési strašne ponuré obrázky, ktoré ju akosi extra vyvedú z miery, ale nielen kvôli nim začne vrešťať, totiž, doteraz mu nemôže odpustiť, čo sa fakticky pred rokmi stalo, že 23 minút a 17 sekúnd, vtedy visel na telefóne, až sa totálne (po)zabudol, koho má ešte so sebou, a keď sa potom následne obzrel, chlapca už nebolo... ! Zároveň som na vážkach, ako sa veci vlastne majú, pochybujem, že v tomto prípade ide o Nathana, ale súčasne už viem, kvôli čomu sem vlastne prišla... V podstate tí dvaja si majú čo povedať, a tak by kľudne vystačila jedna hodinová epizóda na to, aby si teraz navzájom vydiskutovali, čo majú na srdci, ale na to zatiaľ nie je určený čas, keďže sa už na Osei schyľuje ku razantnému konfliktu, kedy sa obyvatelia rozdelia na dva tábory: prvý bude s nepredvídateľnou Jess, ktorá disponuje trebárs s Jasonom alebo s Larrym, keď druhý spadá do sekcie Sama, ktorý de-facto o túto funkciu ani príliš nestojí. A Talulah medzitým neustále uteká, či staršia, Ellie, je pre zmenu ovplyvniteľná a poddajná, a preto sa necháva nahuckať. Finále sa čoraz viac blíži, a ako sa to celé vykryštalizuje, to si musí pozrieť každý zvlášť. / Mňa osobne to nezložilo do kolien, i keď som pravdupovediac, čakal o čosi viac, takto tvorcovia vybudovali od začiatku naprosto kľúčovú atmosféru, ktorú sa im ale nepodarilo dotiahnuť do zdarného konca ! Držali sa zbytočne brutálnej schémy, od ktorej ani neviem, čo si napokon sľubovali ? Čím surovejšie, tým lepšie ? Už hádam aj trochu hollywoodsky prekombinované a na veľký efekt spracované, so zaujímavými postavami pospájané, ale vskutku mierne odfláknuté, to je Tretí deň s fantastickou vizuálnou stránkou.

„Piráti z Karibiku: Hrudník mŕtveho muža” , a môže byť taktiež aj » truhlica « , ako oficiálne znie v slovenskom i v (českom) preklade, zároveň, keď v podstate obidve pomenovania sú napokon správne, odkazujúce k »postave« kapitána Davyho Jonesa, snáď naveky odkázaného brázdiť otvorené moria na Bludnom Holanďanovi, ktorému ešte čosi dôležité v jeho vnútrajšku chýba, čo je zapečatené v truhlici, keď kľúč od zámku má práve on, schovaný pod svojimi « chobotnicovými dredami » , že následne okolo neho sa rozpútava kolotoč (ne)predstaviteľných, dobrodružných udalostí, do ktorých sa postupne zapájajú všetci hrdinovia z jednotky, a ak by bol citovaný kľúčik, trebárs stále iba v jeho (ne)pevnom držaní, tak tým pádom by to nebolo vôbec tak bravúrne, keďže je v hľadáčiku hneď u troch postáv, a to od kapitána Čiernej perly, Jacka Sparrowa, cez rezignovaného komodora Jamesa Norringtona, až po kováča Williama Turnera, pričom každý z nich vidí v tejto problematike svoje vlastné záujmy, alebo tiež netrpezlivé čakanie na (chobotnicu) Krakena = teraz na porovnanie prirovnám k legendárnemu žralokovi z Čeľustí, či napríklad ku Xenomorphovi z Votrelca, že zvolený štýl: „Čo nie je poriadne (dlhšie) vidieť, to oveľa viac desí, a pritom veľmi dobre takisto tušíme, že sa k nám niečo strašné blíži” , čo sa priam najideálnejšie zobrazí až vo "veľkom celku" a v tzv. "zábere zo žeriava" , teda myslené v tomto prípade a budeme "TO" vidieť vo svojej celučičkej kráse. Ďalej už radšej prejdem k režisérovi, ktorý sa tak neuveriteľne transformoval, až tomu normálne nechápem, ako si perfektne načasoval vyšší "upgrade" , z čoho nastáva vzájomný "progress" , akoby ani Verbinski sám (ne)režíroval tento sequel. Klobúk dole, ako to celé ukočíroval, kedy D_P Dariusz Wolski si narichtoval trochu temnejšie filtre, alebo samotná montáž, už vonkoncom nie je taká chaotická, ako predtým ! (Po)chválim aj majstrovskú výpravu, ako z » Piráta siedmich morí « . Dvojku by som na záver porovnal so všetkými vydarenými pokračovaniami, ktoré ešte dokonca naprosto tromfli i svoj vlastný tieň, svoju prvú časť, či diel, možno včuľ vyzniem, ako 15 - ročný pubertiak, ale mňa to nepredstaviteľne bavilo od samého začiatku až po samotné titulky. Obľúbil som si najmä formu pred obsahom. Chcem to vidieť zas a znovu !