Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Komédia
  • Akčný
  • Dokumentárny
  • Krimi

Recenzie (2 499)

plagát

Ten chlap je magor! (1989) 

Myslím si, nie, dokonca som o tom priam presvedčený, že Takeši Kitano, si svojim「režisérskym debutom」, mimochodom nastavil latku tak hodne vysoko, až som z toho mimoriadne prekvapený, čo mi vlastne jeho Ten muž, pre zúrivosť, rovno popod nos naservíroval, čo ma tentoraz mierne vyviedlo z rovnováhy, keďže je miestami táto obzvlášť násilná, brutálna a surová snímka, v niektorých momentoch (scénach) až tak extrémne nepredvídateľnou, že si za to tento režisér a herec v jednej osobe, jednoznačne zaslúži palec nahor, nakoľko si v tomto prípade vôbec nekládol servítku pred ústa, čo inými slovami znamená predovšetkým to, že divák môže čakať od tohto drsného thrilleru úplne čokoľvek, a vedzte, že je tomu presne tak! • V jadru recenzie by som sa chcel najskôr venovať iba tomu, čo mi v podstate tento počin priamo pripomínal: „Povedzme niečo v priamej kombinácii legendárneho Serpica, čo sa teda týka toho skorumpovaného, prehnitého systému a rovnako aj celkovej formy v podobe drsných, francúzskych, kriminálnych príbehov, aké trebárs nakrúcal renomovaný filmár Jean-Pierre Melville s Alanom Delonom v hlavnej úlohe, ktorému by vskutku tento inšpektor Azumi, akoby hneď z oka vypadol”. • Skrátka, film by sa mohol zároveň pochváliť, či dokonca popýšiť i veľmi silným antagonistom v podaní Kiyohiroa, ktorého stelesnil japonský herec & hudobník - menom Hakúrju, pričom môžem popritom tiež podotknúť i to, že sa to zrovna pri jednotnom čísle vonkoncom nekončí, pretože ďalší, temní prisluhovači, sú schovaní niekde za rohom, odkiaľ sa kľudne môžu znenazdajky vynoriť, keď to daná postava ani neočakáva, no vždy sa stane to, čo človek najmenej očakáva. • A na samý záver snáď môžem dodať sotva len to, že sa po skončení tohto filmu, cítim stále akosi mizerne, či skľučujúco, a tak by sa dalo celkom povedať, že tvorca predsa splnil svoj konkrétny účel v tom rozsahu, že ma svojim prístupom nenormálne šokoval, a pritom sa jedná iba o debutový príspevok na poli hraného, celovečerného filmu, ktorým sa posunul razantným krokom vpred, a čo mi potom ešte ponúknu i jeho nasledujúce, filmové lastovičky...? Dokáže sa prekonať?

plagát

Veselé Vianoce, pán Lawrence (1983) 

Mimoriadne pôsobivý príbeh z japonského, zajateckého tábora, nachádzajúceho sa na indonézskom ostrove Jáva v roku 1942, kde sa síce vôbec nebude stavať žiadny, povedzme, významne strategický most, no i napriek tomuto smutnému faktu, vskutku, časť britskej armády, nemôže zrovna povedať, že by sa výraznejším spôsobom začala nudiť, keďže nie je naprosto žiadnej núdze o hranie akýchsi「psychologických hier」, a to konkrétne s (ne)jednoznačným víťazom, kde minimálne rebelujúci protagonista v podobe majora Jacka "Strafera" Celliersa, je toho i jasným dôkazom, že potenciálny divák bude úplne nadštandardne spokojný s jeho hereckým predstaviteľom, à la DAVIDOM BOWIEOM, ktorý by sa podľa mňa kľudne uživil i takým,『hereckým chlebíčkom』, zrejme nie iba v tom speváckom prostredí, kde sa medzitým už stihol poriadne zabetónovať, pričom práve v tomto prípade, mu zvyčajne zručne sekundovali - nielen titulná postava podplukovníka Johna Lawrencea, ale najmä i japonská časť obsadenia v nadväznosti na sentimentálneho kapitána Yonoia, ktorého s absolútnym prehľadom stvárnil Rjúiči Sakamoto, ktorý sa zároveň postaral i o výbornú hudobnú zložku tohto filmu, čo je po spojení dohromady - fascinujúcim zážitkom, ktorý ešte čoraz viac podtrhovala i samotná účasť začínajúceho Takešiho Kitana, ktorý sa svojim nekompromisným seržantom Harom, snáď navždy zapísal do pamätí divákov. • A na všetkých zväčša dohliadal kontroverzný režisér Nagisa Óšima, a tak k tomu nie je viac čo dodať, maximálne vari len to, že Veselé Vianoce, pán Lawrence, je naozaj vynikajúcou snímkou, ktorú mimochodom všetkým vnímavým ľuďom vrelo odporúčam.

plagát

Nehybná chůze (2008) 

V prvom rade by som začal najskôr len tým, že obsah tohto filmu, je podľa mňa mierne zavádzajúcim, teda minimálne aspoň posledná veta, asi zrovna v takomto znení: „Počas víkendu sa pozvoľne začína odkrývať drsná a dlho potlačovaná pravda, ktorá odhalí skutočnú tvár jeho rodičov”. • Ja osobne som sa na to nechal celkom pozvoľna nalákať, aká vlastne drsná, či povedzme, dokonca i dlho potlačovaná pravda,  sa na mňa napokon vyrúti, no akosi som sa toho vôbec nedočkal, aj keď som si vskutku dosť často všímal, že atmosféra počas tohto víkendu, bola veľmi zvláštna, až by som normálne povedal, že atypická, no nakoniec som ani nič také nepostrehol, čo by ma tak strašne vyviedlo z rovnováhy. • Samozrejme, že niekdajšieho doktora Kyoheia Jokoyamu, teraz i mimoriadne mrzutého ded(k)a, jednoznačne trápilo množstvo všelijakých súvislostí z predošlých období, rovnako ako i jeho manželku Tošiko, ktorá sa absolútne nemohla zmieriť s určitou「udalosťou」z predchádzajúcich rokov, ktorá jej mimochodom, zrejme doteraz nedávala poriadne spávať, a v podstate sa to celé okolo nej neustále krútilo, pričom všetci prítomní členovia rodiny, sa budú rozprávať aj o trochu iných záležitostiach, napríklad, v krátkosti i o takom kendóu, alebo aj o tempure, na ktorom si i obzvlášť dobre pochutnajú hneď zo začiatku, no ani taká smrť, neostane úplne nepovšimnutou. • Skrátka, príbeh sa odvíjal v takom pomalom, rodinne založenom, "ozuovskom" duchu, so zaujímavým, hereckým obsadením, kde zase nikto z nich, príliš na seba nestrhával veľkú pozornosť, i keď predstaviteľ『lekára』, čiže, charizmatický, japonský herec, Jošio Harada, mal v sebe toľko charizmy, že by ju kľudne mohol všade navôkol seba rozdávať všetkým ostatným, tým som chcel povedať predovšetkým to, že pomaly ani nemusel zo seba vydať žiadnu hlásku, a predsa všetkých zvyšných ukecaných, naprosto zatienil, avšak, ak to tak môžem definovať? • Proste, každá z postáv mala dostatočne vyčlenený herecký priestor, ale musím následne skonštatovať, že som sa s nimi skoro nikam neposunul, ak aspoňže nepočítam záverečný epilóg, v ktorom bolo už vidieť a cítiť neuveriteľný posun vpred. • Od Chodenia a chodenia, som očakával oveľa viac, nielen, že sa bude iba Chodiť a chodiť.  

plagát

Želanie (2011) 

Japonsko. Ostrov Kjúšú. Mestá. • Na juhu leží mesto Kagošima, mimochodom prezývané, ako「japonská Neapol」, nakoľko sa v tomto teplom podnebí, zrovna nachádza i aktívna sopka Sakuradžima, kde zároveň vari (po)býva i jeden z ústredných protagonistov, stelesňujúci jedného z bratskej dvojice, a to v podaní staršieho Koičiho, ktorý je vo veku asi 12 rokov. Tu ostal bývať so svojou matkou, ďalej, starkým & starkou. • A zase na opačnom konci tohto tretieho najväčšieho japonského ostrova, čiže na jeho severnom cípe, leží práve i najväčšie mesto na ostrove Kjúšú s názvom Fukuoka, kde zas pre zmenu tu ostal trčať ten mladší z bratov, t.j. Ryunosuke, ktorý sa zatiaľ trápi so svojim otcom, muzikantom. • Ako ste si už stihli určite správne všimnúť, ich rodičia sa medzitým rozviedli, a tak každý z nich napokon išiel svojou cestou, vrátane týchto súrodencov, ktorých táto nemilá『udalosť』, nadobro od seba rozdelila, za čo sa tiež môžu poďakovať najmä svojim rodičom, a tak ostali aspoňže v dennodennom, telefonickom kontakte, no vskutku by sa rovnako patrilo i niečo nemenej zaujímavé podniknúť, aby sa mohli po nejakom čase znovu stretnúť, či povedzme dokonca i primäť svojich rozhádaných rodičov, aby sa nakoniec k sebe predsa vrátili...? • Na úvod by som začal samotnou autenticitou, ktorá sa teda týkala predovšetkým samotných aktérov v podaní Koičiho & Ryunosukeho. Áno, totižto sú takí extrémne realistickí, že sú i v skutočnosti bratmi, presne tak, Kóki a Óširó Maedovci, sa svojich úloh, zhostili naprosto majstrovským spôsobom, že im to nemáte ani najmenší dôvod neuveriť, keďže sa tentoraz fikcia spojila s realitou, a to konkrétne s takým nevídaným umom, že sa režisérovi Hirokazovi Kore'edovi, opäť podarilo trafiť『klinček po hlavičke』, a to hneď na prvý šup! • Z filmu mám vynikajúce pocity, pretože som sa popri tomuto prostrediu a sympatickým, detským postavám, opätovne cítil, nadštandardne perfektne. 

plagát

Jaký otec, takový syn (2013) 

...Rodičia všetkých detí, na samý úvod vám najprv položím úplne jednoduchú otázku asi v takomto duchu: „Čo by ste (u)robili v tom okamihu, akonáhle by ste trebárs hneď zistili naprosto zásadnú informáciu asi zrovna v tom zmysle, že nemocnica vám pred rovnými šiestimi rokmi, omylom zamenila vašich biologických potomkov?” • V podstate to znamená predovšetkým to, že syna, ktorého ste doteraz vychovávali, ako svojho, v skutočnosti váš vôbec nie je... Áno, je to vskutku strašne nepríjemné zistenie, a to už len z toho prostého hľadiska, že ste o tom doposiaľ nemali ani tú najmenšiu šajnu, i keď zase na strane druhej, predsa nejaké tie indície jestvovali... Vlastne, to je už momentálne teraz celkom jedno, nakoľko je potrebné riešiť aktuálnu situáciu, ktorá snáď automaticky so sebou prináša i množstvo komplikovaných rozhodnutí, o čom by mohli tieto dve rodiny: Nonomiyaovcov & Saikiovcov, vari donekonečna rozprávať, a ešte stále by nemali to konečné východisko? • A asi zhruba takáto je i nálada tejto psychologickej drámy, ktorú zrežíroval multitalentovaný, japonský režisér, scenárista, a k tomu i strihač, Hirokazu Kore-eda, ktorý mimochodom tejto problematike veľmi dobre rozumie, a preto je fascinujúce tieto počiny sledovať. • Možno aj kvôli tomu, že má nad nimi absolútnu kontrolu, čo sa teda týka toho výsledného, scenáristického zovretia a strihovej skladby, v ktorej by som napokon našiel i niekoľko「hluchých miest」, ktoré našťastie nie sú rušivými elementmi. • Film ako celok, ma natoľko pohltil, aby som pomaly prestal vnímať svoj vlastný čas, tak som sa do tohto diania mimoriadne zažral, až som si normálne želal, aby sa to nikdy nestalo...

plagát

Loutky (2002) 

Niekde medzi Brotherom a Samurajom, uzreli svetlo sveta i melancholické Bábiky, no tentoraz s tým rozdielom, že japonský tvorca Takeši Kitano, sa nezhostil hlavnej úlohy, a ani žiadnej inej, keďže zrovna tie zveril do rúk iným hercom, ale aspoň si tento film postrážil takým spôsobom, aký má skrátka vo zvyku, a to konkrétne v strižni, kedy si pomaly začínam všímať predovšetkým to, že čo sa týka tejto technickej stránky, tak si mimoriadne potrpel na častejšie, strihové flashbacky, ktoré vskutku naprosto vkusne dopĺňali dané príbehy. • V prvom rade sa v tomto prípade jednalo vari o pomerne náročnejšie uchopenie pre konečného diváka, ktorý by mal už predsa trošku dopredu vedieť, čo by mal teda od výslednej snímky najmä očakávať, aby sa v nej náhodou úplne nestratil. • Originálny, poviedkový scenár Takešiho Kitana, sa venoval presne tomu, čo ho totižto priamo vystihovalo : „Jednoducho povedané, že (bez)nádejné prípady vytvárali jednotlivé štúdie, jednotlivých postáv, ktoré si v minulosti prechádzali dosť komplikovanými, medziľudskými vzťahmi, povedzme po rozdielnych, povahových, vlastnostiach človeka, čo sa následne teraz pretavilo i do akéhosi, aktuálneho, nemenného tvaru” . • 3 páry, tri krát rôzny vývoj udalostí, a pritom sa stále jednalo o akúsi, (ne)naplnenú lásku, čo bolo v podstate ústredným leitmotívom tohto「umeleckého počinu」s dvomi ústrednými sprievodcami diania, ktorí počas svojej『road movie』, postupne "naďabili" i na ďalšie kľúčové postavy, vrátane popredného člena yakuzy, či dokonca i na japonskú Miley Cyrus, a to všetko pod taktovkou japonského Clinta Eastwooda, ktorý tento spletitý dej ešte obohatil i tradičným japonským bábkovým divadlom - Bunraku s pestrofarebnými kostýmami, čo je mimochodom možnosť vidieť hneď popri úvodnej sekvencii. • Proste je to iné, filmové umenie, než čo som doposiaľ od tohto tvorcu zatiaľ videl, no to ani zďaleka neznamená, že by som si na tejto bohatej, vizuálnej žranici, vôbec nepochutnal, áno, nepopieram, že je síce pripravená na odlišnejší spôsob, no i napriek tomu jej treba dať určite šancu.

plagát

Battle Royale (2000) 

Na úsvite nového tisícročia došlo k celonárodnému kolapsu. Pri 15% nezamestnanosti sa bez práce ocitlo 10 miliónov ľudí. Na 800 000 študentov prestalo chodiť do školy a počet drobných zločinov sa prudko zvýšil. Dospelí stratili v mládež dôveru a začali sa ich báť. To vyústilo do školskej reformy nového tisícročia... tzv. Zákon BR - "Battle Royale" , alebo ďalej už pokračuje iba recenzent: Ako som sa naučil(a) nerobiť si starosti a mať rád/rada vraždenie. • Mimoriadne brutálny, ale vskutku i absolútne nikoho nešetriaci SLASHER z prostredia ostrova, a to konkrétne medzi štyridsiatimi-dvomi študentmi z 9 B!, ktorí boli doslova donútení začať hrať istú「HRU」s nekonečne krvavými orgiami, a k tomu i s potokmi krvi, ktorá mi mimochodom svojim celkovým obsahom naháňala takú strašnú hrôzu, že si snáď ani poriadne nepamätám, kedy by ma naposledy zrovna takýto spôsob hrania tak extrémne priklincoval do sedačky, až som mal z nich naprosto neuveriteľné zimomriavky, čoho sú vlastne schopní, akonáhle nastane ten klasický『pud sebazáchovy』, tak práve vtedy spolužiak pomaly ani ne(s)poznáva spolužiaka. • Skrátka, títo študenti, akými napríklad boli - Shuya Nanahara, Noriko, Mitsuko, a ďalší, vrátane ich nevyspytateľného učiteľa Kitana, tak som presvedčený o tom, že na nich tak dlho(dobo) nezabudnem! • Čo vám pripomínajú predchádzajúce slová a vety? Žeby rozprávková séria dystopických románov s názvom Hunger Games, najviac určených pre mladých dospelých, či dokonca povedzme i aktuálny, seriálový hit z dielne Netflix(u) s titulom: Hra na oliheň, ktorá je zrejme už oveľa bližšie vašim očakávaniam, čo sa teda týka najmä toho, čo si máte pod touto témou konkrétne predstaviť, na čo sa musíte predovšetkým (psychicky) pripraviť, keď začnete pozerať túto šialenú jazdu, ktorá asi ani nemá v histórii kinematografie žiadnej obdoby? • Japonský režisér Kindži Fukasaku, nakrútil šokujúci, surový, násilný, no v prvom rade obzvlášť kontroverzný počin, ktorý podľa môjho uváženia - jednoznačne patrí pod bezpečnostný zámok, ktorý nie je vhodné (za)každým odomykať! • Veľmi silný zážitok. PS : A predstaviteľ Kitana, Takeši Kitano, tak to je kapitola sama o sebe. PS 2 : Hľadajte len ("božskú"), režisérsku verziu o dĺžke 122 minút.

plagát

Samuraj (2003) 

„Ani s očami dokorán otvorenými vôbec nič nevidím” • Dovolím si tvrdiť, že Takeši "Masér" Kitano, doposiaľ vytvoril nielen svoju vari najambicióznejšiu snímku, ale zároveň vskutku i svoje snáď najlepšie kinematografické dielo, ktoré v žiadnom prípade už nikdy viac ani žiadne nasledujúce viacej neprekoná, keďže to už nie je možné, nakoľko sa takýto mimoriadne oceňovaný a vydarený, jidaigeki, akčný počin, podarí nakrútiť iba raz za život, podobne ako jeho predchádzajúcim nasledovníkom, ktorých「majstrovské diela」, sa zväčša pravidelne vyskytujú v naprosto renomovaných, filmových rebríčkoch, trebárs Wellesov Citizen Kane, ďalej povedzme i také Hitchcockovo Vertigo, či dokonca i Felliniho La Dolce Vita, alebo aj Coppolov The Godfather, pričom tým práve teraz sledujem najmä to, že sa síce Zatōichi, kvalitatívne týmto majstrštykom ani zďaleka nepribližuje, či nevyrovnáva, ale je s takou veľkou vervou a láskou divákom sprístupnený, t.j. nakrútený, že si svoje smelé stanovisko obhájim asi v takom zmysle, že sa v tomto príklade predsa jedná o režisérovo『Opus magnum』, aby sme boli odteraz konečne na tej správnej vlnovej dĺžke, skrátka, aby sme si poriadne rozumeli, čo má tým vlastne recenzent na mysli? • Predstaviteľ tohto slepého šermiara, znovu sedí na dvoch stoličkách a je mu dobre, čo to trepem, až na troch/štyroch, áno, aj v strižni spája tieto jednotlivé políčka dohromady vo fascinujúcej, strihovej skladbe... Nie, ešte sa rovnako osvedčil i po scenáristickej stránke (s niekoľkými esami v rukáve), čo sa konkrétne teda týkalo celkového vývoja udalostí a línie vzťahov medzi postavami, čím azda napokon prechádzam i k samotnému dianiu, v ktorom je možné ponachádzať viacero zaujímavých postáv, nielen v podaní samotného protagonistu, ale aj v podobách vedľajších (anti)hrdinov: hazardného hráča Šinkičiho, osobného strážcu Hattoriho Genosukeho a jeho ďalších, temných prisluhovačov, no najmä prostredníctvom optiky「dvoch gejší」, na ktorých je v podstate priamo postavený základný kameň, jednoducho povedané, od nich sa to celé odvíja, kryštalizuje, až sa to v samom konci komplet vykryštalizuje v tanečnej sekvencii, ako vystrihnutej z Milionára z chatrče, a tak aspoň viem, kým sa Danny inšpiroval? • Proste je vidno, že si na tomto vynikajúcom filme dali všetci zainteresovaní, čiže z hľadiska - hereckého - hneď pred kamerou, no súčasne i z toho režisérskeho, a to rovno za ňou, extra záležať, že bola absolútna radosť sa tomuto snímku s miestami komickými prvkami, počas 2. skvelých hodín, venovať, až som si normálne želal, aby sa tá záverečná sekvencia o malý kúsok ešte trošku natiahla. • Maestro, nakrútili ste zásadný film Vašej kariéry, ktorým ste ma nezvyčajne potešili. Vrelá vďaka Vám za to patrí. PS : Technické zložky, akými sú kamera & zvuk, sú kategóriami samými o sebe, veď potom uvidíte a budete počuť.

plagát

V zajatí Yakuzy (2000) 

Protagonista Aniki Jamamoto, síce kompletne zmenil svoje prostredie, no podstata veci ostala i naďalej zachovaná... • Presne tak, nakoľko už podľa jeho mena a priezviska, je viac než zrejmé, že má japonský pôvod, s pôsobením v tokijskej yakuze, pričom na základe predchádzajúcich, pomerne i dosť vyhrotených udalostí, sa tentoraz snáď už konečne nadobro presídli do slnečnej Kalifornie, kde by si mal údajne na čas「odpočinúť」od svojich naprosto vyčerpávajúcich aktivít, spájajúcich sa so vskutku divokými praktikami, nad ktorými koľkokrát normálne ostáva rozum stáť. • Áno, totižto som sa ani nestačil poriadne čudovať, keď pôsobil v『Krajine vychádzajúceho slnka』, čo ešte nie je nič v porovnaní s tým, čo všetko na neho vlastne čaká na území osadníkov, čiže na západnom pobreží Spojených štátov, konkrétne v「Meste anjelov」, a to s mimoriadne prekvitajúcou korupciou nielen zo strany bezpečnostných zložiek, ale zároveň tu predovšetkým vari úplne najviac dominoval i drogový biznis, na čom práve rozprávkovo zarábajú dodávatelia & dealeri, čo je v podstate hlavnou myšlienkou tejto drzej "kitanovky" , a to ani nehovoriac o tom, keď sa do tohto procesu postupne pridáva i povedzme taká talianska mafia, tak je celkom vymaľované s potenciálnymi konfliktmi na viacerých stranách, ktoré určite vôbec neostanú nepovšimnuté, skôr naopak, treba sa pripraviť na brutálne masakre, čo mi napokon predsa dali trochu zabrať... • Takeši Kitano zobral so sebou japonský štáb a hercov, aby spoločne s americkým obsadením, nakrútil drsný thriller tam, kde to mimochodom spomínam už o pár riadkov vyššie, a to s mierne predvídateľným dianím, za to s nepredvídateľnými postavami, od ktorých môže divák očakávať splna čokoľvek, a vedzte, že je tomu bez akéhokoľvek prikrášlenia stopercentne tak, až som býval občas totálne zaskočeným, či zarazeným zo scén, ktoré mi ponúkol tento herec, strihač a režisér v jednej osobe, ktorá si u mňa napravila pošramotenú reputáciu po predošlom Ohňostroji, keďže toto je absolútne odlišný ohňostroj, ako bolo tomu zrovna predtým. • Až som na záver milo prekvapený, ako dobre mi sadla táto porcia nekonečného násilia, s našťastie nesamoúčelným charakterom, no súčasne s prehnaným zovretím ako v celku, na ktorý sa v súčasnosti nechytajú ani podobné napodobeniny od výmyslu sveta...

plagát

Godzilla (1954) 

Katastrofické (veľko)filmy so zvláštnymi efektmi, síce príliš často nevyhľadávam vo svojom hľadáčiku, ale ak už teda nejaký mám k svojej priamej dispozícii, tak sa ním nechám i veľmi rád unášať, a to konkrétne naprieč mimoriadne ničivým dianím, čoho nie je vôbec žiadnou výnimkou ani zrovna tento predstaviteľ filmového žánru - kaiju s hlavným titulom Gojira, ktorá môže dokonca tiež evokovať i ničivé zemetrasenie Kanto z roku 1923, a to ani nehovoriac o zhodení atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki v roku 1945, skrátka, z každého rožku trošku, čo by určite potvrdila nielen taká, obzvlášť nadrozmerná gorila King Kong, ktorou sa mimochodom títo tvorcovia, na čele so vskutku vizionárskym režisérom, Iširóom Hondom, nechali voľne inšpirovať, ale zároveň aj postava zoológa Jamaneho v podaní vari renomovaného herca Takašiho Šimuru, ktorá pomerne dosť často vysielala「varovné signály」, à la symbolika jadrového holokaustu, ktorý je (neu)stále aktuálnym i v aktuálnom 21. storočí... • Toľko podstatných informácií hneď na samý úvod, keď ma k tomu ešte následne zaujal i monštrózny REV tohto extrémne zmutovaného, rádioaktívneho, prehistorického stvorenia, ktoré zo seba súčasne chrlilo i veľmi štipľavé plamene, čo je v spoločnej kombinácii, extrémne nepríjemnou skutočnosťou pre všetkých obyvateľov toho prostredia, ktoré sa znenazdajky ocitlo v neuveriteľných troskách, ako po skazonosných zemetraseniach, či povedzme po ohlušujúcich výbuchoch rakiet, a tak pre toto monštrum azda platí len mocná zbraň v podobe『likvidátoru kyslíku』, ktorý vynašiel istý vedec, a opäť sme v začarovanom kruhu... • Ďakujem pekne, na jednej strane určite kvitujem, že som sa konečne zoznámil s touto nespochybniteľnou klasikou, ktorej som nakoniec udelil iba priaznivé *** , keďže na strane druhej si pre zmenu zas myslím, že je predsa trochu zastaralou, kvôli čomu sa vonkoncom neodvážim byť so svojim výsledným hodnotením, ba o čosi viacej odvážnejším, nakoľko mi to svedomie akosi nedovoľuje, aby som tentoraz mierne prižmúril jedno očko, i keď jednoznačne uznávam, že snímka mala niečo do seba.