Swannie

O matke, ktorá sa cíti ako dieťa a o dcére, ktorá sa cíti ako chlapec. Témy depresie, rodinného násilia, rasizmu, queer komunity, prvej lásky a rozpadajúcej sa rodiny v nádhernom talianskom prostredí. Dojímavé aj nesmierne veselé. Tento film mal vlastne všetko, čo mám rada a tých pár chybičiek mu rada odpustím. Veľmi oceňujem Penélope za to, že sa púšťa aj do festivalových filmov s náročnejšími témami - viď Madres paralelas (2021). (Art Film Fest Košice)

Dvaja muži v strednom veku, z ktorých sa po prvotnom škrípaní stanú priatelia. Téma depresie u mužov, ktorá je v bežnom rozhovore i vo filmoch nesmierne vzáca. Je to podávané s primeranou dávkou humoru, ktorá ťažkú atmosféru odľahčuje bez toho, aby z filmu robila priblbú komédiu alebo celú tému zľahčovala. Po skončení filmu vám predsa len ostane na jazyku trpko-sladká chuť a ja s odstupom pridávam aj poslednú hviezdičku, pretože sa k tomuto filmu často vraciam v myšlienkach. Ono je to vlastne prosté: Just bros being bros while fighting (and losing to) depression. Prosté, no v konečnom dôsledku nesmierne silné. Viac takýchto filmov, prosím! (Art Film Fest Košice)

Konečne film, v ktorom ide o to, že hlavná postava umiera, no divák pri tom nepreplače dve hodiny vkuse. A to sa ja rozplačem jednoducho, takže fakt, že som vytisla slzičku až na konci, o niečom vypovedá! Tempo je pomalšie, no dá sa zvládnuť, oproti ostatným filmom na festivale som si povedala "och, konečne niečo svižné!" Tento film je civilný, citlivý a intímny. Ukazuje úskalia zvykania si na život, v ktorom jeden z dvojice umiera, no nerobí z toho srdcervúcu drámu s nekonečným množstvom prekážok. Je to vlastne pomerne jednoduché a reálne. Má to síce pekných protagonistov a peknú prírodu, no dôraz je na ich kvalitnom herectve, vnútornom prežívaní a hľadaní porozumenia - ako samého v sebe, tak i dvojice navzájom. A keď sa dve hodiny zmierujete s umieraním hlavnej postavy Helene a následne po skončení filmu kliknete na profil herca  Gasparda Ulliela, aby ste zistili, že tragicky zahynul ešte pred premiérou - vtedy prichádza ozajstná kontemplácia o živote a smrti. Fuh. (Art Film Fest Košice)

Málokedy sa filmom podarí zachytiť súčasnú mládež tak autenticky, ako tuto v Sonne. Dokonca bez zbytočného pozlátka, rovno formátom tiktokov a iných videí zo sociálnych sietí. A riešiť touto formou tému islamu a moslimskej kultúry u mládeži v súčasnej multikultúrnej Viedni, to je ozaj zaujímavé. Veľmi dobre vykreslená realita, uveriteľné a autentické postavy od mladých dievčať až po komických rodičov. Pozerať na tie videá je občas utrpenie, ale ono je to presne tak aj v skutočnosti, takže oceňujem :D Trochu ma mrzí záver do stratena, s niekoľkými neukončenými dejovými líniami, pretože dejový oblúk tam po celý čas kdesi bol, preto je škoda, že mu nedali koniec. No tento, z môjho pohľadu nedostatok, beztak vyvážil zbytok filmu a mnohé podnetné otázky na zamyslenie. Pozor, Sonne však nie je o veľkých témach typu, či medzi nami moslimskí imigranti majú miesto, ako by sme riešili my na Slovensku. Vo Viedni sú už podstatne ďalej a riešia omnoho menšie a civilnejšie problémy. (Art Film Fest Košice)

Tento film je vlastne o tajnej láske dvoch ľudí, tak ako mnoho filmov. Ale nenechajte sa pomýliť obsahom, ktorý znie ako totálne klišé. V tomto filme totiž nie je Margot Robbie alebo Zack Efron. Nie sú tu krásne, vyšportované postavy a romantická hollywoodska atmosféra. Táto snímka ukazuje prirodzenosť rozkysnutého tela, tvrdosť dedinského prostredia a nevyspytateľnosť života. Tempo filmu je pomalé, no ak si vás získa, oplatí sa vydržať do konca. Je to nesmierne obyčajné, jednoduché a reálne a práve týmto prístupom pre filmový priemysel až výnimočné. A práve v tom je čaro celej nepoetickej poetiky tohto filmu. Ozaj ma to prekvapilo a emočne zasiahlo. Dajte tomu aspoň šancu a uvidíte sami :) (Art Film Fest Košice)

Môj prvý a dosiaľ neprekonaný dokument na RIFF festivale v Reykjavíku. Uli zažila výnimočný životný príbeh, keď sa na smrteľnej posteli svojho otca dozvedela o tom, aký "dvojitý" život od detstva žil, a ako to nepriamo súviselo aj s jej životnými tajomstvami a strasťami. Veľká vďaka, že sa o tom rozhodla natočiť film. Anima ponúka dve dejové línie a dvoch rozprávačov - jedným je Ulin otec, jeho podrobné zápisky denníkov, ktoré si celý život viedol; a druhým je samotná Uli, ktorá sa po smrti otca snaží konfrontovať minulosť a hovorí o svojom vlastnom dospievaní a prežívaní. Pomedzi to máme možnosť vypočuť si komentáre zvyšných členov rodiny a celé to dopĺňajú humorné sekvencie animácií. Výsledkom je výnimočné svedectvo o dvoch ľuďoch, ktorí nespadajú do typických rodových rolí a ich spôsob, akým sa s tým počas celého života snažili vyrovnať. Slzila som od začiatku až do konca. Úžasné na našom jazyku je, že "Anima - šaty môjho otca" hneď neprezrádza, o aký typ šiat ide.

Po vysokej kvalite Mandaloriana je toto trochu návrat k filmovej tradícii Star Wars - teda trochu viac klišé a nie úplne logických skratiek, než by si moje nároky priali. Ale dá sa to zvládnuť a dúfam, že ďalšie epizódy kvalitu ak tie vytiahnu, tak aspoň podržia.

Píšem komentár len preto, že som nemohla uveriť vlastným očiam, keď som v titulkách zbadala Bryce Dallas Howard. Jej epizóda v Mandalorianovi mi prišla absolútne hrozná, kým táto mi prišla absolútne výborná - dobre vybudovaná, emočná, vtipná, no bez gýču či klišé, reálne ma bavilo pozerať na opravu dopravného prostriedku a počúvať ukričanú Peli. Skvelá epizóda, akurát z iného seriálu. Chudák Boba, že nedostal priestor vo vlastnej knihe. Nemyslím si, že je to preto, že by na to Boba a Fennec nemali - tvorcovia sa len mohli viac posnažiť.

Star Wars si povedalo, že spravia dva "westernové" seriály, ktoré si budú veľmi podobné a prepojené, akurát v jednom bude hlavnou postavou "rytier" a v druhom "šaman". A ono to fungovalo - alebo teda, mohlo to fungovať. Keby Star Wars (alebo Disney) zjavne nemalo obľúbenca. Mando si ukradol srdcia fanúšikov a potom ukradol kamošovi Bobovi seriál. Prvá polovica série bola síce pomalšia, no mne sa aj tak páčila, mala jasné smerovanie a dve zrozumiteľné dejové línie, pričom prelínanie flashbackov veľmi pekne fungovalo. Bolo to dobré, no o hviezdičku slabšie ako Mandalorian a to podľa mňa kvôli tomu, že hold, Boba s Fennec nemajú takú zaujímavú dynamiku ako Din a Grogu + v Bobovi sa Jon Favreau už akosi neunúval vymyslieť ďalšie zaujímavé postavy, ktoré by to potiahli (tínedžeri boli nevýrazní, na zviera sa do poslednej epizódy zabudlo, jediný relatívne dobrý bol David Pasquesi). Musel to zachrániť Din a postavy z jeho seriálu, čo je dosť problém. Takto - fakt, že sa v Bobovi objavil Mandalorian, vôbec neprekáža. Ale tak ako bol v Mandalorianovi hlavná postava Din Djarin a Boba bol len vedľajšou, mal byť v The Book of Boba Fett hlavnou postavou Boba Fett a Din iba vedľajšou. Dve epizódy, ktoré sa zamerali takmer výlučne na Dina boli síce jedny z najlepších, no Bobovi to podľa mňa dosť krivdí a zaslúžil si vo vlastnom seriáli viac priestoru. Je to škoda, pretože keby tvorcovia chceli, určite by to dokázali utiahnuť aj s menším využitím Dina. Neunúvali sa to však správne proporčne vyvážiť a tak sa z Bobu stal premárnený potenciál, ktorý buď zachránia ďalšou sériou, alebo sa len potvrdí jeho úloha Mandovho sidekicka, do ktorej ho postavili.

Odvážim sa povedať to: tento diel bol lepší, než nová Duna.