Swannie

Celkom som sa tešila, keďže to konečne vyzeralo na lepšie hodnotený slovenský film, realita však padla hlboko pod moje očakávania a ja som v kine zdesene pozerala nie len na plátno, ale aj okolo seba, či sa to ostatným ľuďom naozaj páči a len ja som divná. Fajn, uznávam, vizuál bol relatívne podarený. Roman Luknár hral ako jediný skvelo, akurát to nebolo veľa platné, keď každú scénu usekli skôr, než stihla dostatočne vyznieť a ja som tým pádom absolútne nemala možnosť stotožniť sa s náročnou situáciou jeho postavy. Nehovoriac o tom ako pateticky a prvoplánovo mnohé scény vyznievali, miestami som mala pocit, že nám omylom pustili nejaký zo slovenských seriálov. Bolo mi vyslovene nepríjemné a trápne to sledovať a musela som sa premáhať, aby som vydržala do konca. Na scény súdu nechcem ani len spomínať, tie boli asi najväčším fiaskom vizuálne aj obsahovo. Množstvo slovenských filmov v poslednej dobe pozostáva len z informácií nahadzovaných jedna za druhou, pričom divák nedostáva čas ich spracovať. Chýba autenticita a reálne emócie. A mnohým ľuďom to už asi stačí, čo je dosť smutné. No je to každého osobný názor, ktorý im nechcem brať, len… začínam mať pocit, že sa nezvyšuje kvalita filmov ale znižujú nároky divákov. V každom prípade, Ostrým nožom za mňa veľké sklamanie.

Film nie o samotnom Warholovi, lež o pozostatkoch jeho rodiny na ďalekom severovýchode v Medzilaborciach, resp. Mikovej. Mucha sa svojim filmom nemá potrebu hrať na veľdielo po akejkoľvek stránke. Stavia na prirodzenú autentickosť, ktorá diváka nutne nezaujme formou, no hádam aspoň obsahom. Najzaujímavejší je strih, vďaka ktorému vyznievajú situácie vskutku tragikomicky. Zasmiala som sa nad “rýchlovarným pohárikom” babičky alebo “koštovaniu slaniny”, zároveň som si ale výrazne uvedomovala, nakoľko sú niektoré z tých skutočností smutné. Emočne na mňa najviac zapôsobili zábery z rozpadávajúceho sa Warholovho múzea, ktorého stav nevypovedal len o podmienkach v obci, ale aj prístupe štátu. Za najslabšie miesto považujem nápad s hercom Andyho - koncept je zaujímavý, realizácia akási kostrbatá, nedokončená. Mimo toho ale hodnotím film pozitívne. Nepriniesol nič nové do kinematrografie, som ale rada, že vznikol, a že patrím k tej hŕstke, ktorá ho videla. Kto by sa rád dozvedel detaily z Warholovho života, nech po tomto filme nesiaha - to napokon zaiste nebolo ani jeho účelom. Napriek tomu nie je na škodu si ho pozrieť - Absolut Warhola vyobrazuje Andyho vzdialené korene, ktoré sú od amerického životného štýlu asi tak ďaleko, ako aj dané dve krajiny.

Neznášam tínedžerské filmy, na tento som bola prinútená ísť a nechcelo sa mi tak veľmi, že som zo 20 minút ešte aj meškala. Priznávam, mala som voči nemu obrovské predsudky, ku ktorým ešte prispel aj vskutku “úžasný” slovenský názov a plagát (našťastie k plagátu sa potom režisér vyjadril, že s jeho distribúciou takisto nesúhlasí). Netrvalo však dlho a ja som zistila, ako som sa mýlila. Toto síce je film o zaľúbených tínedžeroch, má ale veľmi ďaleko od klasických mainstreamoviek. Tento film poúča a desivo reálne zobrazuje dnešnú dobu a čo všetko sú schopní pubertiaci pod vplyvom hormónov spraviť. Po celý čas mi bolo nepríjemné dívať sa na tie decká, a predsa som nevedela odtrhnúť zrak, natoľko ma zaujímalo, čo preboha sa bude diať ďalej. Mladí herci hrali príjemné i nepríjemné scény skvele, príbeh bol dobre vyrozprávaný a páčila sa mi práca s obrazom (napr. chatové okná po bokoch). Užitočným obohatením bola aj diskusia s režisérom po premietaní. Týmto sa ospravedlňujem za svoje predsudky, film oceňujem a som nesmierne rada, že som ho videla. Bodaj by takýchto tínedžeroviek bolo viac.

Veľa som nečakala a ani som veľa nedostala. Hoci som veľký fanúšik pôvodnej verzie, neodsudzovala som ako mnohí tento remake ešte pred pozretím. Beriem ho ako ukážku schopností vizuálnych efektov, ktoré sú naozaj vrcholné, až má človek miestami pocit, že sleduje prírodopisný dokument. Avšak čo z toho? Rozhodnutie uplatniť tu realizmus natoľko, že postavám absolútne chýba výraz tváre, že tam nenájdeme jedinú zmienku nejakého čara alebo mágie, a že ešte aj Simbov chlp sa dostane k opičiakovi komplikovaným prírodným procesom, bola podľa mňa chyba, ktorá vyvrcholila zničením najepickejšieho momentu filmu, kedy som márne hľadala v oblakoch Mufasovu tvár. Pretože týmto sa z rozprávky vytratilo všetko rozprávkové čaro a fantázia, ktoré k nej neodmysliteľne patria, a bez ktorých by som ju svojim deťom nepustila. Zabilo to vo mne emócie, ktoré potom vyvolali skôr nostalgia a silná hudba. Skutočne vydarené, vtipné momenty a odkazy čo ma úprimne pobavili boli asi tri. Inak na tom bol stále najlepší príbeh a hudba - tie tam však boli aj pred 25 rokmi. Akurát Zimmerovi sa podarilo povýšiť svoje dielo ešte o stupeň vyššie, boh ho žehnaj, opäť raz mi privodil správne “zimmeriavky”. Viem si ju však vypočuť aj na nete a tým pádom nenachádzam dôvod, prečo by som sa k tomuto remaku mala ešte niekedy vrátiť.

Keď sme si v klube púšťali tento film, nemala som najmenšie tušenie, do čoho idem. A dostala som veľmi nepríjemnú terapiu šokom. Môj prvý film od Aronofskeho mi dal svojimi vyjadrovacími prostriedkami silnú facku. Je pre mňa neuveriteľné, ako dobre zapasovala kombinácia všakovakých techník od split screenu cez rapidmontáž až po snorricam do rozprávania. Film ma vtiahol a už nepustil, pociťovala som úzkosť ako v nekonečne dlhom, tmavom a riadne strmom tobogáne, kde sa to po každej zákrute len zhoršuje. Už dlho som sa pri filme a aj po ňom necítila natoľko zle. Silno som ho prežívala, zhrozene sa dívala a vo vygradovanom, extrémne nechutnom finále až odvracala zrak, lebo toho na mňa bolo priveľa. Requiem ma od drog zaručene odradil tak, ako sa to doposiaľ nepodarilo žiadnemu inému filmu či množstvu prednášok v škole. No ak by som do toho svinstva náhodou niekedy spadla, ukážte mi ho vrámci odvykačky opäť a verím, že ma to prejde rýchlejšie. Klaniam sa hereckému výkonu Ellen Burstyn, už nikdy ju nechcem vidieť takto trpieť. Mojou závislosťou je tá hudba, ktorej husľové sláky sa vám zarežú do hlavy a vyhrávať budú ešte na druhý deň. Perfektná melódia na vyjadrenie onej potreby, neskôr až zúfalstva postáv hnať sa za svojou túžbou/snom. Requiem je ten typ filmu, o ktorom poviete, že je totálne strašný, ale zároveň skvelý. A po zhliadnutí mi bolo jasné, že ho už nikdy nechcem vidieť znova. Aké bolo moje potešenie, keď sme ho o dva týždne na to pozerali v škole...