Swannie

Genoveseho námety "Čo by sa stalo, ak..." musia asi sadnúť každému divákovi osobitne a je v poriadku, ak ich niekto neprijme. Mne samy o sebe sedia a zároveň rozumiem, že je náročné ich spracovať. Tento film síce neprekonal Úplných cudzincov, bol však podstatne lepší ako jeho The Place. Dej bol pekne vystavaný a som spokojná aj so záverom filmu. Herecké výkony sú jednoduché, civilné a predsa famózne - Toniho spomínať netreba, mňa však očarila práve ostatná štvorica účinkujúcich a nesmierne ma dojímal najmä malý chlapec. Vo filmoch Genoveseho mám však zásadný problém skôr s formou, než obsahom a konkrétne s dvoma vecami, ktoré mi vadili ako u The Place, tak aj tu. Kamera Lucciho je síce nádherná, občas by však potrebovala ubrať na gýčovej malebnosti scén (čo sa týka aj réžie). Gýčovosť považujem za opakujúci sa problém, ktorý tu bol síce podstatne menší ako u The Place, ale stále sa niekoľkokrát objavil a vyrušoval ma. Zároveň musím spomenúť hudbu. Nie veľakrát sa mi stalo, že by som si pri pomerne dobrom filme povedala "tak toto je otrasná/nehodiaca sa hudba", ale u Genoveseho sa mi to stalo už druhýkrát a rušilo ma to natoľko, že to prispelo k strhnutiu hviezdičky. Objavili sa tam známe piesne, aj môj milovaný Ludovico Einaudi, ale neraz to bolo tak zle použité, zvláštne namixované a nesedelo to do celkovej atmosféry scény, že proste nie. Fakt nie. Takže občasná gýčovosť (a s ňou spojené hranie na city) a hudba sú pre mňa mínusmi. Niekedy by tu ozaj menej bolo viac. No inak celkom pekne spracované a ešte stále mi to víri v hlave.

Rada o sebe hovorím, že toho viem dosť o rozdieloch medzi literárnym a filmovým médiom na to, aby som bezhlavo nepoužívala vetu "kniha bola lepšia". Často som tou, ktorá obhajuje a vysvetľuje zmeny, ktoré sú vo filmových adaptáciách nevyhnutné. Dokážem pochopiť, ak ide film vlastným smerom. No po zhliadnutí troch filmov o Robertovi Langdonovi mám pocit, že tvorcovia týchto filmov nepochopili (alebo od prvého filmu postupne zabúdali), o čom vlastne knihy Dana Browna sú. Na Inferne, ktoré má z knihy tak akurát názov, mená postáv a polovicu hlavnej myšlienky, to vidno najviac. Robert Langdon nie je Ethan Hunt, John Wick, Jack Ryan ani nikto, koho hrá Liam Neeson. Tieto filmy nemajú vyzerať ako Mission Impossible alebo iné akčné trháky, ani nemajú byť určené ich fanúšikom. A to hovorím ako veľká fanúšička Mission Impossible. Filmy o Langdonovi však majú byť pre fanúšikov umenia a histórie. Sú to príbehy o provokatívnych konšpiráciách, ktoré sa dejú v najstarších a najkrajších mestách sveta. Majú divákov previesť týmito mestami, ktoré sú plné dejín umenia, známych diel a množstvom symbolov. Napínavé dobrodružstvo, vraždy a záchrana sveta tieto príbehy len rámcujú, sú druhoradé. Ron Howard však túto pointu prevrátil naruby. Celé Inferno je len o behaní sem a tam, strieľaní, postavy sú ploché a s knižnou predlohou majú spoločné asi toľko, koľko Ginny v Harrym Potterovi. Ani si nevšimneme, že sa počas celého deja preniesli cez tri najkrajšie mestá na svete, zato si v dvojhodinovej minutáži tvorcovia našli čas na trápnu romantickú zápletku (a to som ja tá, ktorá od prvého dielu vraví, že Langdon by mal mať manželku). No mohla by som si povedať - dobre. Nevadí. Predstava adaptácie tvorcov filmu sa nemusí zhodovať s tou mojou. To sa stáva a bola by som ochotná to (napriek tonám zahodeného potenciálu) prijať. Lenže to by Inferno muselo byť dobrý film. Muselo by sa aspoň z diaľky priblížiť kvalite Mission Impossible. Muselo by zobrať scénu koncertu v Instanbulskej cisterne a spraviť z nej kinematografický skvost, akým je scéna vo viedenskej opere v Mission: Impossible - Rogue Nation (2015). Lenže Inferno nemá ďaleko len od dobrodružných filmoch o dejinách umenia, má veľmi ďaleko aj od kvalitných akčných filmov. Je to fakt nepodarená sr**ka.

Film náročný na pozeranie a nie pre bežného diváka, ktorý by pred zhliadnutím ideálne potreboval akýsi úvod, vysvetlenie, ktoré ho pripraví na to, na čo sa ide pozerať. Hudobníci a filmári si však prídu na svoje. Napokon, ako lepšie predstaviť tvorbu socializmom vymazaného skladateľa, ak nie tým, že sa o ňom zloží opera písaná jeho štýlom tvorby, inšpirovaná jeho skladbami? V spojení s jeho archívnymi zábermi vzniká nové výnimočné, precízne spravené dielo, ktoré sa mi po druhom zhliadnutí páči ešte viac, pretože som lepšie stíhala vnímať všetky jeho kvality. Moja pochvala a poklona patrí režisérke za nápad, všetkým, čo sa podieľali na librete a hudbe a takisto strihačovi/strihačke, pretože poskladať súkromné archívne zábery do takto myšlienkovo súdržného celku chce obrovské množstvo práce. Jediná moja výhrada je, že by film pokojne mohol byť o pár minút kratší. Zároveň premýšľam, nakoľko boli potrebné "behind the scenes" zábery (tie, v ktorých boli speváci inštruovaní a pod.), ale... vlastne mi to tam v konečnom dôsledku nevadilo. || Videné prvýkrát na RIFF v Reyjkavíku, druhýkrát na POCITY v Prešove <3

Poznáte ten pocit, keď o filme dlho počúvate z každej strany a chtiac-nechtiac vidíte krátke úrvky scén/citácie, na základe čoho si postupne vytvárate o filme istú predstavu, očakávania - a sú to pozitívne očakávania. Vravíte si: "Ty brďo, tento film pôsobí, že by sa mi mohol nesmierne páčiť. Že by mohol mať všetko, čo mám na filmoch rada." A podvedome tak trochu aj odďaľujete jeho zhliadnutie, lebo sa bojíte, že vaše očakávania sú už privysoké a určite vás to sklame. Ale potom si pozriete druhú sériu Lokiho, zaľúbite sa do Ke Huy Quana a rozhodnete sa, že okej, prišiel čas si túto mainstream-artovku zasypanú Oscarmi pozrieť. A poznáte ten pocit, keď sa vaše očakávania do bodky naplnia? Všetko, všade, naraz sa u mňa zaradil do skupiny filmov k Kona fer í stríð (2018) (Woman at War) a Good Luck to You, Leo Grande (2022), ktoré majú (super)hrdinky v strednom veku a darí sa im riešiť intímne a celospoločenské problémy naraz. Zároveň sú to filmy, ktoré akoby mi hovorili z duše. Rozumiem, že tento je je pre niekoho ťažší na pochopenie a prijatie. Ja však mám pocit, že to bola malina a mne boli veci jasné už od začiatku. Možno je to životným obdobím, ktoré mi do všetkých tých tém zdeptaných dcér, prepracovaných matiek a nešťastných manželstiev krásne zapadlo, takže nájsť v tom vizuálnom, dobre premiešanom sci-fi guľáši onú jednoduchú, intímnu rodinnú drámu pre mňa nepredstavovalo žiaden problém, podobne ako odčítať mnohé zo symbolov. Neviem, fakt mám pocit, akoby ku mne tento film prehovoril jazykom, ktorý ja ovládam už plynule, takže celá mozaika do seba postupne popri jeho pozeraní krásne zapadala. Jediné, na čom by som trošku ubrala je akási "polopatičnosť" replík najmä v závere, ale asi to písali spôsobom, aby to po dvoch hodinách chaosu tí Američania pochopili... Na druhej strane, dostala som celý jeden alternatívny vesmír inšpirovaný mojim milovaným Ratatouille, takže nemám právo sa na nič sťažovať. Ach, k tomuto zážitku sa budem vracať ešte dlho.

Obsahovo nie až také zlé, formálne sme sa zabudli niekde v roku 2007, čož nie je veľmi príťažlivá vizitka. Celkovo... Okej, som rada, že tento film vznikol, aj že som si ho pozrela. Ale postačila by kratšia stopáž (videné v televíznej dvojdielnej verzii).

Za mňa  jedno z najväčších sklamaní poslednej doby. Do istej miery za to môžu moje nesprávne nastavené očakávania - myslela som si, že to bude podstatne objektívnejší pohľad na vec. Do inej miery za to môže zavádzajúci popis - "mapuje vývoj médií v posledních 150 letech" ? Úprimne by ma zaujímalo, koľko minút stopáže filmu zaberajú YouTube a TikTok videá posledných 15tich rokov a koľko priestoru majú zábery ostatných 135 rokov histórie, lebo mám pocit, že prvá skupina drží minimálne 50% celkového času filmu. Nemá to ani hodinu a pol, no mala som veľký problém vydržať do konca. Pretože toto pôsobí ako jeden z tých počinov, ktorý má vystrašiť rodičov, aby zobrali svojim deťom mobily, zahodili ich do koša a odhlásili sa zo všetkých sociálnych sietí. Je to absolútne jednostranné, neobjektívne, bez rámcu, konceptu alebo návrhov na riešenia. Film si za cieľ zobral kritizovať algoritmus sociálnych sietí, ktorý nám donekonečna ukazuje milučké a hlupučké videá len preto, aby sme ich donekonečna pozerali, no samotný film je DOSLOVA poskladaný z týchto videí. Používa na nás rovnaký mechanizmus, ktorý kritizuje. Nepriznáva si, že ho používa, z čoho nadobúdam pocit, že si to neuvedomuje a vlastne mi to celé príde len ako 88-minútový hejt postrihaný tak, aby sa divák bavil, čím sa dostáva na úroveň presne tej lacnej, mainstreamovej zábavy, ktorú kritizuje. Ja neviem, mne to príde úplne absurdné. Chýba mi tu presah, uvedomenie si vlastných postupov z pohľadu tvorcov, lenže nič také tam nie je, iba naoko hlboké, no v skutočnosti prázdne a nikam nevedúce myšlienky tvorcov. V kine a na plátne pozerajme na to, aké kraviny robia ľudia na internete. Tak ako na nich pozerajú milióny ľudí doma na mobile. Odfrknime si na nich, odsúďme ich. Ale napriek tomu sme na to pozerali presne tak isto. Hodinu a pol. Bez ďalšieho presahu. Áno, hejtujem to, ani spánok mi tento film neukázal v jasnejšom svetle. Pomoc. What the f&ck.

Jediná nerealistická vec na tomto filme bolo to, že Islanďania nevedeli po anglicky. Na Islande vedia po anglicky všetci. Mala som tam plynulú konverzáciu s 8-ročným dievčatkom aj 80-ročnou babičkou. Anyway, nevedela som, že potrebujem ku šťastiu scénu, v ktorej Ben Stiller fičí na longboarde po islandskej panoráme, ale zahojilo mi to dušu. Nerozumiem, prečo je 90% Benových filmov také blbosti a prečo tak málo režíruje, keď zjavne vie veľmi dobre hrať a veľmi dobre režírovať (hodnotím na základe tohto filmu + seriálu Severance) a ešte mu aj celkom sekne strnisko. Toto bol milý, nápaditý a myšlienkou krásny film. Mám slabosť na filmy s témou ľudí, ktorí vykračujú zo svojej komfortnej zóny. A síce sa tam Ben celý čas dáva dokopy s Kristen Wiig, najromantickejšia scéna bola aj tak tá v horách so Seanom Pennom. Mimochodom, videli ste už niekto Adama Scotta hrať niekde inde než v kancelárii a obleku? NIežeby som sa sťažovala, ide mu to výborne.

Čakala som sexy záporáčku Rosamund, nádielku feminizmu, girlbossingu, nakopanie nejakých mužských zadkov a podobné z mojich guilty-pleasures. Dostala som to. No čo som nečakala bola pomerne slušná a originálna zápletka - konečne sa bojuje aj ohýbaním práva, nie iba rukami a nohami -, obyčajná a predsa prekvapivá filmárčina (veľmi oceňujem, koľko veľa sa tvorcom podarilo zobraziť bez zbytočných dialógov), nesexualizovaná(!) lesbická tematika a Peter Dinklage. Trochu škoda záveru, páčilo sa mi, že vidím konečne film, kde nebojuje dobro proti zlu, ale jedno zlo proti druhému. Takže hej. Nič extra, ale vlastne celkom milé prekvapko.

Film, ktorý krásne zachytáva osamelosť života na odľahlom mieste, absenciu hudby, život rôznych vrstiev žien v 18. storočí, umenie a silné puto. Ide na vec pomaly a opatrne, následne vás strhne poslednou tretinou. Na niektoré scény - bábätko, záver - tak skoro nezabudnem. Tisíckrát lepšie ako nepodarený Ammonite (2020), sorry Kate.

Pred niekoľkými rokmi som tomuto filmu dala 3*. A zdá sa, že som po celý čas bola v pozícii slečny Bennet. I've been so blind. I was wrong, I was entirely wrong about it.