ScarPoul

Keby som bol ešte na škole, alebo pred školou, tak by sa mi to páčilo viac. Približuje to veľmi hravo strastiplný osud umelca ako takého. Lisabon samotný ( ktorý by mal byť kulisou) je tu ale využitý len z časti. Dominantou sú zvuky, hudba a monológy uvažujúce o stave sveta a umenia. Koniec je príjemne úsmevný a celé sa to nesie vo veľmi príjemnej atmosfére. Len sa na tom už podpisuje zub času. A aj tie myšlienky sú už v digitálnom veku, pomerne zastaralé. Zmenil sa divák. Zmenili sa myšlienky. Najväčšie potešenie pre mňa ale predstavujú Madradeus. Ich hudba je vťahujúca. Kvôli nim som rozmýšľal o tej 4*

Zmena prostredia je vítaná. A stará známa dvojka je späť. Stále im to nejako funguje, paradoxne sa ich vzťah ale neposúva ďalej. Rovnako ako pri prvej časti, je aj tu veľmi vítaná možnosť nechať mozog na pokoji. Sleduje to rovnakú schému ako prvá časť, akurát to pôsobí epickejšie ( lebo skrátka New York) ale tých vtipov a absurdít ubudlo. Keď sa sem tam objavia, tak sú parádne, ale kvantitatívne je ich menej. Film ale veľmi pekne pracuje s množstvom postáv a to do takej miery, že sú rozpoznateľné a zapamätateľné. A hoci hrajú druhé husle, každá jedna si berie nejaký ten vtip pre seba. Taylor Swift a jej Welcome to New York sa do príbehu ako theme song skvelo hodí. Micheal Pitt zase dokazuje, že je príšerný a nesympatický herec. A koniec - rovnako hraný na prekvapivú nôtu, ako tomu bolo v prípade prvého dielu, už pôsobí kŕčovito a nedotiahnuto. Dve * nedám, hoci si to objektívne film zaslúži. A asi by som ich dal, kebyže ma to tak nebaví. Takže táto séria možno pôjde do kolónky guilty pleasure.  Plus prítomnosť Bia Ling je pre mňa taká prazvláštna.  Ale teším sa na tretiu časť v Japonsku.

Wilsonovi a Farmige tá rola manželov Warrenových skrátka sedí. Verím im tie emócie a počas sledovania im držím palce. Tieto nadprirodzené detektívky sú ukážkou toho, ako dokáže príbeh fungovať aj napriek absencií prekvapivých zvratov a aj za využitia žánrových schém a klišé. Chaves možno nie je Wan, ale rozumie atmosfére a cíti tempo. Najviac oceňujem finále, ktoré malo nábeh skĺznuť do preexponovanej frašky, ale nakoniec to ako tvorca dokázal ustáť. Hoci finále je najslabšou časťou aj napriek Van Morrisonovi. V zásade sa jedná o dôstojné pokračovanie. Myslím, že z príbehov tohto manželského dua sa dá ešte ťažiť. Otázne je, či sa do toho tvorcovia pustia ešte raz. Každopádne by som nebol proti. A John Noble si aj napriek malému priestoru kradne scény pekne pre seba.

Skvelý survival film stavajúci na minimalizme a hereckej kreácií Madsa Mikkelsena. Penna vie presne čo chce filmom povedať. Výborná kamera a atmosféra a rovnako motivácie. Vnútorný konflikt postavy je vykreslený cez pohľady a pohyby. Každé jedno zakopnutie a každá jedna prekážka je pre nás ako diváka vďaka tomu citeľná. Veľmi mám rád takéto filmy. Funkčné vo všetkých ohľadoch. Možno nadhodnocujem, ale naozaj sa mi to páčilo. Aj napriek snehu a tichosti film totiž nenudil ani na chvíľu. Ani raz neskĺzol do hlúposti a postavy sa naozaj trápili. Takto funkčné na mňa naposledy zapôsobil All is lost z 2013 s ktorým tento film zdieľa veľmi podobný koniec.

Ale ako bavil som sa veľmi. Základné pravidlo nechať mozog odpočívať. Lebo zase priznajme si, logické lapsusy to má. Na druhú stranu je to šialená jazda plná výborných nápadov a dobre načasovaných vtipov. Sicheng Chen nahodil dych berúce tempo, kde necháva svoje postavy utekať z jednej strany Bangkoku na druhú a pritom im dáva pod nohy samé nezávideniahodné prekážky. Ústredné duo sa môže javiť zo začiatku ako nezaujímavé a otravné, ale každý z nich je inteligentný, hoci po svojom. Počiatočná odmeranosť sa nakoniec pomaličky mení a postavy sú každou ďalšou scénou sympatickejšie. Koniec je potom zvláštne temný, ale funguje. Ukazuje jeden z tých lepších scenáristických nápadov, ktoré kupodivu sedia ako riť na šerbeľ - aj napriek úplne inej atmosfére. Inak nápady ako spomínanie na páchateľa, roleplaying na mieste činu alebo útek z nemocnice počas prestrelky bavia veľmi. A ukazujú potenciál, ktorý film vo väčšej miere spĺňa. Mať o desať rokov menej - žral by som to všetko ako kus nejakého dobrého ovocného koláča. Takto je to zábavný film, ku ktorému sa možno ešte sem tam vrátim. A určite chcem vidieť pokračovanie.

Tentoraz je v centre nekompromisný policajt, ktorý sa snaží v skorumpovaných policajných zložkách predrať k spravodlivosti a ku cti. To sa mu paradoxne darí pri tých, ktorých sa snaží dostať za mreže. Jeho rozkol je výborne zmotivovaný. Do toho nerátam Fukasakuho túžbu zobrazovať triedne a spoločenské rozdiely, ktoré podobne ako v prípade Graveyard of Honor majú v sebe náznaky rasizmu a predsudkov a toho, ako sa s nimi postavy v hierarchií vysporiadavajú. Scéna pri vlnách vizuálne podmanivá. Má to šialené tempo, neustále sa tam niečo deje a hoci to v postavách nepôsobí až tak isto, všetko okolo toho ( atmosféra, akcia, intrigy) funguje na jednotku. Hoci to má očakávaný koniec. A Tecuja Watari hrá toho svojho pomstiteľa v slnečných okuliaroch perfektne.

Filmy o yakuze sa dajú považovať za kruté a násilné, ale nechýba im určitá noblesa spätá s bohatstvom, ženami a zmyslom pre česť a hierarchiu. Fukasaku robí z tohto to, čo robil Spaghetti Western tradičnému americkému žánru. Robí ho špinavším, bezútešnejším, násilnejším, nihilistickejším a krutým. Hlavný hrdina je ako utrhnutý z reťaze a rozsieva zlosť a násilie kdekoľvek príde. Pohrávanie si s dokumentárnou výpoveďou, rôznymi filtrami a časovou chronológiou prispieva k tomu, aby sme sa v celej plejáde udalostí lepšie orientovali. Akcia je, tradične, perfektná. Fukasaku podobne ako v prípade svojich samurajských drám dbá na rozpohybovanú kameru, ktorá šialene švenkuje z miesta na miesto a vďaka tomu pôsobí akcia uveriteľnejšie. Nedostatky efektov a choreografií dokáže hravo zakryť a tak každý útok, rana a výstrek krvi pôsobí premyslenejšie. Symbolizmus je možno príliš popisný a pôsobí trošku úsmevne, ale to bude tým, že to bolo točené v 70 rokoch. Každopádne chuťovka, ktorá si zaslúži pozornosť.

Úplne obyčajný film zo školského prostredia o hudbe a láske. Ale podaný veľmi decentne. Hrdinovia sú v pohode a ich záľuba v hudbe je v mnohom sympatická. Nečakajte ale žiadny zázrak. Každý kto videl aspoň dva snímky podobného ladenia vie presne, čo sa bude diať aj čo má od príbehu očakávať. Paradoxne aj napriek tomu ale film nenudí. Možno je to prostredím a možno fakt tou hudbou. Neviem. Nana Komacu hrá tentoraz druhé husle, čo je škoda. Inak taký nenásilný film na ktorom asi najviac oceňujem to, že sa tu žiadna obrovská tragédia nestala hoci to k nej niekoľko krát smerovalo.

Performance, ktoré je v prvej polovici na hranici geniality. V druhej sa snaží vybudovať pointu, ktorá je ku koncu trefná a úderná ( ako je u Burnhama zvykom) ale tempom trošku spomaľuje. Piesne zase raz dobré. Jeden z tých počinov, ktorý má v sebe prímes revitalizácie a očisty. Nie je to tradičný ani najlepší špeciál, ale je to rozhodne najumeleckejší počiň v tomto prapodivnom období. Healing the world with comedy.

Jedno z mojich najobľúbenejších Burnhamových vystúpení. Dobré piesne, trefné vtipy a skvelá show, ktorá neustále prekvapuje. Kadencia Burnhamových vystúpení je stále väčšia a epickejšia. Experimentuje, využíva satiru a moderné postupy a hlavne konfrontuje. Veľmi fajn.