ScarPoul

Ja tomu vlastne úplne rozumiem. Ono keď prídu do života deti tak sa veľa vecí zmení. Rodriquez je ale očividne jediný režisér, ktorý sa snaží robiť filmy aj pre nich - a pevne verím, že mu to žerú aj z navijákom. Koniec koncov sa nedá filmu uprieť schopnosť upútať pozornosť tých najmenších. Je to hravé, jednoduché a plné všakovakých efektov. Pre dospelého ale v mnohom značne nezáživné a totálne bez zmyslu. Rodinné filmy sú sekciou kde sa deti bavia a rodičia prežívajú. Ale koniec koncov sa to dá vždy ustáť. Problém je, že kopec zvučných mien - kvôli ktorým sa to vlastne aj dospelému oplatí vidieť - tu podávajú veľmi diskutabilné výkony. Najlepšie na tom je minimálne Clooney a Cumming - ktorý si svoju postavu očividne užíval. Nejedná sa o svetoborné dielo aj keď je pravda, že mi prvý spy kids boli vždy niečim sympatický. Nenudilo ma to, ale ak Rodriqueza tak radšej od súmraku do úsvitu.

Farba granátového jablka, bola pre mňa vizuálnym podobenstvom, ktorému som nerozumel, ale ktoré na mňa spravilo dojem. Veľa krát sa totiž nevidí, že by film, ktorý využíva expresívne herectvo, vizuálne bohaté kostýmy a je snímaní ako fotografia, prebudil záujem o kultúru o ktorej týmto nezvyčajným spôsobom pojednáva - v tomto prípade to bola kultúra Arménska. Posledný film Sergeja Paradžanova - Ašik - Kerib je ladený do podobného štýlu, ale na rozdiel od Farby ma nechával v mnohých miestach chladným. Nedá sa mu uprieť pôsobivosť. Rozhodne čo sa týka hudobnej zložky ma film neuveriteľné tempo, ktoré v kompozícií obrazov a scudzovacích efektov(samopal, kamera) nenudí a určitým spôsobom ironizuje a baví. Filmy ako tento majú rozhodne svoj význam - už len preto, lebo podobne ako je tomu pri umeleckých dielach, tam tvorca dáva viacej osobného, a kamera je len prostriedok ako vzdať svojimi úvahami hold jednej krajine, kultúre a jej histórií a vplyvu. To všetko sa tu odzrkadľuje a to všetko tu pôsobí na divákové zmysly. V tomto prípade záleží jedine na tom, ako sme naladení pri sledovaní filmu. Ak totiž necháme celý ten vizuál a hudbu zarezonovať našími zmyslami môžeme mať z filmu neuveriteľný zážitok. Ak nie tak budeme veľmi sklamaný. Ja som zostal niekde na pol cesty.

Výborne remeselne zvládnutý film, ktorý vychádza zo skutočných udalostí a ktorého postavy boli stvárnené skutočnými ľuďmi - nehercami. Sám spisovateľ si privlastnil hlavnú úlohu učiteľa a zvýšil tým uveriteľnosť snímku. Vo filme sa toho veľa nedeje. Sme svedkami obyčajných školských problémov, ktoré trápia každého teenagera - zapadnúť, protestovať, objavovať samého seba a všetky tieto zmeny sú konfrontované s triednym učiteľom, ktorých ich chce niečo naučiť, zároveň ich pochopiť, ale ktorý je tiež len človek a keď situáciu nezvláda, tak situáciu jednoducho nezvláda. Film si vystačí bez dramatických situácií a aj keď sa tam nejaké nachádzajú, nie sú vyhrotené. Je to citlivý, intímny príbeh do duše žiakov a učiteľov, ktorý nevypovedá o všetkom - ani sa o tom nesnaží, ale pritom v sebe nesie množstvo myšlienok(veď je na nich koniec koncov postavený), ktoré nútia k zamysleniu a ktorých hlavným cieľom je pochopiť súčasný svet, ktorý sa vymkol kontrole, ktorý neponúka mladým žiadny normálny vzor a ktorý sa cítia rovnako stratený ako dospelý. Bol som nadšený a poprosil by som viacej takýchto filmov.

Omnoho uvoľnenejšie spracovanie ako predošlé dva diely, ktoré tápali v Spider-manovskom svete po skvelom príbehu. Raimi je v tejto časti istejší a ako režisér zručnejší - čo dokazujú minimálne tri výborné akčné scény. Obrovským problémom celého filmu je ale prítomnosť troch protivníkov, ktorým nie je venovaný patričný priestor a ktorý hlavne v prípade Venoma, ktorý je Sider -manovou Nemesis a ktorý mu dáva zabrať podstatne častejšie a bolestivejšie ako jednu polhodinu, je úplne odfláknutý. Je to škoda. Mnoho prvkov vo filme mohlo byť krásnym doplnením tohto superhrdinského finále, ktoré zostalo takto na pol ceste. Ešte k tomu musíme prirátať patetický koniec, ktorý ako keby do filmu ani vôbec nepatril. Humoru je pomenej a viacej tu nájdeme nefunkčné scény, ktoré nás nútia k úsmevu, alebo k pretočeniu dopredu. Na druhú stranu, keď som si to pozrel po dlhej dobe, tak som sa bavil podstatne viacej ako keď som to videl prvýkrát v kine. Dokonca som mal nutkanie pridať 4*. Ale spánok všetko vyriešil. Spider-man 3 má silné miesta ale viacej prevládajú tie slabé a v rámci takého kultu ako je Spider-man sú následné pocity neuveriteľne rozpačité.

Až po dopozeraní posledného dielu Hopi trilógie, som dostal ucelenú predstavu o čom Reggio neustále hovoril. Aj keď aspekty jeho názoru boli viditeľné vo väčšej alebo menšej miere aj v predchádzajúcich častiach až Naqoyqatsi ukazuje úpadok spoločnosti tak, aby to v nás vzbudilo nechuť a prinútilo nás to zamyslieť sa nad sebou. Aspoň si myslím, že film má obsahovať takéto posolstvo. Philip Glass sa vrátil k predchádzajúcim hudobným motívom a celkovo je film viacej digitálny a viacej štylizovaný ako tomu bolo v predchádzajúcich snímkoch - tým sa stáva doslovným, viacej zrozumiteľným, ale po prvej pol hodine už neprinesie nič nové a stáva sa fádnym a nudným. Aspoň pre mňa. Neviem či to bolo rozpoloženým v akom sa nachádzam, že na mňa ani jeden z filmov nedokázal zapôsobiť, ale verím tomu, že podobne ladené filmy si svojich fanúšikov nájdu. Mne aj napriek záľube v poetických dokumentoch neponúkli nič, o čom by som bol schopný dlhšie diskutovať, aj keď význam, ktorý majú im rozhodne neberiem. Rovnako ako predchádzajúce diely som to pozrel, ale vracať sa k tomu nemienim.

Úplne inak zameraný film ako prvý diel Hopi Trilógie. Tam, kde bol predchádzajúci diel plný bezútešnosti a deštrukcie je tento venovaný rôznym kultúram a národom a ich prejavom radosti a každodenných úkonov. Tento diel je omnoho komplexnejší, čo sa týka lokácií, ľudí aj zobrazovaných situácií. Glassová hudba je tentokrát prívetivejšia, radostnejšia a všestranejšia - požičiava si hudobné nástroje a štýly hudby z iných kultúr. Lenže rovnako ako v prípade prvého dielu je tento poetický dokument pre mna jednorázová záležitosť. Mám rád spojenie hudby a obrazu, len tomu chýba akási naliehavosť. Chýba tomu nejaká snaha vypovedať o rôznych národoch, ktoré nám film prezentuje. Pritom sú nám podávané aj s toho nepríjemnejšieho pohľadu. Reggio necháva na divákovi aby vnímal obrázky, ale žiadne indície, ktoré by celok skompletizovali tu nenájdeme. Každý si teda môže film vyložiť po svojom a to je asi vlastne aj zmysel týchto dokumentov. Mne to ale nestačilo.

Život vyvedení z rovnováhy. Reggio zvolil poetický dokument, na to aby stvárnil proroctvo indiánskeho kmeňa Hopi, ktoré hovorí o pavučinách na oblohe, strojoch, ktoré lietajú vzduchom a o hrabaní sa v zemi, ktoré prinesie len skazu. Dokument je tomu podmienený. Neukazuje nám krásy sveta ani vyspelú ľudskú spoločnosť. Ukazuje nám prázdne krajiny, kde sa od veľkých skál odráža slnečný jas. Potom postupne prechádzame do mesta. Do civilizácie - New York, Los Angeles, kde časozberná kamera ukazuje na neustály zhon a neschopnosť ľudí sa zastaviť. Neutrálne a zamračené pohľady ľudí, pozerajúce sa do kamery ukazujú na akúsi obrnenosť proti vonkajšiemu svetu, kedy ľudia žijú svoje životy a o nič iné sa nestarajú. Všade cítiť monotónosť, skazenosť a deštrukciu. To krásne doplňuje hudba Philipa Glassa, ktorá značne podmieňuje depresívnosť a bezútešnosť snímku. V mnohých aspektoch film pripomína modernejšiu verziu Muža s kinoaparátom alebo Berlín symfóniu veľkomesta. Osobne mi ale neponúkol nejakú výraznejšou emóciu. Aj keď je pravda, že informácie boli podané veľmi zaujímavým spôsobom. Užil som si to, ale nemám dôvod sa k filmu podrobnejšie vracať.

Film, ktorý sa nehraje na nič iné ako nám ponúka, čo ho zachraňuje vo všetkých možných aspektoch. Kutcher a Heigl sú pre mňa sympatický herci, ktorý potrebujú naozaj dobrý príbeh a poriadnu rolu aby dokázali čo v nich skutočne je. Kutcher to už niekoľkými filmami aj dokázal. Obidvaja sú vo svojich postavách znesiteľný aj keď neprinášajú nič nové. Rozhodne je to jeden s tých lepších filmov, kde Heigl len uteká a kričí. Luketic je celkom schopný čo sa týka aranžovania scén a dynamika filmu tiež nechýba. Všetko to vlastne padá na predvídateľnosti a akejsi strnulosti príbehu, ktorý aj napriek napredovaniu stojí v starých známych vodách tohto žánru. Dokonca by som povedal, že konečné rozuzlenie príbeh ešte viacej zabije než aby ho spravilo vtipnejším, alebo zaujímavejším. Na jedno pozretie v obyčajných víkendový večer s lepšou polovičkou si neviem predstaviť nič lepšie. Ale inak si radšej pustím niečo omnoho sofistikovanejšie alebo podstatne uletenejšie.

Kedysi bol spider- man 2 pre mňa absolútnym filmovým vrcholom. Ultimátny boj dobra zo zlom okorenený o krízu identity v réžií môjho obľúbenca Sama Raimiho. Lenže znova ako v prípade prvého dielu aj tento diel overil čas. Sam Raimi je predsa len skôr režisér Evil Dead a Simple plan, než vysokorozpočtových veľkofilmov. Veľa vecí tam totiž bohužiaľ nefunguje. Ani mi nevadí značná absencia akčných scén - pretože keď si to tak vezmeme - komiksy nie sú o fyzických súbojov - respektívne málokedy. Ide o to, že postavy akosi čľapotajú v neuveriteľnom blate pátosu a klišé, ktoré v tomto prípade zachraňuje značné množstvo príjemných a vtipných momentov. To je hlavný problém Spider-mana 2. Je to vlastne romantický vzťahový guláš, ktorý nefunguje nie preto, že by Maguire alebo Dunstova nevedeli zahrať lásku - ale preto, lebo im to jednoducho neverím. Scény z hľadaním identity sú výborné. Rovnako aj záporák, ktorého považujem za najlepšieho z celej trilógie. Ale ako náhle príde na romantickú líniu, v mnohých miestach to nefunguje. Film sa tým stáva nevyvážený. Samostatne všetky dejové línie fungujú - majú svoje tempo aj svoje silné a slabé miesta. Ako celok sú ale nekonzistentné a vytvárajú dojem, že Raimi znova nevedel ako to celé dať dokopy. Najlepšie zo série, ale predsa tomu niečo chýba.

Spider-mana preveril čas. Keď som to videl prvýkrát, nedokázal som od toho odtrhnúť oči. Spider-man totiž bol pre mňa jedným z najlepším superhrdinov. Existujú tri dôležité medzníky vo vývine superhrdinu. Prvou je objavovanie svojich schopností - kedy sa z obyčajného stáva neobyčajné a kedy hrdina túto skutočnosť začína príjmať a stotožňuje sa s ňou. Druhým medzníkom je kríza osobnosti, ktorá núti hrdinu vzdať sa predošlých záväzkov, len aby sa k nim neskôr mohol vrátiť. Tento aspekt je veľmi dôležitý, lebo rozhoduje o sile a zmyslu pôsobenia hrdinu. Tretím je potom súboj so svojou temnou stránkou - objavenie takzvanej nemesis, ktorú hrdina nikdy nedokáže eliminovať a ktorá mu pripomína a ukazuje jeho skutočné slabosti a zároveň je najväčšou motiváciou pre jeho činy a skutky. Spider- man ako prvý film sa zaoberá objavovaním schopností - preto prvá polovica filmu pôsobí zábavne aj je funkčná - snáď až na niekoľko zbytočných strihových preklepov(ktoré si asi všimne len ten pozornejší divák). Druhá polovica a objavenie Green Goblina na scéne, začína byť, ale akýmsi scenáristickým konštruktom, ktorý je v mnohých miestach nefunkčný. Green Goblin je šašo v zelenom kostýme, ktorý nevzbudzuje hrôzu a ktorý pôsobí skôr smiešne. Ich vzájomné súboje a konfrontácia sú pekne podané, ale chýba im niečo pamätné, niečo epické - niečo čo by s ich súboja spravilo naozaj stret velikánov. Sam Raimi je dobrý režisér - ale podobne ako v prípade Verbinskeho prvých pirátov, aj tu je viacej chýb ako by bolo súce a z mnohých záberov je cítiť neistota. Samozrejme toto všetko sa zmení druhým dielom, ktorý je v rámci série aj žánru jeden z najlepších superhrdinských filmov. Prvé diel dokazuje len to, že aj dobrý režisér si musí na veľkoleposť zvyknúť. Z odstupom času film hodnotím 60%.