ScarPoul

Tento Jamada je náročný. Opúšťa od svojej tradičnej roviny dobových drám a mixuje niekoľko rôznych motívov dokopy. Je tu rozprávkový motív, ktorý je prítomný v postave syna, ktorý sa ako duch zjavuje svojej matke, ktorej 2. svetová vojna zobrala celú rodinu a sledujeme aj tradičné vojnové moralitky poukazujúce na dopad vojny na normálneho človeka v Japonsku: Do toho sa riešia tradičné problémy obyčajných ľudí. Hoci mi takýto prístup od začiatku veľmi nesedel, ku koncu Jamada namixoval tradične emocionálny pokrm na aký som u neho zvyknutý. Hoci to na konci spadne veľmi nepríjemne do gýču - pretože tu máme nebo plné spievajúcich aziatov v bielom, celkovo je Nagasaki: Memories of my son, slabším Jamadom. Napriek tomu sa jedná o stále vysoko kvalitný film, ktorý má niekoľko scén, ktoré dokážu chytiť za srdce. A na druhú stranu, keďže vezmeme v úvahu Jamadov vek - takýto typ filmu asi potreboval natočiť.

Prequel k pôvodnému filmu, ktorý mapuje počiatočne kroky kamarátstva medzi dvojicou bláznivých a citlivých dievčat. Iwai je mág. Rotoskoping sa do tohto príbehu náramne hodí. Dodáva mu až snový charakter. Pričom je to pomerne priamočiary príbeh. Každá jedná vedľajšia línia je ale natoľko precízne vystavaná ( vyháňanie diabla v triede/ sledovanie starého pána/ rozhovor pod autom), že doslova dýchajú krásou a bezprostrednosťou. Neviem, ako je možné že sa Iwaiovi podarilo vytvoriť tak uveriteľné a krásne postavy ako je Hana a Alice. A čo je oproti jeho zvyšných filmov rarita - s obidvomi postavami sa vieme stotožniť a nie sú len prostriedkami na vyjadrenie nálady a celkovej emócie filmu, ale oni sami existujú a žijú v Iwaiovom fikčnom svete a prenášajú na nás bezprostrednosť, radosť a trochu toho tajomna. Keď zaznel hlavný hudobný motív dostavili sa zimomriavky. Naozaj skvelé.

Pre mňa najdivnejší, najnepríjemnejší, najkrajší a najdojemnejší film za dlhú dobu. Tak strašne nedivácky, že sa mi musel jednoducho páčiť. Iwai vytvoril citlivý príbeh bez motivácie v ktorom sú hranice dobra a zla tak veľmi jemne rozdelené, že ťažko by ste v tom hľadali nejaký pevný oporný bod. Poetika na tému vampirizmu a samovrážd, ktorá neslúži len ako poetická reflexia žánru a doby, ale ktorá odráža Japonskú poetiku a prenáša ju do mestského a sterilného prostredia. Nechápem kde všade Iwai zohnal toľko krásnych dievčat, z ktorých každá vyjadrila citlivosť svojej postavy na úplne maximum. Hoci Zegers mal ako herec slabé chvíle u Iwaiovej poetickej vízie skvelo zapadá. Iné, divné, krásne a hoci to nerád používam v určitom smere aj dokonalé. A ten koniec!

Skvelá vec. Neistá atmosféra, výborný Neill a démonický Prochnow. Celá dejová línia mi príde ako ústihodné zamyslenie sa nad silou príbehu. Teda niečo čo Mike Carey pred nedávnom pretransformoval do podoby svojej komiksovej série Unwritten. Stačí prinútiť ľudí aby verili a oni uveria a budú transformovať aj realitu. Veď viete tie kolektívne vedomia atď. Carpeneter vo svojej najväčšej vyzretosti. Taká tá bodka v jeho kariére, ktorá ukazoval ako dokázal tvoriť príbehy. Trochu infantilné ale predsa plné pamätných odkazov a hudby. Nové milénium k jeho schopnostiam už bohužiaľ zhovievavé nebolo. Ale aj tak veľká vďaka z mojej strany za všetko.

Určite nie také dobré ako The Thing, ale aj tak skvelo vystavané. Carpenter totiž necháva v zásade nesúrodé postavy čeliť úplnému zlu, ale viacej ako o vraždy ide v atmosfére skôr o akúsi predzvesť konca. Hoci film pracuje s mnohými vecami, ktoré sú teraz zastaralé( všetci američania sú tu veľmi inteligentný, hoci vyzerajú ako keby vyšli z nejakého trafeného hudobného videa z 80), určitým spôsobom sa necháme filmom unášať. Výrazná postava nie je ani jedna, čo je ale v poriadku, pretože hlavnou tézou príbehu je predsa to, či veríte celej tej rozprávke všakže? Hudba zase raz bezchybná. A malé cameo Alica Coopera ako bezdomovca poteší.

Iwai je pocitový režisér. Jeho naratív je roztrieštený, neučesaný, plný všakovakých dojmov a bez výraznejšej snahy vytvoriť si k postavám skutočný presah. ALE aj napriek tomu im rozumieme a nie sú prvoplánové. Nič netreba riešiť, netreba mať tradičnú šablónu úvod, jadro, záver. Mnoho dôležitých vecí sa nevyrieši. Hoci Hana aj Alice prejdú zmenou. Na Iwaiovi si ale najviac cením fakt, že dokáže miešať emócie a uvedomuje si silu obrazu v spojení s hudbou. Nie sú to tiché filmy. Aj napriek tomu v sebe nesú umeleckú stopu. Celé mi to prišlo také melancholické, zároveň úsmevné a niečím zvláštne očarujúce. Krásny film a Jú Aoi nádherná.

Ja to zbožňujem. A tieňové blatosračkové démonické deti sú cool:)

Ničím v zásade zaujímavé. Šablónovité ale aj akýmsi zvláštnym spôsobom príjemné. A to len v ďaka sympatií k postavám, ktoré si svoje party užívajú a to dakedy robí veľa. A hlavne Hamm je sympoš a Gadot je nádherná a FIsher v tých naprataných šatách berie dych. Také trošku guilty pleasure. Inak je to v zásade taký ten film, čo sa stratí a nikto nebude vedieť že vôbec existoval, čo je na druhú stranu kvôli účasti všetkých hercov dosť škoda. Najhoršie na tom je, že sú tam scény, ktoré ukazujú že to malo naviac.

Lebo skrátka Wes:)

Som dosť sklamaný. Čakal som poriadnu halucinogénu jazdu. Dostalo sa mi akejsi moralitky. Ak už Vietnam tak radšej Apocalypsu, Čatu, alebo Lovca jeleňov. Najlepšie na tom filme sú prsia Elizabeth Peňa a priznajme si to, ani tie nie sú nejako veľké. Každopádne prienik do zložitého psyché ústrednej postavy sa nekoná, pretože skrátka Robbins si ako postava vôbec netúži k divákovi vytvoriť nejaké sympatie. A ako ukážka všetkých zlomyseľností vojny som si to pustil asi už trochu neskoro. Atmosférou film v pohode, ale celé mi to príde ako hra na niečo, čo to nie je. Škoda. Fakt som čakal niečo viac.