mm13

S druhým finálnym twistom som sa nevyrovnal ani pár dní po projekcii. Nejde ani tak o samotný twist, určite to ale chcelo iné aranžmány. Dovtedy nádhera! [70%]

Prvotriedny akčný thriller bez mindrákov - vie odkiaľ pochádza a nepozná dôvod, prečo to maskovať či tajiť... a už vôbec nepremýšľa, kam vlastnou cestou, neprešľapuje ani jedinú sekundu, naopak, šliape si to po svojom s obrovskou istotou... aj v tom má totiž sakramentsky jasno. Fakt neviem, čo kto čakal, mňa to svojou sviežosťou a nekompromisnosťou posadilo. Plných päť je možno veľa, ale 56% ešte väčšia hanba! Zalezte, nehodní, prd tomu rozumiete!

Čo nejde prehliadnuť a čo pri prvotinách pozdejšie slávnych režisérov vôbec nie je pravidlom - poznať tu majstra Spielberga! Na pretrvávajúcom dobrom dojme má ale obrovský podiel aj Dennis Weaver, to obísť nemožno.

Najlepšie (a najsmutnejšie!) na tom je, že o Dicka Cheyneho tu vôbec nejde. On sa stal iba terčom, objektom (aj keď je nutné podotknúť, že mimoriadne príhodným) na satirické vykreslenie prostredia najvyšších amerických politických kruhov všeobecne. A že sa Christian Bale do svojej role rozplynul na tom nič nemení. Pohoršeným a absolútnej spravodlivosti a objektivity (wtf?) za akýchkoľvek okolností a za každú cenu (tak prisahám!) sa dovolávajúcim komentátorom odporúčam pripomenúť si definíciu pojmu satira (stačí wikina) a následne si vyhľadať aspoň tých pár neodškriepiteľných faktov (na čas len trošku náročnejšie).

Nepamätal som si ani len toľko, že to bol Leonov, kto prvý vystúpil do otvoreného vesmíru, nieto ešte detaily okolo celej misie (tie mi asi ani nikdy podané neboli, také čosi totiž nejde zabudnúť). Na film som preto čumel s pootvorenými ústami, neskutočne sa bavil a zároveň si v duchu vravel "to musia až tak preháňať?"... aby mi potom pri dodatočnom doučovaní sa spadla sánka ešte o pekných pár poschodí nižšie... pretože upravili si toho dosť, ale vymysleli máločo a pár dramatických situácií dokonca vynechali (údajne ich po pristáti v tajge ohrozovala aj svorka vlkov). Jeden z najlepších filmových výletov do vesmíru, zvládnuté po všetkých stránkach! Hneď idem na Gagarina, vraj tiež nie je márny.

Najviac sa mi páčili rozhovory so samým sebou, tie boli perfektne napísané, stvárnené aj zahrané. Inak žiaden zázrak, hlavne sa tam všetci správajú presne tak, ako to scenárista vymyslel a režisér potreboval. Zbúchané.

Je rozdiel dívať sa na obrazy zohavených tiel (a telíčok) v rámci spravodajstva a vidieť ich (tie isté) po tom, čo sme spoznali aktérov týchto hrôz a boli sme svedkami samotného aktu najsurovejšieho násilia. Pretože zrazu nie je vinný americký prezident ani anonymná armáda... ba ani sviňa vojna, čoby beztvará beštia, ktorej sme všetci obeťami (a všetci ospravedlnení). Tou beštiou vždy bol, je a bude človek. A pripomenúť túto dôležitú pravdu, bezprostredne sprostredkovať takéto poznanie, to nešlo inak, než práve cez mystifikáciu týchto otrasných udalostí. Nikto tu žiadnu skutočnosť nepokrivil, práve naopak. Konkrétne mená a presná rekonštrukcia prípadu, tie sú svetskou záležitosťou. De Palma zašiel ďalej. A vďaka za to!

Výborná spolupráca TV formátu s výkonom hlavného predstaviteľa! Obrazy majú dokumentárny nádych a možno by pôsobili odťažito, tento pocit sa však nemá ako dostaviť, pretože sme od prvej scény naplno účastní hlbokej osobnej tragédie hlavnej postavy. Potom už naozaj stačí vidieť výsledok masakrov, nie ich priebeh, aby to na diváka naplno doľahlo a gniavilo ho až na mieru únosnosti. Tie popravy sú ostatne veľakrát podávané akoby z pohľadu prítomných postáv (takže kto normálny by sa na niečo také šiel pozerať zblízka?!). Veľmi, veľmi autentické a pravdivé, veľmi dobrá práca s tempom aj gradáciou vo všetkých rovinách. Za najstrašnejšiu (a svojim spôsobom najcharakteristickejšiu i najdôležitejšiu) scénu považujem popravu premiérky a jej rodiny (pritom "nič" - "len" záber na páliace hlavne). Od tohto momentu je jasné, že tu (za výdatného prispenia skurvenej OSN) bolo vypustené obludné, nezvládnuteľné zlo a že sú bez šance životy či duše všetkých, čo sa tam práve priplietli. Hotel Rwanda cukríček!

Emočný rozmer (osud posádky a ich blízkych či výčitky a smútok tých, ktorí sa majú prečo cítiť zodpovední), kritické podtóny (na sebe samom závislý a samého seba požierajúci systém... ktorý si, prezentovaný jeho niekdajšími predstaviteľmi, doteraz nevytýka absolútne nič) aj hlboké poklony (krajne nezávislá myseľ nobelistu Feynmana) tu vyplynuli z pracovitosti a poctivosti tvorcov, nie zo zámeru podávať veci takto a podriadenia sa tomuto zámeru. Proste etalón tohto typu dokumentárneho filmu, príklad (jediného) správneho prístupu.

Trochu ma dievčatá a chlapci nasrali svojimi reakciami na grcajúcu scénu v Hre na plač, filme, ktorý je práveže jednou z najstrhujúcejších modlitieb za bezvýhradnú ľudskosť a toleranciu na všetkých frontoch; či už ide o vierovyznanie, rasu, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu. Tu žiadne sorry vážení, rihal by som za daných okolností veľmi pravdepodobne aj ja... a trvám na tom, že to nemám "kultúrne naučené"... a kto tvrdí, že by nerihal, ten je buď riťolez alebo pokrytec (to, ako vulgárne sa toho následne chopili ďalší filmári je už druhá vec... ale ani z toho by som až takú vedu nerobil). Inak ale dobre volený a všeobecne zrozumiteľný pohľad do danej problematiky, pri ktorom vôbec nevadí, že je výhradný. Naopak, teoretizovanie tých, ktorí by mali žiť a nechať žiť a starať sa o seba, nie z tejto témy vybíjať vlastný prospech, také ma v najmenšom nezaujíma. Akurát to nemuselo byť zamerané výhradne na Ameriku a Hollywood, tým pádom zo záberu vypadli filmy ako Normal (Normal je americký film, splietla má účasť Toma Wilkinsona... hm, tak aby som za selektívny výber výhradne negatívnych príkladov neznížil hodnotenie...) alebo Priscilla, kráľovná púšte... (nie, zlatíčka, dejiny kinematografie vážne nie sú len o ubližovaní vám a zosmiešňovaní vás... a USA nie sú celý svet). Nakoniec ale najväčšie (a najpodstatnejšie) sympatie vo mne vzbudila finálna poznámka (z úst historičky, ako inak) o tom, že prienik transgenderu do médií, zmena v tom, ako sú títo ľudia v médiách zobrazovaní a následne začínajú byť vnímaní, že to ešte zďaleka nie je žiadne víťazstvo. Veru nie je. Ale čím menej hystérie (Hra na plač) a viac triezvosti prejavíte, tým skôr sa tej plošnej zmeny dočkáte. Hlavne sa tými médiami nenechať opiť, pre tie ste len artiklom a keď záujem o vás opadne a slniečkári (ktorým rovnako ide o iba nich samých a nie o vás) sa unavia, tak vás viac už ani len neoštia. Ale dovtedy snáď bude veľa vecí inak.