ancientone

Jonzov film Beastie Boys Story podchytáva všetky kľúčové prvky videoklipov skupiny a ich syntézou buduje film ako biografické rozprávanie medzi ironickou besedou (aj keď priateľský dialóg sa mení skôr na priateľský monológ) a stand-up show. Ak vravím o Beastie Boys Story ako o filme Spika Jonza, musím tiež spomenúť jeden zásadný detail: Je to film patriaci nielen témou, ale aj uchopením samotným členom Beastie Boys. Viac na: https://www.kinecko.com/pani-svojho-pribehu/?fbclid=IwAR0DtnphQuCCv2EP8ndHxKZEGRMEIvV79L9rG_dWCDd4Q3LQ2I16ZPOJhjo

Silnou stránkou celého projektu je jeho snaha neobmedziť sa iba na najdominantnejšie a notoricky známe scény (napríklad New York alebo Los Angeles), ale dať dostatočný priestor aj členitej južanskej scéne, ktorej relevantnosť sa derie do popredia najmä v posledných rokoch, príznačných explóziou trapového žánru, expandujúceho naprieč (takmer) všetkými spektrami popmusic. Na výslednej podobe Hip-Hop Evolution sa odráža aktívna spolupráca filmárov a hudobných editorov v dynamickom a informačne nasýtenom rozprávaní. Z hľadiska formy predstavuje Hip-Hop Evolution klasický, ničím nevyčnievajúci televízny dokument s prvkami oral history: celá séria stojí a padá na metóde (bohato) hovoriacich hláv, doplnených jednoduchými animáciami a kvantom archívnych záberov, navodzujúc dobový zeitgeist s očakávaným obdivom a rešpektom, ale bez zbytočnej sentimentality. Devízou projektu je spovedanie nielen raperov, ale aj množstva producentov, dídžejov a hudobných publicistov, čo konvenčnému rozprávaniu pridáva dynamiku a plastickosť. Jeho forma slúži najmä plynulej a bezproblémovej orientácii v tematických celkoch, ktoré sú decentnými úvodmi pre laika a rýchlymi zhrnutiami vedomostí pre hudobných (hip-hopových) nerdov alebo insiderov. Viac na: https://www.kinecko.com/hip-hop-netflix-ale-nie-chill/?fbclid=IwAR0DtnphQuCCv2EP8ndHxKZEGRMEIvV79L9rG_dWCDd4Q3LQ2I16ZPOJhjo

Da 5 Bloods sa odohráva na pôdoryse „boja za práva, ktoré Afroameričania nikdy nezískali“. Najpodnetnejší a zároveň najnápaditejší je v momentoch, keď prelína fikciu s archívnymi zábermi a prehovormi historických osobností (Muhammad Ali, Martin Luther King, Edwin Moses a ďalší…), čím sa stáva dôvtipným a prenikavým audiovizuálnym samplérom, prelínajúcim malé aj veľké dejiny –tieto pasáže sú však len čiastočkami v celej, oveľa väčšej mozaike filmu. Eklektickosť a burajosť, nekonečné vrstvenie historických, spoločenských aj osobných konfliktov, preťažené mixovanie vážneho a odľahčujúceho tónu sa následne stávajú hlavným problémom Leeho nového filmu. Da 5 Bloods funguje ako statement, a to najmä v pasážach archívnych záznamov rečniaceho Muhammada Aliho alebo Martina Luthera Kinga, ktorí odkazy filmu podávajú koncentrovane, a v pár jasných vetách, ale nefunguje ako súdržný filmový príbeh, ktorý by tieto zásadné myšlienky vypovedané druhými ďalej rozvádzal. Namiesto toho ich ilustruje v „leeovsky“ ostrých skicách. Viac na: https://www.kinecko.com/spike-lee-verzus-historia-a-zaner/?fbclid=IwAR3kgTA5-1wyH6kLn5VNmrOmJPmTftAts85UDP6ck5kYv8_oNWHlqNaVA_Q

Mystifikujúco nízke hodnotenie. Najprv to vyzeralo ako taká úsmevná metahra s blaxploatačným filmom aj upírskym hororom (Blacula 4 gen Z kids haha) ale... to sa zrazu zmenilo na horror, ktorý rieši veľmi aktuálne a bezprostredné strachy - gentrifikáciu, rasizmus a nepokoje spôsobené nerešpektovaním etnického pôvodu. V zachytení života rôznorodej komunity ľudí je ten film velmi spikeleeovský, v aplikovaní hororového žánru na aktuálne spoločenské témy zasa pripomína Jarmuschovo Dead Don´t Die. Pre mňa veľké prekvapenie jesene, dajte tomu šancu!

european vacation.

Halloween zabíja Halloween. Aspoň sa už nebude šíriť mýtus, že IIIka bola najhorší diel.

Veľa sa hovorí o dichtonómii Borat - Bad Trip, ktorá mi príde nepresná. Borat bol výsostne politickou satirou, v Bad Tripe sa politický humor zjavuje skôr v narážkach. Líši sa aj samotný princíp filmu. Borat je bizarnou paradokumentárnou road movie, čiže žánrom, z ktorého vychádza aj Bad Trip. Ten je však skôr naratívne ľahko zjednotenou sériou gagov, robených repetitívne na skrytú kameru. Skôr než film tak pripomína obskúrnu show, zaliatu do "filmovejšej formy". Ide o diela podobajúce sa rétorikou svojho humoru, pri bližkom pohľade však ide o vcelku autonómne a svojbytné filmy, ktoré nemusia mať potrebu pridŕžať sa analógií s niečím iným.

Fantastická scénografia zaprataná len tažko znesiteľným naratívom.

Pomedzi trochu zbytočnými a vykonštruovanými zápletkami sa ukrýva až prekvapivo citlivá a empatická teenage drama. Film opakovane udivuje svojou schopnosou citlivo pracovať s veľmi krehkými emóciami. Duchársky film s priehľadným duchom, ktorý je priehľadný len na pohľad ;).

Prvá, Cravenova Nočná mora bola do istej miery zjavením - dokázala inovovať a refreshnúť už dosť vo vlastných stereotypoch zacyklený slasherový subžáner. Priniesla nového, silného antagonistu, pôsobivé výtvarné riešenia a kreatívny koncept, v ktorom sa sny plynule miešajú s realitou a slaseru sa tak otvorili nové dimenzie. Druhé pokračovanie je fascinujúce v tom, ako dokázalo Cravenovu prácu sabotovať. Jack Sholder poňal Nočnú moru ako všetko to, voči čomu sa prvý diel vymedzil - ako úplne tendenčnú, klišeovitú tínedžerskú vyvražďovačku, navyše podkopanú otrasnou dramaturgiou a nulovým citom pre atmosférickosť a rovnako mizivým pochopením pre poňatie Freddyho Kruegera ako slizko "príťažlivého" záporáka, sršiaceho obskúrnym čiernym humorom. Takto vyzerá zlý slasher.