ancientone

Oživenie postupov politicko-kritického filmu 70. rokov (Godard, Makavejev,...). Na tom nadšenie z filmu stojí a následne aj rýchlo opadá.

"to jsme moc nepokecali". skôr až príliš.

rodinná melodráma.

No jo. Netflix v boji o svoju coolovosť zobral intoššký koncept audiovizuálnej eseje, aby z nej spravil formát stredoškolského slohu na tému "Môj obľúbený film". Veľmi riedky socio-spoločenský komentár (alebo skôr mikrofrk) občas presiakne cez voice over nevalnej kvality (v prvom dieli dosahujúceho šialene sentimentálno-ulepenú úroveň), podporený ľúbivými obrazovými montážami. __ Od formátu snažiaceho sa piblížit av eseji by som čakal viac, než pocit bavenia sa o obľúbených filmoch s kamošmi na bare. Aj keď prečo si tento pocit nepripomenúť v čase lockdownu. Nevadí, skúste radšej Movies That Made Us.

Titán je primárne filmom o hľadaní a pochopení (prijatí) svojej identity, o vzťahu s vlastným telom a o vzťahu s druhými (a opäť aj o ich prijatí). V tomto zmysle mu možno trochu ubližuje rámcovanie debaty ako o šokujúcom a kontroverznom filme. Áno, Ducournau používa na uchopenie týchto tém veľmi expresívne metafory a obrazy plné explicitného násilia a gore obrazov. Konanie hlavnej postavy rozbieha film vo frenetickom štýle pripomínajúcom americkú slasherovú kinematografiu, postavenú na lineárnej teenagerskej vyvražďovačke a neskôr prechádza do osobnejšej komornej drámy, ktorá na základe telesnej transformácie postavy (spojenej s motívom tehotenstva s autom) zapadá najmä do kategórie body horroru. Už z možnosti rýchleho zaradenia a žánrovej kategorizácie filmu aj zo samotnej tendencie New French Extremity je jasné, že vo filme Titán nie sme svedkami žiadneho dychberúceho ikonoklazmu. Nič šokujúce v konečnom dôsledku nie je ani na témach, ktoré film otvára. Ak prejdeme pod veľmi štýlový (ide o výstižnejšie slovo než šokujúci) a  v kontexte tohtoročnej canneskej súťaže mierne výstredný vizuál filmu, Titán presne zapadá do súčasnej témy politiky identít. Rozoberá problematický vzťah jedinca k sebe samému, tematizuje narastajúcu pluralitu súčasného chápania vlastnej identity aj identít druhých. Telo, vzťah k nemu a k ďalším bytostiam podlieha transformácii rovnako ako v body-horrorových filmoch (via David Cronenberg), ako aj v súčasných debatách o tele, ktoré by v ideálnom prípade nemalo podliehať žiadnej normalizácii a normatívnosti. A práve tomu sa v Titáne telo vyhýba. Je to šokujúce? Alebo kontroverzné? Alebo hodné humbugu? Osobne si to nemyslím. Z Titánu to však robí citlivé priloženie hmatu na senzitívne nervové zakončenia doby, v ktorej vznikol. celý text: https://www.kinecko.com/aktualne-ale-nie-sokujuce-obrazy-francuzskeho-filmu/

Slobodné 90te.

o láske k remeslu. a fakt prepálenej. najviac však Jackson dojíma v momentoch, keď obrazy jeho filmu pôsobia ako zdigitalizované ilustrácie verneoviek. vtedy môžeme cítiť intenzívne nadšenectvo, s ktorým látku uchopil.

Haynes vyskladáva mozaiku rovným dielom z výpovedí hovoriacich hláv, aj z obrazových montáží podporovaných  hromadou archívnych záberov. Navyše na základe audiovizuálnych princípov, ktoré evokujú filmy z Warholovej Factory (via Chelsea Girls) a celkovo americký avangardný film 60. rokov. Informačne nabité, vizuálne pôsobivé, ale nie nostalgizujúce alebo zbytočne estetizujúce. Hudobný dokument roka 2021.

Sledovať filmy Petra Stricklanda znamená prežívať stav vizuálneho vytrženia, silných senzuálnych zážitkov, vydať sa na námesačnú chôdzu fikčnými svetmi skrz šikovne vystavané naratívy. A v neposlednom rade to predstavuje aj testovanie vlastnej diváckej erudície. Stricklandova tvorba je hustou sieťou žánrových vplyvov, popretkávaných osobitne uchopenými prístupmi k súčasnému umeleckému filmu. V rozkrývaní tejto na prvý pohľad len ťažko uchopiteľnej štruktúry pokračuje aj jeho nová snímka Také krásne šaty (In Fabric). Tichá, plíživá expanzia Stricklandovej schopnosti vytvárať referenčne bohatý a zároveň pôžitkársky nadreálny svet, ktorý ale vlastne vôbec nie je vzdialený tomu nášmu. Nachádza v ňom svoje východiskové tematické body. Ako sa šaty stávajú výstižným symbolom, zastupujúcim hneď viacero prvkov nielen Stricklandovej novinky, ale aj celej jeho filmografie? Viac na: https://www.kinecko.com/komorne-pribehy-nielen-o-europskom-horore/

Východiskovým bodom snímky Osamelí bežci: Ideme ďalej! je opätovné stretnutie básnickej skupiny Osamelí bežci, respektíve jej dvoch tretín, Ivana Štrpku a Petra Repku. Kostrou filmu sa tak stáva cesta za zosnulým členom skupiny Ivanom Laučíkom. Svojím konceptom (sledovanie skupiny umelcov, prepojených generačne, spoločným zameraním alebo znakmi tvorby) sa dajú Osamelí bežci zaradiť ku dvojici filmov z predošlých rokov. Sú nimi vlna vs. breh a Para nad riekou, ktoré prinášajú podobnú zmes spomienok a opätovných (ne)stretnutí. Viac na: dia-so-superschopnostou-nestarnut/