ancientone

Wow. výborný metafilm. Píše sa rok 2021, hity konca roka sú Matrix 4 a nový Spider-Man - človek má tým pádom pocit, že sa píše skôr rok 2001. "Žijeme v dobe rebootov" a Matrix 4 je svojou filozofiou produktom a zároveň výstižným komentárom tejto doby. Kým pôvodné diely štýl udávali, štôrka súčasný štýl audiovízie glosuje. To z nej ale nerobí menej hodnotný film. Naopak. Dokáže úžasne absorbovať aktuálne vizuálne trendy, ktoré v kombinácií s pôvodnou estetikou série mení na unikátny zážitok a otvára sa diváckej tvorivosti. Tak do toho.

sadomasochistická inscenácia skutočnej udalosti. Poppe má veľmi dobre zvládnutý štýl, budovanie a hlavne udržiavanie napätia. Sfilmovanie podobnej udalosti by si ale žiadalo aj niečo iné - aspoň trošku myšlienkového ponoru a interpretácie udalostí, čo by spravilo film relevantným a naozaj výpovedným. Ako (v tomto prípade) nedosiahnutú métu je dobré uviesť napríklad Slona Gus van Santa, v ktorom sa téma streleckých útokov na amerických stredných školách podchytila majstrovskou filmovou rečou, vedúcou aj k analýze diania. Nie len k jeho thrilleroidnému a veľmi plochému vyobrazeniu. Toto je iba atrakcia.

Oživenie postupov politicko-kritického filmu 70. rokov (Godard, Makavejev,...). Na tom nadšenie z filmu stojí a následne aj rýchlo opadá.

"to jsme moc nepokecali". skôr až príliš.

rodinná melodráma.

No jo. Netflix v boji o svoju coolovosť zobral intoššký koncept audiovizuálnej eseje, aby z nej spravil formát stredoškolského slohu na tému "Môj obľúbený film". Veľmi riedky socio-spoločenský komentár (alebo skôr mikrofrk) občas presiakne cez voice over nevalnej kvality (v prvom dieli dosahujúceho šialene sentimentálno-ulepenú úroveň), podporený ľúbivými obrazovými montážami. __ Od formátu snažiaceho sa piblížit av eseji by som čakal viac, než pocit bavenia sa o obľúbených filmoch s kamošmi na bare. Aj keď prečo si tento pocit nepripomenúť v čase lockdownu. Nevadí, skúste radšej Movies That Made Us.

Titán je primárne filmom o hľadaní a pochopení (prijatí) svojej identity, o vzťahu s vlastným telom a o vzťahu s druhými (a opäť aj o ich prijatí). V tomto zmysle mu možno trochu ubližuje rámcovanie debaty ako o šokujúcom a kontroverznom filme. Áno, Ducournau používa na uchopenie týchto tém veľmi expresívne metafory a obrazy plné explicitného násilia a gore obrazov. Konanie hlavnej postavy rozbieha film vo frenetickom štýle pripomínajúcom americkú slasherovú kinematografiu, postavenú na lineárnej teenagerskej vyvražďovačke a neskôr prechádza do osobnejšej komornej drámy, ktorá na základe telesnej transformácie postavy (spojenej s motívom tehotenstva s autom) zapadá najmä do kategórie body horroru. Už z možnosti rýchleho zaradenia a žánrovej kategorizácie filmu aj zo samotnej tendencie New French Extremity je jasné, že vo filme Titán nie sme svedkami žiadneho dychberúceho ikonoklazmu. Nič šokujúce v konečnom dôsledku nie je ani na témach, ktoré film otvára. Ak prejdeme pod veľmi štýlový (ide o výstižnejšie slovo než šokujúci) a  v kontexte tohtoročnej canneskej súťaže mierne výstredný vizuál filmu, Titán presne zapadá do súčasnej témy politiky identít. Rozoberá problematický vzťah jedinca k sebe samému, tematizuje narastajúcu pluralitu súčasného chápania vlastnej identity aj identít druhých. Telo, vzťah k nemu a k ďalším bytostiam podlieha transformácii rovnako ako v body-horrorových filmoch (via David Cronenberg), ako aj v súčasných debatách o tele, ktoré by v ideálnom prípade nemalo podliehať žiadnej normalizácii a normatívnosti. A práve tomu sa v Titáne telo vyhýba. Je to šokujúce? Alebo kontroverzné? Alebo hodné humbugu? Osobne si to nemyslím. Z Titánu to však robí citlivé priloženie hmatu na senzitívne nervové zakončenia doby, v ktorej vznikol. celý text: https://www.kinecko.com/aktualne-ale-nie-sokujuce-obrazy-francuzskeho-filmu/

Slobodné 90te.

o láske k remeslu. a fakt prepálenej. najviac však Jackson dojíma v momentoch, keď obrazy jeho filmu pôsobia ako zdigitalizované ilustrácie verneoviek. vtedy môžeme cítiť intenzívne nadšenectvo, s ktorým látku uchopil.

Haynes vyskladáva mozaiku rovným dielom z výpovedí hovoriacich hláv, aj z obrazových montáží podporovaných  hromadou archívnych záberov. Navyše na základe audiovizuálnych princípov, ktoré evokujú filmy z Warholovej Factory (via Chelsea Girls) a celkovo americký avangardný film 60. rokov. Informačne nabité, vizuálne pôsobivé, ale nie nostalgizujúce alebo zbytočne estetizujúce. Hudobný dokument roka 2021.