ancientone

Bride of Chucky a Seed of Chucky sú až nepochopiteľne dobré resuscitácie série, ktorá od svojho vzniku stála iba n pár podarených monetoch s vraždiacou bábikou. Dva spomenuté diely posúvajú celý koncept do veľmi bystro-ironickej roviny a čo viac, dokazujú, že zázraky sa dejú aj uprostred horrorových sérií. A to dodáva chuť a motiváciu ich sledovať celé.

Noci na zemi na špinavší, britský spôsob. Dutá bolesť na správnych miestach.

Leslie Martinson je môj Christopher Nolan.

Toto nie je enfant terrible-izmus, ale iba točenie sa dokola v stále viac a viac známom a vyjazdenom (a tematicky vyprázdnenom) kruhu. Larry Clark točí dokola stále slabšiu a slabšiu verziu KIDS. Clark je v prvom rade fotograf a je to veľmi cítiť. Dokáže byť stále vizuálne pôsobivý, má jemnocit pre vizuálne momentum. Ak by sme z filmu povyberali zaujímavé framy, dostaneme veľmi pôsobivý materiál na výstavu fotografií. Ako diváci potom zvádzame boj so zle zvoleným, alebo nie úplne zvládnutým médiom, uľahčený vstupmi formátu skateboardového videa. Blbo povedané - dobre sa na to pozerá. Nevermind, Jonah HIll so svojimi Deväťdesiatkami to musí milovať.

Tento special TopGearu moc nesadol.

Tak trochu barbarské zredukovanie Terminátora na sled frenetických akčných scén. Ale presne podľa dizajnového manuálu rozkošných nultých rokov. Už tam chýba iba Nicolas Cage. Naháňačka na pohrebáku má silné GTA vibes.

Ferrara v úlohe remeselného tvorcu (na jeho pomery) trochu zbytočného remaku, do ktorého dokázal predsalen prepašovať niekoľko atmosféricky pôsobivých sekvencií.  Na Lupičov tiel z 50. a 70. rokov sa to nechytá, no napriek tomu je to výborná voľba  napríklad na dušičkovú/halloweensku projekciu.

V čase krízy a úpadku (únavy) horrorového žánru (90s) je Abel Ferrara priamy nástupca Georgea A. Romera a Toba Hoopera s ich víziou horroru ako nízkorozpočtového indie filmu s výrazným spoločenským presahom. Ferrara spravil veľmi jatrivé podobenstvo o mestskej samote a (nielen) dobových problémoch s narkotikami. Silno 90-tková vec, ktorú nakoniec aj tak prebíja hlavne jej nadčasový charakter. Romerov Martin mixnutý s Jarmuschovým Stranger Than Paradise. Štýlovka. Must see.

Nepríjemná filmová štúdia jednotlivca, jeho okolia a spoločenského nastavenia, v ktorom funguje. A treba dodať, že vyvolanie pocitov diskomfortu u Dumonta funguje aj bez toho, aby išiel do vyslovene explicitných a šokujúcich momentov (dôležitý aspekt napríklad v porovnaní s Titánom Julie Ducournau, hitom minuloročného Cannes). Viac tu.

metamfetamínový drive.