Arkanoid

Kurosawa začína záberom na čierneho psa, ku ktorému neskôr prirovnávajú páchateľa. Sú tu dvaja z neskorších Schichinin no samurai ako detektívi, ktorí riešia ukradnutú zbraň toho mladšieho. Toshiro Mifune je mladší, Takashi Shimura starší. V závere sa ku nim pridáva najmladší samuraj Isao Kimura (dobrá technika) v oveľa lepšej kreácii ako v Schichinin no samurai. Teplo horúcich letných dní bolo vo filme využité lepšie v Body Heat s Williamom Hurtom a Kathleen Turner. Vzhľadom na bod rozhýbania zápletky, a to ukradnutie zbrane, čo nie je až taká veľká dramatická udalosť, príbehu trvá, kým zaujme. Na Kurosawu to vyzerá byť až taká veľká epická téma. V niektorých filmoch sa povie aj, chlap bez zbrane nie je chlap. Tu mi chýbala osobná rovina dôvodu hľadania zbrane, že je to jeho predĺžená ruka a bez nej sa cíti menejcenný. Vidíme však len neoblomnosť hrdinu pri pátraní, ale nič, s čím by sme sa vnútorne stotožnili. V krajine, kde samurajovia dbali na svoj meč by vymyslieť osobnú rovinu ohľadom zbrane nemal byť problém. Trýzeň však nastáva v momente, kedy sa hlavný hrdina dozvedá, že páchateľ jeho zbraň využíva ku krvavým zločinom. Akcia však okrem naháňačky veľmi nepoteší. Vizuálne je film na svoje možnosti dobre zvládnutý, kamera zobrazuje, čo má a v akčných scénach ale mne osobne vadia koláže, našťastie sú tu len krátke, čo trvajú pár sekúnd. Neviem, čo by na metódy vyšetrovania a vypočúvania mladého policajta povedali chlapci z farmingtonskej Barn, ale podľa mojich skúseností by pritvrdili. Poteší, že Mifune tu zahral policajta s výčitkami, čo je iná úloha ako pajác, ktorého som videl dvakrát v Kurosawových filmoch o samurajoch. Takashi Shimura sa tu tvári oveľa ľstivejšie ako v Schichinin no samurai. Kurosawa sa cez postavy prihovára ľuďom, že povojnové časy sú ťažké, z každého sa vie stať netvor, a policajtom zase, že musia v seba veriť a nemôžu si brať zodpovednosť za každý zločin, ktorému mohli zabrániť. Pri vypočúvaní svedkov vidíme nahraditeľnosť väčšiny svedkov aj otázok, čo im boli položené z dôvodu ich slabého vplyvu na dej, čo robí tému menej dôležitou. Najlepšími scénami sú pre mňa Harumin tanec v drahých šatách a neľútostný súboj v závere pripomínajúci drsné westerny. Je len škoda, že takýmito scénami nie je film pretkaný viac.

Film z Nikkatsu production, ktorý pomohol zachrániť štúdio pred kolapsom, podľa románu najznámejšieho autora japonskej BDSM fikcie. Už prvá scéna je štylizovaná, a to sexuálna do červeného filtra kamery. Malý chlapec Makoto objaví súložiaci pár a vystrelí na chlapa, ktorý sexuje s jeho matkou. Ten s bráni škrtením. Koniec červenej. Toto sa prehráva v hlave spiacemu, ktorý doma má matku režisérku, čo v suteréne organizuje BDSM orgie, na ktorých predstavenie sa využíva výborný strih. Obsahovo baví komické postavenie postáv, veliteľskej matky režisérky, ktorá sex berie profesionálne a utiahnutého syna, ktorý s ňou žije, cíti sa nedocenený, neuspokojený a masturbuje do ponožky. Jeho šéf je tiež nadšenec BDSM. Ako to už v pinku žánri býva, kombinácia rôznych zvrhlostí vytvorí dej, ktorému sa nedá uprieť, že je zábavný, ale aj plytký. Tento film odlišuje Naomi Tani, ktorá si tradične odvádza dobrú robotu, húsenice, a komika spojená s postavením hlavného hrdinu, ktorý musí riešiť svoju psychickú impotenciu. Vzhľadom na obohranosť niektorých sexuálnych scén, ktoré sa v pinku eiga vyskytujú často, ma film až tak nebavil. Vizuálne nedosahuje kvalít Ryoshoku ani Mizu no nai puru, patrí ale do kategórie Ryôshoku, kde sa snaží s plytkými postavami lámať sexuálne tabu, kým v Mizu no nai puru šlo o prerod postavy aj mimo sexu.

Nudný úvod, zaujme až názov filmu pri kamere ponorenej čiastočne do vody v temnom tuneli. Pri zatarasení cesty začína to, čo film chce povedať. Film ale upozorňuje aj na filozofiu Hagakure. Znásilnenie nie je ale jedinou nechutnosťou filmu, osobne mi väčší hnus vo filme narobili zvieratá v pohároch, ktoré som v slovenských školách vôbec nevidel. Príbeh neprezrádza všetko, necháva si isté veci aj pre seba a robí potom záhadnými udalosťami postavy nervóznymi. Príbeh je zaujímavý aj kostlivcami v skrini. Vizuálne je to však slabota, keď si to porovnám s Ryôshoku.

„A terrorist and a hooker. You two should have lots to talk about.“ Stále sme na Filipínach, tentoraz ale viac na úteku, ako vo väzení. Začína sa rovno ženskou väznicou a príchodom nových tvárí na čele s Pam Grier, ktorá sa kvôli pokusu o pomoc bielej newcomerke dostáva do konfliktu s vedúcou dozorkyňou. Okrem nej si vybavuje účty aj s väzenkyňou zavretou a terorizmus. Hrá tu aj Vic Diaz, čo hral gaya dozorcu v The Big Bird Cage. Tu hrá mačistickejšiu úlohu drsného, ale rozumného bossa. Sid Haig sa objaví až po 40. minúte, kedy ho vysokopostavený policajt žiada o pomoc a on si užíva husľové sólo z jukeboxu pri biliarde a s panelom expertov berie veľmi poctivo urologické vyšetrenie. Dá sa baviť na hláškach, dobrodružstve, akcii a manieroch postáv, ktoré predpokladajú uznanie svojej spoločenskej hodnoty u ostatných. Tradične natočené béčko opäť sklame plytkými charaktermi a predvídateľným dejom. Jazykové okienko: What’s your scene?; hold (one's) end up; shooting fish in a barrel. „Hey boss, I think you‘re offbeat.“ –„Four.“ „No!“ „Three and half.“

Hodnotím epizódu o prokremeľskej propagande z 29.4.2021. Relácia má podobný problém ako legendárna epizóda Do kríža, kedy sa štyria muži bavili o práve žien na interrupciu. Obe vychádzajú pod STV, čo je už dosť veľavravné o tejto televízii čo povedať. Odbornosť človeka by nemala byť obmedzená jeho pohlavím, tým pádom výrazne šovinistické a výrazne feministické relácie priamo sabotujú samy seba. Simona Salátová dokáže vážnu debatu zabiť poznámkou o vizáži. Inak bola epizóda celkom dober odmoderovaná a diskusia dobre vedená.

Film natočený za 4 dni na streche budovy, kde Wakamatsu býval. Začína sa rovno ženou v objatí muža. Po pár momentoch ale zisťujeme, sex je jej vnútený a unášajú ju štyria muži na strechu. Režisér zobrazuje znásilnenie tentokrát sugestívne, všíma si všetky detaily ženy aj mužov. Deti kvetov v jeho ponímaní boli bezohľadné hovädá, ale to už je Wakamatsu. S úvodnými titulkami prebieha znásilňovanie podporené melancholickou hudbou. Ako aj v Okasareta hakui, aj tu Wakamatsu prepína z čiernobielej na more vo farbe, no tu to nesymbolizuje fantáziu postavy, ale prináša len ďalšie znásilnenie. Všetko zobrazené zlo vo filme slúži Wakamatsuovi na rozoberanie hlbokej existenciálnej krízy otázky žiť či nežiť. Rozhodne pútavé. Máme tu aj ľahké búranie štvrtej steny, kedy sa mladík v okuliaroch do kamery pýta diváka, či to ona už spravila. Cením kvalitu filmu, ale až toľko rozjímania mi nesedí. Keď si už divák myslí, že sa už film z existencializmu nedostane, nastupuje dômyselné využitie Chekhovs gun niekoľkých hlášok vyústené aj tak v prekvapivú pointu za použitia farby namiesto čiernobielej. Po prepnutí na čiernobiely obraz krv vyzerá inak, vyzerá ako biela, možno je to len režisérov vnem, kedy namiesto červenej tekutiny použil bielu. Režisér tu farbu využíva len na zobrazenie násilia a niekomu nechutných udalostí, čiernobielu využíva na zobrazenie násilia aj diania mimo násilia. Ku zdôrazneniu zla využíva aj pochmúrnu hudbu strunového nástroja. Záver je Wakamatsuovsky zvláštny, keďže pred poslednou scénou rozhovoru ponúka slideshow komixu, fotiek Romana Polanského a Sharon Tate (ktorej vraždou sa Wakamatsu inšpiroval), výhľadov zo strechy a zobrazovanie miest diania. Končí samozrejme radikálnym činom, ktorý dotvára hudba trúbky s posledným počením, a to: nefetujete riedidlo. Film je zaujímavý, na druhú stranu mám radšej režisérove filmy, ktoré sa zaoberajú viac sociálnou vykorenenosťou, pri ktorých sú hlavný hrdina a jeho konanie jasné už od začiatku a priamočiaro sa rozvíjajú, pričom sa konanie hrdinu opakuje až ku istému nevyhnutnému koncu. Wakamatsu ukázal, ako by vraždil introvertný študent či osamelý robotník, teraz viem jeho interpretáciu vraždenia básnikom.

Wakamatsu režíroval a produkoval, scenár napísal Deru Dekuchi (jeden zo pseudonymov Masa Adachiho). Pred úvodnými titulkami sa ozve pár výstrelov revolveru. Stredne veľký dom v prírode a dvaja zabijaci v oblekoch. Parťáci sa nudia, plešatý komentuje počasie a vlasatý číta noviny. Vraví, že číta reklamy a smútočné oznámenia, ktoré nikdy nevynechá, lebo ho lákajú vety ako otec na smrteľnej posteli a dcéra, vráť sa domov. Tu by sa dala oceniť Wakamatsuova kritika spoločnosti, na ktorú pozerá cynicky a zdôrazňuje jej negatívne vlastnosti. Vo flashbacku sa vraciame ku jeho nešťastnej láske hranej Eri Ashikawa, ktorú po hlase spoznajú diváci režisérovho filmu z rovnakého roku Gewalt! Gewalt: shojo geba-geba. Spolu sú na úteku pred Yakuzou, ale nešťastne si vyberú z ponúkaných možností. Režisér opäť v tomto roku začína s čiernobielou, ale už začiatkom ôsmej minúty pri brutálnych scénach prepína na farbu. Asi si vravel, že červenú predsa treba vidieť lepšie ako dvomi farbami. Z vizuálu využíva aj rozmazané videnie zbitého po bitke. Scény sexuálneho násilia tu Wakamatsu štylizuje do trochu spomaleného pohybu a stlmenia výkrikov bolesti, pričom pridáva hudbu zarývajúcu sa pod kožu. Práve toto je pohľad zbitého, ktorého organizmus ešte neupravil svoje vnímanie do normálu. Dočkáme sa aj tradičného sekania malíčkov. Režisér sa tu snaží zaujať aj prestrelkami vonku. Napriek tomu, že som videl aj lepšie, jasná taktika krytia sa za rôzne predmety a beh za lepšími uhlami umožňujúcimi výhodu sa tu oceniť dá. Čo ale pobaví viac, je následná konzumácia mäsa potom, kedy trojica zvedavú zajatkyňu odbije hláškami a trochou filozofie. Do farby sa vraciame až pred záverom pri nahých scénach v kúpeľoch, kedy sú sexuálne scény normálnej farebnej kamery strihané so scénami v budúcom čase s modrým filtrom a z tých s modrým filtrom ideme zase do čiernobielej. Film je hrou na mačku a myš, plnou intríg a chamtivosti, kde sa jej účastníci snažia zakryť svoje úmysly do poslednej chvíle. Poteší aj westernovým finále, ale kriminálna hra na lepšieho nie je to, v čom Wakamatsu vynikal, je to práve sociálna vykorenenosť, okolo ktorej tento jeho film práve ani nešiel, aj keď ponúkol postavy z periférie spoločnosti. Na druhú stranu film režisér zvládol dobre, s väčším rozpočtom by to bolo možno ešte slušnejšie, chýba ale aj väčšie prežívanie príbehu s postavami.

Vážna hudba ku veľkým vlnám lámucim sa o útesy, trademarku Toei production. Začína sa pochvalou dozorcov, ktorá preruší siréna. Vidíme umenie režiséra, keď strihne obraz rýchlo na viaceré skupiny tvárí. Hneď vidíme, že na úteku trsmi trávy sa na kamerách nešetrilo, ako to bolo vo WiP filmoch s Pam Grier, ktoré navyše začínali ľahkovážne alebo trochu nudne. Tu ideme ani nie po prvej minúte hneď do akcie podporenej vizuálom viacerých uhlov pohľadu (viacerých kamier, neskôr sa pridá aj pohľad cez transparentnú podlahu, či otáčajúca sa dynamická kamera pri kopaní jamy) aj audiom. Sebaobrana pred psom palicou nie je úplne šťastne zobrazená. Herečka hlavnej hrdinky je správna badass. Toľko nenávisti, čo má v očiach, neuvidíte u žiadnej ex. Nepotrebovala by ani flashback na podkreslenie jej postavy, kde tvorcovia zobrazujú vlajku Japonska ako rozširujúcu sa krvavú škvrnu po plachte. Aj vo flashbacku však tvorcovia ponúkajú hlavne formálne zaujímavé scény, na ktoré sa je radosť pozerať. Názov filmu prichádza v správnej minúte a úvodné titulky spolu so songom naladia. Úžasná je aj hra svetla a tieňa v temnici na samotke. Film si rýchlo diváka získa obsahovou zábavnosťou a vysokou formálnou kvalitou, ktorá okrem kvalitnej kamery zabieha aj do štylizácie postáv hororov pri krvavých útokoch (splatter a ružové a červené svetlá pri vzbure sú geniálne) a ešte viac tým zvyšuje formálnu kvalitu filmu. Niektoré veci sú tu vyšperkované ako z komixu. Královská podívaná.

„Where’s that Joe Buck?“ Aj keď padnutie mydla neveští nič dobrého, väzenská dráma to nie je. Jon Voight a Dustin Hoffman sa skvelo predviedli ako nové herecké objavy. Pre Voighta asi prvý úspech, Hoffman mal už za sebou The Graduate. Jon Voight ako rebelský kovboj s frajerskými pózami ide skúsiť šťastie do New Yorku. Tu ho však nevíta žiaden úspech či sláva, len plač a škrípanie zubov. Príbeh začína významnými aj menej významnými udalosťami a príhodami hlavného hrdinu mieriaceho za lepším životom. V New Yorku si v izbu nalepí na stenu plagát Paula Newmana z filmu Hud, vzor kovbojov. Jeho kariéra gigola nie je med lízať. Zbesilý strih prepínania programov pri sexe je určitý štýl podania príbehu, ale akoby tam byť ani nemusel. Tvorcovia si našli čas aj na zobrazenie vzorov radiacich životný štýl či už to je charizmatický, idealistický hlas rozprávajúci z rádia alebo hlúposti z televízie bez duše aj spomienky a predstavy hlavného hrdinu v rýchlom strihu, pričom nevieme, aký podiel majú zo zobrazených scéna spomienky a aký predstavy. Dynamika filmu je vzhľadom na voľne plynúcu drámu slabšia, ale nový element vynárajúci sa pred prvou polhodinou, Dustin Hoffman v úlohe búrlivého podvodníka, tomu dodáva väčšiu šťavu, akoby bol len príbeh Jona Voighta v úlohe made to be gigola snažiaceho sa napĺňať svoj sen. Film sa dá ceniť za herectvo spomenutých pánov a odtrhnuté pozlátko amerického sna, natočené peknou kamerou. Jazykové okienko: tutti frutti; know the ropes; put finger on it; kazoo; go south. „The two basic items necessary to sustain life are sunshine and coconut milk.“

Odľahčená relácia, dobre odmoderovaná, s pripraveným moderátorom a hosťami rôznych oblastí. Strapo sa znova stavia do roly neomylného. Keďže neschvaľujem vyťahovanie zbrane a mierenie ňou na ľudí kvôli akejkoľvek verbálnej prestrelke, ťažko sa s ním môžem zhodnúť.