Arkanoid

Červeň za mrežovaným oknom, červené svetlo dopadajúce na podlahu, kde leží zviazaná Iku. Uschimata jej ošetril rany na bradavkách masťou, ktorú používal na rany kopijou. Labužnícky olíže a zje kukuričné či iné semiačko, čo bolo na jej bradavkách. Touto scénou sa dostávame pred záverečnú scénu minulej epizódy. Kogan sa rozhodne ponížiť prekvapeného Iraka súbojom so všetkými študentami. Prvý ho zloží Uschimata. Potom ide usmievajúci sa Fujiki s oranžovými odtieňmi slnka za chrbtom. Scéna ich súboja je štylizovaná do biela, čo je škoda. Fujiki napriek Irakovmu vzkrieseniu vyhráva použitím Irakovej rýchlej techniky. Irako si počas bezvedomia predstavuje svoj ideálny život, pričom mu Fujiki dáva pekne tvrdý ground and pound, z ktorého sa trasie pomyselná kamera. Iku kážu vypáliť žeravým kovom Irakove pohlavné orgány, inak ho zabijú. Irako sa dostáva von. Dlaždice sú dotyrkysova a mesiac je krvavý. Kvôli Irakovmu slabému vedomiu tu máme rýchly strih z mesiaca na Iraka, až tu máme vizuál migrény. Kogan mu dopraje ešte súboj s ním. Dementne splieta ponížanie o schovaní prsta navyše, ale mečom stále mávať vie. Máme tu tak udalosť, ktorá asi zmenila všetko. Vizuálna lahôdka a obsahové peklo. Hmyzí atlas: mŕtve muchy.

Epizóda ponúkla ešte voľnejšie tempo ako tá minulá. Čo sa dá ale oceniť, je retrospektíva na Irakovo abnormálne narodenie a o 6 mesiacov dlhšie tehotenstvo jeho mamy, tiež jeho posledná rozlúčka s ňou. Kogan si prezerá svoj inštrument a tak odhaľuje neveru a Fujiki zdá sa, tiež nikdy nespí. Chýbalo mi viac napätia aj akcie, príbeh sa ale opäť pohol.

Irako vylepšuje techniku, a novonaučenú ve použije v záverečnom súboji proti pomstiteľovi dvojičiek. Kogan určuje nástupcu dosť nechutným spôsobom, ktorí si ostatní preložia ako sex tu a teraz. Fujiki tiež neprotestuej a Mie si spomína, aký šialený výraz mal v očiach v detstve pri držaní horúcich paličiek. Máme tu aj jednu pinku/hentai scénu, je ale príliš krátka, aby sa z nej robil kult. Chýbalo mi ešte viac napätia a akcie, ale temnoty bolo dosť.

Spoilery. Rok po prijatí Iraka do doja už vie z Kogan techniky skoro všetko a asistent inštruktora Fujiki už nie je tak významne vnímaný ako predtým. Na začiatku epizódy Irako znásilňuje dedinské dievča a jej pesnička už znie smutnejšie ako predtým. Búchanie mlyna tomu robí desivú kulisu. Fujiki trénuje s povrazom v ústach. Celá epizóda je razená do siva, ako aj zvyšok seriálu. Inštruktor Uschita Fujikimu zakazuje nevyslovenú žiadosť mať cvičný súboj s Irakom, lebo sa obáva, že nikdy nemôže byť cvičný. Fujiki vysloví len nepriazeň na Iraka pre jeho nedostatočnú etiketu samuraja. Mie, dcéra Kogana, je dementným otcom skoro znásilnená. On si však pod zásterkou demencie prišiel omakať, či je dcéra už zrelá byť matkou. Kogen vstáva z demmtného stavu medzi jeseňou a zimou a jeho rozum trvá najviac pol dňa, kedy ale dokáže vydávať rozkazy. Keď Uschita odporúča Fujikiho, ako rešpektujúceho Mie ako následníka, Kogan mu vyrazí zuby katanou a rozkáže, nech pošle Fujikiho a Iraka za Funakim Ichidensaiom, ktorému kedysi odsekol bradu a prinesú mu hlavy jeho synov – dvojičiek.. Starší v doje prijímajú rozkaz skoro bez námietky. Fujiki si pri súboji prehadzuje meč na chrbát a starší z bratov to napriek otcovmu varovaniu berie na ľahkú váhu. Súboj je krátky, ale dokáže šokovať. V závere máme medzi dvojicou dokonca nádej na priateľstvo.

Spoilery. Krásne obrazy. Samuraji a vážky, vodopád, cvičienie v lese. Fujiki trénujúci so zdravou rukou. Inštruktor Uschimata nad Irakom vyhral a ten sa poklonil a poprosil o to, aby sa mohol stať žiakom doja a Kogan štýlu. Uschimata ale ešte tréning nedokončil a tak sa prejaví Irakova zbabelosť, kedy sa schováva a trasie sa. Napriek tomu sa rozhodnú doniesť Iraka na ceremóniu. Ten sa vidí ako zať pána domu a jeho dedič. Väčšinu deja epizódy nevieme, čo sa bude diať a tak dej vyzerá trochu ležérne. Pán domu prichádza v noci a dementnom stave, v ktorom nevie udržať moč, ale preseknúť kukuričné semeno už áno. Záverečné scény sú podmanivé.

Spoilery. Opening nabudí svojou hudobnou rýchlosťou a aj vizuálnou, kedy strieda a dáva cez seba veľa obrazov bez toho, aby to vyznelo gýčovo. Potom spomalíme. Dlhý záber na postupne sa zaostrujúcu hlavu sochy či masku bojovníka. Potom vidíme slepého samuraja a počujeme ohlásenie času. December 1633 alebo Kan’ei rok 10. upokojuje nás svetlo sviečky a v rýchlom zábere vidíme, že samuraj bez problémov triafa krk svojho pána, ktorému bolo nariadené spáchať seppuku. Hlava rýchlo odletí, z krku strieka krv a leje svoju rieku až nejakých 10 metrov smerom ku divákovi a pomyselnej kamere. Vraciame sa o 4 roky späť. Podriadený lorda na Sunpu Castle ho žiada, aby miesto normálnych mečov boli použité drevené a tým pádom by nikto nemusel zomrieť. Sám prišiel už s rozrezaným, obviazaným bruchom, a počas svojej reči si vybral črevá. Lordovi to ale vôbec nevadilo. Táto netradičná žiadosť mala zvyšované napätie vďaka umnému dotvoreniu vizuálu tvorcami, kedy niečo šedé akoby behalo cez celú scénu. Pri neskoršom uvádzaní zápasov búchaním o stenu sa trasie celá pomyselná kamera. Divák je tam. Ako prvý ide zápasiť jednoruky Fujiki Gennosuke, ktorého žena má predtuchu, že sa minimálne poraní, ak nezomrie. Postaví sa mu slepý Irako Seigen. Pred týmto ich zápasom sa dostávame ku ich prvému, kedy boli obaja zdraví. Irako prichádza vyzvať pána Fujikoho doja. Prvý sa mi ale postaví Fujiki, ktorý aj napriek dreveným mečom končí s vykĺbenými prstami. Epizóda končí v cliffhangeri, kedy sa Irakovi ide postaviť ďalší súper a Fujiki sedí a nenávistne vraví, že ešte nie je koniec. Pomalé a nenávistné už od začiatku, technicky výborné a emócie seriál  prenáša veľmi zručne.

Nepríjemný zvuk budíka a následne rozprávačka, ktorá akoby vysvetľovala inštruckie. Vidíme hlavu asi japonskej bábiky, ktorej z čela začne vytekať krv. Potom krásny javorový list vyblednutý ať na bielu. Animačne film obstojí a zaujme aj na svoju dobu. Kresba vyzerá nesmierne dynamicky, keď šikanovaného chlapca naháňajú agresori. Počuť aj zvuky starých počítačových hier. Chlapca palicujú a do toho vidíme japonský buldozér Komatsu zrovnať so zemou dom. Tvorcovia sa pochvália aj superexpressom. Vo filme vidíme aj asi reálne zábery mesta, o ktorom sa hovorí. Film má občas zbesilé tempo, kedy ukazuje technologickú revolúciu a búranie starého. Chlapcov príbeh je príliš jednoduchý a priamočiary. Brutalita, ktorú ukáže, tiež nie je ničím zaujímavá. Príbehy o šikane určite už niekto podal lepšie, ako tu, kde sa film chcel hlavne animačne líšiť a zaujať. Na to, že bol film krátky, aj keď síce dvadsaťsedemminútový, by sa dal aj tak zoškrtať na menej.

Videl som 49 min. verziu. Pred začiatkom príbehu tu máme napínavé bubny a zvrhlé, násilné a fantastické obrázky. Výkriky podivných, exotických a násilných ponúk sa snúbia s prevažne statickou animáciou cirkusantov. Animovaný sneh tu vyzerá presne tak, akoby ste na rok vzniku čakali, až detsky jednoducho a preto v tomto zmysle čarokrásne, čo odporuje všetkému ostatnému. Midori býva len s chorou matkou a predáva kvety. Jedného dňa všetky kvety kúpi chlap, čo ju varuje pred mužmi. Midori sa vracia domov, no matkinu mŕtvolu už žerú myši. Ide za chlapom, no on nie je gentleman, ako sa javil, ale majiteľ cirkusu, čo ju zoberie so sebou a využíva. Midori zažíva sexuálne násilie, zabijú jej šteňatá, ktoré nájde, neustále sa trápi a máva na každý vlak, čo ide okolo. Žiadna z postáv cirkusantov nie je pozitívna. Midorin život sa zmení po príchode trpaslíka, ktorý sa dokáže dostať do demižónu. On s ňou zaobchádza dobre a milo, začne si s ňou románik, no aj odstraňuje soka – bezrukého akrobata predávkovaním pieskom či Midorinu šancu stať sa filmovou hviezdou. Neustále Midorine predstavy pri vypätých situáciách mätú diváka, čo sa vlastne deje. Vtedy ide o priamo fantastické animácie. Drsné, šokujúce a znepokojujúca. Čo mi na filme ale nesedí, je gradácia príbehu a vývoj hlavnej hrdinky.

Deti sa hrajú v dome a dvaja skoro tínedžeri sa rozprávajú. Jeden navrhne druhému šikanovanému tetou, aby za 20 centov sestre zdvihol nohavičky. Prijíma a má prúser, jeho otec to ale berie na ľahkú váhu. Teta žije a spáva s jeho otcom a on ich pozoruje ako Peeping Tom. Dostáva pár výchovných a ide sa utešovať do izby fotkou mŕtvej mamy. Poriadne zahrmí a kvalitný filmový dážď spolu s bleskom a jeho zvukom začne robiť atmosféru. Po takýchto štyroch minútach detstva tu máme dospelosť, kedy žije v rovnakej izbe a chová andulky. Policajtov upovedomí vyvolávač fotiek o svojom dojme, že na fotkách sú ženské mŕtvoly. Policajti preto dôsledne čakajú (hrajú karty) na toho, kto si po fotky príde. Akcia je jednoduchá, no napínavá. Policajti nie sú tak extrémne parodovaní ako v neskoršom Untold Story s Anthonym Wongom. Šéf detektívov objaví okrem iných znepokojivých záberov svoju fotku nalepnú na hlave postele podozrivého. Je ale veľmi zvláštne neprehľadať celý byt a nechať tam inkriminované materiály na objavenie pri opakovanej návšteve. Hudobný podmaz vtedajšej modernej hudby dotvára akoby kult alebo lepšiu auru scénam, ktoré by inak vyznievali skoro obyčajne. Hlavný podozrivý sa nechce priznať a nepomáha ani násilie v podobe búchania kladivom o knihu, ktorá je opretá na jeho hrudi. Priznanie vymôžu až po zapojení vyčítavej rodiny. O jednotlivých vraždách sa dozvedáme retrospektívne, čo trochu kazí napätie. Hrdinove povolanie taxikára tu netvorí veľa napätia, skôr nudí. Maniactvo pri nekrofílii a spracovaní mŕtvoly nie je také silné, ako zahral Anthony Wong v o rok mladšom Untold Story. Napätie tu bolo slabšie, retrospektívne rozprávanie sa skôr nehodí. Postavy policajtov tu potom vyzerajú nadbytočne, keď vraha už máme dávno chyteného.

Na začiatku tu máme hádku dvoch gamblerov, ktorých tváre spočiatku kamera nezobrazuje. Keď sa ale hádka vyostruje, už áno a dlžník sa mstí veriteľovi, rozbíja mu hlavu do bezvedomia a zapaľuje ho benzínom. Neskôr mama s deťmi nachádza na pláži naporcované telo v taške. Povolaní sú tí najlepší. Komické vyšetrovanie so šikanou začiatočníčky a veľkopanské maniere macho policajtov sa postarajú o kvalitnú zábavu. Potom kamera rýchlo nabieha na postavu mäsiara, ktorý porcuje mäso v reštaurácii a kvôli svojej jasnej direktivite pohľadom obnažuje čašníčku. Divákovi je súvislosť jasná, no policajti ju dostávajú až po obdržaní listov od brata bývalého majiteľa reštaurácie, ktorú nevie súčasný šéf prepísať na seba. Nový podriadený ho vidí švindľovať v mahjongu a ohovorí ho pred čašníčkou, čo sa mu stane osudným. Šéf mu napichne kovoý hroz cez oko až do mozgu, ale musí ho doraziť tupým predmetom. Mäso starostlivo naporcuje, veď vyhodiť ho by bola škoda. Zúčtuje aj s čašníčkou. Najprv to vyzerá, že ju nechá ísť, no diváka prekvapuje, kedy až odhaľuje pred ňou svoje úmysly. Potom, ako sa snaží zviazaná ujsť, ju on necháva a hádže po nej šálky. Znásilňuje ju veľmi krátko a keď vidí, že neotvára očí, pichne do nej paličky, na čo umiera. Postavy policajtov sú sympatické, ale len v komediálnej, nie charakterovej rovine. Pre šialený dej filmu to je možno dobre, ale fandiť sa im veľmi nedá. Mozog tímu je navyše len ich šéf, ktorý efektívne riadi celé vyšetrovanie. Brutalita vo väzení je oproti predošlej brutalita, ale tou najväčšou sa šetrí až do priznania, kedy tu máme vyvraždenie celej rodiny, aj malých detí sekáčom na mäso, čím sa stáva najbrutálnejším, aký som videl. Obsahovo film diváka brutalitou nešetrí, niekedy ju možno naplno neukáže (prehryznutie zápästia), no celý čas napätím udržiava pozornosť. Kamera vizuálu japonského pinku nasvietenia scén zobrazujúca hravé farby je už ku obsahu výborným formálnym doplnkom.