Arkanoid

Hodnotenie častí: 8 60 % 1 - 4, 6, 10, 13 - 16 80% 5, 7, 9, 11, 12, 17 - 26 100% Spoilery. Hra s vysokými stávkami. Môžete zomrieť alebo sa stať bohom. Všetko alebo nič. Nič viac, nič menej. Hlavný hrdina otaku si musí uvedomiť, že svoj život musí uchopiť do vlastných rúk. Hlavný hrdina Mirrai Nikki je niečo ako Phillip J. Fry vo Futurama - nie je to najprepracovanejšia, ani najzábavnejšia postava, ale vďaka svojmu kladnému charakteru, naivite a progrese postavy je najvhodnejším charakterom pre hlavnú postavu v Mirrai Nikki. Neustále zmeny budúcnosti bavia a sú zdrojom napätia. 12 vyvolených ľudí má v mobile denník budúcnosti. Žeby nejaká metafora na závislých ľudí, ktorí sú otrokmi technológií viac, ako žijú svoj život? Aj keď postavy dosť často menia svoje rozhodnutia, dá sa to odpustiť, keďže sú kvalitne napísané a dej stále baví. Jednotlivé časti sa dajú rozdeliť na epické a menej epické, ktoré epickým pripravujú pôdu. V prvých častiach by to vylepšila scéna o morálke s učiteľom, Yukim a Yuno, dodala by tomu zvrátenejší ráz. 5. Konečne úplný prerod z pasívneho pozorovateľa na aktívneho hrdinu. 10. Časť, kde si postavy trochu oddýchnu, ale vážne len trochu, lebo rafinovaná manipulácia ostatné ohrozenia na ne číhajú na každom kroku. 18. - 22. Z Yukiho sa stal chlap s jediným cieľom. Chladnokrvné rafinované plány sú pretkané brutalitou a smutnými úmrtiami postáv, ktoré sú motiváciou pre vlastníkov denníkov. Premyslené hry sa nehrajú len na zemi, ale aj v sídle boha časopriestoru. Šlape to každou minútou a každou zákrutou dejovej linky.

Po režijnej stránke nie je čo vytknúť, s kamerou a strihom sa tvorcovia pohrali. Kedže sa to volá Adam, tvorcovia nám chcú naznačiť niečo ako pôvod bytia klásť hrdinom otázky vlastnej existencie, ale pre mňa je 5 minút v tomto prípade málo a scenár chabý. Ktovie, či koniec po piatej minúte znamená nedostatok nápadov alebo financií.

Brutalita, akcia a epickosť titanov v nemilosrdnom svete plnom zrady, kde neviete, čo sa stane nabudúce. To by bolo fajn, nebyť postáv, ktoré zbytočnými ukričanými dialógmi dramatizujú scény tam, kde netreba a veľmi pomaly sa v priebehu sérii hýbu v charakterovom vývoji. V seriáli najlepšie vychádzajú akčné scény, kedy neviete, ktorá strana môže vyhrať a cítiť všadeprítomné zúfalstvo. Záverečná sezóna je príbehovo najlepšia, keďže ide o prezradenie tajomstiev fikčného sveta s použitím epických formálnych a obsahových prostriedkov na vytvorenie nezabudnuteľnej drámy.

Ak sa vám westerny zdajú nudné, táto paródia vašu mienku poopraví. Klišé žánru sú nápadito parodované netradičným zapojením rozprávača bez minúty zbytočnej vaty, čím sa neustále udržuje pozornosť diváka a zároveň ho to zabáva. Kraťas, ktorý z pamäti nevyšumí.

Ako ochutnávka niečoho dlhšieho, strašidelnejšieho a so zlovestným koncom to nie je zlé...

V tejto časti je vidno, že tvorcovia rozmýšľali o postavách prvoplánovo a keď mali odhaliť nejaké ich motivácie alebo temnú minulosť, odpovedali len veľmi lacne a skratkovito, radšej im vymýšľali siahodlhé dialógy a monológy, ktoré sú síce niekedy na prospech veci, ale aj dej zdržujú a radšej by som tam videl nejaké stupňovanie príbehu. Vďaka vyššie uvedenému je pre mňa najrozvinutejšou a najlepšie využitou postavou Anderson. Ale keď ste si tieto povrchné postavy, štýl anime a akciu obľúbite, až tak sklamaní nebudete.

„Here‘s Johnny.“ Lesy sú úžasné a hudba si už od prvých sekúnd ide svoje napínavé tóny. Krásu hotela vidíme len veľmi málo pri interview návšteve hlavného hrdinu. Ale už v 12. minúte vidíme jeho krvavú desivosť, prestrihy na duchov a dojem malého Dannyho, čím sa tu dokazuje aj významná funkcia strihu na tvorbu napätia. Svoje spraví aj hudba, ktorá je v napínanvých scénach nepríjemne lynchovská. Otcovská rola Jacka Torrancea je tu zobrazená ako vyhodenie ramena šesťročnému synovi v opilosti a poučenie ho o kanibalizme. Horor sa môže začať. Jack Nicholson sa tvári ako šialenec už pri svojom normálnom výraze pri interview. Shelley Duvall má správne veľké oči na akurátne zobrazenie vydesenia a malý Danny Lloyd dokázal so svojimi hlasmi výborne podať nadprirodzenosť. Pri jeho oblečení sa nezabudlo na americkú hrdosť, napr. pri svetri s Mickey Mouse či Apollo. V director’s cut sa venovalo dosť minút Dickovi Halloranovi, čo sa v normálnej verzii skrátilo, keďže ide skôr len o prepravu do hotela, ale zdá a mi, že pribudlo pár scén na strašenie Wendy. Hororový majstrštyk Stanleyho Kubricka. Oproti knižnej predlohe Stephena Kinga má ucelenejší dej, sústredenie na aktuálne dianie postáv, smutnejšie vyznenie a tým presnejšie triafa od čierneho. Samozrejme zásluhou precíznej réžie a famózneho výkonu Jacka Nicholsona, najlepšieho, čo kedy predviedol. Jediné, čo Kubrick nezvládol, je font písma v úvodných titulkoch pri opájaní sa prírodou. „Great party, isn’t it?“

Nenávisť v očiach nemého tvora využitá na maximum. Tento film vyniká z osemdesiatkových lepšou kamerou a netradičnou témou o rasistickom psovi. Hodil by sa tomu remake s lepšími hercami (títo sú priemerní, zjavne dali zo seba všetko, ale veľká téma si zaslúži veľkých hercov) a vylepšenie a väčšie zdramatizovanie niektorých scén, napr. zlepšenie scény v kostole rýchlymi prestrihmi medzi tvárou trénera a miestom činu, čím by sa vyvolali väčšie emócie zdesenou tvárou a tým, čo des vyvolalo. Pozor na psov z útulku a ak si pozor nedáte, môžete sa inšpirovať týmto filmom a uskutočniť prevýchovu.

Spoilery. Tie najbizarnejšie postavy fyzicky. K niektorým hercom: Jessica Lange je po 4.x mrcha, tentoraz s nemeckým prízvukom a vie dokonca aj spievať. Hrá ženu, ktorej osud nedoprial vytúženú kariéru a slávu a ani na sklonku života sa nevzdáva a nedokáže si priznať, že už dávno nie je zaujímavá (žeby nejaká paralela s životom tejto oscarovej herečky?). Každopádne zaujímavý záver kariéry. Evan Peters po 3.x hlavný mužský klaďas, už by sa mu hodilo niečo iné, aj keď svoje úlohy zvláda dobre. Finn Whitrock exceluje v roli originálneho psychopata, ktorého postava rastie každou časťou. Neil Patrick Harris: skvelý nástup, aj keď sme si ho užili len krátko. Dr. Jekyll / Mr. Hyde to nie je, ale ohromil. Barney Stinson a Chester Creb sú jeho najlepšie postavy. Opäť zaujímavá kamera aj strih, výborné flashbacky alebo predstavy, ktoré zvyšujú napätie. Seriál sa dokáže zastaviť aj pri osude nepodstatnej postavy, len aby mrkol na pozorného diváka a ukázal mu prepojenie s predchádzajúcou sériou AHS, ale robí to scenáristicky a režijne precízne. V neskorších dieloch sa príliš často scenáristi vracajú k minulosti postáv, čím spomaľujú aktuálny dej preto, aby prehĺbili vzťah diváka k postavám, čo nie je vždy k úžitku ako napr. v prípade postavy Dannyho Hustona, síce nostalgicky krásnej. Ako sa ukáže, postavy, ktoré výrazne dejom nehýbu, sú v závere využité len ako figúrky. Záver je nakoniec dôstojný pre kľadasov a hlavnú postavu, pričom hriechy rozporuplných postáv sú vykúpené ich životom. Táto séria sa nedá považovať za maximum, ale fanúšikov a niektorých kritikov určite poteší. P. S. : Najkrajší okamih celej série sa tvorcom podaril na konci 12. časti, kde je vidieť krása, smútok, hrdinstvo aj irónia hrdinu v jedinom zábere a jedinej mrazivej vete: Thank you.

Na výlete so Scorsesem v jeho špinavých uliciach. Unavený, totálne vyčerpaný, životom sklamaný Nicolas Cage v úlohe sanitára musí neustále vydávať zo seba všetku fyzickú energiu, o ktorú už dávno prišiel a, čo je ešte ťažšie, vydržať všetky svoje prípady po psychickej stránke, byť ľudom oporou, ked sám by potreboval terapeuta a nezblázniť sa. Neustále hľadá svoj kľud, vdaka ktorému by sa mohol zotaviť z pracovnej vyťaženosti a vykúpenie, ktoré by mu dožičilo pokoj. Scenárista umne stupňuje Cageove nočné výjazdy a jeho duševný stav obmenou parťákov. Najprv je to pasívny Larry v podaní Johna Goodmana, ktorého jediným cieľom je dobre sa najesť, ktorý ho oberá o energiu, potom prehnane aktívny a vitálny Marcus v podaní Vinga Rhamesa, ktorému Cage nestačí a to ho vyčerpáva, a na záver zlomyseľný a pomstychtivý Tom Walls v podaní Toma Sizemorea, ktorý v ňom prebúdza to najhoršie. Martin Scorsese opäť zosúladil vo filme všetko, čo mohol a pripravil nám nezabudnuteľnú nočnú jazdu, v ktorej siahne až na dno psychických síl.