dr.horrible

“Umenie reklamného plagátu.”

Zaujal ma (dvojhviezdičkový) komentár človeka z mojej topky, ktorý to označil za nefunkčný filozofický film. Mne sa teda nezdalo, že by sa to snažilo zdeliť niečo viac, ako čo nám to explicitne ukázuje. Že to ale absolútne NEriešilo politiku, to sa dá povedať s istotou. O tom to bolo. Že shit happens v blízkej budúcnosti. A keď tak rozmýšlam, snaď prvé uveriteľne natočené hrdinské sebaobetovanie od ... (?).

Po šiestom zhliadnutí táto epizóda zosadzuje z trónu Allenovu Lásku a smrť, a stáva sa tým najvtipnejším, čo som kedy v bedni videl. Skapal som (dvakrát). A aká je Vaša vysnívaná mešita?

Kontroverzné, miestami amatérske. Po dopozeraní máte podobnú traumu, ako keď kukáte prvýkrát Martyrs, alebo Srbský film. Keď k tomu pripočítam moju paniku z otvorených priestorov, no rozmýšlam nad tým filmom už druhý mesiac. Zážitku dosť pomáha, že je u našich tvorcov stále nezvyk, dokázať v divákovi vyvolať negatívne emócie (nasratosť nemyslím). Pritom by sa to dalo strhať pod čiernu zem, ale prvoplánovo a priamočiaro mi to skrátka zatvorilo hubu.

Tá Natalie. ❤️ Kedysi okolo roku 2005, na mojom starom profile; toto bol jeden z mojich obľúbených filmov (v top 3 s Chasing Amy a Absolventom).

“Blízko apokalypsy.” Siedmy kontinent meets Panelstory.

Filmovo to tá pointa zráža dole, ale toto bolo o posolstve. Ako politické dielo to siaha presne kam má.

Dôstojné, avšak chladné a vážne predávanie, príslušné lockdownovému roku. Absencia humoru a hudobných čísel je pochopiteľná a v rámci protipandemických opatrení to tou malou sálou (a komornou atmosférou) poriešili dobre. Mrzelo ma, že mimo hlavných kategórií neukazovali úryvky napríklad pri kraťasoch, ale zas som sa takto dozvedel (čo ma malo napadnúť samého), že autorka môjho obľúbeného Burrow má rada Wesa Andersona. Najkrajšiu ďakovačku mala herečka z Minari (štýl Olivia Coleman). Inšpiratívna bola aj reč H.E.R. za najlepší song. Celé to bolo inšpiratívne, s dôrazom na sociálny rozmer. Akurát už to neni zábava. Furt som si hovoril, že by sa tam mohli zjaviť, zjaviť aspoň na moment, Maya Rudolph a Kristen Wiig, a trochu to oživiť. Nestalo sa. Čo sa týka ocenení, boli očakávané; z mojich favoritov to dostala asi len Fennellka za scenár, ale zas ja niekedy nedržím najlepším :). A aj keď by som hrozne rád videl takého Stenfielda s oscarom v ruke, Kaluuya si ho zaslúžil viacej (konkurovať by mohol ešte Lindo, ktorý sa paradoxne neprebojoval ani do nominácií). Natruc, že Burrow nevyhralo, si nepozrem víťazný kraťas. Kolektív je určite lepší film jak Chobotnica, aj ako Chľast. Čo ma mrzí najviac je, že ja mám Frances celkom rád, už odkedy som v detstve miloval Fargo, a ona je určite strašne sympatická teta, ale uvedomme si, že toto už je tretia soška, za stvárnenie furt tej istej postavy. Už chýba iba jedna. A história si ju bude pamätať ako tú, čo nebola Katherine Hepburn. Ps: Skvelý výber pesničky pre In Memoriam.

Klišé jak hrom, ale hlavná herečka je zlatá a celé je to tak pekne nepríjemne natočené, že na tri a pol to vyjde. Jak Pascal Laugier kedysi.

Introvertný zajac. Nádhera.