MontyBrogan

José Mojica Marins vytvoril nekonzistentné univerzum. Buď tento útly chlapík v cylindri všetkých desí, premôže a vyviazne z toho ako nevinný, lebo má určité nadprirodzené schopnosti (občas som mal pocit, že privádza svoje obete do stavu hypnózy), alebo ho vystraší cintorín, ktorého by sa ako hrobár mal báť zo všetkého najmenej. Nedáva zmysel, že sa udeje oboje. Chápem, že sa mu chceli duše konkrétnych ľudí pomstiť, ale ukázať s patričnou dávkou irónie, že duchovia sú jediní, kto má väčšiu moc ako on, sa dalo aj inak. Najprv by na nich skúšal ten svoj drsný pohľad so zdvihnutým obočím, potom by postupne podľahol. No on sa bál od začiatku, ako keby tam vstúpil prvýkrát. Čo si trochu protirečí s jeho povolaním a dominantnou povahou. A vôbec, po minulé roky v rovnakom dátume mŕtvi nevyliezali z hrobov, aby ho skúsili poraziť? Či predtým snáď sekal dobrotu? V tom prípade mi chýba informácia, kedy a prečo nastal ten zlom, že začal všetkých naokolo vraždiť. Možno sa nad tým zbytočne moc zamýšľam. Asi aj viac ako pánko s napoleonským komplexom pri písaní scenára.

Podobenstvo s nesúrodou skupinou ľudí, ktorí sa spolu dostávajú do vyhrotených situácií, čo už je otrepaný námet vo veľa rôznych žánroch. Ale tu treba zopakovať, že sa jedná o podobenstvo, aby si divák nemyslel, že si z neho tvorcovia robia srandu. Prečo sa tuláci snažia električku, ktorú ledva postavili "na nohy", odtlačiť do nejakej vzdialenej vozovne, o ktorej ani nevedia, či je opustená, alebo či by im v nej dopravný prostriedok nezabavili? Lebo je to podobenstvo o hľadaní zmyslu života v sústredení sa na ďalší cieľ, keď jeden už je splnený. Prečo má tá električka charakter kabelky Mary Poppins, keďže sa do jej jedného útleho vozňa zmestí niekoľko desiatok pasažierov, plus vrecia s potravinami a priestranné lôžko pre matku s dvoma novorodencami? Lebo je to podobenstvo o eskalujúcom spolunažívaní v novovzniknutej komunite, ktorá sa postupne buduje a mení. Električka je len kulisa, čo dokazuje aj fakt, že príbeh, ktorý sa celý odohráva v exteriéri, by sa dal imho bez problémov spracovať divadelne.

Vyslovene pekný film, ktorý pohladí na duši, ale možno až príliš. Dramaturgia je v podstate postavená tak, že na začiatku sa stane niečo zlé, aby potom mohol nasledovať hodinu a pol dlhý happyend.

Prehliadka Sophie Loren a Marcella Mastroianniho. Ak niečo všetky poviedky spája, tak rozhodne to, že Marcello je submisívnejší a Sophii sa podriaďuje, či už ako manžel, milenec alebo zákazník. Prvá časť bola tuším najdlhšia, no nedala sa brať úplne vážne ani v rámci komédie. Druhá bola serióznejšia, ale prišla mi nedokončená. Posledná mi sadla najviac, možno aj tým, že pripomínala Breakfast at Tiffany's, ale to už bolo trochu neskoro, aby sa moje celkové hodnotenie zvýšilo, pretože verdikt je 3*, 3*, 4*.

Budú spoilery. Prvok, nazvime ho napríklad nadrealizmus, ktorý bežne býva v muzikáloch tvorený spievanými dialógmi, sa tu prejavuje úplne inak - trefným podobenstvom. Policajti obsadili hľadisko, tak sa z nich razom stalo obecenstvo. Potom postrieľali tvorcov na pódiu, tí sa im teda pri padaní na zem logicky poklonili. Keď sa vo mne katarzia trochu rozplynula, uvedomil som si, že je to okrem emocionálne silného konca, aj koniec vrstevnatý. Však predstavenie sponzorované železiarskou firmou skončilo spŕškou olova. Tu už mám pocit, že metafora stretla synekdochu a išli si spolu pred divadlo po dobre odvedenej práci jednu zapáliť. Milujem, keď sa nič nedrží pri zemi, no aj tak všetko do seba zapadá ako matica do skrutky (keď už sme v tom železiarstve). Básnické prostriedky k piesňam neodmysliteľne patria, škoda, že nie aj k viacerým hudobným filmom.

V podstate body horror, v ktorom nejde ani tak o ľudské telo, ako o pitvanie sa v „tele“ paneláku. Paradoxne ľudí tu postihuje nákaza, ale dom trpí viditeľnejšie. Tapety sa strhávajú, diera v strope / podlahe sa zväčšuje. A divák si hovorí, o čo tvorcom ide. Až kým si uvedomí, že bezútešnosť činžiaku zažil tiež. Napríklad presne v situácii, keď bol chorý, čo mu bránilo ísť spomedzi štyroch stien preč. Muzikálové čísla vlastne kompenzujú totálne chýbajúcu hudbu v pozadí.

Taká tá Tom a Jerry premisa, keď menšia a slabšia postavička v podstate šikanuje väčšiu. Len medveď si to na rozdiel od Toma nezaslúži. Navyše Máša ešte o to viac lezie na nervy, že vie rozprávať. Chýbajúcu originalitu mi kompenzuje fakt, že naša malá seriál zbožňuje. Prvé dve série majú dokonca dobrý český dabing. Potom sa zmení dabérka Máši, na ktorej to celé stálo. Škoda.

Nechápem, prečo 47%. Téma zaujímavá, príbeh zrozumiteľný. Občas diery v logike, ale popri klišé, aj pár nečakaných momentov. Digitálne triky slabšie, tak ako sa na rok 2000 patrí. Ak ľuďom vadila kresťanská agitka, tak ja ju tu beriem za rovnakú mytológiu ako prítomných démonov. Sily dobra a zla spolu bojujú aj v milióne ďalších žánrových filmov.

Cillian Murphy chladnokrvne presvedčivý ako vždy, Matt Damon úmyselne nesympatický ako vždy, no Robert Downey Jr. a Emily Blunt milo prekvapili v extrémne vážnych rolách na ich pomery. Blunt už napríklad predtým hrala alkoholičku v Dievčati vo vlaku, dokonca v hlavnej úlohe. A napriek tomu to nebola taká "vážna" rola, pretože sa nejednalo o tak seriózny film. Umiernený Nolan je úplne iný level ako nejaká kriminálka. Dobrý príklad je aj Josh Hartnett. Ten sa vrátil k podobnej téme a rovnakému obdobiu po 22 rokoch od Pearl Harbor. A zmenila sa nielen jeho postava, ale aj žáner. Zaujímavé na tom je, že v obidvoch prípadoch sa jedná o blockbuster. Na rozdiel od romantickej melodrámy z WW2, je však Oppenheimer elaborát o morálnej integrite "otca atómovej bomby", ktorému zožeriete, že bol vedec a sukničkár zároveň, aj, že zostrojil najväčšiu bombu na svete, pričom bol stále pacifista. A to ho nehrá fešáčik Hartnett, ale Murphy so svojím vyšinutým pohľadom a neprítomným výrazom v tvári. Tieto dva "vojnové" filmy nemôžu byť odlišnejšie. Lebo Nolan točil tak dokonale, že nebral do úvahy žiadne divácke očakávania, no aj tak to fungovalo. Jasné, že by viac pôsobilo na emócie vidieť plačúce deti v Japonsku. Ani Oppie ich však nevidel. Lebo vtedy neboli k dispozícií súčasné technológie šírenia informácií. Plus ten človek bol tak zaneprázdnený, že sa k nemu ledva dostali titulky z novín, ako Hitler napadol Poľsko a ako Hitler spáchal samovraždu. A tak si len predstavoval ohlušujúce ticho pred búrkou, šum a výbuch, oslepujúcu žiaru a večnú tmu. A my s ním.

Bergman má podľa mňa aj lepšie filmy. Jesenná sonáta je dosť ukecaná, včítane samomluvy. Ale! Na druhej strane je to úplne priekopnícky počin na tému - rodičia mi skurvili život, nie nejakým fyzickým týraním alebo chýbajúcim sociálnym zázemím, proste iba svojím ignorantským prístupom, no zároveň sme k sebe navzájom tak pripútaní, že, či už to nazveme láskou alebo nenávisťou, vraciame sa k tejto domovskej emócii znova a znova.