Paldiny

Originálne, zo začiatku aj celkom roztomilé, príšerky vo fabrike strašia decká a jeden huňatý méďa je v tom fakt borec. Lenže čochvíľa maco precitne, zakuká sa do malého dievčatka a postupne kašle na kamaráta, strašenie, blížiaci sa rekord a s ním spojenú i večnú slávu. Aby úpadku kariéry nebol koniec, vo finále fabriku prerobí na stand-up comedy club pre publikum v pyžamách a ja utieram aj posledné zbytky sĺz. Ach jaj, netušil som, že Pixar skúšal tiež tragédie.

Samotné pristávanie sa zbytočne veľakrát opakuje, veď ho stačilo ukázať len raz, napr. pred komisiou a zvyšok ponechať vyšetrovaniu a neistote akou prechádzal inak suverénny Sully. Rovnako by som sa nebál vypustiť zlé sny, ktoré dnes už pôsobia lacno, nikoho neprekvapia a dovolím si tvrdiť ani nezaujímajú. Čo zaujalo bol námet. Kde totiž väčšina podobných filmov končí, tam Zázrak na rieke Hudson iba začína. Zaoberá sa dôsledkami aké navonok odvážnemu činu chcú vziať vietor z plachiet a zároveň dovolia nahliadnuť na hrdinov cez iný objektív. A práve tieto drobnosti robia zo snímky zaujímavý i keď trochu nedotiahnutý počin.

Ono je pekné dávať body za prvenstvo, ale byť prvý zákonite nemusí znamenať byť aj najlepší, teda ak nejde o závod. Ja si skrátka nepomôžem, ale podľa mňa Pixar nikdy nevedel spraviť takú bezprostrednú pecku ako Fox či DreamWorks, takže ani pri Príbehu hračiek sa nedá hovoriť o čistokrvnej zábave. Skôr ide len o náznaky úškľabku, kde sa vo väčšom dbá na budovanie sveta hračiek, zrozumiteľne podávané posolstvá a prítomný je tu i nádych dobrodružstva. A práve tým, že Lasseterov tím ponúka všetky ingrediencie opatrne a v skromných dávkach som sa výraznejšieho zážitku dočkal až so Životom chrobáka.

Teta Edna na streche mi privodila záchvat smiechu, zvyšok skôr priemer. Film mal navyše skončiť na parkovisku pred zábavným parkom, to čo sa dialo v ňom a za príchodu hliadky už bolo nasilu a za hranou.

Koľkože to metafor a chutí sa zmestí do jednej tabuľky čokolády. Vážne ich bolo mnoho, vymenujem len sladkú, horkú, pikantnú a to Juliette Binoche nie je pre mňa žiadny ideál krásy. No podarilo sa jej vyslobodiť jeden zaďobaný zapadákov, ktorý potreboval riadne nakopnúť, aby nezaspal na ďalšie dve desaťročia. Moc príjemný romantický film.

Tých minút bolo moc a ku koncu som sa už nudil, pri záverečnej akcii nevynímajúc. Inak do pohody. Zvlášť hlavné trio má v sebe konskú charizmu a obaja protinožci sú zase dostatočne hnusní a to nielen kvôli plánu vydrbať s Mexičanmi. Aj vďaka nim sa bolo na čo pozerať, len ten cvak-cvak zvuk v záverečnom strihaní by som nechal rezonovať častejšie.

Ako by sa vám páčilo, keby Titanic uťali pri ľadovci. Asi tak som sa cítil, keď film skončil po koncerte Live Aid. Po jednej stránke super, že ani neviem ako tie dve a pol hodiny ubehli, po stránke druhej film skončil v polovici. Freddiemu zostávalo ešte šesť rokov života, šesť rokov nerovného boja s AIDS, šesť rokov skrývania sa pred otravnými novinármi, ale tiež šesť rokov po boku blízkych a po boku práce na ďalších štyroch radových albumoch, z ktorých ten posledný bol “dokončený až v nebi“. Toto obdobie si malo ukradnúť ďalšiu hodinu a pol a tá mohla emocionálne vyžmýkať každé oko v dosahu, zvlášť keď poslednú slohu skladby “Mother love“ dospieval až Brian May. Ale nie, členovia kapely zrejme usúdili, že by bolo voči frontmanovi neúctivé ho ukázať v nelichotivej, nezávideniahodnej zato úprimnej a realistickej póze. Rozhodli sa tak pre ľahšiu cestu, o akýsi vzpriamený pohľad legendy na pódiu a popritom práve až ten posledný album symbolicky spojil sólovú tvorbu Freddieho s kapelou. Po skončení filmu som sa tak cítil okradnutý o vrchol hereckého snaženia Rami Maleka a zároveň o objasnenie obdobia aké bolo doposiaľ držané pod pokrievkou. A že by minutáž zabrala štyri hodiny? No a čo, veď ani šesťminútová Bohemian Rhapsody nebola pre rádia, ale kapela si stála za svojim a doviedla ju do siene slávy. Paradoxne sa tak ale film s rovnomenným názvom prispôsobil pravidlám (vhodná dĺžka, veková prístupnosť) čím vlastne zaprel to, čo chcel svetu odkázať ich najpompéznejší hit.

Bola sranda sledovať sci-fi film s ľuďmi, ktorí sa ocitnú na nehostinnej planéte menom Zem. Ale Shyamalan si to tentokrát postrážil, možno síce dvakrát zabalansoval, no nespadol a ponúkol slušný, zručne natočený survival.

Obdivuhodné koľko minipríbehov sa dá vmestiť do jedného atentátu. Z tohto pohľadu je to jazda toboganom, kde vám občas zadrie do zadnice afekt Cagea a neznesiteľná povaha jeho ukvákanej postavy. Záver rovnako vybočuje z nebezpečnej rovnice šijúcej do kdekoho ku kľudnejším vodám, kedy sa trestajú vinníci podľa žánrových kalkulačiek. Lenže to vykreslenie, zostrihanie a poukladanie mnohých príbehov lemujúcich jeden veľký podvod je precíznosť sama, napínavá, energicky natočená a správne vykonštruovaná. V tomto je De Palma borec.

Zas ma ten Puduččérinec nachytal a to som si vravel, že sa tentokrát nedám. Vlastne bol väčšinou krok pred ním, teda si to aspoň myslel a zakiaľ som si s prvým zvratom hravo poradil, ten druhý už prepočítaný nemal a tretí? Drahí priatelia, ten bol ako z veľkej knihy. Práve vďaka nemu som na dvadsať minút zabudol, že ma predošlé dianie až tak nebralo a ja po opustení osady nakoniec odchádzal s dobrým pocitom.