Paldiny

Že bol pôvodný scenár písaný pre iný film vysvetľuje celý guláš, ktorý sa počas dobrých 70 minút odohrával. Na ten malý zvyšok sa dostanú na plac starí známi, aby nesúvisiacemu spletencu udalostí skúsili dať zmysel. Žiaľ nepodarilo sa. Šiesty Pekelník postráda všetko to, na čom stavali predchodcovia počnúc nespútanou rozkošou, končiac prepadnutím psychickému teroru. Cenobiti nemajú vo filme žiadne miesto a objavia sa len pre potreby značky. Rovnaký osud postihol aj navrátenkyňu z úvodných dielov Kirsty, s ktorou si Pinhead nadobro vyrovnal účet. Stiesňujúca atmosféra, nepríjemné mrazenie, povestná brutalita aj neodmysliteľné pikantné scénky sú definitívne preč, dostáva sa nám iba odkopírovania zápletky predošlého Inferna, lenže v nudnom prevedení, čo najmä po vydarenom predchodcovi zamrzí dvojnásobne. Podobný verdikt ako pri spackanej štvorke, ale s tým rozdielom, že štvrtý diel bol príšerne nakrútený, ten šiesty je úplne mimo a jediné čo znásilňuje je značka samotná.

Zatiaľ čo prvý Hellraiser zobral útokom intenzívny horor, druhý načrel do mysterióznych kútov, tretí sa stal thrashom, štvrtý kľučkoval medzi sci-fi až historickým filmom, tak ten piaty je akousi odrodou hororového psycho-thrilleru v noirovom balení. Príbeh o vyšetrujúcom policajtovi aký sa stane obeťou vlastnej slabosti je krásne poprepletaný a aj napriek tomu, že minulé diely takmer vždy strácali v závere, tento si nemohol priať krajšie rozuzlenie. Pekelníci neboli nikdy nebezpečnejší, psychadelické vízie strašidelnejšie a temný svet odpudivejší. Mrazivé Inferno si zakladá na bezmocnosti a psychickom vyčerpaní, čím vdýchol do unavenej série nový vietor.

Tak toto bolo utrpenie vôbec dopozerať. Dejovo sa film roztrieštil do troch období. 18.storočie, jediný slušný part, brnká na okultistickú strunu, dozvedáme sa o vzniku kocky a plánovaní náprotivku antikocky. Hlavolam však prechádza nudným 20tým storočím, kde sa opakuje boj s ďalšou generáciou a vrcholí o 130 rokov neskôr na vesmírnej stanici. Tam sa kruh uzatvára v tragicky natočenom finále. Pinhead stratil podporu cinobitov, ktorí sa až na pár okamihov prakticky vytratili z diania a vďaka absencii hudby sám pôsobí do stratena. Občas sa pripomenie brutalita, aby ju pochovala tona žvástov o ničom plávajúca v uspávajúcom tempe. Ešteže mali tvorcovia kusisko súdnosti a nerozdelili materiál do troch filmov, čím zmrvili len necelých 80 minút čistého času a tie v rámci série naposledy okúsili teplo kinosál.

Úvodných 40 minút hrá ešte na temnú nôtu v štýle predchodcov, len o čosi v pokojnejšom tempe. Zoznámime sa s reportérkou naháňajúcou vlastnú kariéru, ktorú po večeroch zase naháňajú nočné mory. Snové sekvencie začnú dávať zmysel až v druhej polke, kedy konečne vypukne to pravé peklo. Pinheadovi sa prvýkrát dostáva riadnej pozornosti, no ten pravý rídzi metal začína až v nočnom bare. Tam sa to roztrhne s nebožtíkmi, akí končia fakt bizarnými spôsobmi. Po ňom sa pri prechádzke mestom zoznámime s novými cenobitmi a záťah zakončíme nočnou omšou, kde sám Pinhead bude rozdávať krvavú eucharistiu. Samotné zosmiešnenie Krista považujem za vrcholný záber série. Dvojité finále je vďaka schizofrenickému duelu dramatickejšie než minule, triky pôsobia vierohodnejšie, herci tiež do pohody a hudba, tá je rovnako ako tretí Hellraiser značne ovplyvnená rockovým vyvrcholením doby. A teda nižšie decibely na stiesňujúcej atmosfére a intenzite, no zároveň pridané basy v prospech bodycountu a coolovosti démonov. Mne to chutilo.

Tvorcovia sequelu nešpekulovali a príbeh napojili prakticky tam, kde skončil prvý film. Ten sa len bleskovo pripomenie, aby mohlo dôjsť na krátke zoznámenie sa s novými tvárami a znovu otvorenie brány pekelnej. Dejová kostra je určite rozmanitejšia než tomu bolo minule, dostáva sa nám viac motivácií, viac zvratov aj brutálnych záberov (vykúpenie s britvou je riadne mäso). Celkovo prekvapil odvážny prístup k látke, prvá polovica tak ešte v znamení hľadania rozkoše, no druhá dovolí niečo nové, nakuknúť pod kožu samotnej temnote, kde má každý nešťastník svoju kutichu, kde vládne psychický teror, úzkosť a dezorientácia. Miestami možno až priveľká, nakoľko preživšia od minula nespoznáva miesto, kde bola pred pár minútami. V tejto fáze ale prekvapí gotické vykreslenie nekonečného labyrintu, pár neotrelých nápadov (potlačená sexuálna rozkoš, zrkadlá boľavej minulosti) či poodhalenie identity cenobitov. Nezaostáva tu hudobná stránka a príťažlivo je zvolený výraz farieb, aký skúša rozprávať inou rečou než tomu bolo doteraz. Netvrdím, že by som skôr neuvítal priamočiary smer bitúnku, predsa len to znechutenie a dusno bolo citeľnejšie predtým, takto aspoň viem, že tvorcovia nechceli priniesť na svet iba radového zástupcu, čo sa mal zviesť na sláve kultového originálu. Od čoho upustiť mohli, od nešťastného SW motívu, kedy sa nám to zase zaligoce nad rámec vkusu.

Pokračovanie sa mi s odstupom javí skôr ako nadstavba filmu z roku 2010 než sebestačný celok. Hlavnú zmenu vidím v tom, že intenzitu vystriedala dynamickosť. Už skrátka nezostáva čas na kvapkanie vodovodného kohútika, dvere sa tu otvárajú a zatvárajú ako pred kvartálnou uzávierkou a my lietame z domu do domu, z reality do temnoty. Zaspáva sa tu na povel, mŕtvi pomáhajú, scenáristi vysvetľujú a ja ich hru striedavo akceptujem-neakceptujem. Na moju smolu som si pamätal aj ten fajnový prečisťovák, ktorý mi pri prvej projekcii privodil zástavu. Filmárčina ale stále kvalitná, len už citeľne na objednávku.

Veršíky v dialógoch neobľubujem, takého Hamleta som kvôli nim zapichol po 5 minútach, ale pri tejto princeznej sú na správnom mieste. Zvlášť keď ich prednášajú milé postavičky, z ktorých aj ten najzlejší je veľkým klasikom. Princezná navyše kočka čo nedokáže zakryť ani osudový plášť. Možno len toho baletu tam bolo príliš // Niečo zo života, pred cca 10 rokmi s ňou zopár slov prehodil strýko, s ktorým pracovala na internáte. Prezradila mu, že kvôli princeznej Lade nepokračovala v kariére herečky. Vedela totiž, že nálepku hviezdičky zo seba nezlepí, nech zahrá čokoľvek.

Nezávislačina so Stallonem z predžrebcovského obdobia. Vtedy bral Sylvester viac-menej len šteky, tu dostal druhý najväčší priestor pred kamerou a nezľakol sa ho. Svoje si odohrala celá banda stredoškolákov, ktorým flákanie a drzý kukuč nie sú cudzie. Sú bezprostrední, hvízdajú na kočky a s hrebeňom v kapse sa im nič nemôže stať. Teda zdanlivo nič, z čoho plynie hlavná zápletka. Film rozhodne nie je dokonalý, cítiť, že mal hlboko do kapsy, obraz je občas rozostrený, raz som zazrel filmový štáb, lenže tá úprimnosť a energia sú na nezaplatenie. Navyše je tu prítomná nákazlivá hudba a tona hlášok, kedy som prskal smiechom. Bežné situácie nepôsobia vatoidne ako napríklad v Pomáde. Je to film, ktorý som mal rád už na strednej škole. O to viac ma tešilo, že som vtedy DVDčko s českými titulkami raz objavil pohodené kdesi medzi zeleninou v Kauflande a po tom, čo si zaň predavačka vypýtala 30 korún, jej takmer vyznal lásku. Dnes ho nevymením za žiadné iné.