SeanLSD

Príbehy o správnych podvodníkoch, čo majú v hlave i v srdci ( a trebárs aj pästiach ) sú moja obľúbená šálka kávy ( čaju, alebo i alkoholu ), na druhej strane niektoré klišé, z ktorých sa medzičasom stali takmer povinné súčasti žánru, mi idú pekne na nervy. A takisto sa neviem často ubrániť pocitu, že mať tak na to hlavu, čas a nervy, s logikou do seba zapadajúcich scén by to nedopadlo úplne najlepšie, ba že niektoré motívy by vyšli úplne mimo...

McG, jeho traja chytrí scenáristi a 3 tancujúco-akčne-zábavné kočky svištia v tejto žeravej popkultúrnej videoklipárni ešte viac než v jednotke, aby vynahradili stratu jediného Billa Murraya...

Predstava návratu na strednú školu, z ktorej som sa psychicky dodnes nedostal, ma prenasleduje každý deň - aj s možnosťou aspoň symbolického naplnenia prvých platonických lások v podobe bozku. Nemôžem mať rád film, v ktorom sa hlavnej hrdinke ten čas vrátiť podarilo...

Dnes – a možno aj vtedy - už celkom úsmevné psycho s výbornou atmosférou totálneho púštneho zapadákova. Viac ako nejaký thriller je to skôr rodinný film o neurózach strateného mestečka a bizarných vražedných narodeninách, ktoré v ňom prežije kúzelná trinástka s telom sexbomby a mozgom normálneho adolescentného dievčaťa. Mladučká ( a neodolateľná ) Drew Barrymore je zrejme jediným dôvodom, prečo si niekto ešte dnes pozrie toto dielo, ale rozhodne by som nepovedal, že to nie je dobrý film.

Baz Luhrmann zabodoval znovu, o tom nedebatujem, ale akonáhle opustil obrazy, to opulentne opojné barokové vyznanie hýrivosti, ktoré ako divadelný režisér previedol do 3D s originálnou metodikou a očakávateľne sviežim čarom, zostal mu pri tých veľkých rečiach o vykonštruovanej láske iba Leo... Vystriedal množstvo známych polôh - z ROMEA+JULIE, TITANICU, LETCA, DJANGA aj PREKLIATEHO OSTROVA, ale človek mu to stále s rozkošou zožerie. Pri sledovaní konania Gatsbyho megalomansky staroromantickej duše v háve amerického snu sa mi vybavovali poniektorí kamaráti i citát z práve čítanej knihy : "Milovať, alebo predstierať, že milujeme, kde je rozdiel, akonáhle sa nám podarí oklamať seba samotných ?" Smrť v prípade tohoto príbehu som vnímal ako veľmi lacné rozuzlenie ospravedlnené základnými vášňami, a hlavne prekvapivo ma okrem pár výnimiek vôbec nechytilo hudobné aranžmá. VEĽKÝ GATSBY je vcelku krásna, ale príliš vyprázdnená momentka zo zlatého veku úspechov, pôžitkov a elegancie, ktorú, ako to už v živote býva, pokrýva to najlesklejšie brnenie - ale oporou jej je okrem bujarého vizuálna iba druhá línia rozprávača o vzniku literárneho diela, konzervujúceho tú až hystericky napredujúcu zázračnú epochu nekonečného a nekontrolovateľného rozletu s tak neuveriteľnými možnosťami úspechov snaživého jednotlivca, že ich dokáže zastaviť ( či spustiť ? ) iba láska alebo smrť ( s platnosťou pre človeka i celú éru ).

Byť režisérom pokračovania jedného z najväčších hitov kráľa Hollywoodu je poriadne nevďačná úloha, no Johnston sa toho zhostil priamočiaro a s vervou. Ale hoci JURSKÝ PARK III nebol zlá zábava, nezbavil som sa dojmu, že najlepší na ňom zostal reklamný slogan ( ktorým sa film bohužiaľ neriadil ) : "Prežijú len tí, čo vedia o dinosauroch všetko alebo vôbec nič."

Vždy ma strašne dráždilo, do akej miery sa tento film nie odklonil, ale doslova pohŕdavo vykašľal na knižnú predlohu rovnako bohatú a originálnu ako jej predchodca, až do tej miery, že z nej vlastne zostal iba názov... - a ako arogantne nahradil akúkoľvek potravu pre mozog čistokrvnou akciou a potravou pre oči, samozrejme, ako u Spielberga pravidelne, v dokonalom prevedení (ale na toho istého Spielberga prekvapivo v celkom temnom tóne). Najviac ma ale vytáčal záver, ktorý godzillovským motívom celkom ruší atmosféru izolovaného, tajomného, fascinujúceho a smrteľne nebezpečného Strateného sveta. Nedávno som si však uvedomil, že to zakončenie nie je vlastne až tak od veci, že svoje opodstatnenie a zmysel v celku má, a to zachovaním Crichtonovej bazálnej témy - atrakcie a vzťahu veda - biznis a s tým súvisiace riziká. V scenáristových myšlienkách sa teda môže jednať o motív GODZILLY rovnako ako o odkaz na KING KONGA...

Zdá sa, že Mark Wahlberg sa definitívne stal rodinným typom - hviezdou (nielen) akčných rodinných filmov. Už pekných pár rokov ide jeho postavám takmer vždy predovšetkým o príbuzenstvo, a nech už na ktorejkoľvek strane zákona, vždy je proste takým tým správnym chlapom. A tak i v KONTRABANDE znovu musíme sledovať ten koľkokrát už videný krásny happyend, ten fantastický mýtus monogamie, príťažlivý hlavne vo chvíli, kedy sa Kate Beckinsale po sérií nadľudských vampírskych výkonov môže konečne ako dobrá jemná nežná ženuška oprieť tou svojou fantasticku prdelkou o svojho dokonalého-nedokonalého muža, A odhodlaný mužíček dokazuje zase iné filmové pravidlá, napr. že zločin sa vypláca iba tomu, kto je k nemu donútený, hoci inak je rozhodnutý žiť čestne a že mladým sa pochybenie odpúšťať musí, ak ich ktosi má dostatočne rád ( ostatne je to všetko predsa už dopredu vykúpené trestom jeho starého otca ) ___ Pašovanie je veru drsný chlebíček, to nie je ako nosiť kamarátom na Slovensko trávu ( hoci trest je zrejme porovnateľný ). Policajti samozrejme prídu až vo chvíli, kedy sa to hodí hlavnému hrdinovi - alebo vo chvíli, keď sa mu má dostať do rúk taká každodenná obvyklá náhodička, ako je obraz Jacksona Pollocka. To je ostatne najlepší moment celého výborného filmu. KONTRABAND názorne predviedol, že človek už dnes nedokáže spoznať umenie, ani keď ho má priamo pod nosom... Predstavujem si človeka z dávnych čias, ako pri každodennej zemitej práci v pote tváre pre prežitie narazí na umelecké dielo a hoci nevzdelaný, spoznáva ho, lebo je niečím výnimočné, opracovaním, materiálom, farbami... alebo by sa ľahko stalo niečo také, aby umeleckým dielom zakryl hnoj alebo ho prihodil do jamy za chatrčou ? Spoznať umenie je dnes bez zodpovedajúceho vzdelania často ťažké, hlavne pri remakoch nových filmov. KONTRABANDU by som naparil bez váhania plný počet, pretože ma bavil, napínal, dojímal atď všetko čo mal, a pretože som nevidel Z REYKJAVIKU DO ROTTERDAMU. Neučiním tak ale vďaka samotnému zúfalému faktu, že nápaditý a známy filmový tvorca z Islandu príde do Hollywoodu, a oni mu dajú točiť remake iba 2 roky starého filmu jeho kamaráta, v ktorom hral hlavnú úlohu !

ZLOMENÉMU MESTU úplne najviac zo všetkého uškodil jeho vlastný trailer, ktorý vyzradením zásadného zvratu vlastne diváka pripravil o pôžitok z vyfarbovania charakterov a ich vzťahov. Film pritom po tomto zvrate neponúkol nič, čím by ho nahradil v podobe akcie alebo hry so žánrom. V takom prípade už ani vhodne odseknuté nedopovedanie neuspokojí, ale rozladí. Na toho, kto videl trailer, už nijaké prekvapenie nečaká, Pri kvalitnom hereckom filme by to až tak nevadilo, ale keby reklamná kampaň nevyžvanila všetko dopredu, dostali by sme mnohonásobne príjemnejší filmový zážitok.. Nečudujem sa, že na BROKEN CITY do kín nikto poriadne nechodil...

Hollywood mi vracia detstvo. Podobný efekt na mňa kedysi dávno mala knižka Drion opúšťa Zem. Patina a nostalgia starých a rozbitých vecí, už takmer úplne zasypaných prachom zabudnutia a súčasne nádhera a funkčnosť čistého dizajnu budúcnosti. Nejasné, vzrušujúce sny o tom, čo bude i matné posmutnelé spomienky na to, čo sa stratilo, a naopak, oboje zobrazené žiarivo jasne a príťažlivo. A Cit. Akokoľvek vyprázdnený, s dokonalým lesklým povrchom, potiahnutý neskutočným ambientom vyvoláva intenzitu, ktorá zaplavuje do hĺbky. Dokonalý mužský svet. Zdevastovaná Zem ako obrovské ihrisko pre jediného muža, ktorý sa na ňu spúšťa z výšin ako ničiteľ i záchranca, vyzbrojený a istený dokonalými technologickými hračkami. Keď ho omrzí jedno i druhé, má ešte stále svoju vytúženú zašíváreň vo fantastickej, neporušenej prírode, zaplnenú vecami, čo má rád. K tomu fantastická žena, praktická a spoľahlivá, vždy nápomocne poruke, ktorá pritom nemôže z bájneho domu v oblakoch, a druhá, osudová nebeská bytosť, v prevrátenej pozícií patriaca na zem, k hline, krvi a mäsu. ( Uvidíme, ako na tento námet odpovie v lete M. Night Shyamalan a jeho AFTER EARTH, budujúca na druhom bazálnom vzťahu, rodičovsko - synovskom. ) Kosinského príbeh dáva spomenúť na nesmiernosť a úžas KRAJNÝCH MEDZÍ či Phillipa. K. Dicka. Napriek mnohým výpožičkám neuráža, ale svojou efektnou prázdnotou a dokonalým minimalizmom dôsledne napĺňa. Oddal som sa NEVEDOMIU naplno, doslova na podvedomej úrovni opojený sci-fi archetypmi. Vyšiel som z kina plný iba pocitov a fragmentov a nechcelo sa mi nič konkrétne, len sa tak naverimboha túlať po planéte...