SeanLSD

Takže druhý film o tom istom a predsa nie o tom istom ? Ani zďaleka. Omnoho citovejšie, uletenejšie, experimentálnejšie, nezmyselnejšie... - nemyslím si, že ženy sú také. Škoda, neviem si už teraz predstaviť, že by som najskôr videl tento film - - ale zdá sa mi, že ako samostatné dielo neobstojí, že je príliš viazané na to, čo už vieme z JEHO, ktorý ako samostatný film funguje, ako taká nenáročná, dobre zahraná, citová artovka, po ktorej sa človek potrebuje chvíľku prechádzať po prázdnych uliciach... Ak to tak skutočne je, a počíta sa s takýmto poradím sledovania, spreneveruje sa tým ZMIZNUTIE ELEANOR RIGBY svojej základnej premise - genderovej spravodlivosti a vyrovnanosti, tým, že mužovi dáva prednosť, akoby JEHO videnie sveta malo byť celstvejšie a zmysluplnejšie... - nemyslím si, že sú muži takí. Ak to tak nie je, aj tak mi to nevysvetľuje, prečo potreboval tento príbeh 2 (vlastne 3) filmy... Vidím v tom len manierizmus a trochu artovejší prístup k tomu istému, prečo sa dnes záverečné časti filmových trilógií delia na 2 filmy. Možno tam bol pôvodný zámer iný, ale výsledok - bez ohľadu na to, aké príjemne melancholické filmy to sú - rozhodne nenaplnil ambície konceptu.

Rozhodne sa o žiadnu revolúciu nejedná... Nevedel som sa zbaviť podozrenia, že tu ide iba o to, ako vytiahnuť divákom z peňaženky viac peňazí...a krátka stopáž, ale pritom relatívna zdĺhavosť oboch filmov ma v tom iba utvrdzovala ... v polovici mi síce napadlo možné ospravedlnenie – že mať tú látku v jedinom filme, mal by som svoj pohľad definitívne určený režisérovým výberom, kým takto môže rozličnosť zážitku závisieť silne od toho, v akom poradí si ich človek pozrie... aké pocity to v ňom vzbudí najskôr a čo dopĺňa neskôr... Lenže poradie, v ktorom si každý divák tie filmy pozrie v určitom poradí aj tak už nikdy nezmení... Zmysel by mohol byť teda v tom - ale bolo by to zase príliš generalizujúce - že si každý najskôr pozrie verziu svojho pohlavia a potom druhý film, aby si uvedomil, ako to vnímajú tí druhí... čo je zase znemožnené situáciou, v ktorej sa pár ocitol. Strata dieťaťa mi zabránila vidieť v ZMIZNUTÍ ELEANOR RIGBY nejakú všeobecnejšiu, univerzálnejšiu výpoveď. Kto príde o dieťa, nikdy už nebude ako iné páry, bez ohľadu na to, či ich to definitívne spojí, alebo navždy odcudzí... a táto výnimočnosť ich situácie mi iba pridala k dojmu nevyužitosti celého konceptu.. s výnimkou hereckých výkonov, samozrejme a pôsobivého hudobného doplnenia, ktoré boli jednoducho skvostné sledovať a v ich náladách sa utápať...

Nemusím hneď vykrikovať, že keď už sa udeľujú za literatúru, mali by Nobelove ceny pridať novú kategóriu, ale rozhodne nemienim Nolanovi upierať istú formu geniality, minimálne na umeleckom poli. Keď už nič iné, tak len za nesmierne poctivý a vyčerpávajúco komplexný prístup k spracovávaniu vybraných tém. Alebo za inteligentnú hru s rozprávaním príbehu ako takého, ako prostriedku, ktorým až symbolicky metatextovo (ach bože, aké slovo som to musel použiť!) približuje vonkajší i vnútorný život iných ľudí nielen skrze priestor, ale hlavne čas, inde a inokedy. V neposlednom rade za do detailu premakanú výstavbu architektúry filmu (inak sa to už skutočne nazvať nedá a chvíľami mám pocit, že to takýmto staviteľsky precíznym a skúmavým, dlhodobým a premysleným spôsobom robil naposledy Ejzenštejn, paradoxne na presne opačnom póle spoločenských podmienok svojej tvorby). ____ Alebo to isté inak: Nemám najmenší problém odpúšťať bratom Nolanovcom hollywoodske aspekty ich diel (pretože Hollywood ako taký mám jednoducho rád, a pretože nech sa k tomu staviam akokoľvek, v minimálne jednom aspekte je veľmi humánny, keď toľkým ľuďom poskytuje presne to, po čom v hĺbke prahnú), pretože schopnosť, s akou dokážu vytvoriť komplexný, vnútorne silne a nápadito prepojený, myšlienkovo odvážny a súčasne hlboko ľudský príbeh, hravo (alebo namáhavo, ako sa to vezme) prekračujúci hranice priestoru, ale najmä času, je fenomenálna. ___ Bolo iba otázkou času, kedy sa pri svojej rozmáchlosti obrátia do vesmíru. INTERSTELLAR neskrýva ambíciu byť akousi VESMÍRNOU ODYSEOU nového tisícročia, ale nejdem sa teraz púšťať do debaty, či sa mu to darí.. (Za zmienku ale stojí aspoň ten zaujímavý posun v - v rámci celého diela nijako zvlášť podstatnej "pointe" - od nespoľahlivého stroja späť k ľudskému faktoru...) Podľa mňa hej, a rozhodne sa mi viacej páčil. A zrejme aj Matthewovi, veď sa mu ten KONTAKT napokon predsa podaril...

Kto by sa už dnes na to díval, keď má Millerov a Snyderov komiks ? Jedine ten, koho zaujímajú staré filmy a/alebo stará história a nie silácka štylizácia zakrvavených manekýnov. Ani tento film sa síce nevyhne idealizácií a anachronizmom, ale niečo také predsa nemôžeme čakať od klasického Hollywoodu! Veľkým plusom je naproti tomu zobrazenie nepriateľskej strany a žiadna démonizácia Peržanov či Veľkého Kráľa kráľov Dareia. Veľmi podivnou a krajne nepravdepodobnou novinkou, o ktorej som sa nikde v literatúre nedozvedel, bolo iba jeho rozhodnutie zabiť všetky ženy v perzskom tábore, aby vybičoval túžbu svojich vojakov dostať sa cez priesmyk k tým gréckym... Zaujímavejšie už bolo zaradenie spornej epizódy o pokuse o atentát na Dareia (hoci je nemysliteľné, že by sa k nemu dostali zobrazeným, vyslovene hlúpym, hoci po spôsobe krypteie celkom logicky odvodeným spôsobom). Nech už tak či onak, Gréci ale rozhodne nezapálili jeho stan - táto monumentálna záležitosť, ktorá kopírovala palácové usporiadanie Persepolisu, totiž bola ukoristená o rok neskôr po rozhodujúcej bitke u Platají a neskôr zastrešovala divadlo v Aténach. Násilným ozvláštnením je skutočnosť, že Sparťanov je tu vlastne 301 (+ 1 Sparťanka) a aby tam tohoto vzbúreneckého hrdinu (proti tradovanej skutočnosti bez potomkov) dostali, museli Leonidovi, neochvejne zidealizovanej, statočnej a jasnozrivej postave bez najmenšej poškvrnky prisúdiť jedno tvrdé kráľovsky príznačné rozhodnutie - keď nedovolí mladíkovi ísť do boja, aby očistil meno svojej rodiny - a vzápätí ešte jedno zmäkčilé a neobhájiteľné, keď mu to ako vzbúrencovi, čo do Thermopýl prišiel na vlastnú päsť a proti výslovnému zákazu kráľa, dovolil. Podobné rozvrhnutie zaujímavých možností a nezmyslov je aj u ženských postáv. Kráľovná Artemisia je zobrazená iba v jednej svojej polohe, úplne sa ignoruje, že to bola drsná vojvodkyňa, ktorej lode patrili k najlepším v celom konflikte a vyrovnali sa im iba Feničania, celkom jasne je ale naznačené, že ako osoba veľmi blízka (intímne, čo je diskutabilné) Dareiovi, bola tajným spojencom Grékov (čo by pri nej ako panovníčke maloázijského, pôvodne gréckeho Halikarnassu mohlo mať isté opodstatnenie, nech už by tak konala z akýchkoľvek, nielen progréckych, ale aj properzských príčin alebo hlavne k osohu vlastného kráľovstva) a preto mohla využiť svojho postavenia a teoreticky ženských zbraní, aby si mohla ako jediná dovoliť navrhnúť ústup. Druhá strana je úplne scestná - hoci sa spartské ženy nepochybne tešili ďaleko väčšej nezávislosti než v iných mestách starého Grécka, celá tá priblbá rodinná historka o dievčine, čo doručí správu, individualistickom mladíkovi, s ktorým majú romantický vzťah prekonávajúci prekážky a otcovi špiónovi, ktoré tvoria hollywoodsku líniu príbehu popri tej historickej, je nielen úplne mimo misu, ale aj neobratne zakomponovaná a sťahuje film dole rovnako, ako nezvládnuté a nedynamické bojové scény.

Cronenberg pre tých, ktorým doteraz nedochádzalo, o čom sú jeho filmy...

Zas o pár Rusov v Amerike menej, nejako sa nám asi premnožili, beťári! A to som si myslel, že EQUALIZER je tak akosi až príliš primitívny, lenže to si pritom stihol ešte aj príjemne podebatiť o literatúre a melancholicky sa poprechádzať... JOHN WICK jel ako ekvivalent porna - s parádnymi ženskými, perfektnými zábermi, kamerou a svetlom, ale žeby nejak príliš riešili, prečo si to tí dvaja rozdávajú... Taký priamočiary výplach sa dá ospravedlniť iba ako žánrové cvičenie, ale má sa s dokonalým zvládnutím jednej zložky tvorca uspokojiť ? A má toto malý Budha a spasiteľ kybersveta zapotrebí ? Vždy som si myslel, že Keanu je skôr taká alternatívnejšia, duchovne zameraná hviezda. A hoci to nemôžem schvaľovať, nepopriem, že sa po celý ten čas moja necivilizovaná, chlapská zložka utápala v slasti. Skrátka - ako pri porne.

Úchylné, jednoznačne úchylné to je ( a to ešte aj, alebo znova, o 40 rokov neskôr – vďaka vizáži ľudí 70. rokov, ktorí jednoducho úchylne pôsobia, a to do jedného! )... a bohužiaľ nedotiahnuté... ale zábery sú skvelé... potlačovaná sexualita... uzavretý obytný komplex a votrelčie hovno... a myšlienky vzbudzujúce dojem, že pôjde o niečo viac... Začalo to zaujímavým nápadom využiť parazity vo funkcií orgánov, ale veľmi rýchlo ho opustilo v prospech bizarného sexuálneho chovania a veľmi freudovskej myšlienky šírenej nakazenými ( verbálne, ale hlavne svojou aktivitou ), že všetko je erotické... A rozbiehajúca sa zombie vlna, ktorá má v SHIVERS svoju alternatívu aj avantgardu.

Cronenbergove filmy sú freudovské od počiatku jeho kariéry, v RABID ho dokonca aj dostane priamo do záberu a celý čas sa s ním ironicky pohráva, hlavná postava sama potláča svoju novú prirodzenosť a ešte aj doktori sa bavia s pacientmi psychoanalytickým spôsobom. Badateľný ústup od samoúčelnej hororovej hnusnosti, ďaleko viac než v SHIVERS sa zameriava na psychológiu postáv a sociálny dopad, ale pôsobisko sa zase zväčšuje do veľkolepých rozmerov, na celé veľkomesto. Hodne nadnesene povedané, spolovice je to psychologická dráma postavy, meniacej sa na čosi odporné a z druhej čistokrvný nákazový film, dávno predtým, ako sa poriadne dostali do módy. David tu opäť predvídal alebo určoval vývoj ( stále mi lezie na rozum prirovnanie k Davidovi Bowiemu ), ktorý si na tejto tematike v nasledujúcich desaťročiach poriadne uletel, ale pre neho samotného už to nebolo atraktívne, mieril zas na neprebádané územia. Sex a násilie tu nie sú priamo spojené, vírus robí z ľudí agresívne beštie bez sexuálnej túžby, jeho šíreniu sa však samozrejme darí hlavne preto, že pôvodca má podobu vo svojej dobe mimoriadne populárnej hviezdy pornografie, ktorá na rozdiel od tých dnešných prejavuje nie najmenší herecký talent. K dokonalosti filmu chýba aspoň náznak nejakého vysvetlenia, čo že sa to vlastne s tou nešťastníčkou porobilo a viac akcie v zamorenom meste.

Na rozdiel od predchádzajúcich Cronenbergových filmov, tento ma skutočne dostal. Precízne budovanou atmosférou, skvelým spracovaním, výborným herectvom, a samozrejme neotrelým nápadom, ktorému ale podlieha celá stavba diela. Kým v SHIVERS a RABID sú pozoruhodné myšlienky, ktoré tvorcu zaujímajú, iba vyslovené, ale s celkovým priebehom deja napokon takmer nesúvisia, BROOD je komplexne prepojený a nevyskytne sa tu jediná samoúčelná scéna spojená so sexom alebo násilím... Prekvapivo teda – alebo u Cronenberga vlastne neprekvapivo – nie stupňovanie desivých, odpudzujúcich či veľkolepých atrakcií, ale mrazivej intelektuálnosti.

Technológie napredujú neuveriteľným tempom. Nevieme, k čomu všetkému nás môžu doviesť... Viac ako kedykoľvek inokedy som si tieto 2 fakty uvedomil pri sledovaní 12 rokov starého filmu, kde sú počítače z dnešného pohľadu úžasne zastaralé, v štádiu hlbokého stredoveku. Sám som tomu dodal osobitú kvalitu sledovaním na obrovskej televízií - a k jej rozmerom príšerne malom rozlíšení.. No k filmu... Smrť je večná osamelosť a nepokojné utrpenie, to je pre mňa témou, a Kurosawa akoby sa pokúšal nás na to svojim smrteľným tempom pripraviť. Tešil som sa (či skôr bál), ale vôbec mi to nesadlo, absolútne brilantný námet bohatý toľkým myšlienkovým potenciálom realizovaný nenápadito a nezáživne. Príliš veľa času na kontempláciu.