SeanLSD

Hoci náznaky toho boli už v predchádzajúcom PÁDE TALIANSKA, Zafranovič sa s komunistami naplno vysporiadal až v poslednej časti svojej trilógie. Pritom ale umelecky zostal verný svojmu prístupu.. - stále sú to veľké dejiny drviace jednotlivého človeka, ktorého pritom udržiava pri živote iba sex a hudba. Kým OKUPÁCIA V 26 OBRAZOCH hovorí o krutosti okupátorov a kolaborantov a PÁD TALIANSKA o krutosti okupátorov, kolaborantov a partizánov, VEČERNÉ ZVONY sa zameriavajú na odľudštenosť partizánov, respektíve novej moci, ktorá z nich po vojne vzišla. Pre mnohých je to trpké vytriezvenie, v ktorom už nikto nie je idealizovaný, v ktorom sú všetky pekné ideály a vzletné heslá determinované dobou a vybojovanou mocou, okolnosťami a záujmami. Zostáva iba človek v súkolí dejín, jeden zomletý, druhý vláčený, niekto má smolu a druhý vyviazne znovu a znovu. Víťazom býva ten najprispôsobivejší - a na morálne víťazstvo sa veľmi nehrá. 8/10

Konzistentnejší príbeh PÁDU TALIANSKA mi vyhovoval viac ako roztrhané obrazy OKUPÁCIE V 26 OBRAZOCH. Hlavným - a odvážnym - prínosom oproti nej je aj to, že Zafranovič tu už nikomu nestraní, hoci to tak dlho vyzerá a v závere opäť prekvapuje, keď aj partizánov ukazuje ako neľudských, či aspoň dogmaticky slepých sluhov ideológie, ktorá ich privádza k absurdnej necitlivosti. Film tak výstižne ukazuje, že vo víchre vojny je ľudskosť vzácna komodita, a že ziskuchtivosť a strach v takýchto okolnostiach rýchlo spália aj mediteránsku idylku. 7/10

Slávny prvý diel Zafranovičovej voľnej trilógie je myslím najslabší, pôsobí viac provokatívne ako umelecky presvedčivo. Nepopieram však, že si ho človek najlepšie zapamätá - minimálne klacia scéna sa jednoducho nedá vymazať z pamäte. Toto slávne autorské dielo preslávilo Zafranoviča a súčasne z neho urobilo protežovaného miláčika neskorého titovského režimu (ako aj nepriateľa chorvátskych národniarov), ktorému sa zdalo veľmi moderné a súčasne dostatočne vyhovujúce výkladu dejín v podaní ortodoxných juhoslovanských komunistov, v tej dobe už sa hlavne zubami nechtami držiacich moci. OKUPÁCIA čerpá z talianskych majstrov ako Fellini či Visconti, vystopovať sa dá aj prímes vplyvu československej novej vlny z autorových pražských štúdií a pritom zostáva do potrebnej miery režimná, lebo robotníci sa nedajú a zostanú správnymi komunistami (podľa historických faktov však v Dubrovníku žiadna povstalecká bunka nevznikla). A aby to nepôsobilo tak čiernobielo propagandisticky, na jedno skazené vajce pripadne aj jeden správny príslušník buržoázie. Väčšina divákov si však aj tak zapamätá hlavne nezabudnuteľnú scénu výbuchu naturalistického násilia, ktoré nasleduje po hodine či viac ukolísávania stredomorskou atmosférou so znepokojivými náznakmi a ktorá, nutno povedať, nezostáva nič dlžná skutočnej brutalite ustašovského režimu. P. S. Či bolo nejakých tých obrazov vo filme 26, a o aké členenie sa vlastne jedná, som napokon absolútne nepostrehol. 6/10

Ono to vážne vyzerá, že sa Škóti dohodli a OROL DEVIATEJ LÉGIE je priamym pokračovaním Marshallovho bijáku!.Záver (od momentu zmocnenia sa orlice) je teda hodne pochybný a ani herci ma veľmi nepresvedčili, akcia je dosť biedna (hlavne v porovnaní s CENTURIONOM), ale je to tak NESMIERNE krásne nasnímané, že som ochotný na to všetko pozabudnúť. Historickú vierohodnosť reálií budem musieť preskúmať...

Súdny deň rímskych legionárov nastal! Nemôžem si pomôcť, ale CENTURION je vo svojom subžánri totálna lahôdka, ktorá logicky aj rytmicky zadrháva iba keď sa vzdiali svojej línie (rozprávková chalúpka s krásnou čarodejnicou). Marshall vzdáva hold svojmu milovanému Škótsku v nádherných záberoch prírody a z histórie si robí krvavú zábavu, ale výber (mužských) predstaviteľov je parádny, každá veta plynúca z ich úst bohovská a akcia... proste nadchne aj presvedčí. Esenciálny Marshall bez preplácanosti SÚDNEHO DŇA, bez provizórnosti PSÍCH VOJAKOV...

Raná ukážka Marshallových schopností. Ďaleko viac akcie než hrôzy, čo je zvláštne, ak si vezmeme, že s talentom sa dá lacnejšie natočiť dobrá hrôza než dobrá akcia. Je to síce diskutabilné tvrdenie, ale k filmu nutno povedať, že s daným rozpočtom (v prípade že bol nízky) z námetu autor vymlátil maximum, ak nie viac...

Chvíľami super, chvíľami nuda a chvíľami mimo. Prišlo mi, že si Besson iba s chuťou zrežíroval jeden zo svojich ľahkou rukou nahodených producentských scenárov bez toho, aby mu venoval starostlivosť, aká bola typická pre jeho ranú autorskú tvorbu. Čo je škoda, lebo z tohoto námetu sa nepochybne dalo vyťažiť omnoho viac a MALAVITA mala dobrý nábeh na prvotriedny filmový majsterštyk á la SOPRÁNOVCI.

1. - Filmová archeológia par excellence. Presvedčivá realita bigotnej rodiny hádam ešte z Mayfloweru, vyhostenej zo spoločenstva a osamotenej v divočine Nového sveta, bola nesmierne depresívna a desivá aj bez samotného nadprirodzena. Divočina, pôsobiaca v REVENANTOVI a podobných filmoch až akosi mysticky a tripovo, je tu desivou iracionálnou temnotou, ktorú je treba poraziť svetlom ľudského ducha - sekerou a pílou, elektrinou a parou, železnicami a mestami. 2. - Historický horor, aj dnes v tom obrovskom boome strašenia tak vzácny podžáner, v dokonalej forme. Toto nie je svieži dych do vôd filmového hororu, ako sa niektorí dušujú, ale práve naopak - vietor archaický, zatuchlý a zabudnutý, ktorým sa (na rozdiel od duchov vyliezajúcich z televízorov) strašilo už pred stovkami rokov - a ktorý mal skutočné obete. 3. - Ich umné spojenie do zvlášť pôsobivého diela privádza k zaujímavým úvahám o tom, či v takejto realite nie je viera naozaj opodstatnená alebo naopak - či by bez nej takáto realita vôbec mohla existovať, či ju natoľko zvrhlá, odľudštená viera priamo nevytvára...

„V Arktíde nie je nič brnkačka, preto dávate 2000 dolárov ľuďom, čo nedokončili strednú, aby tam pracovali.“ ___ Táto krásna zoologická dráma, akých sa v prírode denne bez účasti človeka odohrávajú miliardy, veľmi názorne predvádza, že stačí spraviť mediálny humbuk a ľudia sú schopní zaktivizovať sa k čomukoľvek. Pritom situácia v začiatku bola bezproblémová – Inuiti podľa svojho práva by sa o uviaznuté veľryby raz-dva (a s úctou) postarali a všetky tie vynaložené obrie prostriedky sa mohli ďaleko efektívnejšie použiť na čokoľvek iné. Takže ten pekný „humánny“ príbeh je v druhom pláne skôr absurditou výstižne vyjadrujúcou pomýlený vzťah širokej verejnosti k prírode (podobný tomu ako sú ľudia celí diví do záchrany pánd, lebo sú roztomilé, ale stovky iných, rovnako ohrozených druhov sú im ukradnuté, lebo nie sú „pekné“). Sledujeme plytvanie, ktoré by bolo ospravedlniteľné jedine tým, že sa ľudia tak „humánne“ a nesebecky správajú bežne (čo sa nedeje) alebo že by sa jednalo o zvlášť ohrozený druh (čo sa nejedná). ___ VEĽKÝ ZÁZRAK teda najviac vypovedá o vplyve médií a tom, ako veľmi nám pôsobia na život. Aj vzťah k prírode je utváraný skrze ne. Medialita našej doby je tu parádne tematizovaná po celý čas, ale nenápadne stupňuje obrátky množstva pohľadov v tej nafúknutej bubline až do konca, kedy dôjde k debate o pomoci sovietskeho ľadoborca – a vtedy už divák na nejaké zaseknuté veľryby takmer zabudol. Sú len zámienkou, na ktorej sú výstižne vyjadrené názory a postoje všetkých účastníkov od Eskimákov, cez ropných magnátov a spravodajcov naháňajúcich sledovanosť, až po prezidenta USA, ktorí všetci sledujú vlastný prospech a rozruch okolo veľrýb v ťažkostiach je pre väčšinu z nich dobrou príležitosťou k vylepšeniu svojho obrazu na verejnosti. Pre priemerného diváka je to pritom príbeh o tom, ako sa prebudila ľudskosť a prekonala všetky prekážky - a aj priemerný divák má pravdu. Mňa by pritom ďaleko viac zaujímala situácia, keby sa záchrana nepodarila (s cynickým záverom, ako zachránené veľryby vzápätí ulovili japonskí veľrybári) a ututlávanie rozbúrených vášní... ___ Každopádne, táto zabudnutá epizóda mediálnych dejín zo záveru studenej vojny je dôkazom, že svet je plný dobrých príbehov a tento film jeden z nich oživuje, pričom privádza na scénu celú plejádu zaujímavých postáv reprezentujúcich rozličné prostredia a profesie od horkokrvnej aktivistky Greenpeace „...a ja tým plačúcim deťom poviem, že tie veľryby zabil Ronald Reagan“, cez dvoch odvážnych podnikavcov so svojim podomácky zostrojeným vynálezom, až po pilota národnej gardy „Keby aj volal prezident, mám dôležitejšie veci na práci!“. Na záver len povzdychnutie nad tým, čo všetko by ľudstvo dokázalo, keby nebolo malicherných „ľudských“ záujmov (a otázka či sú životy troch veľrybovcov sivých malichernosť)...

Krásne predvedenie prospešnosti alkoholu a britskej angličtiny ukazujúce, že s dobrou opicou a dobrou krčmou sa dá prežiť aj apokalypsa. Napríklad tak, že si ju človek nevšimne...