Ten Druhy

"Do okna strčili samopaly a hovorili, tu sú bojovníci! Hneď sme kričali: sme tu samé ženy, počkajte, čo to robíte? Ale oni rovno hovorili, pre nás to nie je rozdiel..." Povedala jedna pani, ktorú oslovili autori dokumentu a vzápätí dodala: ".... a okamžite zastreli môjho otca." Druhá pani v rozhovore o ruských vojakoch povedala: "Oni mi v náručí zabili dievčatko a odrezali jej hlavu." Je zvláštne, že ju ušetrili. Netvrdím však, že mala bujnú fantáziu, hovorila len o tom čo počula, možno aj videla. Dnes je zrejmé, pre koho sú tieto brutálne postupy typické. Veľa slov a málo obrazov i dôkazov. Nechcem bagatelizovať tragédiu vojny, ale výpovedná hodnota takýchto vyjadrení sa blíži k nule. Dokument je poznačený časom vzniku (1995), vtedy sa naše národy ešte len vymanili spod ruského vplyvu, no spomienka na sovietske jarmo bola stále živá. Z tohto hľadiska je ľudská averzia pochopiteľná, ale nie jednostrannosť dokumentu. Udalosti, ktoré potom nastali, vrhli na to iné svetlo. Čas je v tomto prípade spravodlivý sudca

Napriek masívnej reklame v podobe výrazne kladných hodnotení, film na mňa nezapôsobil podľa očakávania. Adaptácia prózy významného ruského realistu Leva Nikolajeviča Tolstoja, nadčasový príbeh vojny, aktualizovaný, zasadený do bližšie neurčenej krajiny na Kaukaze, ktorý ašpiruje na univerzálnu platnosť výpovede... To je dobré najmä pre snobov. Dvojica ruských vojakov je zajatá a väznená vyznávačmi islamu, usilujúcimi o nezávislosť, ktorí s nimi zaobchádzajú veľmi dobre. Strádajú hlavne nedostatkom jedla, ale tým trpia aj "únoscovia", to je len dôsledkom chudoby horskej dediny. Žiadna avizovaná rukojemnícka dráma sa napokon nekoná. Naopak. Rusov dokonca pozvú na piknik a boxerský zápas, ktorý sa skončí fraškou. Tie ustavičné pokusy odľahčovať vážnu tému humorom, keď v podstate, ani nie je čo odľahčovať, sú miestami trápne. Film by mal vystihovať absurditu vojny, no absurdný je vo svojej podstate. Jeden z ruských vojakov je nakoniec zľahka porezaný na krku (nie podrezaný) a v momente zomiera, čo je takisto absurdné. V skutočnosti by z takejto rany krvácal nekonečne dlhý čas. Príbeh má od začiatku realistický základ, no zrazu sa v závere zjaví duch. Predmetnú prózu Tolstoja som nečítal, ťažko povedať, či by vylepšila môj dojem, najmä vzhľadom na časové a priestorové zakotvenie realistickej literatúry.

Konečne vojnový film, v ktorom zhruba 90 % stopáže zaberajú nefalšované bojové akcie. Naozaj ide o celkom autenticky vyznievajúcu a nezakrývanú brutalitu, vlastne až na jednu scénu, keď moslimovia nožom odrežú ruskému vojakovi hlavu a jeho bezhlavé telo sa ešte hýbe (pochybujem, že je čosi také vôbec možné). Príbeh je len minimálny, avšak dokumentárne zachytáva bitku o nemocnicu, z ktorej je najskôr ruská armáda vytlačená, no napokon sa jej opäť zmocní. Na strane čečenských alláhovcov bojujú i medzinárodní dobrovoľníci: černosi, arabi, ba aj dve mladé litovské biatlonistky, dnes už rôznymi legendami opradené, blonďavé ostreľovačky, známe ako White Tights (Белые колготки/bílé kalhotky).

Zberateľ starožitností, ktorému zomrela matka je najmä filmovou postavou, necítil som za ním živého človeka. Chodí pre efekt po dome so sviečkou do jeho temných kútov, bojí sa a vôbec si nezažne. Elektrina v dome pritom funguje, lebo používa internet, nabíja si mobil, pozerá video atď. Vlastne takmer všetko je vyrátané na efekt. Páčilo sa mi, že rozprávačom je mŕtva matka, jej prehovory boli naozaj zaujímavé. To však stačí tak na dobrú poviedku, nie na film. Režisér venoval veľkú pozornosť atmosfére a vybral vynikajúce rekvizity: sochy anjelov, svätých, staré obrazy, vázy, ornamenty... No tie sami o sebe nestačia, sú statické a nehýbu sa. Zvládnuť film s jedným hercom, to si žiada robustnejší talent! V 50. minúte ma to už začalo vážne unavovať, no veril som, že sa príbeh ešte len napriahne k veľkému finále. Niečo málo sa skutočne dialo, ale horor by som pri žánrovom zaradení filmu ani neuvádzal. Potom by som dostal pridanú hodnotu, takto som čakal viac.

Zvuk kyvadla, roztočená špirála, uhrančivé oči, hypnóza. Angustia (Úzkosť) bola natoľko presvedčivá a sugestívna, že som takmer zaspal. Pre iné filmy záporné hodnotenie, pre tento pochvala. Je to skoro postmoderne ladený príbeh v príbehu, film vo film. Dve roviny sa občas prekryjú ako pri zatmení slnka. A napokon sa preplietli až tak, že som mal z toho guláš a kládol som si otázku, či náhodou nie som tiež zhypnotizovaný. Dopozeral som to v akomsi stave zmeneného vedomie. Vplyv médií je zničujúci.

Sila vzdoru tu funguje iba vo verbálnej rovine, o povstaní sa iba hovorí. Ukazujú sa len dôsledky represálií. Katnis tu nie je odhodlaná bojovníčka, ale precitlivená nešťastnica, ktorá sa topí v žiali za milovaným Pítom. Svojím správaním brzdí dynamický vývoj udalostí. Je jedným z dôvodov, prečo je film taký statický, mdlý až nezáživný. Melodráma a minimum akcie... Slabé tri body.

Nebolo to najhoršie. Na začiatku som si dokonca od toho veľa sľuboval. Páčil sa mi kasting. Herci vyzerali obyčajne a mali predpoklad autenticky stvárniť nevýrazných a priemerných ľudí, ktorí v malých mestách prevládajú. Najlepšia však na tom bola prípoviedka o nebezpečnej sekte, ktorú nedokázali prerozprávať filmovou rečou. Jedna vec je to, čo sa hovorí, a druhá ako. Dej plynul pomaly ako nejaký mľandravý dedinský potok, ani trasľavá kamera mu nepomohla. Tá sa hodí skôr do lesa alebo podzemia, nie do mestečka.

Pekne natočené, vôbec nie hlúpe a prvoplánové, hoci sa to drží osvedčenej scény. Možno trochu mačistické, no mne to neprekážalo. Aj vo chvíľach, ktoré bývajú v slasheroch zvyčajne hluché sa dalo na čo pozerať. Hneď na začiatku je pekný návrat do 80. rokov, do traumatického detstva psychopata Loveboya, ktorý objasňuje dôvod jeho počínania v dospelosti. Navonok je to nepríjemný spotený tučniak, ktorý však dokáže preniknúť do prísne stráženého systému "dievčenského domu" a ovládať ho, teda je aj pomerne inteligentný. Tento nepomer musel bolieť a odraziť sa na jeho psychike. Loveboya určite budete nenávidieť. Ja osobne som neznášal najmä zrýchlenie tohto mastného grázla, ktorý zneužíval moment prekvapenia. Bodycount dosiahne číslo desať, pričom obete nie sú celkom bezbranné a navyše niektoré z nich nezomierajú ihneď. Ako plynie čas, narastá aj zlosť a túžba ukončiť už tie jatky. Takže, film má potrebnú dynamiku a v rámci žánru je to excelentný počin.

Možnože, keď tam hrali deti Bustillo a Maury nechceli tlačiť na pílu. V úvode to vyzeralo na horor o šialenej rodine, potom príbeh zo školských lavíc a napokon sa z toho vykľul home invasion. Ešte predtým než došlo ku - (na vyššie uvedenú dvojicu vcelku šetrnému) - krviprelievaniu som si myslel, že do toho dýchne aj nadprirodzeno. No výsledok bol pomerne úchylný až nepravdepodobný. Film obsahoval veľa výrazných hororových momentov, no len málo chýbalo a bola by z neho groteska.

Sarah Snook v úlohe Jessie bola pre mňa príjemným prekvapením, presvedčivo stvárnila bezmocné dievča pripútané na vozíku, vystavené napospas temným silách na louisianskom vidieku uprostred močarísk. Film si čiastočne zakladá na svojej nepôvodnosti, odkazuje na iné známe horory a využíva atraktívne vudu rekvizity. Bol to určite zámer filmárov. Kombináciou osvedčených a príťažlivých prvok vzniká predsa niečo nové, možno nie originálne, ale dostatočne zábavné. Príbeh, ktorý sa odvíja v pokojnom tempe, premyslene vytvára bezútešnú atmosféru. Kompozícia príbehu nie je taká jednoduchá ako sa spočiatku zdá. Od začiatku sa tu hrá falošná hra s divákom, vďaka ktorej má príbeh málo predvídateľný vývoj a obrat, ktorý v ňom nastane, prekvapí. Vo vzťahoch je to pomerne zaujímavé, lebo ťažko povedať, kto je horší otec alebo matka Jessie, ktorá si buduje zvláštny priateľský vzťah k ženatému Prestonovi, pre ktorého bola tajnou láskou zo stredoškolských čias. Dávam ++++, najmä preto, aby som Jessabelle vylepšil skóre, 45 % sa mi zdá málo.