Ten Druhy

Stačilo by zopár náznakov a pochopil by som, že matka je nenapraviteľná socka, ktorá sa nedokáže plnohodnotne postarať o dieťa ani o seba. Namiesto návratov, v ktorých sa dcéra túli k opitej matke ležiacej pri ogrcanej hajzlovej mise, to mohlo ísť dynamickejšie vpred jedným smerom v čase. Ten úvod bol zdĺhavý.

Hororová, duchárska antológia, ktorá predpokladá určitý prólog, v tomto prípade pomerne nudných 15 minút, vlastné príbehy (sú tri) a záver, ktorý tu funguje ako artová fantazmagória, prienik k traumám detstva spojený s poslednými vecami človeka. Ako celok je to možno nevyvážené, ale tie tri príbehy sú ako surové zážitky zo života, realistické, pracujú s očným klamom a montážnymi predstavami. Prehodená deka cez figurínu, dvere, ktoré otvára prievan na konci zle osvetlenej chodby, prevrátený peň v tmavom lese, to všetko predstavuje aj niečo iné, v okamihoch vypätia nadobúda hrôzostrašný tvar... a nezostáva iba pri tom. Každý už zažil v živote svoju paranormálnu chvíľu, no určite nikto "neprežíval" celý hororový film. A o tom to je! Tu sa podarilo verne zobraziť skutočnosť a nenápadne priviesť do nej naprirodzeno. Niekedy stačí len malý podnet na prebudenie nočnej mory.

Scenár som nečítal, ale predpokladám, že je veľmi dobre napísaný. Na filmovom spracovaní sa však prejavuje nízky rozpočet a nešťastný kasting. We go on obsahuje tiež zaujímavú tému. Hľadanie odpovede na otázku: Existuje život po smrti? - prostredníctvom inzercie v tlači je nápadité. Vysoká odmena, ktorú hrdina ponúka za dôkaz posmrtnej existencie (má to byť duch démon, zjavenie) mu umožňuje stretávať s rôznymi šarlatánmi, vyšinutými špiritistami, parapsychológmi, a tak spolu s ním sledujeme celé panoptikum ľudí, ktorým niečo chýba, ktorí chcú byť dôležití, dosiahnuť osobný prospech alebo sú jednoducho len prípadom pre psychiatra. Tu film ponúka veľa podnetov na zamyslenie a kriticky nastavuje zrkadlo. Paradoxne časť, keď hrdina ešte nič nevie je najzaujímavejšia a funguje. Tu majú viac priestoru John Glover a Annette O'Toole, herci, ktorí to zahrali presvedčivo. Prechod od skepsy k poznaniu alebo z realistického príbehu do nadprirodzeného už taký presvedčivý nie je. Hrdina stretne ducha ako normálneho zamestnanca letiska, celkom bez príznakov a signálov. Hlavný predstaviteľ Clark Freeman je herecky drevený, mení dva výrazy tváre a v oboch prípadoch vyzerá akoby nemal všetkých pohromade, ale aj tak nie som sklamaný. Nenudil som sa, zaujal ma príbeh a posolstvo, o ktorom musím uvažovať aj po skončení filmu.

Horor Verónica je voľne inšpirovaný skutočným prípadom asi 18 ročnej študentky katolíckej školy Estefanie Gutierrez Lázaro, ktorá často praktizovala hru Ouija v spoločnosti viacerých spolužiačok. Jedna z nich sa rozhodla skontaktovať s mŕtvym priateľom, ktorý zahynul na motorke. Študentky však pri hre prekvapila učiteľka, rozbila pohár a zlomila ouiju, z ktorej vyšiel zvláštny biely dym. Estefania ho vdýchla nosom a odvtedy nabrali hrôzostrašné udalosti v jej živote prudký spád. Dievča malo podivné kŕče, zmenené stavy vedomia a vízie tmavých tieňov bez tváre, ktoré ju volali k sebe. Počas šiestich mesiacov navštívila rôzne zdravotnícke centrá, no žiaden z lekárov nevedel stanoviť jej diagnózu. Zomrela v noci 14. augusta 1991. Podľa doktorov Pedra Cabezu a Gregoria Arroya „smrť bola náhla a podozrivá“. Paranormálne javy na ulici Luís Marín č. 8 na sídlisku Vallecas v Madride pokračovali aj po jej smrti. Cieľom útokov boli: matka (Concepcion Lázaro) a otec (Máximo Gutierrez) zosnulej a jej piati súrodenci. Rámus, kroky, škrabanie, otváranie skríň a dvier, lietanie predmetov, čierne tiene, éterické bytosti a samovznietenie fotografie Estefanie, ktoré sme videli vo filme (v reáli k nemu došlo 1. 11. 1992 na Sviatok všetkých svätých). Všetko sa stupňovalo, až raz nad ránom, 27. novembra 1992, okolo 02:30 hod. dostal komisariát vo Vallecas prekvapivý telefonát o sérii paranormálnych javov, ktoré sú zaznamenané aj v policajnej správe, podpísanej inšpektorom Josém Negrim a tromi policajtmi. Udalostiam sa už predtým venovala v hlavných správach televízia Antena 3. https://www.youtube.com/watch?v=7yenH60iVgs . Špekuluje sa, že za tým bol duch jej mŕtveho starého otca, ktorý ju neznášal pre liberálne názory. Pravdepodobnejšia je však verzia, že išlo davovú psychózu, ktorú vyvolala matka Estefanie, trpiaca epilepsiou. Telo mŕtvej dievčiny v roku 1996 dokonca exhumovali, ale prípad (známy ako El caso Vallecas) zostal nevyjasnený. Veľa úkazov, ktoré film zachytáva sa stalo až po smrti hlavnej aktérky, preto sa režisér Paco Plaza hrá s časom a príbeh chvíľami rozpráva retrospektívne a chvíľami chronologicky Oceňujem, že sa otrocky nedržal predlohy. Ďalej vo filme zaujímavo poskladal fragmenty skutočného príbehu Estefanie G. L. a spojil ich s mestskou legendou, na ktorú odkazuje názov Verónica. Je to vlastne taká španielska Bloody Mary, tá Verónica, preto nečudo, že epicentrom paranormálnych aktivít je vo filme kúpeľňa so zrkadlom.

Protagonista Otec Tomas, teda Father Thomas, foneticky pripomína známu postavu menom Pastor Thomas. Žeby to bola náhoda? Možno aj nie. Tento atraktívny katolícky kňaz hispánskeho pôvodu zápasí s vlastným libidom, no ako vyháňač diabla je neskúsený a tak vyhľadá pomoc... Jeho inštruktorom sa stáva Otec Marcus, suspendovaný kňaz s výzorom prestarnutého rockera. A potom je tu Geena Davis ako ju nepoznáte, uhrančivý démon, skrátka vcelku zaujímavé postavy... Ide o chytľavý, atmosférický príbeh dvoch rozdielnych kňazov, ktorý miestami zatlačí na pílu. Seriál vychádza z knihy Williama Petra Blattyho Exorcista (1971) a interpretuje ju svojsky a súčasnými prostriedkami, ale zveľaďuje aj dedičstvom filmových démonických hororov 70. a 80. rokov. Teším sa na 2 sezónu...

Premyslené do detailov, nakrútené s ľahkosťou, takmer do samotného konca nepredvídateľné, chvíľami som si už myslel, že sa z toho vykľuje antirasistická agitka, ale nakoniec ma uzemnilo zistenie, že "čierna je moderná"...

Úchylná makulatúra, pri ktorej ostáva rozum stáť. A najzaujímavejšie je to, že tento film napísal sám život, teda bol natočený podľa skutočných udalostí. Také čosi sa naozaj môže stať iba v Amerike. Nečudo. Pričasté návštevy fastfúdov, lacný olej a umelé dochucovadlá masívne poškodzujú ľudský mozog.

Pripomenulo mi to všeličo, filmové výpožičky neboli prebrané vôbec tvorivo, zato sa ich podarilo zosúladiť. Film bol kompaktný, hral ako celok. Vyznačoval sa aspoň remeselne zručným spracovaním, pôsobivou atmosférou a príťažlivým prostredím. A to nie je, v rámci žánru v súčasnosti, vôbec málo.

Zabijak nemá príliš logické myslenie, inak by z toho bol krátky film. Keď zloží masku je rovnocenný partner obeti. Podobný film s rovnakým názvom som už videl.Sympatická jednohubka, bez ambícií, no s prijateľnou stopážou, ktorá vyplní voľný čas.

Realisticky stvárnená, miestami drsná, no i vtipne odľahčená dráma z prostredia ženskej väznice. Príbeh dokáže ustavične prekvapovať novými dejovými zvratmi. Zaujme aj precízne vykreslenými charaktermi postáv, ktorým mala dominovať protagonistka Bea Smithová. Sledujeme jej, možno nie práve najpresvedčivejší, prerod z Popolušky na hlavu väzenskej svorky (top dog). Zatieňujú ju iné ženy, najmä Franky, ale to vôbec neprekáža, práve naopak spestruje pozornosť, môžeme vnímať viacero osudov a situácii oveľa zainteresovanejšie.