Ten Druhy

Tento remake klasického rape & revenge z roku 1978 jednoznačne presúva ťažisko z fázy vykorisťovania (rape) na odplatu a revanš hlavnej hrdinky. Kým I Spit on Your Grave (1978) veľmi popisne a obšírne zobrazoval znásilnenie mladej spisovateľky partou miestnych buranov a šerifom, remake (2010) si vystačí s údernou skratkou a niekoľkými zreteľnými náznakmi. Zhruba 40 minutové znásilňovanie v pôvodnom filme (1978) vzbudzovalo súcit a podnecovalo spoluúčasť na utrpení hrdinky. Preto likvidácia násilníkov bola vnímaná ako zadosťučinenie aj pre divákov. Dokonca sa mi vtedy zdalo, že ich trest nebol primeraný. Inými slovami: zabiť ich bolo málo... V remake z roku 2010 sa však situácia úplne zmenila a s ňou aj moje pocity. Odplata bola podstatne krvavejšia a natoľko brutálna, že sa mi naopak zdala neprimeraná k spáchanému zločinu. Aj sympatie, ktoré boli vo filme z roku 1978 jednoznačne na strane sprznenej hrdinky sa začali strácať. Bolo však iba zdanie. Veď tento remake (2010) si nekladie filozofickú otázku zločinu a trestu, len tvrdí, že ten, kto raz spácha niečo zlé, može byť potrestaný oveľa horšie než si dokáže predstaviť. A to je to, čo desí najviac. Najmä v dobe, v ktorej sme zvyknutí, že aj veľké svinstvá, zostanú bez potrestania. A tak aj šerif Storch si zaslúžil odplatu, pretože to, že má tehotnú manželku a dcéru vedel už v momente, keď šukal bezbrannú Jennifer. I Spit on Your Grave (2010) je príkladom tvorivého prístupu k starším filmovým predlohám. Bodaj by bolo takýchto remakeov viac!

Z tohto námetu sa dalo vyťažiť ďaleko viac, i spracovanie mohlo byť lepšie, a to aj v 70. rokoch. Ale začiatok bol veľmi sľubný. Zúrila burka, vietor trhal drôty vysokého napätia, výboje elektriny aktivovali červy, buranskí obyvatelia Fly Creeku sa zbavovali následkov smršte, ryšavá Gery sa pred zrakmi divákov osprchovala a išla čakať frajera... A potom sa dlho nič nedialo. Tých zopár červíkov a zlovestných náznakov nevytvorilo napätie ani hororovú atmosféru. Prvý poriadny útok červov prišiel až v 47. minúte. našťastie v záverečnej polhodinke nastal obrat: atmosféra zhustla aj červov bolo zrazu mnoho. Hoci vyzerali ako boloňské špagety: dlhé, krvavočervené a zamastené od mäsa (v tomto prípade ľudského), miestami naháňali strach. Len škoda, že sa nemohli väčšmi prejaviť, to podstatné zostávalo mimo obrazu. Takže, slabšie 3 body.

Toto zlovestné atmosferické divadlo, nielenže vyvoláva pocit ustavičného ohrozenia a evokuje atmosféru 80. rokov, ale vzbudzuje aj celkom reálny dojem prítomnosti v dome diabla. Keď už hovorím o hororových 80. rokoch, musím povedať, že prednosti tohto filmu sú zároveň jeho slabinami. K určitej dokonalosti mu chýba práve 80tková minutáž (o 10 minút menej by filmu prospelo a stmelilo príbeh), takisto by mu pomohli: aspoň záblesk 80tkovej erotiky (tie baby v prostých rifliach a flanelových košeliach boli kedysi odvážnejšie) a na záver trochu veľkolepejšie (možno "fulciovské") gesto dezilúzie a márnosti. Inak House of the Devil (2009) je veľmi podobný (najmä úvodom a výberom protagonistky) filmu Babysitter Wanted (2008). Takže, kto má rád akciu a dynamický spád bude z tohto hororu sklamaný, ale kto sa poddá spočiatku nenápadnej atmosfére určite neoľutuje.

Spočiatku sa zdá, že pôjde o príbeh veriaceho dievčaťa z malebného zapadákova. V mestečku však čosi nehrá, záhadne v ňom miznú opatrovateľky a vládne iba zdanlivý pokoj - je to skôr ticho pred búrkou. Panensky čisté a slušné dievčatá má diabol jednoducho rád. A tak sa nemožno čudovať, že ho priťahuje aj Angie (už meno má ako anjel), ktorá spĺňa jeho diabolské kritériá. Zlovestnými náznakmi a falošnými motívmi je divák nasycovaný zhruba do polovice filmu, dovtedy je to mysteriózny príbeh. Keď sú tajomstvá odhalené a skutočná identita postáv odkrytá, razom sa všetko prudko zmení a z mysteriózneho príbehu sa stáva riadne drsné exploitation. Nevadí mi, že Babysitter Wanted obsahuje viacero žánrových klišé, tento film aspoň pôsobí ako celok, má kompaktný a plynulý dej, takmer bez hluchým miest...

"Mám pre vás dobrú a zlú správu, slečny! Chlapci dorazili. - A tá zlá? - Sú mŕtvi..." Vcelku zábavné hororové béčko z 80. rokov. Možno viac vtipné ako strašidelné, keďže mi v ňom chýbala výraznejšia gradácia hororového deja a väčší pocit ohrozenia. Film má pomalé tempo, krvavé chvílky napätia s hororovou atmosférou sa strácajú v dialógoch. A pritom Noc husej kože začínala veľmi sľubne (mimozenský odpad, brutálny vrah na úteku...). Záverečná štvrťhodinka však bola riadne akčná a film vytrhla z priemeru. Len škoda, že tí rýchli mimozemskí slimáci a pomalí zombíci nedostali o trochu viac priestoru.

Kanadský horor o zlom, pomstychtivom decku, ktoré zúčtuje s tými, čo mu ubližovali, spočiatku vyzerá ako vážna rodinná dráma. Hoci ide o kanadský film, odohráva sa v zapadákove, kdesi vo Wisconsine (Beaver Dam) a objavujú sa v ňom americké symboly. Hrdinom je 12-ročný Jamie, typický outsider, odstrkovaný chlapec bez priateľov a mizerný žiak, ktorý často ostáva po škole. Bližší vzťah má iba s vlastnou matkou, aj to nie normálny, lebo ho priťahuje ako žena. O sex sa zaujíma nie práve zdravým spôsobom, tajne špehuje a fotí ženy v rozkvete života. Okrem toho sa stará o hada a žabu v teráriu, ale tá ho na princa nezmení. Jeho bezútešná situácia sa zmení až keď v lese objaví jamu s príšerkami, ktoré nazýva tralalogs a vyzerajú o niečo strašidelnejšie ako gremlins. Dráma sa od tej chvíle zmení na "slasher" (striedajú sa v ňom komické a hororové okamihy), Jamie zúčtuje s neprajníkmi a aj príšerky sa nažerú. Vcelku zaujímavé, napínavé aj vtipné. Inak jama tu súvisí s počiatočnou fázou puberty Jamieho, je to symbol ženstva. Film skončí skôr dramaticky ako hororovo: problém je ututlaný...

Taký krvavý režijný debut by som od Azzopardiho naozaj nečakal! Aj preto, že som doteraz videl filmy z jeho neskoršej tvorby, napríklad drámu o náboženskom fanatikovi Savage Messiah (2002) alebo nenápadnú, no zaujímavú ducharinu Still Small Voices (2006). Azzopardi tu porovnaní s Deadline poriadne ubral a začal sa orientovať smerom k psychologickej hrôze a nápaditému príbehu, v ktorom je násilie zobrazované opatrne a podávané v malých dávkach. Aj preto ma jeho debut prekvapil explicitnou brutalitou. Kompozične je to tiež premyslený príbeh, vyskladaný ako mozaika obrazov, ktoré v závere splynú. Deadline zachytáva zdanlivo každodenný život spisovateľa a scenáristu (Stephen Young). Výjavy z jeho života (rodina, práca, vzťahy) sa prelínajú z desivými predstavami a útržkami z jeho tvorby. A tam už ide o poriadny horor. Nespomeniem si, v ktorom filme som naposledy videl takú dlhú a pomerne detailnú scénu krvavého rozdrvenia človeka v ozubenom súkolí, ktorá trvá až do chvíle, kým z neho zostane iba hlava. Navyše sa tomu hroznému divadlu prizeral čierny cap, symbol diabla. Autor hororových príbehov sa nakoniec stal súčasťou týchto vízii. Miestami to už nebol gorefest, ale splatter paráda. Na začiatok 80. rokov to bolo pomerne kvalitné.

Kolumbijská ducharina je vcelku poriadna rarita, keďže málokto si spomenie, okrem telenoviel a niekoľkých drám, na nejaký horor z tejto krajiny. Za milión dolárov ide o zaujímavý projekt mladého režiséra (Juan Felipe Orozco) s presvedčivo vytvorenou atmosférou, dobrým výberom hercov a vhodným hudobným doladením. Isté kvality tohto hororu potvrdzujú aj správy aj o pripravovanom americkom remake s Nicole Kidman v hlavnej roli. Inak Al final del espectro obsahuje plno klišé, najmä ázijských ghost hororov, na čele s čiernovlasou vlasaticou, dievčaťom vyliezajúcim z obrazovky, ktorej mokré vlasy neomylne padajú do tváre. Horor sústreďuje pozornosť na osamelo žijúcu mladú ženu (Noëlle Schonwald), ktorá má strach z medziľudských vzťahov a verejných priestranstiev, preto sa izoluje vo svojom byte a do jej života vstupujú prízraky. Tento horor kladie známu otázku: či možno veriť tomu čo vidíme. V mladej hrdinke rastie podozrenie, že jej susedia sú duchovia. Vega je agorafobička, ale jej strach sa časom mení na iný druh strachu - klaustrofóbiu a evokuje potrebu úniku z malého izolovaného sveta. Film mal dobrý potenciál.

Ide o pohodový campus slasher a la 80. roky, ktorý evokuje nostalgickú spomienku na študentské časy a ovplýva trochu smutnou atmosférou absolventského večierku. Pop-rocková kapela, strieborná disco guľa, parket vedľa bazéna a v ňom plávajúca mŕtvola pani správcovej. V príbehu dominujú ženské postavy, tempo graduje iba pozvoľna, ale dej je premyslený a prakticky bez logických prešľapov. V tejto spanilej dámskej jazde sú obete (krásne študentky, rôzne typy) aj bodycount vopred dané, no agresor je neznámy (a tak to zostane aj keď film skončí). Práve mysteriózny opar, ktorý zahaľuje sériového vraha, príbehu najviac pomáha. Navyše, zabiják má svoj špecifický prejav, modus operandi, grif aj nástroj, skrátka niečo, čím sa dokáže odlíšiť. Aj vďaka tomu je Dom milosrdných sestier zapamätateľný slasher. V zobrazení násilia je spočiatku úzkostlivý a opatrný, ale s pribúdajúcimi minútami odkrýva čoraz viac. A na záver, ako čerešničku na tortu, pridá odvážnu gore scénu. A hoci som sa s podobným úkazom stretol v slasheri Curtains (vznikol tiež v roku 1983), film vo mne zanechal veľmi dobrý dojem.

Vyzerala ako milé, nežné a úprimné dievča, ale nakoniec sa z nej vykľula vypočítavá beštia! No kto by to bol predpokladal a čakal, veď na začiatku to bola veľká láska, ktorá vytrvalo odolávala konvenciám... Také veci sa v živote jednoducho dejú a nielen Jessica Alba je dobrá herečka. Nepriaznivý vývoj udalostí často nevnímame, hoci varovné signály dunia ako zvony a nebezpečenstvo je očividné. Zvyčajne nám doklapne až keď príde úder a pád. Nad Awake som už lámal palicu, mysliac si, že ide o ďalšiu melodrámu, ale napokon som neľutoval, vzišiel z toho zaujímavý supernatural a psychothriller, s prekvapivou pointou. Príbeh sa skladá ako mozaika, v ktorej do seba všetko pekne zapadá.