Matulko_

Okej, idem ešte raz od začiatku (ak sa mi to nepodarí zhrnúť na druhý raz, idem spať).

Hurt Lockera by som ako nevydareného určite neoznačil. Na druhej strane netuším, čo hľadal na Oscaroch. Ale zase... ceny filmovej akadémie... Ale k veci. Celkom vydarená psychologická dráma z vojenského prostredia s mierne dokumentárnym nádychom načrtáva pozadie a vznik toho, čo by sme mohli nazvať „psychikou vojaka/ bojovníka“. Nezameriava sa len na to, že vojna je zlá a ničí životy (civilistov i vojakov), ale snaží sa z troch príbehov (okej, príbehy to neboli, z troch postáv) vytiahnuť maximum na to, aby na v podstate „rutinných“ udalostiach vojenských pyrotechnikov ukázala, že napriek zlobe vojny, bez nej nedokážu niektorí vojaci po návrate do civilu žiť.

Myšlienka je to určite hodnotná, a z môjho skromného uhla pohľadu herci dali aspoň v prípade hlavných postáv stvárneným osobnostiam maximum. Pre mňa asi najväčší zážitok z filmu.

Čo však nič nemení na tom, že som sa na tom tak trochu zasekol. Na dokument to bolo pre mňa ale príliš zohrané a chvíľami dramatické, na hraný film zas veľmi dejovo slabé. Takže celkové dojmy sú pomerne zmiešané.

Počet pyrotechnických zásahov mohol byť vyšší aj nižší, nejak by to dej asi veľmi neovplyvnilo, aj pri dvoch by bolo podľa mňa možné vykresliť povahy postáv a ich vývoj dostatočne. Niektoré sprievodné epizódy zase boli akosi navyše a zbytočne mätúce (možno to bol zámer, nech nekritizujem, čo nemám).

Čo sa týka nejakých vojenských súvislostí v deji: Skutočne si nemyslím, že by špeciálne jednotky (Fiennes a spol.) tvorila banda ziskuchtivých amatérskych kovbojov, ktorí pobehujú bez krytia a šaškujú dakde v dunách, kropiac salvy guliek na všetky strany, bez vedomia kam vlastne strieľajú, ako v treťotriednom televíznom seriáli z 80. rokov. To by to asi dotiahli dakde po checkpoint na výjazde zo základne, keďže nejaký z nich by na latríne nechtiac odistil granát, druhý by následne strati kľúče od auta a dvaja by vystrašene strážili, kým by ich z brindy ťahali pyrotechnici. Netvrdím, že pyrotechnici nemôžu ovládať balistiku a výcvik ostreľovačov, ale zase si nemyslím, že v tom majú väčší prehľad, než špeciálna jednotka, čo nosí na korbe ťažkokalibrový Barrett, ktorý rozhodne nieje bežná ostreľovačská puška. Ale o pol hodinu už na balistické znalosti a výcvik ostreľovačov  zabudnú a postrelia si kolegu. Noyo, ale asi do armády pustia aj tak každého bez základného zaškolenia a výcviku. Výsledok: psychológ, ktorý pobehuje kade-tade bez ochrany a vybavuje sa na kávičke s miestnymi. Všetci ostatní vojaci to z bezpečnej vzdialenosti sledujú, nikto za neho nenesie zodpovednosť, možno by ho tam aj zabudli, ako Kevinovi rodičia... Holt ale zase pre ten jeden z troch zvratov v deji to potrebné bolo...

Suma sumárum: Nebolo to zlé, ale pre mňa osobne sú v rámci žánru aj lepšie. Ak chcete vidieť niečo, čo celkom verne podáva náhľad do psychiky vojaka, určite odporúčam radšej Jarhead od Sama Mendesa, Brothers, alebo ak chcete niečo s doku nádychom, pričom neprídete o pomerne rezký dej, odporúčam Battle for Haditha - tiež nižší rozpočet, a ani v tomto prípade vnímavému divákovi neujde vývoj psychiky postáv - vojakov. Podotýkam, že napriek tomu, že vyššie uvedené snímky považujem za veľmi dobré, prvá voľba na Oscara by pre mňa neboli.

Pišta Lakatoš, vtipná postavička s hlasom Mariána Čekovského, ktorá sa objavila v niekoľkých krátkych videách na YouTube bola dôvodom, že som sa na televízne vysielanie Lokal TV tešil. Samotným vysielaním sa však moja priazeň skončila.

Je ťažké povedať, s akým zámerom tvorcovia seriál pripravovali. Na jednej strane tu nachádzame istú snahu nastaviť zrkadlo bežným televíznym tuctovkám, na strane druhej v seriáli prevláda absencia nejakej výraznejšej pointy. Áno, jednotlivé charaktery postáv sú dokonalými stereotypmi, ale tým to končí, čo je asi najväčšia achilovka Lokal TV. Ak je divák náročnejší, a uvedomí si, že to čo vidí väčšinou na obrazovke je neforemné hnusné šedé nič, tak už presne vie, ako taký televízny stereotyp vyzerá. Vie, ktorý moderátor je nezaujímavý, nedôveryhodný či tuctový. Vie, že Judínyovej smotánka je bezduchá a povrchná. Taký divák tento stereotyp dobre pozná, a nepotrebuje naň 20 minút pozerať v kreslenom prevedení. Na to, aby ho takáto relácia zaujala je potrebná nejaká pointa, nejaký humor, niečo zosmiešňujúce. Nie len animované okopírovanie moderátorov, ktorí sa zosmiešnia sami už v origináli. Lokal TV neprináša nič nové. Ponúka recyklované stereotypy v ich kreslenej podobe.

Jediné, čo ma pobavilo svojou originalitou (napriek tomu, že odkazuje na stereotypy) je opäť spomínaná postava Pištu L. Zvyšné postavy by lepšie nevymyslel ani bežný divák, ktorý si úbohosť televíznej produkcie uvedomuje. A práve v tom je asi problém.

Nebudem sa detailne zaoberať dejovou líniou, ktorej pointa asi zostala niekde v mysli autorov. Možno po vytriezvení ani oni sami nevedeli, čo chceli dejom povedať. Jednoducho tam pointa chýba. Bolo by možné ju dosiahnuť dômyselnými dejovými zvratmi, alebo originálnymi replikami, ale ako som spomínal, tie tu chýbajú. Naopak, mám pocit, že autori sa snažili nečakané nahradiť nezmyselným, čo je skutočne chabá náhrada.

Princíp je ten istý, ako keď sa vyjadruje k politike priemerný bloger a glosátor. Bloger opíše, podobne ako ďalších 200 jeho kolegov stav a možno vyjadrí svoju nespokojnosť s danou situáciou, ale glosátor vtipným spôsobom „zhovadí“ všetkých zúčastnených a pritom nepoužije jediného expresívneho slova a udrží si nadhľad nad situáciou. Jeden popisuje to, čo vidí menšina, druhý to s vtipom a pointou zosmiešni pre menšinu i väčšinu. Preto bloguje kde kto o kade čom zadarmo a glosujú „profesionáli,“ respektíve ľudia, ktorí to jednoducho vedia. A tak isto by to malo byť aj s televíznou tvorbou. Opak je však pravdou, a preto má Lokal TV aspoň nejaký materiál, ktorý môže využiť. Akosi to však nejde, a tak sa Lokal TV stavia do rady neprofesionálnych masoviek, ktoré sa nevedia vysporiadať so samými sebou.

Jedna hviezdička za Čekovského a jeho Pištu Lakatoša

Stalo sa vám už niekedy, že ste sa prebudili zo sna, a želali si aby ešte pokračoval? Čo ak by existoval sen, v ktorom sa znegujú všetky vaše omyly z minulosti, a vaše túžby sa stanú skutočnými? Chceli by ste, aby tento sen nikdy neskončil? Boli by ste preň ochotní vzdať sa reality, so všetkými nepríjemnými zážitkami, a neistými vyhliadkami? Vymenili by ste sen za realitu?

Na Počiatok, respektíve Inception od Christopha Nolana som sa chystal veľmi dlho. Najprv som si ho nechal ujsť v kine, nakoniec som sa rozhodol zainvestovať do DVDčka. Toto som odložil, efekty, ktoré som považoval pre mňa osobne za najcennejšie na celom filme (predtým, než som ho videl), som si chcel užiť na veľkej obrazovke, s dobrým zvukom a podobne. Situácia sa však vyvinula inak, než som plánoval. Inception som si pozrel vo všedný utorkový podvečer. Väčšinou, keď nejaký filmový zážitok tak dlho odkladám, bývam sklamaný. Moje očakávania boli v plnom rozsahu predčené, a to nehovorím o vizuálnom zážitku...

Nechcem povedať, že by mi Inception neposkytol zadosťučinenie po vizuálnej stránke. Nie je však založený výhradne na nej. Ak ho v mojom subjektívnom merítku porovnám napríklad s Matrixom, má určite „navrch,“ pretože ústredná myšlienka Počiatku je jednoducho silnejšia. Postapokalyptický svet ovládaný strojmi, kde simulujú realitu je jednoducho chabý, oproti nenaprogramovateľnému a bezhraničnému svetu sna.

S porovnávaním hneď tak rýchlo neskončím. Často sa stáva, že scenáristi nedomyslia ten, či oný rozmer jednoduchšieho scenára (aspoň v porovnaní s Počiatkom). V deji sa tak vyskytujú medzery, ktoré odhalí aj menej náročný divák. V prípade Inception je tomu úplne inak. Šesť samostatných úrovní snovej reality, ten istý dej, no vždy za iných podmienok. Možno že to bolo tým, ako ma dej vtiahol, možno že boli scenár a réžia tak dobré, ale ja osobne som sa ani raz nezamyslel nad tým, prečo to, či ono nesedí. Klobúk dole, dosiahnuť podobný výsledok pri tak náročnom projekte považujem za filmársky extrém, v pozitívnom zmysle slova. Všetko bolo domyslené. Napriek tomu, že sa jednalo o „sny,“ boli dodržané pravidlá, ktoré pre túto realitu tvorcovia vymysleli. Ak niečo zadefinovali, postavy a všetok dej sa odohrával v rozmedzí týchto hraníc. Čerešničkou na torte bol záver. Ktovie, ako Nolanov sen skončil...

Herecké výkony boli veľmi dobré, napriek tomu mám pocit, že snímka na nich nebola postavená. Osobnú zaangažovanosť DiCapriovi nemožno odoprieť, jedná sa o devízu, o ktorej divákov presvedčil už v predchádzajúcich filmoch, Titanicom a Catch Me If You Can počnúc, až po Scorseseho Aviatora a Shutter Island, či Mendesov Revolutionary Road. Na Ellen Page sa veľmi dobre pozerá, svoje herecké schopnosti dokázala už i v oscarovej Juno. Naozaj veľmi dobrí boli i ostatní, ako som už však povedal, spôsob akým bol film natočený upriamil moju pozornosť skôr na dej, než na hercov.

Od Nolana som mal doteraz na konte len Insomniu, ktorú považujem za vynikajúci film, a Temného Rytiera, ktorý je síce výborne zvládnutý, osobne ma však neuchvátil. Časom sa určite dostanem i ku ďalším, momentálne je pre mňa z jeho filmov najsilnejším práve Počiatok, ktorý si zaraďujem do TOP 10. Na záver sa určite hodí spomenúť aj výborný Soundtrack, ktorý pochádza opäť raz od Hansa Zimmera.

 Videli ste už nejaký akčňák? Nie? Tak Vám Takers, alebo aj Gangsteri poskytnú celkom uspokojivý akčný zážitok na sobotňajší večer s JOJkou a šiestimi reklamnými blokmi po 15 minút, alebo druhou komerčnou televíziou na našom mediálnom trhu.

 Keď mi úvodný prepad banky silno pripomenul Mannov Heat, povedal som si že napodobňovanie takéhoto filmového skvostu nemožno brať autorom za zlé. Predsa len každý umelecký počin ovplyvní niekoľko ďalších kópií. Podobne som sa postavil i k lúpeži opancierovaného auta, ktorá mi taktiež niečo pripomínala. Podmínovanie náklaďáku s peniazmi a jeho preborenie do šachty pod ním? (mimochodom jedna z postáv ešte pripomenula podobnosť s originálom!?!). Mávol som rukou, herci boli OK, akčné scény boli super, kostýmy cool a kukal som ďalej.

Situácia sa však zmenila v okamihu „kľúčovej prestrelky“ hlavných hrdinov s Rusmi. Pustiť do tejto scény nie celkom dotiahnutý remake (respektíve skôr napodobeninu) skladby Sacrifice z Mannovho The Insider? Neviem či chceli scenárista, režisér a producent takýmto nešikovným spôsobom zložiť hold tvorbe Michaela Manna, alebo sa ju rozhodli neokrôchane splagiovať. Keď sa skrátená verzia skladby objavila po druhý raz, prišlo mi až nevoľno. Nechápte ma zle, ale Michael Mann patrí medzi mojich najobľúbenejších tvorcov, a kombinácia jeho záberov s hudbou Elliota Goldenthala, Lisy Gerrard či Pietra Bourka je pre mňa merítkom filmárskej virtuozity. Preto moje sklamanie práve v závere Takers. Od tohto okamihu som neprehliadal podobnosť scén ako napríklad, keď automobily jazdia po výpadovkách L.A., či policajti naháňajú zlodeja preplneným centrom kalifornskej metropoly.

Je mi ľúto, ale napriek celkom vydareným „vlastným“ scénam, slušným hereckým výkonom a celkovému dojmu ucelenosti bol pre mňa tento film obrovským sklamaním. Nie preto, že by nenaplnil moje predstavy, ale preto, že veľmi obhrublým spôsobom prekopíroval výrazné prvky z cudzej tvorby.

Po nejakej dobe som zase dostal chuť na produkciu od našich susedov z Čiech, pôvodne omylom ma zaujal snímok Pouta. Na miniatúrnej zdrobnenine som si zamenil mne doteraz neznámeho Ondřeja Malého s Karlom Rodenom. Tomuto drobnému omylu vďačím za zhliadnutie jedného z najzaujímavejších filmov, ktorými sa podľa mňa môže česká kinematografia za minulý rok popýšiť.

Poďme však poporiadku. Obdobie socializmu má podľa mňa význam pripomínať v rámci filmu kľudne aj do nekonečna. Dôvod som už načrtol v niektorých z predchádzajúcich „recenzií“ (ak sa to tak dá nazvať) – mladé generácie poznajú komunizmus v lepšom prípade z rozprávania, v tom horšom vôbec. Tí, ktorých sa minulý režim nedotkol, alebo dokonca im prišiel vhod naň zas spomínajú s nostalgiou a nanajvýš kľudným úsmevom na tvári. Pouta však chytajú celú túto problematiku aj s divákom za úplne opačný koniec, nadvihnú ich a vrazia im poriadnu popapuli, tak ako to urobil Malý s Fingerom v „průchodu.“

Zo začiatku som si trochu šomral popodnos, pretože kombinácia žiarlivý vyšetrovateľ s túžbou po slobode – disident – disidentova milenka mi pripomínal Das Leben Der Anderen. No po chvíli som si uvedomil, že podoba je len čisto náhodná a vlastne ani nieje podobou. Áno, príbeh o vyšetrovateľovi, ktorému prepne zo šedého všedného dňa a začne zneužívať moc vo svoj prospech by sa na prvý pohľad mohol zdať, ako silnejšia káva na motívy vyššie spomínaného nemeckého snímku, no postavy a herci, ktorí ich stvárňujú na hranici virtuozity Vás veľmi rýchlo presvedčia o opaku.

Psychika Antonína je dotiahnutá až do poslednej drobnosti, Malý jej dodáva dušu. A to poriadne zvrátenú a chorú dušu, až idú všetkým v jeho okolí vrátane divákov zimomriavky po tele. Postupne sa mení zo šedého chlapíka v hnusnom záporáckom zamestnaní na strašidelnými citmi hnané monštrum, ktoré si ide za svojim hlava-nehlava. Klobúk dole pred scenáristom, režisérom i hercom. Výborné boli i ostatné herecké výkony, vypichol by som spomedzi nich Luboša Veselého, ktorého Pavel bol až do poslednej chvíle presvedčený, že vlastne koná dobro a je zaslúžilým disidentom, ktorý ťahá celý režim za nos. Potešil ma i Latinák, ktorý zvládol pribrzdeného esenbáka ako vždy.

Kamera, prostredie i hudba boli namixované do vynikajúceho koktejlu, v ktorom mala každá z ingrediencií správny pomer. Šedé panelové sídliska, šedé a bledé farby oblečenia, dokonca aj niektorých aut vykresľovali svet, v ktorom sa Antonín pohyboval. Až do okamihu, kedy si začal uvedomovať, čo mu vlastne chýba a prečo sa necíti dobre („Proč se směje?“). Hudobné podfarbenie bolo rovnako dobré, ako bolo netradičné. Donedávna som podobné hudobno-tematické experimenty (ktoré aj vyšli) považoval za parket Sofie Coppolovej. V Poutach Radima Špačka sa však hudba rozoznela vtedy, kedy mala tak, že pôsobila prirodzene napriek zdanlivej žánrovej odlišnosti. Chvíľami sa dokonca objavovala úplne nenápadne a fungovala ako katalyzátor deja, dobrusovala tú-ktorú scénu do požadovaného tvaru. Ocenil som detaily, ako príklad uvádzam blikajúcu Pragu v protismere na lesnej ceste, vďaka silnej atmosfére som prehliadol iné, napríklad vnútorné panely stien električiek, ktoré boli po generálke. Nechýbali však klasické dierovacie označovače.

Čo na záver dodať? Netradičný, surový a psychikou lomcujúci zážitok stojí za zhliadnutie, už len preto, že je z nášho teritoriálneho a historického prostredia. Napriek tomu, že mi zo začiatku pripomínal iný film, v skutočnosti bol úplne odlišný. Napriek tomu, že prvý poriadny „celovečerňák“ od Špačka má necelej pol tretej hodiny, vôbec nepôsobí zdĺhavo. Napriek tomu, že použitá hudba by sa ku nemu zdanlivo vôbec nehodila, bola preň ideálna. Napriek tomu, že postavy sú duševne značne nevyvážené, celkový dojem z filmu a jeho prvkov je viac než vyvážený (napriek tomu, že Vás zaleje chvíľami nie veľmi príjemnými pocitmi). Teším sa na ďalší film zrežírovaný z jeho režisérskej stoličky a na ďalšiu snímku s Ondřejom Malým v hlavnej úlohe. Tentoraz by si však mohol vyskúšať kladnú postavu.

BTW. na záver: až teraz som si všimol text na plagátiku, ktorý film veľmi dobre vystihuje.

Povedzme si úprimne: tíneďžerské komédie neprichádzajú s príbehmi, ktoré by človeka povzniesli, alebo by mu uviazli v myšlienkach na ďalších 24 hodín. Ostatne, čo už tínedžeri zažívajú také vážne. Sú nadržaní, v šesnástich dostanú vodičák, fajčia na záchodoch a kupujú si pivo v tretinkových amerických fľašiach na falošné vodičáky (tvůrci všech zemí spojte se). Takže maximum čo môže scenárista v tomto ohľade vyťažiť je komédia na motívy ten krát poprvé, nezáleží na tom, kde film vznikne. Ak to chce pojať trochu vážnejšie, zrecykluje klasiku a dá dokopy niečo na motívy My Fair Lady, takže príjemnú sladučkú komédiu na nedeľný primetime o 20. hodine. Je možné siahnuť aj po vážnejšej predlohe, ale v takom prípade hrozí, že priemerný zaatlantický tínedžer nepochopí ani úvodné titulky, nieto ešte hlavnú pointu...

Dá sa to však chytiť aj za správny koniec tak, aby to pochopil každý. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, celá tá masa tínedžerov sa delí na jednotlivcov, ktorý žijú vo svojom malom svete, a denno-denne prežívajú svoje malé problémy. Pre nich sú však tieto problémy „životne dôležité,“ o opaku ich nepresvedčí nikto skúsenejší, pretože im prirodzene nerozumie, alebo im chce dokonca zle. Každý deň vstávajú do školy, chcú byť členmi tej veľkej homogénnej masy. Alebo ešte lepšie, byť tak trochu iní, stáť hore aby k ním ostatní vzhliadali a mali ich radi. V žiadnom prípade však nechcú byť príliš iní, ako ostatní, nieto mať ešte iné hodnoty, alebo názory. Lebo kto sa vyčleňuje, je nepopulárny. Kto je iný, je horší. Nezáleží na tom, či má peňazí málo, veľa, či je príliš nízky, vysoký, veriaci, umelecky nadaný, svetaznalý, alebo čokoľvek podobné. Jeho hodnoty by mali byť vždy čo najpodobnejšie mase.

Znamená to však, že kto je populárny je z objektívneho hľadiska horší? Je popularita zlá? Šikovne zostavené herecké zloženie a dobre zvládnuté scénky Charlieho Bartletta môžu na tieto otázky odpovedať určite adekvátnejšie, než tradičný úd v jablkovom koláči, alebo vysoko nastavené sedadlo na bicykli. Nedá sa povedať, že by tento film niesol nadgeneračné posolstvo hodné starovekých mysliteľov, ale priemernému adolescentovi ponúkne určite viac než bežný „stredoškolsko – kastový“ brak, ktorý sa síce každému páči, ale nikomu nič nedá. Vysvetliť mu to môže byť síce ťažké, ale ak si to pozrie, tak možno pochopí ...

Noyo, a aby som nezabudol: drogy sú zlé, a poslúchajte vždy svojich rodičov ;o)

Po prvých dvadsiatich minútach som si kládol otázku, či som narazil na jednu z ďalších drám o rozpadnutom manželstve a nevere, ktoré sú v posledných rokoch pre českú kinematografiu dosť bežné. Jedná sa o trend doby, problémy každodenného života, keď sa však začnú objavovať na plátne až príliš často, začnú byť do istej miery únavné. Kawasakiho ruže však reagujú na niečo iné, jav minulosti, ktorý sa rozvíja až do dnes. Jav, ktorý zanechal spomienky, ktoré ak sa nebudú napriek ich bolestivosti znova pripomínať, zmiznú behom pár generácií za problematikami homosexuality, drogovej závislosti a už spomínanej nevery.

Skúsme sa opýtať ľubovoľného dospievajúceho jedinca z Čiech, Moravy alebo Slovenska, kto je to komunista, alebo eštebák. Niektorí pokrčia plecom, iní sa zasmejú a utrúsia nejakú vtipnú hlášku z Pelíškov. Len máloktorí z nich, si spomenie na zatrpknuté slová starých rodičov o problémoch s prácou, alebo rodičov o tom, že nemohli vyštudovať. Scenár Petra Jarchovského necháva vyplávať na hladinu práve otázky viny, výčitiek a spomienok. Pre mňa osobne je Hřebejk pán režisér, svoje remeslo ovláda a dokazuje to i v Kawasakiho Ružiach. Všetko má svoje miesto, všetko sa objavuje s absolútnym načasovaním, v poradí, ktoré by splnilo nároky i najrozmaznanejších fanúšikov detektívok. Do toho vliata hudba umocňuje filmový zážitok a emócie, ktoré snímka v divákovi vyvoláva, nech sa jedná o tie dobré, či tie menej príjemné.

Čo je vina, čo je nezmeniteľná skutočnosť vyplývajúca z nepriaznivých podmienok? Čo si človek má vyčítať, s čím by sa mal jednoducho zmieriť? Môže jedna chyba znehodnotiť príkladný život uznávaného človeka, bojovníka proti neprávosti a signátora Charty 77? Aj na tieto otázky si musí odpovedať Martin Huba v úlohe uznávaného psychiatra a morálnej autority doktora Pavla Joska. „Pomáhajú“ mu v tom postavy z jeho minulosti i prítomnosti, ako Ladislav Chudík v úlohe vyslúžilého vyšetrovateľa ŠTB či jeho dcéra hraná Lenkou Vláskovou. Dokáže si odpustiť svoje chyby? Zmôže ho to, že jeho hodnota ako morálnej autority klesne až na dno v očiach jeho najbližších? Alebo bude pokračovať v započatom diele, tak ako japonský maliar Kawasaki?

Herecké výkony postáv možno jedine chváliť. Chudík si zahral ŠTBáka s obrovskou ľahkosťou a presvedčivosťou, ostáva hercom napriek svojmu veku. Dôkazom toho je i ocenenie Českého Lva, ktoré za stvárnenie tejto úlohy získal. Milan Mikulčík zase výborne vystihol hlavne vo vlastných očiach nedoceneného zaťa, ktorý dokázal zdiskreditovať aj svojho svokra – nie však preto, aby dokázal pravdu ale pre pocit vlastného zadosťučinenia, bez toho aby si nakoniec uvedomil svoju vinu.

Divák sa počas filmu musí stále rozhodovať, s kým bude sympatizovať, všímať si charakterové črty všetkých zainteresovaných postáv, kto sa premáha a prekračuje svoj tieň, kto popúšťa uzdu i svojim horším charakterovým črtám. Hřebejkov snímok poukazuje na to, do akej miery hriechy minulosti, v tomto prípade komunistickej éry ovplyvňujú životy jej obetí. Kto naráža na svoje výčitky dnes rovnako ako v minulosti, a kto si ich neuvedomoval ani v minulosti a v súčasnosti je na svoje činy rovnako hrdý, ako vtedy. Kawasakiho ruže nie sú film, pri ktorom by sa človek cítil dobre. Nie je to však preto, že by nebol dobre natočený, práve naopak.

Nemecký národ má vo svojej histórii viacero momentov, ku ktorým pristupuje citlivo, ostatne inak to ani nie je možné. Podobne ako mnoho ďalších štátov Európy, musí i veľká časť nemeckého národa takto pristupovať k takmer polovici 20. storočia, ktoré sa v týchto krajinách nieslo v znamení socializmu. Von Donnersmarck je vzdelaný a inteligentný človek a očividne mu nie je nutné vysvetľovať, ako veľmi je významné pripomínať obzvlášť mladším generáciám dobu, kedy sa temer každý mohol obávať svojich kolegov, susedov, niekedy dokonca aj vlastnej rodiny. Obzvlášť dnes, keď mnoho ľudí inklinuje ku bagatelizovaniu všetkého, čo sa bezprostredne nedotýkalo v minulosti ich, alebo ich rodiny. Pretože to boli životy iných...

Das Leben der Anderen je pre mňa osobne umným predstavením, ktoré reálne opisuje situáciu (nielen) vo východnom Nemecku v polovici 80. rokov minulého storočia. Gerd Wiesler je skutočne spoľahlivým členom štátnej bezpečnosti (Stasi). Je proste dobrý, premýšľa vždy o tri kroky vopred, do situácií sa dostáva pripravený a zvláda ich s nadhľadom. Až do okamihu keď zistí, že systém v ktorý verí nie je stopercentný. Riadia ho totiž ľudia, a tí chybia. Okrem neho sa stretávame aj so spisovateľom Georgom a jeho priateľkou, herečkou Christinou-Mariou. Pre umelcov je ich práca životom, počas deja sa budú musieť rozhodovať, či je pre nich umenie viac než láska, alebo ideály. Pred podobné rozhodnutie sa dostane i Gerd.

Výborne spracovaný scenár s vydareným strihom a kamerou vytvárajú pod režijnou taktovkou Floriana Henckel von Donnersmarck predstavenie, ktorého význam je neodškriepiteľný. Citlivosť a osobitosť režisérovho prístupu je možné badať vždy, keď sa nad nimi divák zamyslí. Vtedy mu však začne uchádzať cenný dej.

Film poskytuje divákovi veľmi hodnotný a osobitý pohľad na obdobie, ktoré u tých šťastnejších vyvoláva nostalgické spomienky hlučných dvojtaktov na cestách a rád na texasky z tuzexu, v tých menej šťastných vyvoláva trpké spomienky na chvíle, ktoré ovplyvnili ich životy niekedy i na celé roky. Životy ostatných majú význam nielen kultúrny, historický či spoločenský, ale pre mnohých i osobný. Atmosféra, ktorú film vytvára nie je prehnaná, ale v niektorých chvíľach až nepríjemne realistická.

Áno, v Bratislave žijú len adolescentní reperi z panelákov, feťáci a mafiáni, ktorí rozprávajú ako magnetofón. Všetky stereotypy cezpoľných o Bratislavčanoch, respektíve „Blavákoch“ sa stretli v jednej snímke Jakuba Kronera.

Je ťažké sa rozhodnúť, z ktorého konca začať... Neviem či boli horšie postavy, ktoré absolútne nevyužívali potenciál aktérov, alebo dialógy, ktoré miestami len vypĺňali priestor medzi zvoneniami mobilov a leteckými zábermi na Bratislavu, alebo Blávu, ne?

Batthyanyho mafiánske reči sú v rámci mafstory celkom vtipné, po ich recyklácii do filmu mi už také však neprišli. Už chýbala len dvojrola vedúceho policajnej stanice, z Profesionálov ho však zastúpil krčmár Kroner, ktorý tiež potvrdil svoje recyklačné tielkové schopnosti. V jeho prípade mu to ako chápajúcemu otcovi môžeme odpustiť ;o) Pouličný plebs alias odumreté intelektuálne podhubie nášho národa stvárnené nakrátko vystrihanými chlapcami v o tri čísla väčších boarderských tričkách film spestrovali do nekonečna sa opakujúcimi frázami á la „more, je to na****, je to celé na****, čo budeme robiť večer ty ko***“ a podobne. Chvíľami som sa nevedel zbaviť podozrenia, že sa tam striedajú len traja a menia si už spomínané tričká a trencle. Myslím že veľké tenisky mali stále tie isté... Vyčnieval len Nemtuda, ktorý bol buď sám sebou, alebo výborne vystihol adolescentného dílera. Snáď dostane ďalšiu šancu a o druhom prípade nás presvedčí aj v inej roli.

Jediní, ktorým som uveril to čo hrali boli okrem neho asi len Jakab, Šišková, ktorí sa tam vlastne ukázali len na chvíľku (ináč by možno aj ich postavám vymysleli pár nasprostlých replík navyše) a Fialová, ktorú síce nemám rád, ale svoje si odohrá.

Neviem či roztrasená kamera mala dodávať bratislavafilmu „dokumentárny“ flair, výsledkom však bol dojem že celý snímok niekto natáčal len bezpečnostnými kamerami a mobilmi. Strih by som aj opomenul, nič som nečakal, nič som ani nedostal.

Bratislavafilm nielenže nevystihuje realitu hlavného mesta, ale nenapĺňa ani fikciu, ktorú sa snaží vytvoriť. Jedným z najväčších „prekvapení“ pre mňa bolo, že autor sa nevyhol ani aktuálnemu trendu napchať do príbehu aspoň jednu homosexuálnu zápletku. Posolstvo, ktoré majú tlmočiť Kronerové hlášky v taxíku a Kostelného dialóg s „cudzincom“ (veľké ghetto - španielsky prízvuk - vylidžer – to sú myšlienkové pochody scenáristu, normálne mi zostáva rozum stáť...) je však jasné, v Bratislave žijú len ko****, ktorým ide len o peniaze a o otentovávanie ich okolia. Našťastie sa s bezcharakternými sedlošmi ako rodený Bratislavčan stretávam len na diskotékach v Mlynskej doline a v bratislavafilme Jakuba Kronera.

Nazývať Staten Island mafiánskym filmom považujem za trochu unáhlené, jedná sa podľa mňa skôr o príbeh hľadania zmyslu života, ktorý sa čiastočne odohráva v takomto prostredí. Film poukazuje na tri ľudské životy: život smiešne ambiciózneho mafiána, príbeh čističa žúmp, ktorý sa poctivo prediera bežným životom sociálne slabšieho Američana a stereotypným plahočením starého mäsiara, ktorého každodenným cieľom je večerná polminúta napätia v stávkovej kancelárii.

(TÁTO ČASŤ UŽ ODHAĽUJE DEJ FILMU): Mafián Parmie sa snaží naplniť celoživotný cieľ vlastnej slávy seba a slávy svojho okolia, existujúceho paralelne popri Manhattane (škaredé pohľady na siluety mrakodrapov, preslov pri potápaní). Celá jeho existencia akoby parodovala niektoré mafiánske stereotypy, nenazýval by som ju však komediálnou. Túžba po sláve a moci sa mu však stáva osudnou a to dokonca dvakrát. V okamihu keď si už myslí, že so všetkým vybabral, krátko predtým než svoj triumf zavŕši heroickým odstránením svojich atentátnikov je zastrelený „bezvýznamným“ mäsiarom, čím je jeho vlastná nepodstatnosť väčšmi zdôraznená.

Sully, predstaviteľ „pracujúcej“ triedy je symbolom poctivého, jednoduchého človeka, ktorý dlhodobo znáša svoj údel a verí v lepšie časy. Chce, aby sa jeho dieťa malo lepšie, a ako to už u filmových hrdinov býva, rozhodne sa vziať to skratkou zíde zo svojej doterajšej trasy. To, že v skutočnosti nie je zločincom sa prejavuje v príbehu viackrát (chce zachrániť Parmieho matku, verí mafiánom, chce im vrátiť peniaze). Jeho pochybenie a skĺznutie na šikmé chodníčky sa mu však napriek tomu stáva osudným.

Mäsiar Jasper žije už dlhé roky tým istým stereotypom: celé dni pracuje v mäsiarstve, občas popíli dačo pre mafiánov, a každý večer si podá stávku na víťazné kone na dostihoch. V magickom okamihu keď po mnohých rokoch vyhráva, dostáva sa do bodu, keď si uvedomuje, že jeho malý každodenný cieľ sa vyplnil. Na otázku čo ďalej je mu odpoveďou snaha o vyššie dobro, čin, ktorý by možno nebol každým pochopený, bol by však pre Jaspera činom hodným životného cieľa. Jeho príbeh považujem za najpodstatnejší, predsalen je tou kľúčovou postavou, ktorá spletenec neprávostí nakoniec rozuzlí plošnou pomstou.

Na snímku ma však zaujala hravosť, s ktorou sú snímané niektoré zábery. Podaktoré scény by som si dovolil nazvať až rozprávkovými, čomu napomáha aj hudobné dofarbenie. Celý príbeh je postupne vyrozprávaný, s každou ďalšou líniou troch hlavných postáv sa stáva ucelenejším, až nadchádza koniec. Dej nie je divoký, rýchly, je skôr súvislí a „rozprávaný,“ pôsobí ucelene. Rušivo však na mňa pôsobili stromové scény, príliš silno podľa mňa vyčnievali s celkového kontextu príbehu (hviezdička dole).

Posledné roky v Slovenskej a hlavne v Českej kinematografii prevláda tematika nefunkčných medziľudských vzťahoch, nevere v manželstve, z nej vyplývajúcej nedôvere, opätovne plodiacej neveru. Keď sa tento fenomén začal objavovať vo filmoch našich dlhoročných bratov a susedov Čechov, zastával som názor, že aj keď sa jedná o nepríjemnú tému, ak sa chytí za správny koniec, môže byť výsledkom celkom slušný snímok. Ak je režisér šikovný, dokáže aj takúto nepríjemnú a žiaľ v bežnom živote všednú tému podať tak, že pozornejší divák musí uznať, že sa mu to podarilo. Časom sa táto problematika stala trendom, a väčšina filmov, ktoré sa dostávajú do kín už ani o ničom inom nehovoria. Všetky tie prípady manželskej nevery, rozpadávania rodín a kombinovaných súloží už tak nechutne doplňujú každodennú realitu, ktorú sa snažíme stráviť, že sa stávajú neúnosnými a filmy v ktorých figurujú aj sebelepší herci sa stávajú neúnosnými s nimi. Mnohé zo súčasných filmov už pôsobia dojmom, že v scenároch sú tieto motívy nasilu zdôrazňované, že ich pri natáčaní chce režisér zvýrazniť, aby ukľudnil diváka, ktorý si ich vo filme žiada. Skutočnosť je taká, že ľudia už sú presýtení.

Keď som spomínal to, že ak sa táto problematika chytí za správny koniec, môže diváka film naozaj osloviť, myslel som práve na Polčas rozpadu. Nemyslím si, že jedinou silnou stránkou filmu boli len herci. Je pravda, že ich zostavenie bolo skutočne vydarené, a predviedli vynikajúce hrané predstavenie, ale treba podotknúť, že jednotlivé postavy museli byť aj predtým na papieri dobre pripravené. Po technickej stránke scenáru ťažko dačo vytknúť, možno pár drobností čo sa týka nezrovnalosti času, ale aj tie je možné obhájiť. Práca s kamerou bola taktiež zvládnutá veľmi dobre. Doprovodná hudba bola z veľkej časti výborne vyberaná k daným scénam, podobne ako jednotlivé lokácie, kde sa film natáčal. Jediné, čoho by som trocha ubral boli scénky jednotlivých súloží, trocha menej v tých správnych scénach by bolo v tomto prípade viac.

Nemôžem povedať, že by som bol fanúšikom filmov, ktoré rozprávajú príbehy tak bežné, pre túto „modernú a pokrokovú dobu“ (áno toto pomenovanie bolo myslené ironicky), ale každý skúsenejší divák musí potvrdiť, že ak porovnáme Polčas rozpadu s filmami ako František je devkař, alebo Nestyda, dospejem k záveru, že Fisher zhotovil v oblasti obdobných filmov príkladný produkt.

Spike Lee v celej kontroverznosti svojej vlastnej tvorby bude pre mňa vždy tak trocha záhadný. Prispel k tomu aj nevšedný filmový zážitok s názvom Inside Man.

V očakávaní kvalitnej kriminálnej drámy som sa nechal unášať úvodnou indickou melódiou. Málokto dokáže vystihnúť New York tak svojským spôsobom, ktorý v divákovi vyvoláva dojem dôverne známeho miesta. Spike Lee to bezpochyby dokáže, preto som sa rozhodol brať indickú melódiu na pozadí Manhattanského mosta ako odkaz na nekonečnú multikulturálnosť tohto čarovného mesta.

Žiaľ od tohto momentu sa moje sympatie voči tomuto snímku začali postupne znižovať. Ale poďme poporiadku. Postupné reportážne prestrihy z vypočúvania svedkov boli celkom zaujímavé, avšak takmer vôbec neoživovali dej, len ho dopĺňali. Celá časť odohrávajúca sa medzi bankou a špeciálnym vozom New Yorskej polície pôsobila dojmom skôr nevinnej hry režiséra s celkom podareným scenárom. Niečo tomu jednoducho chýbalo, ten scenár mal proste v tejto časti oveľa viac potenciálu, než ho Lee využil. Neviem čím to mohlo byť, nemalo to náboj, bolo to chvíľami vtipné, chvíľami nápadité, ale aj chvíľami zdĺhavé. Ťažko to povedať, čakal som od toho viac, bolo to ako keby som došiel do reštaurácie, kde majú Spikea, uznávaného kuchára, a on by mi pripravil dobrú polievku, ale nie hodnú jeho schopností. Túto časť ťahal najme Washington, ktorého mierne ironizujúca a parodizujúca postava dodávala celej sekcii na zaujímavosti. Nie som človekom, ktorý by sa zbytočne vzrušoval nad tým, že ten či onen herec hral v danom filme len druhé husle, nemal možnosť viac zaujať, preto sa ďalej nebudem zaoberať Dafoeom a jeho úlohou, dúfam že to každý správne pochopí.

Od okamihu, keď Washington objavil plošticu sa podľa mňa film začal skutočne rozbiehať, začal naberať na obrátkach, konečne začal pripomínať veľkolepú kriminálnu drámu, na ktorú som sa tešil. Aj keď tu sa našli tiež detaily, ktoré ma tak trochu vyrušili. Policajti z NYPD mali v celej zásahovej jednotke len jeden bezpečnostný štít (pol jednotky čakalo namieste, kým tam štítonosič dobehol). Keď policajti došli na to, že AKčka boli len hračky, trocha som si vydýchol, lebo keď jeden z bandy vykrádačov namieril hlaveň na Washingtona, až ma striaslo, či to myslia s tými replikami vážne.

Treba uznať, že dej sa skončil v pravom okamihu. Všetko podstatné bolo zodpovedané, to menej podstatné zostalo otvorené, pekný podpis Spikea Lee na záver.

Na celom filme sa mi páčila asi najviac kamera, zábery pôsobili priam osviežujúco, boli veľmi dynamické, a najviac sa približovali tomu, čo som vo filme čakal. Hudba bola ako na mieru šitá veľkofilmovej kriminálnej dráme, ako stvorená do filmovej sály. Škoda, že tejto predstave nezodpovedal aj samotný film. Možno že nebol plne využitý potenciál scenára, možno že sa z neho nedalo viac vyťažiť. Možno, že sa mýlim, každý pohľad je predsa subjektívny. Možno že som od toho filmu očakával priveľa. To sa mi už v prípade Inside Man 2 určite nestane.