Hamaradža

Prekvapivo schopný, zábavný a nie úplne blbý blockbuster, za Edge of tomorrow zaostávajúci iba o taký malý kúsok.

Avantgardný, silne poetický náhľad do súkromia čierneho homosexuála v 80tych rokoch, kreatívne narábajúci so zvukom, rytmom. Pocitovo značne melancholické, intímne a kultúrno-sociálne veľmi konkrétne lokálne zasadené. Dobré, kvalitné, úprimné, akurát trochu príliš insiderské. Chápem, že to tu formou nie každého zaujalo, poézia nie je ani mojou šálkou kávy. Na podobnú tému odporúčam (imho absolútne dokonalý) Paris is burning. Black men loving black men is the revolutionary act.

"Úžitkový" televízny dokument, zaplatený Bratislavským regionálnym ochranným združením, bez väčších umeleckejších ambícii. Skôr stručne informujúci, ako sa situácia má a že zasahuje i nás, na Slovensku (čo je určite užitočná informácia, keďže tu máme tendenciu tváriť sa, že sa nás klimatická kríza netýka). Na takto krátkej stopáži sa nemá šancu dostať do hĺbky, ani si neviem predstaviť, že niekoho aktívne (napr. politicky) ovplyvní, no rád budem prekvapený. Trochu nepríjemne ma pobavila "pozmenená" verzia Zizekovej myšlienky o konci sveta, v sedemnástej minúte. Kritika kapitalizmu vie v súčasnom politickom diskurze byť stále tabu, našťastie mi dojem napravil záver o neudržateľnom systéme založenom na trvalom ekonomickom raste. Osobne by som ale uvítal dlhšiu stopáž, s výrazne rozvinutejšou kapitolou "čo môžem urobiť?".

Solídna práca. Výpoveďou, aj peknou animáciou. Jediný, kto ma tu však dostal aj emočne, bol Max Richter jemne inšpirovaný Glassom.

Aj tentokrát Buttgereit trafil do čierneho, či skôr mŕtvolne sčernalého.

Ďalší zástupca "slabších" rokov slovenskej kinematografie, po páde Koliby. Charakteristický nie len podpriemernými hereckými výkonmi, ale i nezaujímavým príbehom, ktorý sa pokúša kopírovať svoje americké, Tarantinovské vzory. Robí to však nešikovne, povrchne, poviedkovým naratívom, témou zahŕňajúcou mafiánov v oblekoch (Sklár tu predznamenáva neskoršie Mafstory), drogami (konkrétne "Tarantinov" heroín z Pulp Fiction, ktorý týmto filmom popkultúrne spropagoval), videoklipovým strihom a akčnou hudbou miestami pripomínajúcou prvý Matrix. Veľmi nepekne to rokmi zostarlo a azda by to bola i príjemná (nechcená) komédia, keby to netrvalo úmorné dve hodiny. Čo ma na filme zaujalo najviac? Neznámy osud protagonistu Drahomíra Franka, ktorý podľa údajov na internete umrel ako 35 ročný na neznámom mieste a viac informácii o ňom sa mi dohľadať nepodarilo. Inak tento film potvrdzuje najmä to, čo už podvedome vieme. Nedostatok Slovenskej sebareflexie a vysporiadania sa s nastupujúcim tvrdým kapitalizmom.

Nenudil som sa, temný Gotham s noirovým emo-Pattinsonom je cool, no veľkú časť stopáže sa mi dostávali na myseľ úryvky z kníh o (pop)kultúre v kapitalistickej ekonomike, napríklad Fisherov Kapitalistický Realizmus (Ako Kurt Cobain a jeho antisystémovosť sa stala systémom samotným - tj. antikapitalizmus prestal byť antitézou kapitalizmu a začal byť jeho súčasťou - Cobain tu iróniou osudu aj zaznie.), či Tatárovej Hollywoodoo (predznamenávajúce kultúru nekonečných remakov, rebootov, sequelov, prequelov, atď, skrátka variovanie dávno vyčerpaných, osvedčených motívov). Pýtam sa: Prečo sme potrebovali ďalšieho, nového Batmana?

Odhaliť fakt, že je Jaroslav **** až v závere filmu, bol kontroverzný, no skvelý ťah. Remo nezatajuje dôležitú informáciu o protagonistovi, no neodhaluje ju priskoro, aby ten nestratil divákove sympatie. Dobrý a milý film so skvelou postavou babičky.

Remeselne kvalita, nedá sa veľa vytýkať. Obsahovo ma to však nechalo chladným - ani jednej postave sa tu nedostaneme pod kožu. Divákovi sú podávané iba tie najzákladnejšie informácie, pričom odstup, ktorý je napr. u Ulricha Seidla sofistikovaným autorským zámerom, tu pôsobí pomerne samoúčelne. Nehovoriac o tom, že už niekde v polovici stopáže sú všetky karty rozdané a až do konca to ničím neprekvapí.

Veľmi rýchlo som sa musel vyrovnať s tým, že tu nepôjde o nový, autorský pohľad na známu historickú udalosť, ale len o značne zjednodušené fakty - trochu nasilu (až manipulatívne) nasúkané do kostry thrillerovej žánrovky. Asi som však nemohol čakať viac od režiséra American Pie, či druhého Twilightu, prípadne neznámeho scenáristu Ortona, ktorí na danú látku zjavne intelektovo nemali (narozdiel od takej Hanny Arendt, ktorá dala vzniknúť jednej z najdôležitejších kníh o Holokauste vôbec). Cieľovkou tu budú pravdepodobne mladí Američania, zaujímajúci sa o vojnu (je teda tento film čosi ako edukačná pomôcka? Ak áno, nemal by byť v tom prípade faktuálne korektnejší, presnejší?). Tretiu hviezdu dávam, pretože som sa ani chvíľu nenudil. Kingsley je skvelý a z jeho rozhovorov s Isaacom by mohol vzniknúť skvelý, myšlienkovo podnetný film. Tento to však nie je.