Macejko

Skvostný vizuál a parádna atmosféra.

Ubíjajúco dlhá, rozťahaná sračka, ktorú by som sa nebál označiť priam až za pľuvanec medzi oči geniálnym "12 rozhnevaným mužom". Zatiaľ čo Lumetov film sa za každých okolností držal v medziach železnej logiky a dával dokonalý zmysel po stránke dôkazov pre nevinu obžalovaného, Michalkovova verzia na niečo podobné zvysoka kašle a miesto toho nám ponúka košaté, s prípadom absolútne nesúvisiace historky, ktoré nedokazujú ani kravský prd. Preč je rozumné uvažovanie amerických porotcov, škaredí a koktaví súdruhovia sa riadia výhradne emóciami. Preč je tiež vynikajúca atmosféra malej, v horúčave sa utápajúcej miestnosti. Preč je absolútne VŠETKO, čo robilo originál tak vynikajúcim. Horší remake (resp. znovuuchopenie námetu) som snáď nikdy v živote nevidel.

Je ich 12. Každý je iný, ani jeden z nich nie je čiernobiely a všetci sú postupom času čoraz viac a viac rozhnevaní. Hlavne sú to ale postavy vo fantasticky napísanom a až šokujúco moderne natočenom filme, ktorý je zároveň detektívkou a charakterovou štúdiou v jednom. Má to geniálne nadhadzované a rozvíjané motívy, výbornú diferenciáciu hlavných hrdinov a skvelé herecké výkony, je to napínavé, prekvapivé a inteligentné. A ani na sekundu to nepotrebuje opustiť priestor jednej zaparenej miestnosti s nefungujúcim ventilátorom, kde vášne kulminujú rovnako rýchlo, ako horúčava. 95% súčasných filmárov by zapredalo dušu, aby mohli vytvoriť niečo podobné, ako je tento majsterštyk.

Trailery sľubovali osudovosť a temnotu, recenzie zase nahláškovanú a vtipnú superjazdu. Nový Iron Man nie je ani jedno z toho. Je to iba tápavo a neisto zrežírovaný a fádne napísaný film, ktorý sa jednostaj iba uondene šuchce šedivými suterénmi a bľabotaním s malým chlapcom v nejakom americkom Prdelákove. Vyzerá to, ako by to nestálo ani 70 miliónov, postráda to akýkoľvek emocionálny dopad alebo uveriteľnosť v ľudskejších momentoch, okrem vydareného finále (na ktorom je prekvapivo najlepšia Gwyneth Paltrow) nemajú akčné scény žiadnu šťavu alebo napätie, a taktiež to nie je skoro vôbec, opakujem skoro VÔBEC vtipné alebo nápadité v dialógoch. Shane, kamarát, natočil a napísal si Kiss Kiss Bang Bang - jeden z mojich najobľúbenejších filmov - a za to ťa budem do smrti uznávať, ale... to si za tých osem rokov úplne všetko zabudol? Rozmýšľam, či toto nebola vôbec najhoršia marvelovka. A to je vo svete, kde existuje Kapitán Amerika, naozaj neveselé pomyslenie.

Postsynchrónová ohavnosť.

Veru tak, každé malé decko v sebe ukrýva potenciál stať sa desivou a ľudský život devastujúcou silou, hlavne ak je obklopené dostatočným množstvom zaslepených idiotov. Stačí si niečo vymyslieť a potom ukázať prstíkom. Skvelá dráma s výborným Madsom, naozaj nepríjemná na pozeranie (niektoré scény nútia priam až obhrýzať omietku... alebo niečo rozmlátiť), ktorá ma ale emocionálne nerozdrvila až tak veľmi, ako väčšinu divákov. S dôrazom na "až tak veľmi".

Keď si Rozparovač zbalil saky paky, v Londýne sranda neskončila, práve naopak. Výborná dobová detektívka so správne špinavou atmosférou a vysoko kvalitnou "sherlockovskou" hudbou, ktorá kladie prekvapivo veľký dôraz na osobné príbehy ústredného, skvelo obsadeného tria. A nutno podotknúť, že dobre robí. Reida, Drakea a Jacksona som si naozaj preveľmi obľúbil a teším sa na ďalšiu sériu.

"Fuck you, Sally." Veľkopansky zrežírovaná a vizuálne vymaznaná sci-fi, ktorá zďaleka nie je taká nepochopiteľná, ako vám niektorí budú tvrdiť. Iste, má to pár veľmi kritických minút, kedy som ja osobne získal neodbytný dojem, že mi to buď vinou vlastnej nepozornosti (resp. blbosti) alebo vinou scenáristovho zlyhania vôbec, ale vôbec nedáva zmysel, ale akonáhle nastúpil záverečný akt, tak nielenže všetko ladne zapadlo na svoje miesto, ale film zašiel ešte ďalej a vyjadril osobité stanovisko k jednej pomerne podnetnej a nejednoznačnej myšlienke (ktorú nebudem spoilerovať). Som teda ohromne prekvapený, že som z filmu, na ktorý bolo všeobecne viac kydané ako nekydané, odchádzal nielen spokojný z bezchybnej formálnej stránky, ale na dôvažok aj príjemne intelektuálne stimulovaný. Joseph Kosinski si to skrátka dáva a ja dúfam, že mu podobné vysokorozpočtové srandičky ešte dlho nikto nezatrhne.

Bál som sa, že to bude neznesiteľný a nepochopiteľný artfilm, ktorý v žiadnom prípade nebude hodný toho byť spájaný s mojimi zbožňovanými Nightwish. A ono nie. Príbeh to má naopak jednoduchý a priamočiary a so svojou symbolikou pekne zrozumiteľný aj pre takého antilyrického barbara, ako som ja. Tým pádom - keďže sa nemusíme zaoberať myšlienkami na to, či čerň oblohy znázorňuje autorovu frustráciu zo stratených slipov alebo utrpenie detí v Ugande - mal film vlastne spolovice vyhraté a ostávalo mu splniť už len jediné: strhujúcim spôsobom skĺbiť oku lahodiaci vizuál s geniálnym soundtrackom. Podarilo sa mu to. Režisér Harju sa do toho obul a vytvoril hneď niekoľko extatických montáží, v ktorých je zladenie obrazu s hudbou dotiahnuté takmer až na prah dokonalosti. V kombinácii s výbornými hereckými výkonmi tým z Imaginaeria vznikol skutočne unikátny fantasy-muzikálový zážitok, ktorý do vás emócie napumpuje predovšetkým formálnou stránkou. Popravde si nemyslím, že by sa to dalo natočiť ešte lepšie.

Do dnešného dňa bol pre mňa Richard Gere "tým rádoby fešáčiskom, s ktorým som nikdy žiadny film nevidel do konca a ktorý si sem-tam rekreačne strčí do prdele hlodavca". Po zhliadnutí Arbitrage si ho ale okamžite presúvam do kolonky "pán herec". Nielenže stvárnil skvostne nejednoznačnú a životnú postavu, on ju navyše stvárnil tak, že každá jej sekunda na plátne je čistý divácky pôžitok. A to v podstate platí aj o celom tomto filme. Inteligentne napísané, suverénne natočené a cieľavedomé. Navyše to ani napriek všadeprítomným finančníckym termínom a machináciám nestráca zo zreteľa to, o čo ide predovšetkým - o monumentálny a výhradne osobný prúser hlavného hrdinu, ktorý môže každou minútou prísť o všetko.