FlyBoy

"Všechno je v prdeli, ve všední den i v neděli. Jenom ty filmy sovětský, ty jsou vědecký". Egon Bondy, vlastní menom Zbyněk Fišer, básnik, marxista, burič. Proti režimu, proti antisemitizmu, proti všednosti. Ivan Heinz/Emanuel Bonn tomuto aktivizmu prisluhuje, ale hlaholí vláčne a tie jeho provokatérske pózy mu nehltám. Okrem toho, že ide o nikotínové zrkadlenie "noir movies" či (nenačechraný) dostihový šprint za protektorským šťavnatým bulletinom, si "3 sezóny" predpovedajúce peklo nezastrešia. Tomáš Mašín v reklamnej brandži vie, odráža sa to aj tu v pečlivom svietení, snímaní a európsky štramáckom zakuklení. Čo mu nanešťastie schádza je nezabehnutá story rozhnevaného muža/umelca, ktorá jebe na konformitu, nešanuje konvenčnosť a rajcuje nie len zovňajškom, ale aj snahou nastoliť konštruktívny inotaj. Nič to, skoro v každej strofe hovno je, no toto mladícke vytriezvenie hovnom nie je. Nebolo by však pravdou, keby som tvrdil, že som sa posral.

Hitchcockov "look out" motív v ktorom vaše veličenstvo otvára okno do dvora prepnutý do "euro-artovej" a pokrokovej polohy tohoto námetu. Kukátko ďalekohľadu obmieňa šošovky, s pozorovateľa je náhle pozorovaný (nie samotným pozorovaním, ale prejavom pudov pozorovaného) a medzi depku udržujúce paneláky dopĺňa toto zasnené, pomerne neoptimistické varieté zbožňovania tretia dozerajúca strana. Plač nad rozliatym mliekom je v skutku zlatistou metaforou. Komparácie vo mne nevzbudzujú slasť, ale tento voyeuristický úryvok predsa len radím o chlp za nebojazlivo načatú tému o uťahovaní slučiek. Nejde o úmyselnú diferenciáciu dvoch vzácnych "kraťasov", príčinou je väčší dilematický údel, ktorý sa vo mne zhostil práve pri prvom, takpovediac otáznom (ne)potlačovaní pokánia.

Po delikátnej "Kávičke" sa táto dodnes populárna "woman from prison" takmer obdobne revanšuje pod prezývkou "Foxy Brown". Tentokrát žiadne veľké fintičky, stačí len povesť pôvabnej milenky, ktorou si žena tisíca frizúr a prevlekov upriamuje na sebe chúťky spotených grázlov. Jack Hill reprízuje jej pomstychtivú náturu a to bez akéhokoľvek zmilovania. Aj napriek nadopovaniu heroinom, znásilneniu od zapáchajúceho vidláka si zbiera skalp za skalpom a letí naprieč finálnemu zúčtovaniu. Uniformita týchto kriminálok je zcela preukázateľná, tá amatérčina či vyhranenosť si dymí jak z továrenského komína, lenže fanboy uspôsobený recitovať nekonečnú glóriu k Pam Grier na takéto niečo serie, pohodlne si sedí a kochá sa.

Ľavicoví voľnomyšlienkári zotierajú majetnícke nápisy s kapitalistickej almužny amnestií. Francúzsky "audacieux" duet sa oháňa satirickými dýkami a reže až do samého mäsa. Rýchlo, cynicky a neobozreteľne. Licitovať nad zvolenou šablónou tzv. "surrealistického absurdistánu všednosti" považujem za mrhanie času, pretože tá je viac než jasnou ukážkou inteligentnej práce, ktorá sa striafa presne a naozaj do čierneho. No a v Európskom parlamente z toho musia mať vybranný jedinci pomyselnú psoriázu.

blockBASTARD...

Božsky sofistikované. I keď si uvedomme takúto vec. Počas prvého skúmania vtedajších súvislostí (vnútroštátne machinácie, kariérizmus politikov, nepriestrelný mafiánsky vplyv, etc.) by si neznalec italského papalášského dvora rokov deväťdesiatich (to jest aj ja) mal pripraviť pero a papier. Mená informátorov, politikov, rôznych záujmových osôb sa sypú ako z roztrhnutého vreca, preto (keďže som ten peračník nechal doma) si bez prestojov rozšírim obzory ohľadom Andreottiho gavalierov a valím na projekčné kolo č. 2. Risknem to bez akýchkoľvek zvažovaní, pretože popri obrúsenej (kurva silnej) divadelnej mimike Servilla, s novým naratívnym modelom a režijne potentným mixom (od ničivo znepokojujúceho podmazu v predstavovačkách až po hromadné kamerové orgie) štyridsaťročného Neapolčana (Paolo Sorrentino) si viem domyslieť aký to len na mňa čaká: "colpo da maestro!"______Update=> Prvé sedenie ma zomlelo ako mlynček na mäso, síce som žasol nad unikátnym technickým prevedením, ale do plnohodnotného prežitku chýbalo kus informovanosti a asi aj vnímavosti. Po druhom pozretí vo mne kolujú už len samé superlatívy. Vedomosti rozšírené, pozornosť upretá a zo skúsenej šachovej partie o vplyvnosť som až netušene vzrušený, šťastný z dôslednej roboty. Nebudem to rozpitvávať, takto nejak si predstavujem film, ktorý sa zo začiatku zdá (alebo je) neprístupný, arogantný, náročný a pritom si to môže dovoliť, lebo tieto aspekty neskôr zúročuje k tomu aby (samozrejme pri zvýšenej percepcií) diváka absolútne odrovnal svojou sprostredkovateľskou nezaujatosťou, postmodernou invečnosťou, skrátka celoplošnou perfektnosťou. Klobúk dole.

I lost control...

Vinterberg a jeho dogmatický pomník na ktorom je vytesané "Celebration" nevíta nového oslávenca. Ako je známe tento Severan už asi nenatočí niečo tak zdrcujúce a zároveň nezhovievavo aplikovateľné na kdejakú nemenovanú rodinku. Badať, že Thomas upúšťa od behaviorálnych direktov, skôr odľahčene konkretizuje doznanie pravdy a kde inde ak nie pri slávnostnom stole.

5796. Nekomfortnú celu obýva trojnásobný vrah Jin so samovražednými sklonmi. Je pomätený, je márnivý a čaká na popravu. Jeho bývalá známosť Yeon čo by rozpoltená osobnosť si činmi pýta psychiatra. V rozhádanej domácnosti tlmočí svoje krivdy tichom, pri návštevách žalára, prejavuje znovu obnovené (kostrbaté) sympatie a šíri falošný spev. Kim už zopár rokov kráča malými krôčikmi po okraji rozľahlej priepasti premotivovanosti, avšak tentokrát sa (pre poistenie) podradne uvelebuje na méte otravnej kreatívnej frigidity. Tapetuje/uctieva jar-leto-jeseň-zimu, spoluhlásky/samohlásky opätovne zamyká do úst ponižovanej ženy. Sleduje, opakuje, hapruje. Čiže prostoreko, vykráda sám seba a ideovo fučí ako dvojdňový jarmočný balón. Takáto prázdnota sa rozdýchať nedá a starého dobrého samouka/"outsidera" už asi tak skoro nespatrím, ale veľmi rád sa budem mýliť.

Autoritatívna "moonshiny game pad" domýšľačka orámovaná kanadským manuálom na pitvanie podvodného planktónu, kde sa cez aplikačný bioport tvaruje ďalšia hmatateľná vzorkovňa pohlavného styku a herný ohoz lamentuje s paranoickým prevtelením do časových pásiem. Stávka skôr na milú rozmilú rebéliu, než na akési inštruktážne túlanie sa stereotypných filmárov. Postarší formálny "software" indikuje toto - neváhaj, sadni a hraj.