Nick Tow

Taký malý "veľký" horror. Malý rozpočtom a pomerne neoriginálnym námetom, veľký čo do účelnosti: ak ešte stále platí, že hlavným účelom horroru je, aby sa človek bál, tento filmík má čo povedať. A koľko nájdeme v súčasnej horrorovej produkcii filmov, o ktorých sa to dá povedať?

Obľúbená téma, resp. obsesia Briana de Palmu prípadne Cronenberga z prelomu 70. a 80. rokov. Na rozdiel od oboch menovaných pánov však Cleven nejde na doraz a zjavne ani netúži prekračovať nijaké tabu - preto všetky potenciálne silné momenty a "odhalenia" podáva decentne, v náznakoch, prípadne "zašmodrchane", akoby sa za ne v konečnom dôsledku hanbil. Takto to dopadne takmer vždy, keď sa thrilleru s psycho/pato/logickým podtextom zmocnia Francúzi /v tomto prípade s belgickou výpomocou/. Tam, kde by mala striekať krv, iba kvapká burgundské.

Keď som si prečítal anotáciu na obale DVD a všimol si "katovské" hodnotenia na tejto stránke, vyhol som sa Duchovi jazera oblúkom. Ale potom som videl dva iné Håfströmove filmy /jednému som udelil 5 a druhému 4 hviezdičky/ a nechcelo sa mi veriť, žeby ten istý režisér - hoci aj na poli iného žánru - dokázal až tak brutálne stúpiť vedľa. A moje pochybnosti boli na mieste. Ducha jazera totiž zráža na kolená iba scenár /overený a prevarený recyklát teenagerských slasherov/, ale režisérsky robí chalan čo môže a zachraňuje čajový príbeh dobrým budovaním atmosféry, nadštandardnou prácou s hercami a niektorými zapamätateľnými obrazmi. Teenagerský slasher nie je ani náhodou moja šálka kávy, ale práve vďaka Håfströmovi som to dopozeral dokonca bez väčšej újmy na zdraví. Viem minimálne o desiatich filmoch tohto subžánru, ktoré by si zaslúžili "čierne políčko" a predsa sa ocitli v modrom. Preto pridávam jednu hviezdičku navyše, hoci mu tým z čiernych bažín aj tak nepomôžem.

Súhlasím s HoneyBunny: aby to bol plnohodnotný zásah do čierneho, chcelo by to trochu "odsterilniť" postavy. Ich čiernobielosť danú scenárom režisér na pľaci nie vždy dokázal prekryť farbami, hoci nimi film samotný vôbec nešetrí. Ale nechýbalo veľa...

To nie je film, ale Moebiova páska. Zlepte koniec so začiatkom a môžete sa viesť do konca...času. A po tom všetkom uvidíte broskyňový sad.

Ani v najmenšom nezdieľam nadšenie svojich hodnotiacich kolegov. Už úvodná scéna rodinného tenisového zápasu (obrazová metafora toho, kto bude s kým a proti komu hrať v priebehu filmu) mi pripadala lacná a schematická - a tento pocit ma málokedy opustil celých ďalších 80 minút. Z dialógov celý čas šuští papier, údajná realistickosť a civilnosť postáv mi skôr zaváňala topornosťou a ďalšia VEĽKÁ metafora s krádežou pesničky Pink Floyd (akože neschopnosť postáv žiť svoj život autenticky) je už vyslovene z rodu trápnych. Najtrápnejšou je ale postava Bernarda, ktorého "literátsky" jazyk by aj v paródii na pseudointelektuálov pôsobil prepísknuto. Veru, miestami som až neveriacky krútil hlavou. Ten film je totiž natočený rovnako nepodarene, ako nepodarene žijú svoje životy jeho protagonisti.

Už základný príbeh Vrany 1 bol natoľko "čiernobiely" že ho mohla zachrániť iba geniálna Proyasova réžia a vizualita. Už na dvojke bolo vidno, že bez dotyku s bohom nadaným režisérom, to celkom nefunguje, no a hoci sa v tomto pokračovaní dočkáme aj istých dejových inovácií, je to veľmi veľmi vyvetrané pivo. Štvorku som sa už ani neodvážil zobrať do ruky.

Najvyšší čas skončiť. Aj Dracula si už potrebuje konečne oddýchnuť...

Cítil som sa ako na žúrke, na ktorú ma nikto nepozval. A tak som sedel v kúte, hádzal do seba drinky, bafkal jointy a samozrejme zízal na tie spotené, natriasajúce sa kozy. Netvrdím, že mi nebolo dobre, ale kurnik, nič som z toho vlastne nemal.

Keďže Nastassja Kinski aj Christopher Lambert sa už nejaký ten čas pohybujú na území druholigových projektov a téma sa mi zdala tiež akási "profláklá", dlho som odolával. Do okamihu, keď už v "požičke" neozaj nebolo nič aspoň trochu k svetu. Práve vtedy na človeka sadne nadržanosť, že by si zo zúfalstva radšej pozrel aj eskymácku telenovelu, než by len tak čumel do steny. Konalo sa v podstate milé prekvapenie: citlivá réžia, pekná hudba, niekoľko elegantných vizuálnych vychytávok a v neposlednom rade skvelý výkon roztomilo skazenej žabky Audrey deWilder. Škoda preškoda, že príbeh je natoľko priehľadný a schematický, že každý dejový zvrat tušíte skôr, než vás naňho tvorcovia začnú pripravovať. Vrátane konca /zámerne nepoužijem slovo pointa/. Ale nebol to celkom stratený čas...