Nick Tow

Ani samotná Barkerova poviedka z jeho poviedkového cyklu "The Books of Blood" nepatrí k najlepším, ale to, čo sa s ňou podarilo spraviť na celuloide, je úplné harakiri. Keby mal Rawhead namiesto "masky" na hlave igelitovú tašku s logom T-mobile, možno by pôsobil strašidelnejšie. A vôbec - všetky "rádoby" efekty sťahujú túto snímku na dno močiara, ako šuter priviazaný k nohe samovraha. Iba moje úchylné alter ego, rochniace sa v béčkarských exkrementoch využilo chvíľu, keď som bol na dovolenke a v mojej neprítomnosti fuklo do hodnotenia tie dve hviezdičky.

Autor literárnej predlohy, spisovateľ Ladislav Fuks bol v súkromí veľmi, veľmi divný patrón a z jeho nekrofilných obsesií vyrašil ako jeden z najkrajších kvetov práve tento skvost: Spalovač mrtvol. Aby sa dielko stalo geniálnym, musel sa zjaviť na pľace ďalší hodne divný patrón: menom Juraj Herz. No a šľahačkou na "rakvičce" a "věnečku" je potom výkon Rudolfa Hrušínského /ak si uvedomíme, že v diapazóne jeho hereckých kreácií je aj Voják Švejk a rovnako tak Karel Kopfrkingl, ostáva rozum stáť/. Neviem, či je tento film takým chutným zákuskom aj pre "bežnú" populáciu, ale my, pre ktorých je najmilším kontaktom s prírodou prechádzka urnovým hájom, nachádzame v Spaľovačovi mnohé odpovede na ehm...spaľujúce...otázky.

V čase svojho vzniku mohla snímke pridávať na apelatívnosti "atraktívnosť" témy. Autori bestsellerov - jedno či knižných alebo filmových - vedia, že ak sa siahne po chúlostivom a horúcom spoločenskom fenoméne, ktorý sa popretriasa cez konzumentsky vďačné prostredie justície, malo by to vyjsť / a vyniesť/. Dnes, t. j. po trinástich rokoch, zostáva iba dobre odvedené remeslo, až prekvapivo rezignujúce na akýkoľvek estetický presah. Ani v toľko ospevovanom výkone Toma Hanksa akosi neviem nájsť tie skryté diamanty. V niektorých sekvenciách zo súdnej siene mi ďaleko viac pripomínal slušňáka, ktorý sa na podnikovom večierku prvý raz v živote zotne pod obraz, ako smrteľnou chorobou zomletú trosku. Ďalší z "povinných" filmov na jedno použitie.

Život búrliváka „Modiho“ by poskytol materiál aj na päť ťažkotonážnych filmov. Režisér Mick Davis akoby sa však náročnosti a uhrančivosti ponúkanej látky zľakol a namiesto nervovoparalytickej drámy nám servíruje letný koktejl. Okrem všelijakých sirupov a kociek ľadu je tu síce aj pár kvapiek nefalšovaného absintu, ale na poriadnu opicu to nestačí. Voľné narábanie s faktografiou ešte Davisovi možno tolerovať, viac mi prekáža, že sujet rozbil do nie vždy konzistentnej mozaiky. A ešte viac to, že Modimu upiloval rohy a odstrihol chvost a vtlačil mu skôr podobu romanticky nesvojprávneho rojka nepochopeného dobou a spoločnosťou /čo je stáročia nemenná, petrifikovaná predstava veľkej časti populácie o „tých umelcoch“/. Modi bol nepochybne citlivá dušička, ale aj surovec a grobián /Jeanne by o tom vedela rozprávať celé hodiny/, zmietaný démonmi šialenstva – ale takto ho scenárista skrátka vidieť nechcel - a Andy García by to možno ani nezahral. Neomylnou ranou do čierneho je casting postavy Jeanne Hébuternovej – Elsa Zylberstein je týpek, ako by si ju namaľoval sám Modi. Vo výkonoch dvoch protagonistov – Garcíu a Djalila, je viac teatrálnosti než stotožneného herectva, možno aj preto z filmu kvapká namiesto krvi ľahké červené víno. Kvôli niektorým silným miestam som už takmer siahal po štvrtej hviezdičke, ale viac ako ľahučký nadpriemer to žiaľ, určite nie je...

Keby chcel dať niekto dohromady zbierku najpríšernejších klišé, aké ponúka téma "strašidelných domov", určite by to po vzhliadnutí tejto zlátaniny vzdal. Rubiho Zacka by totiž netromfol. Okrem schopnosti recyklovať však už dotyčný režisér neukázal nič: ani len elementárny cit pre filmárske remeslo či budovanie atmosféry /nepomohlo by vám, ani keby ste ten film sledovali v márnici, meter od truhly, v ktorej sa niečo práve začalo hýbať/. Jediný, na koho sa dá pozerať je Gina Philips /čo ani tak nesvedčí o jej hereckom kumšte, ako skôr o tom, že tento typ báb ja skrátka môžem..../ , zatiaľčo Tom Sizemore si pod zlou režijnou taktovkou iba výdatne zatĺka klinec do rakvy svojej hereckej kariéry. Naprosto zbytočný film, korunovaný "pointou", pre ktorú je aj slovko klišé príliš vznešený výraz. Distribútor pôvodný názov - zrejme za účelom zvýšenia atraktívnosti - prekrstil na "Posedlá démonem". V intenciách idiocie filmu by som radšej volil názov "Posedlá demencí".

Opäť jeden film, ktorý rozdelil užívateľov na nadšených ospevovateľov a neľútostných katov. Ja sám som začal brúsiť popravčiu sekeru od prvých minút: každý záber je vyrátaný na efekt, ale je to efekt, aký môže zabrať iba v klipoch či reklamách. Zvlášť, ak je vierohodnosť príbehu od prvého momentu nulová, čomu výdatne "napomáhajú" aj herci, chvíľami prehrávajúci, inokedy bezradní. Logika ani len nekríva na jednu nohu, od začiatku sedí na invalidnom vozíku a tak sa postavy strmhlav vrhajú do "schválností", ktoré vám chcú vsugerovať pocit, "ako to ten scenárista rafinovane vymyslel". /Lenže nevymyslel, medzi myslením a odrbávaním je trochu rozdiel/ Dobre, už som ticho: toto je teenagerský film a teda určený celkom inému adresátovi. P. S. Niežeby ozajstný život nebol odrbávač, ale na rozdiel od tvorcov tohto filmu odrbáva naozaj rafinovane...

Jean-Pierre Jeunet je manierista - a túto skutočnosť chtiac nechtiac musí brať do úvahy každý, kto chce k jeho dielam čosi povedať. Mňa osobne tá maniera fascinuje a žeriem mu ju aj s chlpami /t. j. odpúšťam mu drobné chybičky krásy: nadstavovanú minutáž, občasné uzlíky na príbehovej niti a pod./ Je to ako s Gaudího chrámom Sagrada Familia: pre niekoho opulentný gýč, pre iného bohom vybozkávané dielo génia. A aj tie chybičky krásy beriem iba ako praskliny na plátne staromajstrovského diela.

Príjemný mix "old school" kriminálky (ktorá sa neponáhľa a predsa nudí iba chvíľami) a thrilleru. ALE...!!! Francúzske filmy kedysi nepotrebovali šokovať omračujúcimi pointami, s ktorými sa v posledných rokoch roztrhla priehrada - a predsa si mnohé z nich pamätáme dodnes. Vymyslieť geniálnu pointu je dovolené iba hŕstke vyvolených, ale nedúfajte, že tvorcovia Anthonyho k nim patria tiež. Zhruba v polovici filmu vám možno skrsne v hlave myšlienka /POZOR, spoilerujem.../, že toho mysteriózneho Anthonyho máme vlastne celý čas pred sebou..../, ale vzápätí čosi tak dementné okamžite odvrhnete. Také faux pas proti logike a vkusu by predsa Francúzi neurobili... A pozrime sa na nich, slimákožrútov.... Urobili nám to! P.S. Sophia Marceau, je jedna z mála žien, ktorej starnutie neuberá z krásy. Len vďaka tomu som neubral z tých troch hviezdičiek ešte jednu.

Trochu preceňovaný film a tentoraz i trochu preceňovaný Sean Penn. Jeho prerod z mierne retardovaného loosera na odbrzdeného destroyera nezafungoval tak, aby sa aj vo mne ako divákovi čosi (temné a driemajúce) prebudilo. Skrz naskrz priemerná záležitosť.

Nakrútené je to naozaj pekne, ale dobré remeslo ešte nerobí dobrý film. Príbeh uzavretej komunity, ohrozovanej svorkou vlkodlakov (bývalí členovia komunity) skĺzne po sľubnom rozjazde z hororovej línie do nepresvedčivej psychologickej drámy a ani očakávané finále (súboj ľudia versus bývalí ľudia) vás z polodriemot neprebudí. Mimochodom, ani v "dvojke" príbeh nestál za veľa, ale film zachraňovala skvelo hrajúca Emily Perkins alias Brigitte, milo deviantná Ghost a nadhľad, hraničiaci s jemnou autoparódiou. V The Beginning sú obe baby na vedľejšej koľaji a namiesto nadhľadu sa servíruje "dramatično" cucané z prstu. Ani neviem, prečo som tomu fukol aj tú tretiu hviezdičku...