Nick Tow

Cronenbergovi mainstreamový "účes" príliš nesedí, je to ako keby niekto nútil Ozzyho spievať v kostolnom zbore. Postupne budovaná atmosféra sa záverečnými zvratmi zlomí a film sa nebezpečne blíži až k trápnosti východonemeckých detektíviek. Korunu tomu všetkému nasadzuje záverečný happyend. Keď Tomova dcérka naservíruje k otcovmu tanieru príbor, človek už len čaká, že spoza chladničky vykukne E. T. a šťastnej rodinke zaželá dobrú chuť. Nepochybujem, že na rozdiel odo mňa si producenti pri tejto scéne spokojne pošúchali dlane. Ach David, už ťa majú...

Škoda, že dobre budované napätie i príbeh chvíľami strácajú tempo, ale medzi mdlými béčkarskými kaprami je tento filmík vyslovene dravou šťukou. Fred Durst v úlohe citlivého a slabošského strážcu zákona je ozajstným high-lightom: od tohto "motherfuckerujúceho" sušienkára a drsňáka by takúto precítenú hereckú kreáciu človek nečakal. Aj vďaka nemu siaham aj po štvrtej hviezdičke. Kurnik, nabudúce možno uvidíme Marilyna Mansona v úlohe Matky Terezy...

Ďalší zo zbytočných teen-hororov, ponúkajúci ohraté, zomleté /a zomreté/ schémy a spoliehajúci sa zrejme na to, že čo teenager, to idiot. Niektoré dialógy sa svojou duchaplnosťou blížia k hispánskym telenovelám, výkony hercov "jakbysmet". Čo tento film zdvíha z blata podpriemeru, je zopár vizuálnych vychytávok a dobrá práca maskéra. Inak by som ho odporúčal okamžite spláchnuť do septiku.

Film sľubuje "noc teroru", ale odohráva sa počas slnečného dňa a ani toho teroru si človek vela neužije. Ale ide presne o ten typ filmu, ktorý si fanúšika žánru získa svojou skrz naskrz červíkmi prelezenou béčkovitosťou. A masky sú priam bezkonkurenčné: akoby ukradnuté z nejakej výstavy Ľudovej školy umenia pre detičky s úchylnými sklonmi. Po dvadsiatich minútach zaplní vaše obývačky /resp. miestnosť, kde máte svoj DVD prehrávač/ nefalšovaný hnilobný smrad.

Pri niektorých filmoch sa zvykne hovoriť, že "forma zabila obsah". Keby mal Tunel smrti nejaký obsah, boli by sme svedkami presne takejto vraždy, ale kedže o obsahu sa dá hovoriť len ťažko, tento film spáchal samovraždu /t. j. forma zabila formu/. Stupiditu scénara, vykrádajúceho to najklišéovitejšie klišé, chceli tvorcovia zakryť "klipovitou" kamerou a vizuálnymi schválnosťami, ale zabudli pri tom, že kde nič nie je, tam ani smrť neberie. Jediné použitie pre tento film by som videl na nejakej hodne bujarej a pokročilej párty metalistov: za predpokladu, že by vypli zvuk a obraz by bežal iba ako bizarná /vďaka niektorým herečkám silikonovo "ceckatá"/kulisa k vypeckovanej zvukovej smršti. /Lenže metalisti si na svojich parties asi púšťajú celkom iné filmy.../

Rena Owen je nehorázna roštenka (škoda, že hornú polovicu tela zdedila po fotrovi/ s imidžom mladšej sestry Liv Tyler. Ideálny týpek do letného teenagerského popcornu - ale nie do filmu s ambíciami, aké mal kdesi nazačiatku určite aj Nemesis. Jej obsadenie je teda - aspoň pre mňa - dosť veľkou hádankou. Hoci mi hneď napadá odpoveď, ktorú sa pokúsim zašifrovať do prostoduchého rébusu: "Ako sa volá miestnosť, z ktorej vychádzajú adeptky na castingu ako víťazky?" P.S. Predsa len si neodpustím vysoké hodnotenie: pre chvíľkami hustú atmosféru a prekvapivo inteligentné nápady. Záver mi na rozdiel od niektorých iných "komentátorov" neprišiel vôbec blbý, skôr logický: ak sa človek nedokáže zmieriť so "životom plným otázok bez odpovedí", má jedinú šancu: Vzbúriť sa proti životu - či už vlastnému, alebo životu iných.

Keď som sa pár dní po absolvovaní tohto filmu mrkol na ČSFD, ako sa to páčilo/nepáčilo iným – neveril som vlastným očiam. Žeby som videl nejaký iný film? Problém bude asi v tom, čo napísal Cival: že ide o snímku určenú generácii MTV, no a ja som predsa len iný ročník a tým pádom iná „cieľová skupina“. Nie, že by to celé nemalo zopár zaujímavých miest, ale tvorcovia filmu pred každou potenciálne silnou scénou utečú, alebo ňou prekĺznu, prípadne ju „vyriešia“ tak násilne, že doslova počujeme škrípať scenáristovo pero. A filmu sa nemôže stať nič horšie, ako keď si počas jeho sledovania uvedomíme, že „pozeráme na film“. U mňa sú to slabé tri hviezdičky. Osudové dotyky s človekom trasú podstatne silnejšie...

Skôr než o horor ide o nervovoparalytickú sondu do hlbín jedného odumierajúceho manželského vzťahu. A hoci sa režisér nevyhýba ani hororovým rekvizitám (slizké monštrum, s ktorým protagonistka zdieľa ruiny bytu, vrátane manželskej postele), slúžia mu skôr ako metafora, než žánrová ingrediencia. Považujem sa za dosť otrlého diváka, ale Zulawského film ma chvíľami naťahoval na škripec s väčšou intenzitou, než s akou Leatherface štartuje pílu po zaklopaní neohlásenej návštevy. Zmar, bezútešnosť a koncentrovaná vyšinutosť prýšti z každej sekvencie filmu a ak veríte známej Nietzscheho sentencii („ak človek nazrie do priepasti, aj priepasť nazrie doňho) potom verte tomu, že Possession sa vám zavŕta do duše ako červotoč. Keď som videl nádhernú Isabellu Adjani v Herzogovom Nosferatovi, bol som presvedčený, že už nikdy neuvidím čitateľnejšie stopy šialenstva v ženských očiach, ale v Possession svoj vlastný svetový rekord niekoľkonásobne prekonala. Uff, toto je poriadne hustá šálka kávy. Keby som bol citlivka, tak si to pri záverečných titulkoch nechám prejsť hlavou ako Kurt Cobain.

Režisérovi ušlo, že v horrore sa nedá spoliehať na bizarnosť témy. V Skinnerovi nefunguje ani príbeh, ani atmosféra a verím tomu, že keby ste zverili do rúk svojej poštárky kameramana, hercov a scenár, nakrútila by to fajnovejšie. Ide o jasný odpad, ale napokon dávam predsa len dve hviezdičky. Jednu preto, že ako fanúšik žánru jednoducho nie som "objekltívny" a druhú pripínam na hruď Raimimu: konečne sa neksichtí ako nafetovaný dement.

Ako v skutočnosti vyzeralo tých niekoľko hodín, keď sa dávno po rozpade Beatles naozaj stretli bývali "kamoši" Paul a John, sa už nikdy nedozvieme. Filmová rekonštrukcia tohto neobvyklého stretnutia, žiaľ, rezignovala na nejaký širší presah, takže s najväčšou pravdepodobnosťou poslúži najmä pamätníkom beatlmánie: aby zaspomínali a zaslzili.