nascendi

Pozrel som si pol storočia starú  televíznu inscenáciu románu Kingsley Amisa, ktorý je ešte o pár rokov starší. S ľútosťou musím konštatovať, že napriek nasadeniu osvedčených hercov nedokázal ani taký skúsený režisér, akým nepochybne Fratišek Filip bol, zabrániť tomu, aby som jeho dielo sledoval s vypätím všetkých vôľových vlastností a ani tak sa neubránil občasným mikrospánkom. Príčinu vidím nielen v anglickom humore, pre ktorý nemám dostatočne vyvinuté receptory, ale najmä  v zostarnutí predlohy i samotnej inscenácie. Z pohľadu súčasného diváka netuším, čo mu mala táto inscenácia priniesť.

Film som si matne pamätal a zaujímalo ma, ako tento posledný Fričov film budem vnímať po rokoch. Videl som vyše 30 Fričových filmov, poznám väčšinu Dietlových predlôh a Sováka príliš neobľubujem. Na rozdiel od Mileny Dvorskej, ktorá v mojich očiach patrí do prvej päťky najkrajších českých herečiek. Film považujem za mierne zábavnú socialistickú krimikomédiu, kde je všetko pekne upratané, aby nikto nehľadal dvojzmysly, skrytú kritiku režimu alebo dokonca úspech pri podvode. Na druhej strane voice-over  ušetril mnoho vysvetľovania a pohol dej dopredu.

Sledoval som pred časom rozruch, ktorý sa spustil okolo Saulovho syna, ale až teraz som sa dostal k jeho sledovaniu. Možno viesť diskusie o tom, či má ešte aj v súčasnosti význam nakrúcať filmy  z II. svetovej vojny. Ak je odpoveďou áno, treba trvať na to, aby ich forma bola odlišná od dosiaľ nakrúteného. To je v Saulovom synovi splnené. Dokonca až tak, že novátorská forma zatlačila do úzadia všetko ostatné. Výsledkom je zaujímavý, dokumentárne ladený film, ktorého málo pravdepodobný dej sa do reality vrátil až v úplnom závere. Vnímal som ho, ako istý druh experimentu, ktorý ma nedokázal trvalejšie zaujať počas premietania.

Režisér a scenárista filmu si vytýčil náročný cieľ - ukázať  päticu poškolákov a v poldruha hodine odkryť pred divákom ich charaktery, vrátane vývoja ich postáv. Američania údajne považujú tento film za kultový, ja ani zďaleka. Film tohto typu musí mať dokonale vybrúsený scenár a vierohodne zahrané jednotlivé scény. Podľa mňa doplatil na nízku uveriteľnosť. Bolo tam mnoho vykonštruovanosti, pózy, falše a i keď z času na čas prebleskol zaujímavý nápad, na lepšie než priemerné hodnotenie to u mňa nestačilo.

Tušil som, aký to bude film, pretože nepísané pravidlá pre tieto výtvory nepripúšťajú väčšiu variabilitu. Prvých pár minút bolo pozerateľných a po nich už to spelo rovnomerným priamočiarym postupom k záverečnej nule. Ďalšie pokračovania svedčia o tom, že je dosť divákov, ktorým predvedené kvality stačia a spokojne si pozrú pokračovania, než aj oni nadobudnú pocit, že už stačilo. Namieste by bola otázka, prečo nie dve alebo jedna hviezdička. Nuž preto, že som sa nudil, cítil som sa trápne aj za tvorcov, ale ničím ma film nenaštval, čo je podmienkou dvojhviezdičkových filmov.

Pravdepodobne je to veľmi dobrý film, hodný pozornosti nielen kvôli kvalitným hereckým výkonom, ale najmä kvôli hudbe a nezanedbateľný podiel na úspechu má aj dramatickosť príbehu v jeho záverečnej časti. Jediným problémom, a to problémom na mojej strane je, že ma film nezaujal a stým sa nedá veľa robiť. Takže preto to priemerné hodnotenie.

Hogo Fogo tvrdí, že alkohol podávaný v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve. Lekári tvrdia, že alkohol škodí aj v minimálnom množstve. Rozšíreným zvykom je otráviť ráno červíka a/alebo piť červené víno, lebo podporuje tvorbu krvi. Lasica so Satinským tvrdia, že ľahko je byť abstinentom, ak vám alkohol nechutí. A tak som sa, vyzbrojený týmito múdrosťami, pustil do Chľastu. Napriek kvalitnému personálu, ktorý ho vytváral a akademikom, ktorí ho ocenili, ma film nezaujal. Tá pôvodná, a bohužiaľ i jediná, myšlienka podľa mňa nestačila a vystavanie dvojhodinového filmu. Namiesto ďalších som sa dočkal nekonečných komentovaných pokusov. ktoré vysvetľovali a obhajovali chľast, prípadne už iba bľabotu pod jeho vplyvom. Čakal som viac.

Nenadchol ma Farárov koniec s Vlastimilom Brodským a nenadchol ma ani jeho poľský variant podľa skutočnej udalosti. Možno to nie je celkom kvalitou filmu, ale skôr mojou vzdialenosťou od života ľudí vo filme zobrazených. Film sa dosť vliekol a ku koncu mi už bolo úplne jedno, ako to dopadne, i keď ten rezultát nebol vo filme tým najdôležitejším. Ale, okrem iného,  som si potvrdil, že najfrekventovanejšie slovo poľštiny vedie oproti českému "vole" o niekoľko konských dĺžok.

Čakal som určite viac. Od režiséra a scenáristu Giovanniho som videl viacero dobrých a výborných filmov, Lino Ventura sa tiež viackrát blysol a Ennio Morricone nemá v mojich očiach konkurenciu. Problém nastal v tom, že Giovanni začal vykrádať sám seba, Ventura nám zostarol a Ennio nemal najlepší deň. Výsledkom bolo nemastné-neslané dielo, v ktorom sa iba občas objavilo niečo, čo by si zaslúžilo záujem. Takže škoda.

Každá vojna spôsobí okrem úmrtí, zranení a materiálnych škôd aj chaotické premiešanie ľudí a ich osudov. Druhá svetová v tomto nebola iná, skôr naopak, pretože k oddeľovaniu detí od rodičov dochádzalo aj zámerne. Celý Zinnemannov film sa zaoberá hľadaním syna matkou a neúspešným hľadaním organizáciami, ktoré to majú v náplni. Jednoduchosť námetu a priamočiarosť deja občas narušuje detský vzdor a mierne naivné predstavy niektorých dospelých. Pripájam sa k všeobecnej chvále herectva Ivana Jandla, ale môj celkový dojem opätovne postačuje iba na silné tri hviezdičky.