nascendi

Mám, rád žáner sci-fi a mrzí ma, že spokojnosť pociťujem iba s jeho knižnou formou. Filmy, najmä tie, kde sa pokúšajú ukázať vzdialenú budúcnosť, technické výdobytky a mimozemšťanov sú spravidla na smiech a zastarajú ešte pred premiérou. Jednou z málo výnimiek bola v minulosti Gattaca, z istého hľadiska aj Kontakt a niekoľko ďalších diel. Preto som bol oprávnene zvedavý na 7 sestier s veľmi zaujímavým a stále aktuálnejším námetom. Ale tak ako u väčšiny filmov nakrútených v tomto storočí som bol sklamaný realizáciou, ktorej začiatok bol v deravom scenári, pokračovanie v nadbytku akčných scén a ukončil ju príšerný slovenský dabing. Pred mesiacom som videl ďalší film s Noomi Rapace a aj keď bol z iného súdka, dosť sa na seba podobali. Mrzí ma, že tak, ako sa začínajú všetky pivá podobať na jedno (Heineken), tak aj filmy sa nakrúcajú podľa jednej šablóny a budú stále ťažšie od seba odlíšiteľné. Otázkou je, či to ešte niekomu okrem mňa bude prekážať.

V posledných dňoch mám smolu. Naposledy som si nevšimol, že film nehodnotila ani dvadsiatka fanúšikov a dnes som si nevšimol, že film je filmovou verziou knihy T. Pratchetta, o ktorom, ani o jeho Zemeploche neviem prakticky nič. V mladosti táto literatúra nebola dostupná a teraz sa mi už do nej nechce púšťať. Pochopiteľne, že bez poznania celého segmentu kultúry, ktorú film a jeho predloha predstavujú som nemal šancu prežiť sledovanie bez problémov. Nabudúce si už dám väčší pozor, aby som nekazil hodnotenia a pozitívne dojmy tých, ktorých táto literatúra oslovuje.

Už som viackrát napísal, že rozdiel medzi tromi hviezdičkami a ich nižším počtom u mňa znamená iba to, že pri filmoch ocenených nižším počtom som sa rozčúlil až naštval. Teda nevypovedá to iba o kvalite. A Účtovník ma nerozčúlil, ani nenaštval a napriek tomu ho považujem za nekvalitný film. V priebehu veľmi krátkej doby ma prestali zaujímať Christianove nevšedné schopnosti v mnohých oblastiach, nepotreboval som sledovať vzťahy medzi postavami na obrazovke, ani počítať mŕtvoly, ktoré produkoval a odhadovať majetok v prívese. Zaujalo ma, ako sa filmy nakrútené v tomto storočí na seba podobajú, ak sa Hollywoodu vracia prívlastok "továreň na sny". Pretože väčšina filmov je o tom, ako sa v skrátenom režime stať superhrdinom. A aj keď to nie je mojim zvykom, musím napísal, že ma potešil komentár užívateľa maelcum.

Nepoznám veľa filmov, v ktorých funguje jednota času (niekedy spoločne s jednotou miesta a deja). Vlastne okrem Cléo iba Zinnemanov Na pravé poludnie. Cléo som videl pred polstoročím a Vardovej dielo ma veľmi príjemne prekvapilo. Bohužiaľ ho už nedokážem zohnať, aby som si oživil spomienky a tak som mu preventívne znížil hodnotenie na štyri hviezdičky a budem ďalej dúfať, že možno sa raz pritrafí. Potom k nemu napíšem aj riadny komentár a definitívne sa rozhodnem o hodnotení.

Zaujímavý a možno aj potrebný dokument. Netreba však preceňovať jeho účinok na cieľové skupiny divákov. Všetci o tom, čo sa deje vedia, možno im film prinesie nejaké nové detaily. Podstata však tkvie v ľudskej chamtivosti, pohodlnosti a prokrastinácii. Každý slovne proklamuje svoj súhlas, ale keď príde na činy, obzerá sa po ostatných alebo žiada odklad pre seba. Na to, čo sme urobili s našou planétou mi stačil môj život a to sa môžem považovať za jedného z tých šťastnejších, ktorí ešte zažili prírodu v takom stave, v akom sme ju dostali do rodičov a prarodičov. Správanie sa ľudstva však žiaden film neovplyvní, jeho tendencia k sebazničeniu je nezvratná. Účet však bude vystavovať príroda, pretože tá tu bola pred človekom a bude aj po ňom.

Aj tomuto údajne katastrofickému filmu som musel ubrať jednu hviezdičku. Nie preto, že by filmové spracovanie témy bolo až také nekvalitná, ale za posolstvo, ktoré film divákom vysiela. O globálnej termonukleárnej vojne je možné nakrútiť iba film ukazujúci rozdielny čas a spôsob umierania. Všetkých, nie iba v mieste, ktoré si ako vzorku vybral scenárista s režisérom. Všetky filmy, ktoré som na tému globálnej termonukleárnej vojny videl majú spoločný nedostatok v tom, že na takúto vojnu pozerajú očami I. a II. svetovej vojny. Ale vojna, o ktorej je tento film, sa nedá nielen vyhrať, ale ani prežiť. A všetci, ktorí tvrdia niečo iné iba prispievajú k akceptácii názoru, že by sa to mohlo skúsiť, že to možno nebude také zlé, ako sa o tom, píše. Tragédiou je, že každá civilizácia má v sebe zakódovanú schopnosť sebazničenia, pretože disponuje silami, ktoré nedokáže nielen ovládnuť, ale ani pochopiť.

Veľmi dobre si pamätám, aký rozruch spôsobilo uvedenie Kómy začiatkom osemdesiatych rokov v našich kinách. Nečudo, že som bol po štyridsiatich rokoch zvedavý, či ten rozruch mal základy odolávajúce času. Sklamanie sa nedostavilo, ale ani spokojnosť. Dej sa odohráva v atraktívnom prostredí Bostonskej nemocnice, námetom je agresívne získavanie telesných orgánov na transplantáciu bohatým klientom. Réžiu má môj obľúbený Michael Crichton a ústredná dvojica hercov je populárna. Potiaľ všetko v poriadku. Problémom je, že to, čo v Cookovej knihe čitateľ príliš nevníma, vystúpilo vo filme do popredia a ruší celkový dojem. Ide samozrejme o superhrdinku, ktorú nič nezastaví, takže divák realistického razenia sa pomerne rýchlo odpojí od emočnej zainteresovanosti na deji. Pred zhliadnutím filmu som koketoval s myšlienkou, že by si možno zaslúžil i štyri hviezdičky, po jeho skončení som spokojný s ponechaním pôvodných troch. A aj keď to nie je záležitosťou tvorcov filmu, treba poznamenať, že dabingom (Galovič!) sa nikto chváliť nemôže.

V uplynulých šesťdesiatich rokoch som tento film videl viackrát a ako plynul čas, tak sa menil aj môj pohľad. Keď som ho videl premiérovo, bol som veľmi spokojný, lebo to v tej dome bolo maximom možného. Diváci boli vďační za každú hlášku, za každý skrytý význam, ktorý unikol cenzorom. Neskôr som už iba hľadal to, čo sa mi pôvodne páčilo a dnes už naň pozerám iba preto, aby som si pripomenul mladých hercov, z ktorých už dnes väčšina ani nežije.

Opäť patrím približne k jednému percentu užívateľov, ktorí hodnotili tento film menej ako troma hviezdičkami. Vôbec ma to neznepokojuje, pretože sa nakrúcajú filmy o vrahoch, deviantoch a všeobecne o menšinách. Sú žiadané a oceňované. Tak prečo by som mal ja s výrazne menšinovým, negatívnym názorom na tento film mať s tým nejaký problém. Prvú hodinu ma film odpudzoval a vo zvyšnom čase nudil. Dokonca som ani ten vychvaľovaný soundtrack nepoznal. Dolan vymyslel štvorcový formát, herci odohrali svoje party skvele, akurát nechápem, čo som si mal z filmu zobrať, aké posolstvo vysielal k divákom? Lebo ak žiadne, tak celý film je iba zábavkou a živobytím pre tvorcov.

Jeanne Moreau nemusela o sebe tvrdiť, že je dámou, pretože dámou bola. Dámou, ktorej oči dokázali divákovi povedať toľko, že iné herečky na to potrebovali mnoho strán textu a kopec rekvizít. Nehrala iba v skvelých a nezabudnuteľných filmoch, ale v čom hrala, v tom aj zaujala. Aj keď neoplývala klasickou fyzickou krásou, dokázala tento zdanlivý handicap svojim herectvom prekonať a zaujať postavenie na stupienku francúzskych filmových ikon. Dokument o nej je zaujímavý a približuje ju zo stránok, o ktorých sa divák z jej filmov nedozvedel.