maddy

Her alebo How I felt in love with my Siri. Keď už si človek myslí, že originalita sa nadobro vytratila, vráti sa na celovečernú filmovú scénu Spike Jones s ďalším jeho príjemne-podivným scenárom. Alebo akým iným titulom označiť film z budúcnosti, v ktorom sa chlapík zamiluje do svojho operačného systému? Nikdy som si nemyslel, že zažijem dystopickú romancu, ale nad daným námetom sa po Jonesovom Being John Malkovich, prípadne Adaptation, ani nie je možné čudovať. Práve naopak, v jeho rukách sa z prapodivného scenára stáva mnoho vrstevnatý film, ktorý vynikajúco kombinuje citlivý vzťahový, pomerne komorný film a filozofické sci-fi. Stáva sa tak z neho veľmi inteligentný snímok skvelo zachycujúci neďalekú budúcnosť, v ktorom sa do popredia dostáva niekoľko aktuálnych problémov „online“ sveta. Či už je to vzďaľovanie sa ľudí a postupná asocializácia, prílišné lipnutie na umelo vytvorených technológiách alebo len neochota akceptovať skutočné vzťahy (v podstate všetky scény s Amy Adams), prípadne celková vyprázdnenosť doby (debata o dokumente ospaní od postavy Amy Adams). Navyše výborne kombinuje odľahčený komediálny prístup k látke v jej začiatkoch (trefné scény s videohernou postavou), romantiku v jeho jadre a znepokojivú drámu v závere. Najfunkčnejší je však v prvých dvoch rovinách. Darí sa mu tento na prvý pohľad absurdný námet predať, tak že ho divák dokáže bez problémov akceptovať. Najintímnejší je preto v rovine odohrávajúcej sa v byte, kde Joaquin Phoenix leží na posteli a zhovára sa s iOS Samantha. Čomu rozhodne dopomáha aj veľmi príjemný hlas, skvelo zvolenej Scarlett „Black Widow“ Johansson. Tento ich milostný vzťah tak je pre diváka prijateľný rovnako ako pre postavy vo filme. Rôzne motívy, myšlienky film na seba v konečnom dôsledku naberá takou intenzitou, že záverečná pol hodina už až doslovne trpí týmto návalom a pocitom presýtenosti, aj keď ani na sekundu nevybočí z inteligentne vybudované sveta. Trpí tým aj tempo filmu, ktoré v konečnom dôsledku pôsobí mierne rozťahane. Samotný záver je potom prekvapivo až zbytočne doslovný a celkové vyznenie nie až také silné ako som po celý čas očakával. Čo je paradox, nakoľko film ktorý vo svojom základe po celý čas prezentoval filozofické myšlienky neponúka po zakončení vyslovený dôvod na hlbšie zamyslenie. Končí očakávane, bez jediného prekvapenia. Preto sa u mňa vyhol absolutóriu, ktoré som najprv zvažoval a musí sa uspokojiť so štyrmi hviezdičkami. Záverom ešte musím pochváliť vynikajúceho Juaquina Phoenixa v ďalšej z jeho jemne úchylných rolí. Pôsobí neuveriteľne sympaticky a hlavne celý film musel odohrať takmer sám s kamerou doslovne prilepenou na tvári a stále mu bolo možné uveriť každú a jednu emóciu. Ostatné úlohy sú skôr epizódne, ale rozhodne potešia svojimi známymi tvári, či už je to tradične sexi Olivia Wilde alebo zanedbaná Amy Adams. Vizuál svojou „čistotou“ zvládol zobraziť futuristický svet aj bez potreby výrazných CGI efektov. Hlavne z dôvodu, že exteriérové scény boli natáčané v Shanghai, ale pritom čínske mesto vo filme nie je badať ani na sekundu. Finálne tak veľká spokojnosť, ale s menšími zádrhelmi v záverečnej tretine. CELKOVO: 4*

Čakal som, že historický snímok o otrokoch v Amerike bude len ďalšou neprekvapivou stávkou na istotu v rámci Oscarových nominácii. To by však látku nesmel držať v rukách McQueen, ktorý ešte nedávno neváhal natočiť aj penis Michaela Fassbendra (Shame). Z pomerne opotrebovaného námetu a faktu, že vo filme sa v podstate nestane nič nečakané sa mu podarilo natočiť veľmi osobitý životopisný film, ktorý tému otroctva a zverstva zakoreneného v ľuďoch žmýka až do špiku kosti. Síce stále v rámci pomyslených mantinelov, aby mohol byť nominovaný na všetky rôzne ocenenia, ale o niekoľko kategórii odvážnejšie ako iné vykonštruované, umelé a hlavne nudné filmy točené akoby na zákazku pre Akademikov (áno, ohovorím o tebe Spielbergov Lincoln!). McQueenové majstrovstvo spočíva v tom, že sa vzďaľuje chápaniu historického filmu ako holého prezentovania faktov a namiesto toho sprostredkováva pomerne intenzívny zážitok. Vyhýba sa akémukoľvek moralizovaniu, či nebodaj pátosu, do ktorého majú podobné otrokárske snímky tendenciu skĺznuť. Namiesto toho sa sústreďuje na puto medzi divákom a hlavným predstaviteľom, aby jeho útrapy prežil akoby na vlastnú kožu. Bez príkras, bez zamlčovania faktov, bez odvracania pohľadu od krutých scén. Priebeh nijako nevyrušuje širším záberom na celé diania v danom období, nezaťažuje ho nepodstatnými historickými faktami. Divák vie preto o situácii rovnako málo ako samotná postava. A viac v podstate ani vedieť nepotrebuje, nakoľko samotná podstata nie je v tom odprezentovať celé otrokársku históriu Ameriky, ale len útrapy jedného jediného černocha, ktorý sa nešťastnou náhodou dostal do zajatia. Na takýto oscarový (čo chvíľa uvidíme, či ho skutočne dostane) film sa vôbec nebojí explicitných scén mučenia a zobrazuje ho bez akýchkoľvek príkras. Bičovanie, krv, rozorvané kusy ľudského mäsa, ale aj psychický nátlak na postavy. Čo oceňujem ešte viac, že ani na moment neskĺzne do dojímavej frašky a zbytočne nežmýka slzné kanáliky divákov. Aj tak emotívna scéna ako je záver s rodinou je natočená bez výraznej štylizácie filmu do prehnanej dramatickej línie. Z 12 Years a Slave sa tak stáva jeden nesmierne realistický zážitok. Problém je akurát s časovým vymedzením obdobia – nebyť zmienky o dvanástich rokoch v názve, tak udalosti pôsobia akoby sa odohrávali maximálne v rozmedzí dvoch rokoch (a možno ani to nie). Okrem jedinej, úplne záverečnej scény mi chýbal akýkoľvek dopad na psychiku postáv z toho, že sú väznené celých 12. rokov. Detailnejšie vykreslenie ich počiatočnej vzbury, neskoršieho zmierenia sa so situáciu, upadnutie do letargie, až po konečné odhodlanie zasiahnuť. Môže za to z časti epizódne štylizovanie filmu, kde jednotlivé scény pôsobia skôr ako vybrané epizódky zo života Solomona a nevytvárajú pocit komplexnej „jednoliatej“ dejovej štruktúry. Vystriedal sa v nich však plejáda vynikajúcich hercov. Či už je to malá rola pre Benedicta „momentálne-som-v-každom-druhom-filme“ Cumberbatcha alebo trochu nadmieru moralizujúca postava Brada Pitta. Prím tu ale hrá Michael Fassbender v úlohe tyrana, ktorý opäť dokazuje, že vžiť do role sa vie so skutočnou intenzitou; a samozrejme doteraz pomerne neznámy černošský herec Chiwetel Ejiofor, ktorý nijako nezaostáva za hollywoodskou elitou. Výsledkom tak je podstatne odvážnejšia, precízne zrežírovaná a zahraná, dráma oproti zvyšku podobne tematických filmov, ktorá má však stále aj Oscarové ambície, no bez všetkých tých tradičných neduhov akademických snímkov. CELKOVO: 4,5*

Toto rozhodne nie je trefa do čierneho zo strany Španielov. House of the End Times pripomína tortu Psíka a Mačičky. Mieša sa toľko rôznych ingrediencií až sa z toho nakoniec stáva nestráviteľný produkt. To čo z počiatku vyzerá ako ďalší slušný prírastok do „haunted house“ subžánru sa neskôr mení na zmätenú frašku. Prvé „strašenie“ (kto film videl, vie prečo tie úvodzovky) a pobehovanie po dome v prvej polhodinke je pritom zvládnuté na jednotku. Nechýba hutná atmosféra, fungujúce ľakačky, moment prekvapenia a pocit intenzívneho strachu. Bohužiaľ s pribúdajúcimi minútami a prelínaním jednotlivých časových línii sa do popredia dostáva zbytočne prekombinovaný dej, ktorý sa síce tvári neuveriteľne prešpekulovane, no faktom ostáva, že to je len tisíca, navyše nezvládnutá, variácia na iné podobné snímky. Ťažko sa o tom píše alebo prirovnáva k iným filmom bez spoilerovania, ale uzavriem to len tým, že to čo sa chce silou mocou javiť ako precízne vystavaný príbeh je len maximálne účelovým zmäteným pobehovaním po dome v niekoľkých časových líniách. Navyše prekvapivé odhalenia uhádne každý druhý divák, ktorý už nejaký ten film videl aj zo samotného názvu filmu, ktorý je už sám o sebe pomerne výrazným spoilerom. Záver je tak obyčajným, štandardným zakončením bez jediného výrazného momentu, do ktorého sa film dopracuje už ledva na „pol plynu“. Nepomáha tomu aj pomerne televízny look, ktorý pripomína španielske telenovely. Herecky fajn, v prvej polovici aj slušne rozohraná atmosféra a skutočne fungujúce napätie, čo sa však v druhej polovice rapídne vytráca s každou pribúdajúcou minútou. Škoda, potenciál tu bol rozhodne väčší, len to pravdepodobne chcelo režiséra, ktorý by jednotlivé ingrediencie lepšie zmiešal dohromad(d)y. Takto to je len jeden trpký guláš. CELKOVO: 2,5*

Zaujímavý námet o klaviristovi spracovaný do nezáživného komorného thrilleru. Tam, kde sa podobne ladené snímky ako Phone Booth, Buried a pod. snažili námet s umiestnením deja do jednej lokality neustále osviežovať nejakým nápaditým dianím si Grand Piano vystačí len so základnou myšlienkou , ktorá sa po úvodným niekoľkých minútach stáva pomerne obohranou, nabaľuje na seba čoraz viac klišé situácii a pôsobí maximálne účelovo a vykalkulovane. Postavy sa navyše chovajú až prehnane nelogicky, čím sa vytráca napätie. Samotný neuspokojivý záver je už len klinčekom po hlavičke skrz naskrz priemerného filmu. Počiatočná atmosféra na pár chvíľ pripomenie Hitchcocka, ale veľmi rýchlo sa vytratí a celý film vyšumí do prázdna. A to ešte nespomínam, že aj tých pár svetlých chvíľ narúšajú trápne humorné vsuvky, ktoré sa tu absolútne nehodili. Skutočne, otravnejšie vedľajšie postavy ako tí dvaja kamarát sediaci v hľadisku som vo filme už dlho nevidel! V tomto prípade režisér až žalostne nezvládol spracovať pútavý námet. Pomerne paradox, že film o vážnej hudbe nepôsobí vôbec seriózne. CELKOVO: 2*

Niekto tu evidentne čítal Brooksov World War Z (nie, teraz skutočne neporovnávam so síce veľmi slušnou filmovou adaptáciou s Bradom Pittom, ale tá z knihy vyčerpala asi tak 2 stránky .. aj to ešte veľmi voľne a inak s ňou nemala takmer nič spoločné). Returned má zaujímavý nápad s ľudstvom po prekonaní zombie nákazy, kedy už spoločnosť opäť funguje ako kedysi a vyliečení „zombie“-ľudia žijú ďalej, akurát si musia pichať protilátku, podobne ako si napríklad cukrovkári pichajú inzulín. Bohužiaľ, tu všetky klady aj končia. Námet s vyliečeným zombie vírusom nie je nijako ďalej rozvíjaný a mohol by byť zameniteľný s obyčajným vírusom chrípky a na filme by to vôbec nič nemenilo. Použitie zombie mi prišlo len ako účelová snaha prilákať väčšiu pozornosť hororových divákov. Čo je na škodu, pretože práve s týmto námetom sa dalo pracovať oveľa šikovnejšie. Vo výsledku to tak je nemastný-neslaný film, ktorý sa nevie rozhodnúť o čom vlastne chce byť. V žiadnom prípade nie je hororom (hororová scéna je asi tak jedna, keď prižmúrim oči možno dve!), ani fungujúcou drámou (to by chcelo látku hlbšie rozpracovať). Navyše to má dosť chabý vizuál, kde je vidieť, že rozpočet bol držaný poriadne na uzde a dosť slabých hercov. Nepomáha ani pomalé tempo, ktoré sa v druhej polovici už neskutočne vlečie, situácie zbytočne naťahujú a dej sa ďalej nijako nevyvíja. Potešia akurát slušné masky zombies, ktorí tam však vystupujú asi na 3 minúty – navyše dnes už nie sú výnimkou oveľa nadštandardnejšie masky aj v televíznej tvorbe (Walking Dead). Tým pádom ani nemám čo veľmi pochváliť. Film síce nepôsobí vôbec hlúpo, ale slušný námet sám o sebe na dobrý film nestačí, a preto je to hodnotenie také aké je. Možno je priveľmi prísne a zdôvodniť by som krkolomne vedel aj aspoň tie dve hviezdy, ale načo? Síce sú oveľa horšie, amatérskejšie, hlúpejšie prírastky do zombie žánru, ale mne tento pokus o pohľad na nákazu z inej perspektívy vôbec nesadol. Aj napriek tomu, že som od filmu ani nič nečakal, keďže som sa o jeho existencii dozvedel až na poslednú chvíľu a pozrel ho skôr z povinnosti, keďže „zombies“ zbožňujem, tak nedokázal uspokojivo naplniť ani jedno kritérium. CELKOVO: 1,5*

Pravdupovediac som sa tohto filmu bál viac ako čert kríža. Lesbická dráma opulentnej dĺžky troch hodín sa pre mňa javila ako nestráviteľný zážitok, aj napriek všadeprítomným nadmieru pozitívnym ohlasom a tomu, že sa rozhodne neradím k vrstve prízemných zabednencov, ktorým by odlišná orientácia iných ľudí akokoľvek prekážala, takže ani tematikou ma film nijako neodradzoval. A stalo sa skutočne nečakané. Život Adéle si to v mojej pomyslenej topke toho najlepšieho za rok 2013 vybojoval až takmer na najpoprednejšiu priečku. Všetky obavy boli totiž absolútne zbytočné a subjektívne sa jedná o ten „najkratší trojhodinový film“ aký som kedy videl. Aj u nedávneho Vlk z Wall Street (žánrovo samozrejme neporovnateľný) som mal k stopáži malé výhrady, napriek tomu, že ma bavil po celý čas. Pri Adele by som však nemenil ani sekundu, práve naopak pokojne vydržal ešte ďalšie dve hodiny! Film o láske, vášni a komplikovanom vzťahu, v ktorom je viac pravdy ako v ktoromkoľvek počine o heterosexuálnom páre. Na kosť pitvaný dlhodobý vzťah dvoch dievčat/žien v priebehu rôznych životných dekád je natočený neuveriteľne autenticky. Cieľavedomou réžiou, ktorá sprostredkováva dokonalé divákove zžitie sa s pocitmi postáv, kde nepredstavuje najmenší problém ani to, že s nimi nezdieľate tú istú orientáciu! Romanticko-dramatický príbeh tak naberá na sile s každou pribúdajúcou minútou a postupne čoraz viac zachádza do hĺbky, do psychológie postáv a dostáva sa divákovi pod kožu. Výrazným plusom je daná autentickosť celé filmu, ktorý zobrazuje postavy bez zbytočných filmových príkras so všetkými ich neduhmi (mastná pleť, sople, rôzne mľaskanie pri jedle atď.), ale hlavne sa zámerne nevyhýba žiadnym životným situáciám. Intenzívny zážitok tak zabezpečujú explicitné sexuálne scény, ktoré sa nezainteresovaným bez znalosti kontextu-samotného filmu (väčšinou na základe internetového šumu) môžu zdať až príliš na hranici s výslovným lesbickým pornom a odradiť od sledovania, opak je však pravdou. Režisér Abdellatif Kechice aj v tejto rovine pristupuje k filmu veľmi decentným, kultivovaným spôsobom. Napriek tomu, že sexuálnych scén je mnoho, tak rozhodne nie sú hlavnou devízou filmu ako sa môže zdať z poniektorých ohlasov. Je v nich síce vidieť skutočne všetko, ale vôbec nepôsobia poburujúco. Sex patrí k bežnému životu každého človeka a takouto úplne prirodzenou formou sú podávané aj dané scény dvoch žien. Nepoburujú, nadmerne nevzrušujú (ako napríklad v porno videách), ani nijako nepreháňajú s uplatňovaním rôznych erotických praktík. Zásluhu na to rozhodne má aj skvelé ústredné duo Adéle Exarchopoulos (Adéle) a Léa Seydoux (Emma). Nijako nechcem znevažovať výkon hlavne predstaviteľky Adéle, nakoľko je priam úchvatné aké dokázala len vo veku dvadsať rokov (!!) zahrať práve takúto postavu, ale mňa osobne o niečo viac zaujala druhá menovaná, ktorej už len fyzická premena na „modrú“ neveľmi zženštilú postavu priam šokovala (skutočne som ani len náznakom neodhadol, že sa jedná o tú istú sexi ženu z Mission Impossible: Ghost Protocol, Polnoc v Paríži alebo z Robina Hooda). Ostatné postavy sú už skôr len do počtu a plnia epizódne úlohy, o to viac sa však zintenzívňuje vzťah medzi ústrednou dvojicou, nakoľko ho po celý čas nič nenarušuje. Jediná výčitka, ktorú mám nie je pre samotnú kvalitu až tak podstatná a smeruje k mierne nezvládnutému časovému vymedzeniu. Postava Adele, hraná spomínanou dvadsaťročnou herečkou, prechádza jednou rozsiahlou životnou etapou, avšak na samotnej herečke sa tento niekoľkoročný posun vôbec neodráža a je vyriešený pomerne diletantsky – rozdiel pubertálnej dievčiny zo začiatku filmu a učiteľky v stredných rokoch, resp. po tridsiatke, prestavujú jedné nasadené okuliare. Otvorený koniec mi síce vyhovoval, nakoľko mám rád pokiaľ film ponecháva vývoj udalostí na vlastnej interpretácii diváka a nenaservíruje mu zakončenie každej línie ako na striebornom podnose, avšak samotný záver pomerne výrazne nabáda k „Adéle: Chapter 3“, ktorej sa ale nedočkáme, keďže v podstate ani nemáme prečo. Vo výsledku sa ale jedná o vynikajúci, skutočne „organický“ film, ktorý si ten plný počet odo mňa bez debaty vyslúžil. CELKOVO: 5*

Úprimne, veľmi sa mi do tohto filmu nechcelo. Na prvý pohľad sa mi javil ako vykalkulovaná snaha o „art“ (zámerne čiernobiely obraz), a to mám pritom staré čiernobiele snímky veľmi rád (Hitchcock a.i.) a americkú indie scénu taktiež (napr. Starlet, Short Term 12 a pod.). Viac som sa mýliť však nemohol, pretože ma čakala jedna z tých kultivovanejších drám za poslednú dobu, ktorá rozhodne nie je tak „čiernobiela“, ale pod ktorej povrchom sa skrýva niekoľko ďalších vrstiev. V podstate obyčajná road movie o starcovi, ktorému už neslúži pamäť a jeho synovi za vopred zrejmou podvodnou výhrou milióna dolárov, tak postupne zobrazuje reálny život na americký spôsob vo vnútrozemí, ktorý neprekypuje rozkvitajúcim priemyslom, ani obrovskými mestami; ťažký údel staroby a spolunažívania; pokrivené vzťahy medzi priateľmi; odcudzenie/upevnenie pút medzi najbližšou rodinou; ale aj hodnoty obyčajných ľudí. Všetko bez akýchkoľvek príkras alebo zaužívaných charakterových stereotypov. To všetko v až neuveriteľnej nostalgickej a zároveň príjemne sentimentálnej atmosfére, ktorá vo svojej podstate ukrýva smútok, ale bez toho aby akokoľvek účelovo tlačila na citovú stránku diváka, namiesto toho si trefne dopomáha decentným sarkastickým humorom, ktorého hlavnou devízou sú skvelo napísané hlášky a vypointované dialógy, ktorá sa prekvapivo vôbec neboja aj čosi explicitnejších výrazov, ale pritom stále ostávajú vo veľmi inteligentnej rovine. Absencia čoby len jednej slabej scény (za to tých zapamätanie hodných tam je požehnane: cintorín, bar, rodinná hádka) alebo akejkoľvek straty tempa počas celých 115 minút už len potvrdzuje výnimočnosť snímku, ktorý je navyše doprevádzaný zaujímavo zvolenou hudbou na pomedzí country (a to tento žáner veľmi nemusím). Vo výsledku tak neskutočne silná dráma o dôchodcoch, ale bez pochýb pre divákov všetkých vekových kategórii, ktorá dokáže rovnako úprimne dojať, ako aj pobaviť. Dokonca som zabudol, že sledujem film a priam dokonale sa vžil do diania a mal pocit, že prežívam skutočnú udalosť v reálnom prenose, ktorej som sám účastníkom, čomu rozhodne dopomohli aj utlmené, zbytočne nepreafektované (do čoho mohla úloha starca ľahko skĺznuť), ale precízne herecké výkony všetkých zúčastnených. A ten čiernobiely, zámerne volený vizuál, tak nakoniec skvelo podčiarkuje melancholické vyznenie celého snímku. Až nakoniec ani nemám čo kritizovať. Tie nominácie na Oscara sú v tomto prípade zaslúžené! CELKOVO: 4,5* (pôvodne som chcel „čisté štyri“, ale nakoľko to vo mne rezonuje ešte aj pár dní po zhliadnutí, tak sa možno časom na CSFD prikloním aj plnej paľbe) ...and "You can all just go fuck yourselves!" / 01:12:01,984 --> 01:12:03,759 Kate Grant played by June Squibb. Môj preklad anglických titulkov tu = > http://www.titulky.com/Nebraska-232224.htm

Meh ... že to tých Amíkov ešte baví! Po relatívne pokojnom období, kde sa už zdalo, že pretáčať ázijské klasiky do americkej podoby je konečne „out“ (chudáci Španieli, teraz prišla rada na nich) sa na scéne objavuje ďalší chabý remake ázijského, tento krát famózneho, skvelo napísaného a precízne zrežírovaného, dnes už kultového kórejského snímku, z ktorého sa v americkej verzii stáva len ďalších prihlúply produkt pre masy, kde motívy postáv pôsobia neskutočne fádne a kde je každý detail divákovi vysvetlený do tej najmenšej podrobnosti. Drsný thriller sa tak mení na obohranú frašku. Dokonca aj kultová scéna s kladivom tu pôsobí sterilne, vykalkulovane a s odfláknutou choreografiou. Skutočne som sa snažil pristupovať k tomuto filmu bez akýchkoľvek predsudkov (jedným časom som sa na jeho vznik dokonca aj tešil a chystal do kina!), ale bohužiaľ originál je natoľko silný, že túto americkú oklieštenú verziu nemôžem akceptovať. Problémom by ani nebolo to, že film neprináša absolútne nič nové (to sa väčšinou podarí len minimu remakov) a variuje sa len prostredie a postavy. Hlavnou chybou tu je maximálne zjednodušenie všetkých tém, motívov a celkového vyznenia pomerne kontroverzného a jemne úchylného príbehu. Americký Oldboy tak v skutočnosti nevie, čím by chcel byť. Na jednej stráne vsádza na explicitnú brutalitu (napríklad scéna s futbalistami je super!) a chce byť drsným thrillerom, na druhej strane ale v závere upúšťa od spomínanej kontroverzie a úchylnosti, ktorá je v tejto zápletke tak dôležitá a vyznieva ako opatrný, zmäkčený produkt. Prekvapivý záverečný zvrat sa neuveriteľne dlhú dobu naťahuje až do neúnosnej miery, čím stráca na intenzite, pretože kým s ním film príde, tak stihne ponúknuť tisíc rôznych narážok a zbytočných zdĺhavých minút, aby bolo každému jasné, čo sa bude diať. Čistý hollywoodsky kalkul, ktorý nenúti diváka ani na sekundu premýšľať. Po hereckej stránke však prekvapivo veľmi fajn. Joshovi Brolinovi, vzhľadom na jeho robustnú postavu a primerane vyšší vek, sadne úloha prekvapivo viac ako pôvodnému Choi Min-Sikovi, poteší aj veľmi snaživá Elizabeth Olsen - jediná talentovaná z rodiny Olsenových a postupne si raziaca cestu do veľkých blockbusterov. Chémia medzi dvojicou funguje od prvej scény a bez problémov im je možné úlohy uveriť. Taktiež aj Sharlto Copley, po Elysiu už tradične v ďalšej úlohe šialeného záporáka, dokazuje kde sú jeho kvality. Dokonca má film aj pomerne štýlový vizuál, zaujímavú kameru, ktorá ponúka prehľadné zábery a celkovo po celý čas slušný spád, kde šliape bez výrazného zaváhania. Od režiséra 25 Hours by som však čakal oveľa viac. CELKOVO: 2,5* - ale neštandardne sa v tomto prípade prikloním k tej trojke, aj keď pomerne nerád. Napriek mojej zdrvujúcej kritike to až taká katastrofa obrovských rozmerov ako iné remaky nie je. Dokonca uznávam, že remake sa vo všeobecsnosti automaticky nemusí rovnať zlý film (niekoľko remakov mám dokonca oveľa radšej ako originálne filmy, odhliadnuc od krajiny pôvodu). Divákovi neznajúcemu pôvodný Oldboy snímok (a ako v USA, tak aj u nás ich bude stále mnoho) môže prísť film značne originálny. Nakoľko sa ale ja radím k už dlhoročným obdivovateľom originálu, tak tento oklieštený mainstreamový produkt nemôžem akceptovať. Avšak tento krát urobím výnimku, nebudem sa rozhodovať čisto subjektívne, ale skúsim zvážiť aj objektívne dôvody a zaokrúhľujem (aspoň dočasne) na tie tri hviezdy. Vo výsledku totiž podobné ako Tale of Two Sisters/The Uninvited: ako americký film možno ani nie také zlé, ale vo svete kde existuje o niekoľko úrovní lepší pôvodný film považovaný vo svojom žánri takmer za vrchol, len neskutočne sterilné a hlavne zbytočné. Ako inak.

Presladené do takej miery, že aj torta z Nutelly plnená marcipánom, zaliata lesným medom s kúskami čokolády a posypaná práškovým cukrom pôsobí len ako kyslý príbuzný, ale čert to ber, keď v About Time je toľko dávky pozitívnej atmosféry a romantiky, že aj pokiaľ Vás v tejto sekunde vyhodili z práce z dôvodu nadbytočnosti, medzitým ste zistili, že Vám podvodníci z Latinskej Ameriky vybielili celý účet, cestou domov znásilnila banda prepotených bezdomovcov, v posteli Vás čakala neverná manželka a na stole list od exekútora, tak po pozretí tohto filmu sa budete cítiť ako keby ste žili v LOVELANDe, ktorý ste si sami vysnívali. Ale aby som napísal aj o niečo serióznejší komentár, tak musím skonštatovať, že About Time je krásne romantická rozprávka s prímesou sci-fi (cestovanie v čase), ktorá síce len námetovo okato vykráda Niffeneggerovej knihu Time Travelers Wife, sfilmovanú Robertom Schwentke, ale robí to s takou radosťou, že jej to nie je možné ani v najmenšom zazlievať. Richard Curtis (Love Actually) je v romantickom žánri doma a tak tento gýč drží vo vodách nadpriemeru. Romantická línia tu je bez akéhokoľvek zaváhania privedená k dokonalosti; dialógy sú trefné, znejú prirodzene a jej ich radosť počúvať. Do toho všetkého sa mieša jemný humor; film má hravo vystavanú, celkom inteligentnú zápletku a je úžasne dojemný. Navyše v závere čaká jedno malé a jednoduché ponaučenie, ale s o to silnejším odkazom: „Užívajte si každého dňa!“. Kastingový výber sa podaril na jednotku: Rachel McAdams v úlohách týchto zasnených priateliek jednoducho zbožňujem a Domhnall Gleeson je zaujímavá netradičná voľba neobsadiť ako protipól k božsky rozkošnej McAdams práve toho najpopulárnejšieho hollywoodskeho krásavca, ale jedného sympatického britského „ryšavca“. Objektívne by som tomu mohol vyčítať snáď tisíc vecí a komentár rozpísať o ďalších 50 viet (božechráň, pre niektorých ktorí ho čítajú): od monotónnej, predvídateľnej a opakujúcej sa zápletky v druhej polovici, mierne sa vlečúcej druhej hodinke až po určité vykrádanie námetov/situácii, prípadne až zaslepenú naivitu celého diania, ale prečo vlastne? Keď tento film sa neprezentuje ako tá najsofistikovanejšia, najambicióznejšia romantika pod slnkom, ale len sa snaží o sprostredkovanie toho najpríjemnejšieho zasneného romantického zážitku so zatiaľ nie až nie tak vyčerpaným, aj keď rozhodne nie originálnym, námetom v rámci tohto žánru. Krásne ožiari naše inak pomerne obyčajné životy. Priznám sa, že daný žáner nie je až tak mojou šálkou kávy, ale musím uznať, že „more friendly“ snímok snáď v roku 2013 natočený nebol a tak smelo zaokrúhlim smerom nahor. CELKOVO: 3,5*

Od tohto nemohol nikto očakávať serióznu filmárčinu. Stačí pozrieť na plagát, trailer, obsadenie, režiséra a „kvality“ sú vopred jasné. Príbeh o vraždiacej sestričke plný nahoty (a to som Vám teraz skutočne vyspoileroval kompletne celú story), v ktorom sa ohavne škaredá Paz de la Huerta prezentuje ako vyslovene tá najsexi kosť na planéte, či pomaly v celej galaxii, a pritom predvádza ten najhorší, najotravnejší, najnedôveryhodnejší a prekvapivo, aj napriek tomu, že niekoľko krát ukáže bobra, aj najmenej vzrušujúci herecký výkon v rámci hororu v tomto storočí. Úprimne som jej neveril ani len jedno zavrtenie zadkom. A neverím, že to bolo akokoľvek zámerne. Je to jednoducho nepríťažlivé poleno! Ale keď už nič iné, aspoň kvôli tomuto sa tento, ehm, horor oplatí vidieť. Je tú zle úplne všetko: od réžie, cez scenár, po herecké výkony, ale je to pomerne prekvapivo taká podvratná zábavka, na ktorú sa celkom dobre pozerá a nad tou demenciou sa po celý čas veľmi slušne zabáva (aj keď snímok rozhodne nie je taký zámerne vtipný ako sa prezentuje), ale hľadať v tom akékoľvek kvality nie je možné. Takže vyššie hodnotenie v žiadnom prípade.