maddy

Greengrass sa definitívne vyprofiloval ako najdravejší súčasný režisér! Síce aj „mistr tesař se někdy utne“ (Green Zone), ale hneď následne to vynahradí snáď najlepším filmom v jeho filmografii (Bournové Ultimátum, prepáči!). V rámci jeho polodokumentárneho (nad)štandardu to síce nie je nič nové, opäť sa tlačí na čo najväčšiu autentickosť, ale je priam obdivuhodné ako dokázal cez dve hodiny držať neuveriteľne strhujúce tempo, strmý spád, do výšok našponované napätie aj v scénach, kde sa v podstate len konverzuje, a hlavne aj napriek tomu, že väčšina bude zo správ (možno) vedieť ako to celé nakoniec dopadne. Zachytenie skutočnej udalosti nie je len rutinným prezentovaním faktov, ale nervy drásajúcim thrillerom, ktorý si stále dokáže zachovať čo najväčšiu autentickosť. Dopomáhajú mu už jeho tradičné trademarky ako ručná „shaky“ kamera, ktorá ale nikdy nestratí na prehľadnosti a navyše ju pomerne často strieda s monumentálnymi zábermi z vtáčej perspektívny na lode, helikoptéry, burcujúce more a pod. vďaka čomu film pôsobí o to viac veľkolepejšie (napr. v porovnaní so strohým Letom 93). Významnú úlohu dotvára aj energický hudobný doprovod s jemnou príchuťou orientu od Henry Jackmana, ktorý dokáže navodiť pocit akčnej scény aj z neakčného vyjednávania Somálskych pirátov. Tom Hanks je presne tou čerešničkou na torte, ktorú film potreboval. Herecký velikán, ktorý dokáže utiahnuť celý film na svojich pleciach, keďže prakticky po celý čas nezlezie z plátna a aj zásluhou výborného scenára sa z neho stáva práva ľudská postava, s ktorou sa divák dokonale zžije. Je síce pravda, že posledných pár rokov sa neobjavoval vo výrazných snímkoch, ale v úlohe Kapitána Phillipsa opäť dokazuje, že tie dva Oscary ma doma zaslúžene a za záverečnú scénu na ošetrovni, ktorá len vďaka jeho precíznemu výkonu naberá status tej najemotívnejšej scény za rok 2013 mu toho tretieho budem vo februári pri udeľovaní cien skutočne priať! Čo viac si potom od filmu želať? Je to strhujúcejšie ako už tak vynikajúce Bournove Ultimátum, emotívnejšie ako skvelý Let 93 a sugestívnejšie ako Krvavá Nedeľa. Len ťažko hľadám výrazné negatívum. Snáď len určité momenty (scény Toma Hanksa uväzneného so Somálcami v záchrannom člne) sú natiahnuté o pár minút viac ako by bolo potrebné a v druhej polovici sa vyskytne pár príliš tmavých záberov, kde nie je úplne zreteľne vidieť dianie na mori, ale to sa dá pripísať snahe o navodenie pocitu sledovania reálnej udalosti akoby v priamo prenose. Inak však prvotriedna kvalitka. CELKOVO: 4,5*

Poctivá žánrovka! Subžáner „home invasion“ síce patrí z hororov medzi jeden z mojich najmenej obľúbených, ale na rozdiel od známejších sterilných kúskov ako The Strangers, Ils a pod. si You're Next plne uvedomuje svoj status a z minima vyťažuje maximum. Opotrebovaný námet ozvláštňuje čierno humorným poňatím a v spojitosti so silnou režisérskou rukou vzniká svižná, zábavná, správne krvavá vyvražďovačka, navyše v závere s prekvapivým twistom. Síce chýba väčší psychický nátlak na postavy, zdeptaná atmosféra (napr. ako v nedávnom I Spit On Your Grave 2), ale to vynahrádza správne uvoľneným, odľahčeným prístupom s fungujúcim napätím a vydarenými ľakačkami. Napodiv ani jedna z postáv nie je vyslovene otravná, na žáner prekvapivo logicky uvažujú (v rámci možností) a film do svojho čela zasadil priam vynikajúcu hlavnú hrdinku, ktorá ho po povinnej úvodnej zoznamovačke celý tiahne na svojich bedrách. Skutočne, Sharni Vinson je asi tá najsympatickejšia postava v rámci slasheru (Neve Campbell nateraz prepáči) a žiadnej postave som už dávno takto nefandil. Vďaka nej sa celý plán vyvraždenia rodiny vymyká z rúk útočníkov a všetky scény v ktorých si zachraňuje kožu a doslovne sa o život mláti s vrahmi, pripravuje pasce, uniká, ukrýva sa a pod. sú jedny z tých najlepších hororových momentov za tento rok! Škoda, že podobne ikonicky sa nepodarilo vykresliť aj maskovaných zabijakov vďaka ktorým by sme tu mohli mať ďalší kult. Vo výsledku tak príjemný slasher so svižným tempom, bez retardovaných postáv, s najsympatickejšou hlavnou postavou v rámci subžánru za dlhé roky, ale s mierne nevýraznými zabijakmi, a ktorý z tuctového námetu tiahne veľmi slušná réžia a dobre rozohraný motív prečo sa celé to vraždenie vlastne deje. Ďalším projekciám sa určite brániť nebudem. CELKOVO: 3,5*, ale vzhľadom na predchádzajúce vymenované klady, ktorých je väčšina (priznávam, že hlavne za udatnú postavu, ktorú stvárňuje Sharni Vinson) zaokrúhľujem smelo smerom nahor. Why the Hell Not!

RedDick vo verzii 2013 s podtitulom „digitálny blivajz“. Sorry, Twohy, ale ani tadiaľ cesta nevedie. Po absolútne zbytočnom pokuse v Kronike urobiť z efektného nízkorozpočtového sci-fi hororu Čiernočierna Tma veľkolepú výpravnú ságu sa tretí diel vracia späť ku koreňom. To čo však fungovalo pred trinástimi rokmi nemusí zákonite fungovať aj teraz. Tam kde si bol prvý film s Riddickom vedomý svojho statusu (príjemného) hororového béčka, a Kronika zlyhala vo vybudovaní ďalšieho rozsiahleho sci-fi sveta, sa tretí film pokúša o kombináciu týchto dvoch prístupov. Vzhľadom na prepad druhého filmu v kinách sa s prihliadnutím na nadobudnutý hviezdny status Vina Diesla (hlavne vďaka úspešnej sérii Fast & Furious) podarilo nakoniec vydupať financie aj na dávno odpísaný tretí diel, ale keďže štúdio si za ten čas už dobre uvedomovalo neveľký potenciál série, sa tak budget zastavil len na dnešné Hollywoodske pomery veľmi skromných 38 mil. Skromný však nie je samotný Twohy, ktorý by chcel aj za „malý“ peniaz servírovať „veľký“ film. V rukách však drží len prachprosté béčko, ktoré utápa v prehnanom sci-fi vizuály, kde CGI efekty pôsobia ako z Nintenda-64. Namiesto toho, aby sa sústredil na čistokrvné béčko odohrávajúce sa v tme, tak maskoval aj chabé triky a zároveň vytvoril pútavý temný look ako v prípade Pitch Black, do tretieho Riddicka opäť zbytočne mieša zábery z vesmíru, ďalej rozvíja nefungujúcu mytológiu okolo hlavnej postavy, o ktorú nikto nestojí, a využíva množstvo nepotrebných atribútov, aby pôsobil „veľkolepo“ ako napríklad priam otrasne digitálny pes (po Jar Jar Binksovi asi najotravnejšia a najzbytočnejšia „postava“ filmografie) bez ktorého by sa celý film zaobišiel a nepôsobil tak lacno. Nostalgický survival úvod s odvrhnutým Riddickom si ešte drží akú takú úroveň, ale s príchodom lovcov odmien sa film točí neustále na mieste, nikam neposúva, servíruje nepodstatné dialógy otravných postáv a čoraz viac odďaľuje akékoľvek zaujímavé dianie. Problémom je, že ani tu sa celý film neubránil megalomanským ambíciám Twohyho, ktorý servíruje zdĺhavé a nepotrebné dve hodiny. Po útrpných hnusne predigitalizovaných 100 minútach potom nenastupuje „s príchodom tmy a Alien-like monštier“ žiadna satisfakcia. Už Čiernočierna tma spoliehala na strach z neznámeho. Tu však nasleduje pár kvázi efektných letov so vznášadlami ponad monštrá, pár sekov mačetou, streľby z pištole, všetko takmer bez krvi a celému ehm masakru je koniec. Diesel môže byť aký chce veľký sympaťák, a k tomu mu môžete prihodiť aj sen (diváci The Big Bang Theory budú vedieť kde tým narážam) všetkých geekov Katee Sackhoff z Battlestar Galactica s nahým prsom, ale čo z toho keď všetko ostatné je len desaťkrát vyluhovaná, neúčinná, neefektná variácia na Čiernočiernu Tmu s mdlou akciou, bez štipky napätia, nebodaj strachu, doplnená o dementné postavy a navyše s Twohyho márnym nadužívaním CGI efektov, za ktorých kvalitu by sa tu však mohli hanbiť aj v 80. rokoch. Ako „straight-to-video“ béčko možno neškodné, ale v kinách to nemalo čo robiť. Som rád, že mi svojho času v septembri návšteva kina nevyšla, toto by som inak ešte dlho banoval.

Všetkých Exorcistov, Omenov a pod. mám už dávno za sebou, a keďže voči starým filmom nemám absolútne nič (práve naopak, s viacerými sme si skvelo potykali na čele s Hitchcockom), tak som sa odhodlal zabrúsiť do ešte starších hororových vôd a okúsiť túto takmer-klasiku. Teda minimálne v našich končinách nemá The Haunting taký kultový status ako v USA, napriek tomu, že v roku 1999 vznikol aj jeho veľmi chabý remake (2*). Samozrejme, že v roku 1963 si ešte nemohli dovoliť také opulentné strašenie ako v novodobých Insidiousoch a Conjuringoch, takže nie je žiaduce čakať infarktové ľakačky, nebodaj akékoľvek brutálne výjavy, ale The Haunting aj napriek tomu dokáže slušne staromódne postrašiť. Spolieha sa na strach z neznámeho, čo niekedy dokáže zapôsobiť viac ako horda digitálnych bubákov zo Silent Hillu (teda narážam hlavne na jeho chabé pokračovanie). Máme tu tak jedno záhadne viktoriánske sídlo, pár znepokojivých zvukov, strašidelné dvere, a z tých ingrediencií režisér vytvoril slušne dusnú atmosféru. Stopáž 110 minút je však až zbytočne nadobjemná, keďže strašidelné scény sú asi len dve-tri, a ďalšie dianie predstavujú len nepodstatné dialógy. Wise, ale nie je Hitchcock a tak tieto siahodlhé rozpravy o hrdinkinom vzťahu k matke vôbec k ničomu nevedú, napriek tomu, že sú dejom pretkané každých 10 minút. Samotná hlavná hrdinka je napokon neskutočne vyšinutá až do takej miery, že pôsobí maximálne otravne. Jej neustále ufňukané monológy odohrávajúce sa v jej hlave, infantilné správanie a prchké úsudky ničia akékoľvek divácke empatie. Príjemné „retro“ pokiaľ na neho máte práve chuť, ale na viac ako tie tri hviezdy to u mňa za žiadnych okolností nebude. Šesťdesiate roky skrývajú aj podstatne lepšie hororové klenoty (napr. Rosemary's Baby od Polanského, The Birds od spomínaného Hitchcocka, prípadne z čiernobielej konkurencia také kultové Psycho alebo neprávnom zabudnutý Taste of Fear)

Prvej Mačete som udelil tú jednu hviezdičku akurát tak za vnady ženského osadenstva, ale keďže v pokračovaní sa žiadne kozy Lindsay Lohan nevyskytujú musí pútavosť držať jedine polonahá Amber Heard s polonahou Michelle Rodriguez, oblečená (sakra!) Jessica Alba a v pár sekundách aj sporo odetá Lady Gaga alebo Vanessa Hudgens. Napodiv tento krát potešili aj mužské cameo výstupy v podobe Charlieho Sheena, Cuba Goodinga Juniora alebo Antonia Banderasa. Len ten Mel Gibson liezol statočne na nervy. Okrem pobehujúcich ženských hrdiniek (ha, teraz si z tej podprdy aj zastrieľajú!) však nie je tento „grindhouse“ vôbec nič pre mňa. Toto nemalo nikdy zájsť ďalej ako do podoby fiktívneho traileru. Už v prvom filme som celú túto srandu nechápal a pokračovanie len utvrdilo moje nezžitie sa s daným humorom. Filmová dekadencia v tej najzhmotnenejšej podobe a Robert Rodriguez je pre mňa tým najpreceňovanejším súčasným režisérom (česť výnimkám v jeho filmografii ako Sin City, The Faculty, tie však vzápätí vynahrádza množstvom odpadu v podobe Spy Kids, Shark Boy & Lava Girl a pod.). A teraz na mňa mačetou! ;) PS: napodiv na pokračovanie „...In Space!“ som celkom zvedavý, keďže očividne paroduje moje obľúbené Star Wars. Ale aj tak dúfam, že radšej nevznikne, a ak áno tak maximálne v podobe max. 15 minútového kraťasu. Snáď jedine vtedy by sa mohol dostaviť požadovaný efekt. Na obsiahlu vyše 100 minútovú stopáž nemá ani samotný nezničiteľný Danny Trejo.

Šmakuje, šmakuje, ale asi tak ako by ste týždeň predtým nejedli. Zasýti Vás čokoľvek, ale nikdy plne neuspokojí chuťové bunky. Neočakávaná Cesta ešte ťažila z nostalgie. Návrat po takmer 9 rokoch do Stredozeme bol pre mnohých kúzelný, aj napriek tomu, že Peter Jackson naservíroval namiesto vážneho príbehu len obyčajnú „rozprávku“ (ale to vyplýva už z predlohy). Aj napriek niekoľkým výčitkám a pomalšiemu tempu na začiatku ma tento prístup očaril. Nie, vtedy som ešte nepreklínal tvorcov za rozdelenie asi 230 stranovej knižky na tri takmer trojhodinové filmy (dokonca som to v komentári pochválil a dúfal, že to neoľutujem pri pokračovaní, ejha!). Veril som, že aj neveľká predloha sa dá pri správnom uchytení zadaptovať do epickej ságy. Bohužiaľ, prostredný diel série síce „potemnel“, ale inak len potvrdzuje, že toto delenie nedáva zmysel. Jackson už vypcháva kde sa dá len aby obyčajnú báchorku o putovaní z miesta A do miesta B a súboji s drakom mohol natiahnuť do kvázi epických rozmerov. Namiesto 90 minútového filmu tu tak znova máme 161 minútový spektákl, ktorému do reči skáče mnoho zbytočných odbočiek, ktoré pôsobia ako epizódky bez akéhokoľvek vplyvu na hlavnú story, a ktoré by si svoje uplatnenie našli v Extended Verzii na Blu-Ray určenej najskalnejším fanúšikom, ale v regulárnom zostrihu nemajú čo robiť. Na plátne sa tak mihne plno nepodstatných udalostí – úvodný súboj s pavúkmi nemá konca; a zbytočných postáv ako Meddeď, ktorý pravdepodobne zohrá úlohu v ďalšom filme, ale tu je pre dej absolútne nepodstatný; alebo starosta Jazerného Mesta, ktorý len zdržuje tempo; taktiež aj Gandalfova odbočka v Dol Guldur a odhalenie Saurona (to po tých rokoch už ani nie je spoiler) je predvídateľná aj tým ktorí nikdy žiadneho LotRa nevideli. Vo výsledku síce nie je ani jedna táto odbočka vyslovene zlá, len úplne nepodstatná. Navyše sa potvrdzuje aj prázdnota ústredných charakterov a divákova ľahostajnosť voči všetkým zúčastneným. Banda trpaslíkov opäť pôsobí ako „anonymná masa“ a ešte viac ako „animované postavičky“, ktorým sa pri bitkách nemôže absolútne nič stať, než skutočné postavy. Napodiv sú tí najzaujímavejší eliminovaní na minimum priestoru. Inak skvelý Martin Freeman v úlohe Bilba už takmer ani nie je ústrednou postavou, z Thorina sa stáva obyčajná nepodstatná vedľajšia postava; Gandalf je po 20 minútach odprataný mimo hlavnú story a aj ten Legolas je tu len preto, aby film o to viac pripomínal LotRa. Najpútavejšou „novinkou“ je banálna love story medzi elfkou (Evangeline Lilly) a trpaslíkom Killim, ktorá do príbehu aj napriek svojej predvídateľnosti vnáša aspoň nejaké skutočné emócie. Najvýraznejším z hercov tak paradoxne ostáva Benedict Cumberbatch, ktorého na plátne vôbec neuvidíme, ale svojim charizmatickým hlbokým hlasom vtesnal drakovi Šmakovi skutočný pocit hrôzy. Kým sa však k nemu v závere dopracujeme, tak je film len RPGčko, ktoré nemôžete ovládať a svojím umelohmotným vizuálom pripomína prestreleného King Konga. Prehnané nadužívanie zeleného plátna vtláča filmu skôr videoherný než filmový vizuál a prestávam chápať prečo sa vlastne točilo na Novom Zélande, keď z neho uvidíme minimum a zvyšok tvoria (občas napodiv, vzhľadom na masívny rozpočet, aj dosť zlé – tekuté zlato) CGI efekty. Šmak tak vo výsledku pôsobí ako nútená zbytočne naťahovaná výplň medzi započatím a zavŕšením trilógie, v ktorej sa v podstate nič nestane. Príbehovo neohraničené, bez jasného začiatku a navyše v závere s asi najväčším cliffhangerom za poslednú dekádu. Áno, aj Dve Veže boli riešené obdobným spôsobom, ale aspoň pôsobili ako jeden ucelený film. Šmakovi chýba uspokojivé zakončenie, končí sa viac menej v prostriedku akcie, bez uzatvorenia aspoň jednej dejovej-vedľajšej línie. Možno som tento krát až nadmieru kritický, a tak musím uznať, že Jackson vie stále sprostredkovať pútavé dobrodružstvo a druhého Hobbita nie je možné jednoznačne odsúdiť. Stále je na vysokej remeselnej úrovni, dianie je plné akcie (občas však mierne neprehľadnej), veľkolepých trikových záberov a epickej atmosféry. Minuté peniaze sú vidieť v každom druhom zábere. Vo filme sa neustále niečo deje a v momentoch, ktoré mali byť highlightom ešte v dobe, keď mali byť z Hobbita len dva filmy ako nápaditý útek v sudoch, Jackson exceluje a dokazuje, že vie sprostredkovať tú právu blockbusterovú zábavu. Jednotlivé scénky sú pútavé, záverečné dianie so Šmakom je priam veľkolepé a aj pokus o romantickú líniu vôbec neruší a pôsobí roztomilo. Tempo je aj napriek odbočkám a nadštandardnej dĺžke pomerne svižné, ale keď som dal prvému Hobbitovi veľmi slušné 4*, tak pri Šmakovi jednoducho rovnaké hodnotenie udeliť nemôžem a musím znížiť na 3*, nakoľko podstatná časť filmu pôsobí len ako „vata“, ktorá v širšom kontexte nemá pre film žiaden význam. Faktom totiž ostáva, že pokiaľ sa na plátne nebojuje s drakom, neuteká v sudoch, Legolas neseká hlavy, tak je to dosť o ničom. A to Hobbita s Pánom Prsteňov a jeho hĺbkou vôbec nezrovnávam. Už od prvého filmu som pripravený na neškodnú jednoduchú zábavku. To naťahovanie však tento krát bije nesmierne do očí a naplno sa dopláca na to, že predloha je len neškodným dobrodružstvom, ktoré nemá potrebu sa adaptovať do takto obrovských rozmerov. Hobitia Dvojka rozdelí nadšených a sklamaných fanúšikov o to viac, že Jacksonove reči o opodstatnenom rozdelení knihy na tri filmy sa totiž na plno prejavili ako obyčajné marketingové promo a len podtrhujú nenásytnosť štúdia zarobiť čo najviac. Vytvoriť z „doplnkovej knižnej rozprávky“ od Tolkiena plnohodnotný filmový prequel k Pánovi Prsťeňov sa jednoducho nepodarilo. Na konci prvého filmu som sa právom tešil na pokračovanie, pri zakončení Šmaka si záver trilógie odžijem už viac menej len z povinnosti a rozhodne nebudem záver roka 2014 očakávať s takou nedočkavosťou. Bude zaujímavé sledovať, či sa následne podarí dôstojne a veľkolepo zavŕšiť sériu a plne ju prepojiť s Prsteňmi (Jackson na to stále má!) alebo sa len potvrdia výčitky ktoré smerujem k Šmakovi. Na záver, hudba od Howard Shore na rovnakej úrovni ako minule, občas ponúkne kúzelné motívy, ale inak len variuje to čo sme už v Stredozemi niekoľkokrát počuli a chýba jej jeden výrazný silný zapamätaniahodný motív. Svoju úlohu však splní dostatočne. PS: HFR 48fps som si nechal ujsť. Túto novú technológiu som otestoval minulý rok (v 3D, ktoré bolo napodiv veľmi podarené), ale k zážitku nič výrazne nepridáva. Teraz mi stačilo klasické 2D. CELKOVO: 3,5* (7/10)

:-) Evil Dead remake v 180 sekundách. (sorry, takéto nič nehovoriace komentáre zásadne neuznávam a nepíšem, ale tento krát som kvôli názvu tohto kraťasu musel. A asi by som si ho mal hodiť do TOPky obľúbených filmov!)

Vlastne ani neviem prečo tento krát dávam tie štyri hviezdy. Časy Leona sú preč a Luc Besson už dávno točí (alebo produkuje) len oddychové filmy (viď MS One, Colombiana, Taken 2 a pod.). The Family nie je výnimka. Po nepríliš nadšenej kritike a prevažnom neúspechu v kinách som však bol pripravený na pomerne mdlý film a možno práve preto som nakoniec celkom milo prekvapený. Čierna komédia o mafiánske rodine prináša na scénu fungujúce vtípky o stereotypnom vnímaní Američanov, resp. americkej kultúry a francúzskeho spôsobu života. Vďaka zastrešeniu produkcie „režisérskym otcom všetkých mafiánov“ Martinom Scorseseom na seba postupne film čoraz výraznejšie naberá odkazy na klasické mafiánske filmy ako Goodfellas (scéna v kine je famózna), Scarface, Godfather, Casino, aby mohol byť uspokojený každý cinofil (celý dej ich v podstate paroduje). Do toho všetkého sa absurdným spôsobom glorifikuje násilie (podobne ako v komiksovke Kick-Ass), ale pritom s tými sadomasochistickými asociálmi nie je problém sympatizovať vďaka vynikajúco zvoleným hercom. Robert De Niro si uťahuje zo svojej hereckej kariéry mafiána, Michelle Pfeifer je zárukou kvality a Dianna Argon je aspoň dostatočne sexy. Celé to je navyše zaobalené do štýlového vizuálu, kde dianie dokresľujú trefne zvolné hity ako napríklad Clint Eastwood od Gorillaz. Uvoľnená atmosféra hrá jednoducho prím a po tejto odľahčenej hodinke a pol príde pútavé akčné finále, ktoré šmahom ruky na scénu prinesie aj príjemné napätie (sám som sa čudoval, že mi tie jednorozmerné mafiánske figúrky neboli ukradnuté). Vo výsledku oddychová jednohubka a príjemné strávených 110 minút v jednej netradičnej rodinke. Čo viac od takéhoto filmu chcieť? Po tomto zrekapitulovaní mi už došlo prečo udeľujem také hodnotenie. CELKOVO: 3,5*

Už si aj v Malajzii zaumienili, že by chceli mať svoj vlastný blockbuster. Financie vo výške celoročného rozpočtu jednej stredoeurópskej krajiny aké do svojich letných bijákov vkladá Hollywood síce k dispozícii neboli, ale to absolútne nevadí, aj tak si natočíme našu vlastnú variáciu na Snyderovu „Tristovku“ s 259-timi CGI zábermi za minútu vygenerovaných na Windows 95, bez ladu a skladu tam primiešame trocha tej škandinávskej mytológie veď Thor je teraz „in“ (a navyše si na to meno nikto nemôže nárokovať autorské práva, muhaha!), zaangažujeme vyhasnuté seriálové hviezdičky ako Dominic Purcell (Prison Break), aby sme im vrátili zašlú slávu, nebudeme v žiadnom prípade trochárčiť veď dvojhodinové opusy sú teraz štandard a celé to bude taká pecka až sa z toho všetci zoserú a milióniky sa budú samé sypať do vrecka! Či nie? (asi takto nejako si predstavujem zmýšľanie režiséra a producentov pri nakrúcaním tohto digitálneho blivajzu)

Čakal som pomerne rutinný thriller a dostal som vskutku originálnu fabulu. Scenár drží diváka v blaženej nevedomosti po vzore Saw od prvých minút. O postavách nevieme nič a postupne sa dozvedáme len informácie, ktoré kladú čoraz viac otázok: Prečo sa hlavná postava prebudila v hromadnom hrobe? Odkiaľ sú tie mŕtvoly? Prečo si nikto nič nepamätá? Prečo má modriny po injekciách? Kto je tá nemá záhadná aziatka? Prečo sú uväznení v lese? Kto sú tie divne zmutované postavy? atď. V úvode to funguje náramne, odhaľovanie odpovedí vytvára napätie a drží aj slušné tempo. Samotný záver je potom prekvapivou variáciou takmer na nedávny World War Z a skutočne nečakanou pointou. Bohužiaľ, problém je dianie medzí tým. Gonzalo Lopez-Gallego opäť dokázal, ako aj v prípade Apollo 18, doslovne zabiť pútavý scenáristický námet (v rámci hororu) svojou mdlou réžiou. Výsledkom je tak film, ktorý v úvode síce vyvolá až neprimerané očakávania, aby s pribúdajúcimi minútami mohol nádejný príbeh skĺznuť do nechceného chaosu, až absolútneho divákovho nezáujmu. A nezvládnuté vyrozprávanie sa pri podobnom námete odhalí ako prvé na ubúdajúcej atmosfére, čo zamrzí o to viac, že tento film si nie je problém predstaviť oveľa dynamickejší. Čo potom zo šokujúceho záveru, keď predošlé minúty ho nedokážu vôbec predať! Medzi atmosférickým úvodom a zakončením tak film väčšinou tiahnu len herci - Sharlto Copley je po Elysium a District 9 zárukou drňáckej charizmy, potešia aj celkom slušní televízni herci ako Joseph Morgan (The Vampire Diaries) alebo Thomas Kretschmann (Dracula), a mňa osobne aj rockerka Josie Ho (ale to bude mojou záľubou v Hong Kongu). CELKOVO tie 3* bez problémov udelím. Nie je to taká katastrofa ako iné hororové/thrillerové DVD/BluRay prírastky z posledného obdobia, ide o slušnú jednohubku v určitých momentoch s fungujúcim napätím a atmosférou, ale je až trestuhodné ako svojou nezáživnou réžiou dokázal Gallego zabiť už dva sľubné námety po sebe.