Reklama

Reklama

Najsledovanejšie žánre / typy / pôvody

  • Dráma
  • Krátkometrážny
  • Akčný
  • Horor
  • Komédia

Recenzie (1 486)

plagát

The Possession of Michael King (2014) 

K found footage hororom po tom nekonečnom prívale amatérskych počinov z posledných rokov už pristupujem so zaujatosťou, ale v tomto prípade musím uznať, že načo zbytočný „hejt“. Na debut je totiž The Possession of Michael King celkom solídne zvládnutý a minimálne snaha sa mu uprieť nedá. Je to taká typická vymietacia found-footage žánrovka akých sa už urodili tisíce, ale tento krát omnoho menej otravná. Režisér síce všetko vsádza na tie najlacnejšie ľakačky, ktorých je tu od prvého momentu neúrekom, ale celkom fungujú. V pár scénach navodí jemne nepríjemné pocity a v druhej polovici badať aj akú takú atmosféru. Navyše je aj spracovanie solídne, hlavný hrdina nie je výrazné herecké drevo a vďaka krátkej stopáži to končí skôr než začne otravovať. Akurát ten príbeh je veľmi slabý, teda pri FF nečakám takmer žiadnu story, ale v tomto prípade je to až zbytočne sentimentálne. Nemôžem tvrdiť, že som sa výrazne bavil, ale na druhej strane Michael King ani nudil. Originalitu tu určite nehľadať, ale na debut okej. Jednohubka, na ktorú si nikto po chvíli nespomenie, ale o niečo radšej by som videl v kinách toto ako tie chabé found-footage horory, ktoré v súčasnosti okupujú kinosály, počnúc mizerným tohtoročným Devil's Due až po posledné Paranormal Activity (štvrté pokračovanie a Marked Ones). CELKOVO: 2,5* (5/10)

plagát

Intruders (2014) (seriál) 

Seriál Intruders mi pripomínal tohtoročných Leftovers napísaných Lindelofom. Scenár sa snaží byť čo najviac „mystery“, ale až do takej miery, že to diváka otravuje. Prekombinováva sa v pilote jedna radosť, ale nie je sa čoho chytiť. Nie je jasná hlavná story, nie je jasné kam chce seriál vlastne smerovať, nie je možnosť sa zžiť ani s jednou postavou a mnohé zvraty sa síce tvária prešpekulovane, ale pôsobia naivne. Celé mi to príde ako by Intruders zaspali dobu a vypadli z 90. rokoch. Dnes sa však týmto ohúriť nedá. Morgan mohol kedysi písať Akty X, ale tie časy sú už dávno preč a v roku 2014 nestačí pár kvázi záhad, ktoré vo výsledku aj tak nebudú dávať zmysel. Nie, v tomto prípade ma skutočne nebaví čakať XY epizód a tráviť s Intruders čas. Pri záverečnom „nabudúce uvidíte“ som si povedal, že po pilote končím, keďže žiadne nádeje do budúcna nesľubujú ani mená režisérov. Eduardo Sanchéz síce natočil The Blair Witch Project, ale to bolo takmer pred 20 rokmi a v jeho prípade navyše jedinúý svetlý bod v kariére. Potom už otravoval len otrasnými kúskami ako Seventh Moon alebo Lovely Molly. Bohužiaľ, výnimka a záblesk kvality sa nekoná v jeho prípade ani pri Intruders. A Daniel Stamm je na tom rovnako – režisér amerického odpadového remaku 13 Sins a priemerného The Last Exorcism. Zbytočnosť. PILOT: 2* (4/10)

plagát

Na vine sú hviezdy (2014) 

Trocha ma udivuje ako málo dnes stačí k tomu ohúriť mládež. Teda súdiac podľa filmovej verzie Fault in Our Stars, knižnú predlohu som nečítal, tá môže byť diametrálne odlišná. Nie som síce fanúšik týchto teenagerských románc, ale po pozitívnych ohlasoch som sa na „hviezdy“ aj celkom tešil. Nakoniec však na mňa tento naivný teenegerský gýč až tak nefungoval. Ale po poriadku. Prvá hodinka je rozhodne fajn, navodí príjemnú atmosféru, aj ľahký úsmev na tvári, poteší občasnými cynickými hlášky a tým, že film o rakovine mladistvých sa zase neberie tak smrteľne vážne a zbytočne netlačí na slzné kanáliky divákov. Prvá polovica je preto veľmi sľubná a potiaľ to skutočne je ten „good-feeling movie“. Zásluhu na tom rozhodne má aj veľmi sympatická hlavná dvojica, ktorá ničím neotravuje. Hlavne Shailane Woodley má veľmi príjemný výzor takého „dievčaťa od vedľa“, ktoré môže stretnúť skutočne každý a ja som si už pomaly pripravoval štvorhviezdičkové hodnotenie. Bohužiaľ nádeje, ktoré film vyvolal na začiatku sa v druhej polovici postupne vytrácajú a čoraz viac sa jedná o samoúčelné citové vydieranie tým najlacnejším spôsobom. Neviem, či sa tá potreba film emočne utopiť viaže s knižnou predlohou alebo je to chabým scenárom (prípadne oboma zmienenými), ale zo sympaticky pôsobiaceho filmu, ktorý dovtedy hravo kľučkoval medzi romancou a drámou sa stane predramatizovaná, značne samoúčelná citová vydieračka. Stále som dúfal, že samotný záver by to mohol vylepšiť nejakým netypickým, originálnym zakončením, ale záverečná tretina už následne ide ku dnu úplne. Scenáru dôjde dych a nastupuje otravná dávka klišé so zbytočnými momentmi (pomsta s vajíčkami), dokonca až momentmi, ktoré nedávajú žiaden zmysel - viď nelogická, maximálne samoúčelná návšteva múzea Anny Frankovej, ktorá tu je len preto aby prvoplánovo vzbudila súcit u divákov (alebo mi chce niekto vážne povedať, že do budovy, v ktorej je nutné vyšľahať po stovkách schodov a rebríku by ste na výlet vzali dievčinu s rakovinou pľúc, ktoré ledva dýcha a môže kedykoľvek skolabovať?! Veď už ani obyčajný let lietadlom, v ktorom bude sedieť jej lekári nechceli povoliť) alebo celé, opäť maximálne samoúčelné, dianie okolo postavy spisovateľa, v ktorej nepríjemne prekvapí William Dafoe a jeho naivnučké objavenie sa v závere na pohrebe, pri ktorom som už len prevrátil očami nad prostoduchosťou celého scenára. Filmu s tak silnou témou ako sú umierajúci mladíci nakoniec chýba jediná skutočne silná scéna, prípadne moment, nad ktorým by divák počas záverečných titulkoch aspoň chvíľu rozmýšľal. Z príjemne odľahčenej drámy zo začiatku sa tak s každou pribúdajúcou minútou stáva naivný, samoúčelný gýč. Je mi ťažko hodnotiť, pretože minimálne na prvú hodinku spomínam príjemne, tú druhú by som si už druhý krát nepustil. CELKOVO: 3* (6/10)

plagát

Need for Speed (2014) 

Pred pozretím filmu som mal nachystané ho označiť za Need for Shit, ale nakoniec to nie je taký „Fast & Furious rip-off“ ako som si myslel, ale snáď to najväčšie guilty pleasure za tento rok. Film vyslovene pre milovníkov závodných hier (síce k ním nepatrím a Need for Speed som nikdy nemal v obľube, ale zato skvelé Gran Turismo som si svojho času užil) alebo aspoň pre tých čo nejakú závodnú hru v životu už vyskúšali. Všetci ostatní budú zákonite nadávať na to aké je to celé dementné a príbeh nedáva najmenší zmysel. A budú mať pravdu, celá tá story o pomste založená na tom vyhrať závod s konkrétnym autom, dopraviť ho do určeného cieľa a tým presvedčiť políciu, že som nevinný a odhaliť skutočného páchateľa je jeden z najväčších scenáristických failov pri ktorom sa môže aj tohtoročná Transcendence skryť (ako vôbec prišla polícia v závere na to o čo sa hlavný hrdina snažil, že páchateľa hneď zatýkala? Ako len samotné auto prípadu pomôže preboha? Kde sú svedkovia nehody? Kto a ako to dokáže? To len tým, že som po XY mesiacoch až rokoch našiel TO auto, ktorá TAM údajne v TEN osudový moment bolo? A? To k usvedčeniu pomôže akože jeden nepodstatný škrabanec na kapote? ..no to je jedno, ďalej sa nad tým radšej ani sekundu nezamýšľam). Celé je to navyše neskutočne predvídateľné, občas sa berie až príliš vážne a postavy sú snáď tie najnaivnejšie osoby na planéte. Nad (absolútne žiadnou) logikou príbehu sa ale v tomto prípade nemá najmenší zmysel zamýšľať, lebo inak by to bolo za odpad! V závodných hrách však ide iba o závody a aj v závodnom filme ide chvalabohu hlavne o tie. A práve neustále naháňačky áut až prekvapivo dobre fungujú a v prvom rade zaberajú väčšinu stopáže. Sú nasiaknuté adrenalínom, rýchlosťou, majú náboj, prvotriedne ozvučenie (teraz narážam na neskutočný zvuk motorov) a badať pri nich aj fungujúcu fyziku, divák má takmer pocit akoby sedel na sedadle spolujazdca. To navyše píšem ako človek, ktorý sa o autá vôbec nezaujíma a predstavujú pre neho len prostriedok ako sa prepraviť z jedného miesta na druhé. Tvorcovia sa navyše snažili namiesto používania digitálnych trikov vsadiť na skutočné modely áut a tak sprostredkovávajú o to „reálnejší“ zážitok. Stavbou príbehu to odkazuje na videohry, pútavé lokácie sa striedajú ako jednotlivé levely, kamerové zábery si film vypožičiava tiež z hier (pohľad z miesta vodiča, tesne za kapotou áut a pod.), ten herný feeling je jednoducho cítiť v každom zábere - aj keď neviem ako veľmi je film verný hernej predlohe, no pri závodnej hre to je asi úplne jedno, keďže v nej o nič iné ako o tie preteky nejde a príbeh je len nepodstatná vata, v podstate presne ako v tomto filme. Prekvapivo vôbec nevadila ani tá vyše dvojhodinová stopáž, ktorej som sa najviac obával. Ale stále tu ostáva infantilný humor, debilný scenár, mimózny príbeh a plno nepodstatných, zameniteľných postáv s nechtiac smiešnymi hereckými výstupmi ako v prípade nudného Dominica Coopera, prepáleného Aarona Paula alebo vyšinutého Michaela Keatona, u ktorého som nevedel, či to myslí vážne alebo si z celého toho len uťahuje (aspoň, že tú Imogen Poots so sexi britským prízvukom mám rád kdekoľvek). Ako letný oddychový závodný akčňák to však prekvapivo funguje, na maximálne vypnutie ako stvorený, len sa pri ňom nevyžaduje zapájať čoby len kúsok mozgovej bunky inak beda! Vidieť to v dvanástich, čo je evidentne aj cieľové publikom tohto filmu, tak som asi aj nadšený, dnes už to však chápem len ako neskutočne cheesy guilty pleasure, ktoré je v jadre tak dementné, že sa až bojím priznať, že ma to tie dve hodiny bavilo. Avšak na nič iné ako odľahčenú zábavu to určené ani nie, takže načo zbytočné hate! Svoju úlohu to splnilo. Kto v tomto dokáže hľadať viac, nebodaj od toho očakávať čokoľvek iné tak si môže podať ruku so scenáristmi.filmu CELKOVO: 3* (6/10)

plagát

Zakázaná zóna (2014) 

Posledný kompletný film Paul Walkera (budúcoročný FF 7 nepočítam, nakoľko ten nestihol dokončiť celý) a popravde zaslúžil by si dôstojnejšiu filmovú rozlúčku. Americký Brick Mansions čoby remake francúzskeho Okrsku 13 je totiž až neuveriteľne tupý film. Pôvodný snímok som nevidel, takže nemôžem posúdiť nakoľko je remake verný originálnu, ale takto dementne vystavaný príbeh so scestným motívom hlavného zloducha a nezmyselným plánom s odpálením rakety, ktorý sa spolieha čisto na náhodu (to nešlo ghetto normálne odpáliť?!) som tento rok ešte nevidel. Celá tá story je tak ultimátne debilná, že je až na pozastavenie, že niekto dá v dnešnej dobe prácu a státisíce dolárov niekomu kto vyplodí z hlavy niečo podobné. Príbehovo je to tak ledva za tú jednu hviezdu (obyvatelia mesta to odsúhlasia a jednoducho vystavajú okolo problémovej oblasti vysoký múr a nechajú tam ľudí bez polície, požiarnikov, nemocníc alebo vzdelania, ale samozrejme s prístupom k všemožným druhom zbraní/rakiet a drog, aby sa vyzbrojili a prípadne prichystali odvetu. Lenže potom sa dozvedia, že sviňa starosta chce celé toto problémové ghetto, ktoré ohrozuje celé mesto a ktoré sme kvôli tomu izolovali zrovnať so zemou, aby bol svätý pokoj, tak zrazu tí istí ľudia, ktorí nemajú problém s tým, že za stenou nechali celé roky žiť ich spoluobčanov bez zabezpečenia akýchkoľvek sociálnych potrieb, kričia aká je tá stena zlá a sviniar je vlastne len starosta. Až kým neprišlo k hrozbe s bombou akože nikomu nevadilo čo sa tam deje? A vôbec načo sme ich izolovali, keď aj tak majú prístup k takému arzenálu a v podstate môžu ohroziť celý zvyšok mesta? A keď chcem to ghetto ako starosta odpáliť tak namiesto toho, aby som tam jednoducho nastražil bombu a nechať ju vybuchnúť tak vymyslím plán, ktorý zahŕňa nastavenie časovača, ktorý keď skončí odpočet, tak bomba nevybuchne, ale musím tam predtým poslať policajta, u ktorého ani nie je isté, či ju stihne nájsť a dostať sa k nej, aby za stanovený čas stihol do bomby zadať špeciálny PIN kód, inak je tá bomba kompletne useless ... Kristove rany!). Našťastie tu o príbeh ide až v druhej, ak nie tretej rade a niečo také ako príbeh začne v Brick Mansions vychádzať na povrch až takmer v samotnej záverečnej polhodinke, dovtedy je to chvalabohu priamočiary akčný výplach. A v tom prípade nemá zmysel hlbšie sa pozastavovať nad tým príbehom. Po akčnej stránke je totiž celkom fajn. Mestský parkúr bol síce vo filmoch cool asi tak pred 10 rokmi, ale Brick Mansions má stále dostatočný drive, dobre nasnímanú akciu, ktorej je našťastie dostatočné množstvo, celkom zvládnutú choreografiu s pútavými akrobatickými kúskami, nadupané ozvučenie a brať to ako akčné béčko, v ktorom bitka strieda bitku a naháňačka ďalšiu naháňačku, tak výrazne neurazí. Lenže po nejakej hodine musí nutne dôjsť aj na nejakú tú story, vysvetľovanie motívov a debilné, až naivné zvraty (naklusanie negrov z ghetta ku starostovi) a tam sa nepomáha ani vypnutie mozgu, nastupuje nuda a film zachraňuje len to, že je relatívne krátky a skončí skôr, než začne otravovať úplne. Walker je síce tradične sympaťák, ale on samotný ani pri pomyslení na jeho tragický osud film neutiahne. Viem si predstaviť, že to mohlo dopadnúť aj oveľa horšie a ani tá akcia by nebola nijako zaujímavá, ale to stále neznamená, že aj v tomto podaní sa jedná o výrazne dobrý film. Vo výsledku je to totiž len úplne zbytočný remake, ktorý zaspal o niekoľko rokov svoju dobu, dnes už v kinách nemá čo hľadať a skutočne nechápem čo viedlo Bessona k tomu zremakovať si po tých rokoch film zo svojej vlastnej dielne len s inými hercami. Dosť zbytočnosť. CELKOVO: 2* (4/10)

plagát

Tulák (2014) 

Road meets No Country for Old Men. Hmm, asi to najpodivnejšie post-apo a fanúšikom post-apo by som Rover rozhodne ani neodporúčal. Skôr priaznivcom Cormaca McCarthyho. Je to totiž taký veľmi pomaly plynúci, takmer až filozofický road movie. Niekto by ho mohol označiť za príliš uťahaný, ale ja osobne som s tým nemal najmenší problém. To pomalé tempo totiž ide ruka v ruke s nepokojnou, dystopickou atmosférou a náladou filmu plnej špiny, prachu, neustálej horúčavy a prepotených hrdinov. A práve o tu atmosféru ide v prvom rade, pretože Rover je takmer až bezpríbehový film, v ktorom nejde o žiadne prekvapivé zvraty, záverečné twisty alebo akékoľvek dejové odbočky. Jednoducho „len“ (tie úvodzovky by v tomto prípade mali byť asi oveľa viac zvýraznené) sleduje cestou dvoch, nie práve najsympatickejších hrdinov z bodu A do bodu B v svete, kde už na ničom veľmi nezáleží a ide len o prežívanie zo dňa na deň. Aj označenie thriller, prípadne krimi je preto mierne zavádzajúce. Na občasnú akciu síce dôjde (asi tak dve scény), ale o tej primárne film nie je, takže od Rovera nie je potrebné očakávať to čo sa zvykne očakávať bežne v žánri thriller/krimi. Na prvý pohľad sa môže zdať priveľmi priamočiary, ale podstata tkvie skôr v jeho jadre, v tom čo film divákovi nepovie, v motívoch hrdinov, v ich trápení a stratení zmyslu života, čím diváka postupne rovnako ubíja ako samotných hlavných hrdinov. Kto má podobné nezávislé film rád príde si na svoje, ostatných Rover síce naláka známymi menami, ale pravdepodobne nenaplní očakávania, ktoré si štandardne sľubujú od hollywoodskej produkcie. Guy Pearce odvádza štandardne dobrú prácu večne naštvaného chlapíka, ale veľkým prekvapením tu je hlavne Robert Pattinson, ktorého som doposiaľ vďaka Twilight sérii veľmi nemusel (aj keď už neraz dokázal, že zvládne aj zaujímavejšie úlohy ako napríklad v Cosmopolis, odhliadnuc od (ne-)kvalít toho filmu). Jeho rola v Rover je však úplne odlišná - od prvotriedne zvládnutého (až nezrozumiteľného) prízvuku, cez neistý postoj tela, až po psychický rozpor postavy, kde nie je úplne jasné na akej mentálnej úrovni sa vlastne nachádza. Rover nie je divácky vďačný film, pre mnohých bude zbytočne rozvláčny, a po príbehovej stránke vrátane samotného záveru neponúka dostatočnú satisfakciu, ale zaryje sa pod kožu a vynikajúce herecké duo na čele so silnou režisérkou rukou ho hravo utiahne. CELKOVO: 3,5* (7/10)

plagát

Tekken 2: Kazuya's Revenge (2014) odpad!

Po štyroch rokoch tu máme najzbytočnejší sequel najzbytočnejšieho filmu podľa videohry. Očividne je to síce ultra-lacné, ale aj tak, koho napadlo točiť pokračovanie k už aj tak všetkými preklínanému filmu, ktorý navyše s tým prvým aj tak nemá spoločné zhola nič okrem opätovnému priživovaniu sa na názve kultovej konzolovej bojovky?! Herná séria Tekken bola (takmer) vždy zárukou kvality, bohužiaľ to čo s ňou dokázali urobiť za pár rokov dva filmy je priam dehonestujúce. Kazuya's Revenge aka A Man Called X sa len bohapusto priživuje na názve, s hrou má spoločné akurát dve bezvýznamné postavy, príbeh je úplne nepodstatný a v tom filme po celý čas nedáva nič ani najmenší zmysel. Jedine čo je celkom podarené sú bitky s celkom efektnými spomaľovačkami a prehľadným nasnímaním, resp. kamera v celom filme je celkom slušná, ale tie sú asi dve/tri a z 90 minútovej stopáže zaberajú v akčnom/bojovom filme asi tak celé 4 minúty! Ako „playstationový odchovanec“ som zvažoval, či aspoň zo súcitu k názvu nezaokrúhliť smerom na tú jednu hviezdičku, keďže k vynikajúcemu videohernému Tekken 3 prechovávam aj po tých rokoch veľmi príjemné spomienky, ale nie. Toto je blbosť s dementnými dialógmi, ešte dementnejším príbehom, nedáva to žiaden zmysel a všetko čo sa deje mimo tie bojové 4 minúty nudí, až priam otravuje nehoráznym spôsobom. Tekken 2: Kazuya's Revenge On Viewers. CELKOVO: 0,5* (1/10)

plagát

Leprechaun: Origins (2014) 

Leprechaun Origins aka Descent 3: In The Woods. Aj keď mám tento rok problém s chápaním toho prečo sa k niektorým značkám točia zbytočné, nízkorozpočtové, často až amatérske pokračovania (Jarhead 2, Tekken 2) a v tomto prípade dokonca až k zabudnutej, takmer odpadovej hororovej sérii Leprechaun, tak nakoniec musím uznať, že to až taká katastrofa ako som očakával nebola. Origins síce môže naštvať fanúšikov pôvodnej série (aj keď pri jej kvalitách silne pochybujem, že takí existujú), keďže Leprechaun tu nepredstavuje írskeho škriatka so zeleným klobúčikom, ale akési zmutované stvorenie nie nepodobné tým zo série Descent, avšak ja osobne tento prístup plne kvitujem. Je to síce tá najtypickejšia béčková hororová naháňačka z lesa akých sa už urodili stovky, ale zato remeselne slušne odvedená, vďaka triezvej stopáži bez väčších zakopnutí po celý čas šľape, nesnaží sa zbytočne o nič svetoborné a pomyselne vypĺňa všetky atribúty (sub-) žánrovej škatuľky, do ktorej spadá. To znamená, že je tu nutná dávka všemožných scenáristických a iných klišé ako postavy, ktoré spolupracujú s hlavnými zloduchmi, uvedomelý syn, ktorý sa vzoprie otcovi a pod., ale celé to nejakým spôsobom funguje. Herci sú sympatickí, v rámci možnosti jednajú celkom logicky (teda na pomery béčkových hororov) a režisér sa nesnaží ukázať viac ako to čo mu dovolí nízky rozpočet. Rozostrovaním, nie veľmi detailnými zábermi roztrasenej kamery sníma monštrum, ale napodiv tento „parkinson“ neotravuje. Na akciu dôjde celkom skoro a tak odpadáva aj pretrpenie povinného zoznamovacieho úvodu, tak čo viac od takéhoto VOD béčka chcieť. Za žiadnych okolností tu nie je žiaduce očakávať nič svetoborné, ale kto vie do čoho ide, tak toho Leprachaun Origins určite výrazným spôsobom neurazí. Neviem síce kto je režisér Zach Lipovsky, ale tento spôsobom ako oživiť starú, dnes už takmer neznámu značku rozhodne kvitujem. Jednohubka, ktorá neurazí a s pár stovkami dolárov a Lepreachuntmi navyše by sa pokojne uživila aj ako také direct-to-video tretie pokračovanie Descentu (Descent Origins?), hlavne po už tak priemernej dvojke. Omnoho stráviteľnejšie ako tohtoročný námetom veľmi podobný Animal alebo všetky nekonečné pokračovania Wrong Turn. CELKOVO: 2,5* (5/10), ale keď tu vidím poniektoré tie hodnotenia, tak v tomto prípade zaokrúhlim smerom nahor.

plagát

The Normal Heart (2014) (TV film) 

Zaujímavý pohľad na kontroverznú tému rozpútania AIDS v USA v 80. rokoch minulého storočia a americkou vládou počiatočné ignorovanie a neliečenie tejto choroby, ktorá sa rozhodne netýka, ani nevznikla kvôli homosexuálom ako si ešte aj dnes dokážu poniektorí myslieť. Dnes už vieme, že na jej následky zomrelo niekoľko miliónov ľudí, od chlapov po ženy bez rozdielu orientácie, od kozmopolitnej Ameriku po rurálnu Afriku. Normal Heart obsahuje takmer všetko čo by v súčasnosti mal mať podobný film z takéhoto prostredia pojednávajúci práve o tejto téme. Je spracovaný veľmi decentne, bez akéhokoľvek gýču, bez akéhokoľvek prvoplánového emočného vydierania alebo zbytočného tlačenia na pílu. Decentne, rozumne, s citom, bez zbytočnej kontroverzie ponúkne veľmi civilný pohľad na udalosi. Vznikla tak úprimná dráma a doslovný herecký koncert všetkých zúčastnených. Priam excelentné herecký výkony pre mnohých v netradičných úlohách podali všetci do jedného. Či je to vynikajúci Mark Ruffalo, ktorý dáva hravo zabudnúť na svojho Hulka, skvelý, menej známy Matt Bomer v úlohe Ruffalovho priateľa, ktorý musel prejsť rapídnou fyzickou premenou a stvárniť aj chorobu ubitého, na kosť vychudnutého mladíka alebo pre mňa jedno z najväčších prekvapení v podobe Taylora Kitscha, u ktorého by som po jeho akčných úlohách nikdy nepovedal, že dokáže uhrať aj podobnú postavu. Tradične skvelá Julia Roberts si následne úlohu priam užíva. Režisér sa navyše nevyhýba ani zobrazeniu na pohľad nie práve príjemných príznakov choroby a následné trápenia, avšak ani sexuálnym výjavom, ktoré jednoducho k životu patria, ale zbytočne to s nimi nepreháňa, ani sa nesnaží poburovať. Normal Heart má však problém s tým, že si na seba zobral až príliš veľké sústo. Snaží sa totiž otvárať až priveľa tém súčasne, od prepuknutia choroby samotnej v USA, cez politické ignorovanie problému, až po kritiku vtedajšej homofóbnej spoločnosti, do toho sa navyše primiešavajú rôzne vzťahy medzi značným počtom postáv. Napriek vyše dvoj hodinovej stopáži sa ale nie všetky darí dostatočne rozpracovať a k mnohým film nezaujme ani jasné stanovisko. Navyše občas pôsobí dosť oklieštene a problémy priveľmi individualizuje a sústreďuje na okruh vybranej vzorky postáv bez ponúknutia globálnejšieho pohľadu na problém. Síce s drobnými muchami, stále sa však jedná o tradičnú prvotriednu produkciu z dielne HBO a tie queer filmy začínajú byť nejako podivne kvalitné. Minulý rok tu bola výborná lesbická Blue Is The Warmest Color, tento rok zase pútavé Normal Heart. CELKOVO: 4* (8/10)

plagát

Jamie Marks Is Dead (2014) 

J*A*S*M to presne vystihol „queer and weird“, ja by som len doplnil, že (veľmi) queer and (veľmi, veľmi) weird“. Horror fans rozhodne ruky preč, toto nemá najmenšiu šancu naplniť akékoľvek hororové očakávania a ja vlastne ani netuším koho očakávania to vôbec má šancu naplniť. Uznávam, že tá melancholická nálada a podivná atmosféra je z časti pútavá, občas dokonca dokáže film nahnať aj hrôzu (scény s Francis), ale takých scén je strašne málo. Po väčšinu času sa to sústredí na tú prapodivnú vzťahovú líniu, ale tá nie je dostatočne nosná a až priveľmi taká... no, prapodivná. Nevzbudzuje žiadne emócie, ani záujem a v podstate mi to prišlo až značne nezáživné. Síce oceňujem, že sa film nesnaží ísť cestou zavďačenia sa každému, ale toto je možno až priveľký odklon na úkor zaujatia len minimálneho počtu divákov (som celkom zvedavý aký bude prvý štyri, prípadne päť hviezdičkový komentár). Veľmi svojské, veľmi divné. Síce ma to ničím neotravovalo, ale ani absolútne nenadchlo. CELKOVO: 2* (4/10)

Časové pásmo bolo zmenené