maddy

“Like a child, I picture opening her skull, unspooling her brain and sifting through it, trying to catch and pin down her thoughts. What are you thinking, Amy?” / Side Effects meets The Game meets ešte asi ďalších 5 filmov. Aj keď je Gone Girl vyskladaná, či už príbehovo alebo podobnou atmosférou, z množstva známych filmoch, aj napriek tomu z nej Fincher dokázal natočiť originálny film, v ktorom sa dokonale prelína detektívna línia so satirickým nadhľadom na manželstvo a média. A tak ako je satira zámerne zosmiešňujúce umelecké dielo je aj Gone Girl zámerne povrchný, (v druhej polovici) až podradný film. Stále však neskutočne komplexný, so psychologicky prepracovanými postavami a s presahom. Zdanlivo nezlučiteľné roviny sa Fincherovi darí bravúrne a s ľahkosťou skĺbiť do vizuálne podmanivého filmu, ktorý bez zaváhania šľape ako hodinky po celé dve a pol hodiny (aj napriek tomu, že v ňom chýba výraznejšia akcia a je väčšinu času postavený len na dialógoch!). Režijne to tak nemá absolútne žiadnu chybu. V prvej polovici sto percentne funguje rafinovaná detektíva hra s nedôveryhodnými postavami, v ktorej sa s divákom zámerne manipuluje. Vynikajúce sa pracuje s napätím, stiesnenou atmosférou (tá asi najvýraznejšie pripomína minuloročných Prisoners), aj s dávkovaním skutočne prekvapivých zvratov, ktoré na rozdiel od iných filmoch neprichádzajú až v samotnom v závere, ale ten najväčší už niekde v polovici filmu, aby diváka nechal tápať nad tým čo sa bude diaľ ďalej. V tomto prípade skutočne rozumiem tým strohým upútavkám, ktoré sa našťastie vyhýbali akýmkoľvek zásadným udalostiam z filmu. Z tohto prezradiť čoby len jeden dejový obrat rovná sa automaticky skazenému zážitku. Potom však prichádza druhá „psycho-polovica“ filmu plná ďalších twistov, ku ktorej už mám ale drobné výhrady. Je to síce čoraz väčšia nadsázka, ktorá si trefne uťahuje z médií a z ich manipulovania verejnou mienkou, ale zároveň posúva príbeh do dosť samoúčelnej, občas až nepravdepodobnej roviny, v ktorej robí z hlavnej hrdinky až priveľmi psychopatickú karikatúru. Uznávam, že je to zámer a Fincher takmer až priznáva „podradnosť“ celého diania, ale prišlo mi to až priveľmi vykonštruované. Jednoducho ako ďalší z rady filmov o nadpriemerne inteligentných, ale neskutočne psychopatických zbohatlíkoch, ktorí manipulujú so všetkými a všetkým navôkol. Celá tá manipulácia však našťastie aj naďalej prvotriedne baví a stále má vďaka autorke predlohy prvotriedne, uštipačné dialógy navážajúce sa do súkromných oblastí života. Následne to celé zakončí veľmi netradičný záver, ktorému úmyselne chýba nejaká katarzia. Postavy nechá len na oko (pre média) odžiť si svoj „happy end“, aby mohli byť vnútorne zdeptané ešte viac ako na začiatku. Kruh sa tak uzavrie (prvý záber filmu tvorí zároveň ten posledný, avšak s diametrálne odlišným vnímaním diváka) a záverečnú titulky sú tak len mĺkvym akceptovaním situácie, než uvoľňujúcim vydýchnutím. Brilantné! Výbornú prácu odvádzajú aj herci, kde toporný Ben Affleck sadne do úlohy rezignovaného manžela ako uliaty a pre Rosamund Pike sa s najväčšou pravdepodobnosťou jedná o životnú úlohu. Gone Girl je tak veľmi inteligentný film, inteligentný vo svojom jadre a preto svoju inteligenciu nemusí divákovi dokazovať a prizvukovať v každom zábere, práve naopak, môže si dovoliť sa v druhej polovici zámerne zhadzovať až do takého „thrillerového braku“, aby vynikla jeho kritika. Musím to ale vidieť minimálne ešte raz (aj keď v tomto prípade to bude rozhodne oveľa viac), aby som sa rozhodol, či tie 4* alebo plný počet. Zatiaľ si ponechám rezervu a medzitým idem na knihu. CELKOVO: 4,5* (9/10)

Fappening s Cameron Diaz alebo Sex Tape of Apple Products. Product placement príznačnejší než v tohtoročných Transformers: Age of Extinction, ale čert to ber, stále lepšie ako keby vyhrabali moju Sex Tape. Niekedy je snáď aj dobre očakávať to najhoršie ako aj v prípade tohto filmu. Po prvotných hodnoteniach a tohtoročných Other Women taktiež s Camerom Diaz som bol pripravený na najhoršie a Sex Tape je nakoniec pomerne neškodná komédia. Hlavný problém je v jednoduchom scenári, v ktorom niekto vymyslel nápad so strateným sex-videom zosynchronizovaným do všetkých iPadov a jeho získaním späť od priateľov, ale to je vyslovene všetko. V tom filme v podstate nič viac nie je. Pôsobí to tak ako pár scén z komediálneho seriálu typu Dva a pol chlapa pozliepaných na seba, než plnohodnotný film. Niektoré scénky fungujú, iné sú zbytočne naťahované (celá pasáž v dome Diazovej budúceho šéfa, kde sú otravné scény so psom alebo šnupaním koksu), ale na druhej strane netvrdím, že som občas aj nezasmial. Sem tam sa vydarí podarená hláška a hlavne vzájomné podpichovanie medzi ústrednou dvojkou Diaz a Rogen baví (navyše Cameron je stále neskutočne sexi!), len tých pokusov o vtip je tu za celý čas prekvapivo dosť málo. Našťastie tomu však nikto nenadelil viac ako štandardných 90 minút a tak ako taká komediálna jednohubka na vyplnenie večera absolútne neškodné. Oproti tohtoročnej slabej konkurencii, kde sklamali ako Neighbors tak aj Million Ways to Die in the West, sa Sex Tape nemá výrazne za čo hanbiť. Tu skôr zamrzí ten nevyužitý potenciál akoby to vyslovene niečím otravovalo. Akurát nechápem kto mal potrebu tomu nadeliť R-kový rating, ktorý film takmer vôbec nevyužíva (pár holých zadkov už v dnešnej dobe ani nepočítam). Keď už to „R-ko“ film dostal, tak si mohol dovoliť byť oveľa nekorektnejší a vôbec nič by tým nepokazil, práve naopak. Neviem, čo si pod týmto producenti predstavovali, že ľudia pôjdu hromadne na do kina R-kovú komédiu „Sex Tape s Camernom Diaz“ so záverečným ponaučením pre celú rodinu? Každopádne z trojice tohtoročných najvýraznejších komédií (Neighbors, Million Ways, Sex Tape) pre mňa osobne najznesiteľnejšie, resp. najmenšie sklamanie. CELKOVO: 3* (6/10)

Are you Horny? Veľmi, veľmi zmiešané pocity. Vzhľadom na to, že „Rohy“ natočil francúzsky hororový rezník Alexandre Aja podľa knižnej predlohy (ktorú som však nečítal) syna hororového literárneho velikána Stephena Kinga Joea Hilla som očakával poriadne temný film. Je to však mix všemožných žánrov a mám pocit, že Aja si tento krát odhryzol priveľké sústo a vznikol tak dosť nesúrodý film, z ktorého pocity sa diametrálne odlišujú s každou jeho scénou. Chvíľami to pôsobí ako ďalšia naivná, presladená, romantická adaptácia pre teenagerov, inokedy ako ďalší z radu young-adult fantasy počinov, chvíľu sa to chce hrať na vážnu existenčnú drámu aj s nejakou tou chabou morálnou kritikou, na ktorú však nemá dostatočne rozpracovanú psychológiu postáv (aj keď občasné pokusy by badať boli, len to by pravdepodobne nesmel na režisérskej stoličke sedieť typický hororový mäsiar), neraz to skĺzne doslovne až do komédie a občas Aja ponúkne aj prekvapivo odvážnu vulgárnu, prípadne erotickejšie ladenú scénku, ktorá sa úplne odlišuje od toho sentimentálneho zvyšku. Sú tu prestrelené scény, ktoré doslovne iritujú (väčšina z tých kde Radcliffovi postavy odhaľovali svoje skutočné pocity, napríklad tá s miestnou barmankou po strávenej noci a jej jedenie šišiek alebo až trápne scény s objímajúcimi sa policajtmi, prípadne celý výstup u lekára), ale na druhej tu sú aj scény, ktoré bez problémov fungujú (väčšina z tých ktoré sa odklonili od komédie a berú sa vážne alebo tie vizuálne pôsobivé s rastúcimi rohmi hlavnej postavy, prípadne drogový trip brata hlavnej postavy v obývačke). Záver a samotné rozuzlenie príbehu je štandardné, to znamená nijako prekvapivé až zbytočne patetické, ale keď už nič iné aspoň dostatočne efektné. Taktiež je to celé, až na občasné chabé triky v závere, pekne natočené, v idylickom prostredí malebného zeleného lesíka, Radcliff je prekvapivo znesiteľný, ba priam až veľmi dobrý a postupne sa mu darí úspešne vymaniť z potterovskej škatuľky, no nič z toho nestačí na to, aby napravilo sklamanie z filmu. Vo výsledku sú Rohy totiž len taký nesúrodý romantický komediálno-hororový fantasy blábol s klišoidným príbehom, ktorý by si zaslúžil brutálne zostrihať, pretože počas tých dvoch hodín naháňa až príliš veľa králikov a ani jedného sa mu nepodarí úspešne dohnať. Ako taká odľahčená jedno hubka síce nie veľmi škodné, ale radšej od toho absolútne nič nečakať. Ja po tomto filme však zaručene nie som „horny“. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Pokračovanie „Abecedy smrti“ som bol po prvej takmer odpadovej kompilácii hororových poviedok vopred pripravený zahrabať pod čiernu zem. Nakoniec musím uznať, že niekedy je mať lepšie nulové očakávania, pretože následne môže film len prekvapiť. Pokračovanie je totiž o niekoľko úrovni lepšie ako neraz absolútne trápna prvá Abeceda. V prvom rade ubudli tie vulgárne, fekálne, odpadové kúsky a krátke hororové príspevky v pokračovaní sa pohybujú zásadne buď v priemerných alebo len ľahko podpriemerných vodách, občas dokonca aj nadpriemerných. Tých nadpriemerných síce nie je priveľa, ale potešia hlavne profesionálnych spracovaním, prípadne nápadom. Po väčšinu času to už nie sú také lacné, amatérske príspevky ako v prvom filme, ktoré vtedy dokázali predviesť dokonca aj zruční režiséri (viď napríklad úplne zbytočný M is for Miscarriage od Westa v prvej Abecede). Najhoršie písmenka druhej Abecedy sú nanajvýš tak neškodnými prírastkami - medzi tie sa jednoznačne radí animovaný surrealistický H is for Head Games o dvoch bozkajúcich sa hlavách; čiernobiely pokus o vtip odkazujúci do klasickej éry Holywoodu P is for P-P-P-P Scary; japonský uletený trip s gumovými maskami ovocia a zeleniny Y is for Youth; kanibalský L is for Legacy s doslovne otrasnými trikmi alebo lacný, sexistický T is for Torture Porn, prípadne ďalší trápny pokus o vtip G is for Grandad s dementným záverom. Medzi tie najlepšie však rozhodne patria záverečné prírastky Z is for Zygote s vynikajúcim nápadom o 13-rokov tehotnej matke s prvotriednym gore, ktorý si vyslovene žiada spracovanie do celovečerného filmu; found-footage V is for Vacation, ktorý aj na malej ploche dokáže predviesť napätú krvavú jazdu a S is for Split - home-invasion, ktorý ponúkne atmosférickú naháňačku po dome aj so záverečným rozuzlením, resp. odhalením motívu. Nájde sa však aj niekoľko ďalších nápaditých kúskov, ktorým dokonca nechýba zaujímavá pointa ako napríklad R is for Roulette - nenápadný čiernobiely prírastok s prekvapivým vyústením alebo X is for Xylophone - drsný gore príspevok o opatrovateľke. Iným zase nechýba profesionálne spracovanie ako v prípade sci-fi kraťasu U is for Utopia, atmosférickému mystery zárezu K is for Knell alebo vypointovanému N is for Nexus. Nájde sa aj pár skutočne funkčných pokusov o vtip – Q is for Questionnaire so šikovne napísanými dialógmi a trefným záverom alebo spomalený a odľahčený beh ulicou M is for Masticate. Ostatné písmená sú buď len okej (slušne natočený, ale obyčajný F is for Falling; „western“ C is for Capital Punishment; uletený E is for Equilibrium; torture J is for Jesus) alebo bilancujú na hranici priemeru (ukričaný I is for Invicible, A is for Amateur, B is for Badger), prípadne sú zámerne podradné (amatérsky hračkársky animák W is for Wish; japonský „zombie-naopak“ O is for Ochlocracy). Animovaný prírastok D is for Deloused vôbec nevadí, nakoľko je slušne úchylný. Takže nakoniec bez akýchkoľvek očakávaní v podstate príjemné prekvapenie, v ktorého prípade sa síce stále nejedná o žiaden ktovieako kvalitný hororový zázrak, ale stále o niekoľko úrovni lepšie ako prvý film. Abecedu som si opäť zopakoval, ale nabudúce by to ešte chcelo nezaradiť do antológie tie úchylné japonské príspevky, chabé pokusy o vtip a už to v niektorých momentoch nebude pôsobiť zbytočne trápne. CELKOVO: 3* (6/10)

3 Days to Forget to the movie 3 Days to Kill. Minuloročná Bessonovka The Family bola príjemná, nenáročná, mafiánska oddychovka s trefne zvoleným castom (Robert De Niro), ktorá si šikovne uťahovala z gangsterských filmov, avšak presne vedela kedy byť vtipná (cca prvú hodinu) a kedy zvážnieť (až v samotnom závere). Tento rok Besson angažoval Kevina Costnera a pokúsil sa napísať niečo podobné. Vzniklo z toho však Taxi (ten pôvodný francúzsky) meets Taken, t.j. nekohézny mix špionážneho thrilleru, rodinnej drámy a akčnej komédie. S tým by som síce nemal výraznejší problém, keby tá rodinná dráma nebola tak klišoidná, komediálna časť občas otravná a celé to nebolo natočene bez jediného nápadu. Režisér McG síce akciu stále zvláda na veľmi slušnej úrovni, takže úvod v hoteli a záverečné automobilové naháňačky v parížskych uliciach vyslovene potešia svojou dynamikou, aj fungujúcim napätím, lenže 3 Days to Kill je v jeho podaní nevyrovnaný film. Solídny úvod totiž následne strieda apel na rodinnú drámu, v ktorej sa vedľa seba objavujú vážnejšie scény (hlava vo výťahovej šachte) s pokusmi o vtip (výstupy černošskej rodiny v Costnerovom byte) a spolu to neladí tak ako si Besson pri písaní scenára želal. Herci to držia síce nad vodou, hlavne stále veľmi charizmatický Costner, ktorý sa občas nebojí uťahovať si aj sám zo seba, ale inak musí divák brať ten film s dosť veľkým nadhľadom, aby sa prelúskal všetkými tými zmenami nálad. Ako oddychovka v podstate neškodné, len tento krát to spolu nedrží tak pokope ako ostatné odľahčené Bessonovky. CELKOVO: 2,5* (5/10)

Elijah Wood sa aj ďalej snaží všemožne (ale zatiaľ hlavne neúspešne) vymaniť z LOTRovskej škatuľky, ale nie som si úplne istý, či cesta vedie skrz thrillery/horory ako Maniac, Grand Piano alebo terajší Open Windows, keď prevažná väčšina z nich nestojí ani za zmienku (výnimkou je zatiaľ jedine ten Maniac). Najnovší Open Windows sa síce snaží priniesť niečo nové a film podať skrz monitor laptopu, resp. neustálym jazdením kamery po obrazovke laptopu, na ktorej postavy klikajú na rôzne programy a/alebo sledujú zábery z kamier, ale žiadalo by si to oveľa zručnejšieho režiséra, pretože v podaní Nacha Vigalonda sa mu celá táto forma s každou pribúdajúcou minútou rozpadá čoraz viac pod rukami. Pred samotným finále je už divák z neustálych prestrihov natoľko zmätený, že netuší, či stále sleduje dianie skrz kameru laptopu, alebo cez mobil, prípadne parkovaciu kameru v aute alebo aké vlastne zariadenie?! Tempo je síce minimálne v prvých 40-50 minútach veľmi slušné a vďaka nápadu s notebookom sa darí udržať aj pozornosť, ale s prechodom diania z bytov do ulíc/auta/hangáru to stráca na akejkoľvek prehľadnosti a v druhej polovici, kde sa dosť dlhú dobu jazdí v aute, už tie naháňačky ani nie sú ustriehnuteľné. Obraz neustále šumí, trasie sa, zmätočne preskakuje z jedného záberu do druhého až je úplne jedno čo sa na obrazovke vlastne deje. Následne som bol už tak otrávený, že ani zbytočne prekombinovaný záver s objasnením motívu ma absolútne nezaujímal. Uznávam, že v prípade Open Windows bola aspoň snaha priniesť niečo iné, ale čo z toho, keď to režisér tak nešťastne uchopil a výsledkom je len lacný, neprehľadný a neraz aj hlúpy thriller. Veľmi podobne ladený The Den z tohto roku s týmto konceptom pracoval oveľa uváženejšie. CELKOVO: 2* (4/10)

Stalker (singular)? Skôr tisíc stalkerov na jednu epizódu. Hlavná vyšetrovateľka je stalkovaná, vedľajší vyšetrovateľ stalkuje a spolu chytajú stalkera, ktorého stalkuje iný stalker. Ako ja nemám rád tie prehnané vyšetrovateľské seriály, kde je trinásťtisíc úchylov na meter štvorcový a každú epizódu sa chytá ďalší. Ešte navyše keď všetci páchajú ten istý zločin (stalking). Išiel som do toho len kvôli Maggie „Nikite“ Q a Dylanovi McDermottovi v hlavných úlohách, ale tento chabý námet nemajú šancu zachrániť. Nezaujímavé, neoriginálne a v podstate úplne zbytočné. Podobných kriminálok tu už za tie roky bolo neúrekom, ale tie ale aspoň mohli predstaviť každú epizódu nový zločin. Neviem si predstaviť s čím chce pracovať Stalker. Téma naháňania Stalkerov sa opozerá po prvej epizóde a žiaden ucelený dej sa v tom zatiaľ nejaví. Po pilote vzdávam. Stalker je len ďalší z prešľapov Kevina Williamsona, ktorý dobrý scenár naposledy napísal takmer pred 20.rokmi (Scream). PILOT: 2* (4/10)

Je veľmi ľahké sa na Fed Up pozerať ako na dokument o „hlúpych Američanov“ (ako ich tu my premúdreli Stredoeurópania radi označujeme), ktorí si myslia, že keď vymenia Coca-Colu za jej „light verziu“ a pôjdu večer vyvenčiť psa dosiahnu úbytok hmotnosti. V tom prípade však daný divák dokument značne nepochopil a môže za hlúpeho označovať leda tak seba. Fed Up totiž vypovedaná o neetických praktikách potravinárskych spoločností v Amerike, ktoré ľuďom doslova vymývajú mozgy, už od útleho veku im do hlavy vsugerujú závislosť na cukru, vábia na klamlivé označovanie výrobkov, reklamy a pod. a tak sa ani nie je čo čudovať, že ľudia v krajine sú už natoľko zblbnutí, že Coca-Colu Zero považuje za „zdravú alternatívu“. Pepsi a hamburger je jednoducho neoddeliteľná súčasť ich „kultúry“ a sami sa nemáme čo čudovať, pretože junk-food dorazil vďaka globalizácii dávno aj k nám a úroveň obéznych ľudí u nás ani predtým nebola prinízka. Každopádne dokument sa vybral cestou objasňovania škodlivosti cukru, ktorý sa dnes pridáva do takmer 80% potravín v supermarketoch. To samotné je síce prínosný fakt, ale medzitým sa zabúda na mnohé iné podstatné problémy. Celá vina sa jednoducho nedá zvaliť len na nadmerný príjem cukru. Dokument tak občas podáva situácie až priveľmi zjednodušene, v určitých momentoch to totiž vyznie tak, že je úplne jedno koľko sa budete hýbať (alebo či vôbec), keď budete stále prijímať cukor. Nedá sa s tým síce nesúhlasiť, ale taký Food Inc. ponúkol rafinovanejší pohľad na problematiku priemyselne vyrábaných potravín, navyše z oveľa širšieho hľadiska. Je to síce prínosná osveta, ale osobne som si z Fed Up neodniesol žiadnu novú, ani objavnú myšlienku. Stačí len pri stravovaní zachovať zdravý, sedliacky rozum a je to. CELKOVO: 3* (6/10)

Guy Ritchie-wannabe movie. Pre mňa osobne neuveriteľne nesympatický film, už len preto, že správanie podobných týpkov akým je Dom Hemingway ma neskutočne irituje. To by som síce vedel stráviť ako pri mnohých iných podobných vtipných britských gangsterkách, avšak to by Dom nemohol byť tak prvoplánový. Dej tu v podstate neexistuje, je to len sled jednotlivých epizodických vystúpení (väznica, trezor, reštaurácia ...), v ktorom ide o jednoduchý „vývoj“ hlavnej postavy z drsňáka na milujúceho otecka so záverečným morálnym ponaučením. Na čiernu komédiu to je málo drsné a aj vtipné, na drámu tu nie je s kým sympatizovať. Jude Law síce vyslovene exceluje, ale inak by tu niekto chcel silou mocou natočiť odľahčenú gangsterku po vzore Guy Ritchieho, no vôbec sa nedarí. CELKOVO: 2* (4/10)

Len krôčik od „Shit City“, avšak zároveň prvé skutočné „tri-déčka“ (aspoň súdiac podľa veľkosti poprsia Evičky Green). Každopádne už môj vzťah k prvému Sin City (3*) je dosť vlažný a nejako nechápem odkiaľ sa berie tá masívna obľuba. Svojho času nevídaný, značne originálny vizuál a štýlová forma, avšak úplne prázdny obsah kultový film nerobia. Prísť s doslovne tým istým bez jednej jedine zmeny po deviatich rokoch hraničí s až chorobnou dávkou naivity Franka Millera a Roberta Rodrigueza. Faktom je, že toto neskutočne zaspalo dobu a A Dame To Kill For tak ašpiruje na to najzbytočnejšie filmové pokračovanie. Ono totiž čo bolo „cool“ v dvetisícpiatom je v tom dvetisícštrnástom už len otravnou, opozeranou, nijako zaujímavou formou. Dvojka by tak chcela ohromovať do bodky tým istým, čo jednička, ale neuvedomuje si, že od toho času už prešla pomaly desaťročnica. Doraziť to do kín najneskôr dva roky po prvom filme ešte to akceptujem, ale v dnešnej dobe sa už vytratila akákoľvek výnimočnosť toho (pre-)štylizovaného komixového (a nebojím sa tvrdiť, že v tomto prípadu už občas až veľmi lacného) vizuálu. To by možno nebol až taký problém, keby pokračovanie malo akýkoľvek prínos po obsahovej stránke. Tam je to taktiež bieda a prezentované príbehy pôsobia skôr ako vystrihnuté scény z prvého Sin City než plnohodnotný film. Minimálne tri z nich sú totiž úplne o ničom. Joseph Gordon-Levitt má síce charizma, ale jeho story o hráčovi kariet je fádna, krátky úvodný prológ s Mickey Rourkeom je nepodstatný a záverečný príbeh s Jessicou Alba úplne zbytočnou bodkou a ešte aj s Bruceom Willisom v tej najzbytočnejšej úlohe v kariére (a že konkurenciu tam má veľkú). Nechápem aký dôvod viedol Franka Miller k spísaniu týchto nových dejových línii, keď pre tú nosnú podľa ktorej je film pomenovaný nie sú nijako podstatné. Našťastie samotná „Ženská, pre ktorú by som vraždil“ zaberá prevažnú časť stopáže (cca hodinu) a naplno využíva potenciál Evy Green čoby prvotriednej hereckej „bitch“. Lenže opäť aj tá najzaujímavejšia línia s najprepracovanejšími postavy, motívmi a solídnou atmosférou končí zhruba v troch štvrtinách filmu a čo ďalej? Rodriguezovi navyše počas celého filmu chýba už tradične nejaký svižnejší rytmus, ktorý by to celé konečne v nejakom momente poriadne nakopol, hromada postáv sa tu tak premáva len tak na efekt, bez akéhokoľvek zmyslu, chýba tomu nejaká myšlienka, ucelený, prepojený dej a celé to tak nejako skončí bez akéhokoľvek vyvrcholenia (čo je po vyše hodinovom sledovaní nahej Evy Green dosť prekvapivé) ani človek nepostrehne ako. Vo výsledku sa tu celý čas Rodriguez len ukája nad formou, ktorá už nikoho nezaujíma a zabudlo sa na obsah. Priemer, nad ktorým už nemienim prižmúriť oči, nakoľko som nezaspal v dvetisícpiatom ako Rodriguez. Tie slabé tri hviezdičky by si možno A Dame To Kill For zaslúžila, nakoľko ten najpútavejší príbeh s najlepšou atmosférou v nej našťastie tvorí prevažnú väčšinu stopáže, ale tie som udelil prvému Sin City, takže v tomto prípade musím ísť jednoducho o hviezdu nižšie. Takéto pokračovanie bez jedinej zmeny je totiž dnes už len zbytočnosťou, ktorú síce ako tak tiahnu slušní herci, ale vytratila sa akákoľvek štýlovosť. Vzhľadom na tie minimálne tržby a totálny prepad v kinách je to ale asi jedno, nakoľko to pomaly nikto nevidel. CELKOVO: 2,5* (5/10)